Maria Hrvatić pochádza z Chorvátska, už šesť rokov žije na Slovensku a v súčasnosti vedie organizáciu Internationals Bratislava. Svojimi podujatiami pomáha cudzincom nájsť si kontakty a priateľstvá. Slovákov zas učí otvorenosti a tolerancii. Svoj život u nás začínala v korporácii, no dnes ju tam už nenájdeme. Svoju vysnívanú prácu si totiž vytvorila sama.
Spomínaš si ešte na svoj príchod na Slovensko? Aké boli tvoje dojmy?
Nebolo to prijemné, Chorvátsko ešte nebolo v Európskej únii. Pamätám si, ako som trávila niekoľko dní za sebou na cudzineckej polícii. Myslím, že sa to trochu zlepšilo, ale nie moc. Stále všetko trvá dlho.
Prišla som sama, bez nikoho, nevedela som ani slovo po slovensky. Som z Chorvátska, teda niektoré veci boli podobné, ale len minimálne. Nerozumela som ničomu. Nemohla som ísť na jógu, vybaviť si lekára. Cítila som sa izolovane predovšetkým kvôli jazykovej bariére. Zamestnávateľ mi poskytol nejakú asistenciu, ale to bol skôr doprovod na cudzineckú políciu.
Inšpirovala ťa táto skúsenosť neskôr k založeniu Internationals Bratislava?
Áno, jednoducho som sa cítila sama a časom aj depresívne. Prvý mesiac bol fajn, ale potom som si uvedomila, že mi nikto nerozumie a nemám sa s kým porozprávať. Vedela som, že je tu viac ľudí ako ja, tak som začala organizovať stretnutia s ďalšími cudzincami, aby sme sa mohli vzájomne aspoň poľutovať alebo sa zabaviť.
Na tieto naše podujatia na začiatku chodilo fakt len niekoľko ľudí. Najskôr som to robila pre mňa a mojich kolegov, no a postupne sme začali rásť. Prišli ďalší kolegovia z iných poschodí, potom cudzinci z iných korporácií a nakoniec aj Slováci. Ľuďom sa táto idea páčila. Z malej skupiny 20 ľudí vznikla za niekoľko mesiacov tisícka.
Čomu sa venujete?
Organizujeme najmä bilingválne udalosti. Chceme, aby rozumeli aj cudzinci z iných krajín, ktorí nevedia po slovensky, ale aj Slováci. Robíme biznis aj športové podujatia, diskotéky, tvorivé dielne, prednášky, kurzy varenia atď. Je toho naozaj veľmi veľa.
No a potom tiež riešime, keď cudzinec príde s problémom. Buď mu pomôžeme, alebo nájdeme inú organizáciu, ktorá to zvládne lepšie a rýchlejšie než my.
S akými výzvami sa stretávajú expati a cudzinci na Slovensku?
Na začiatku je to väčšinou byrokracia a administratívne otázky – cudzinecká polícia, sú potrebné preklady, povolenia. No a potom sú to sociálne väzby – ako nájsť kamarátov, ako sa socializovať.
Ako je to s jazykom? Má cudzinec možnosti naučiť sa slovenčinu?
To skutočne závisí od situácie. Moja firma veľmi nemala záujem, aby som sa učila slovenčinu. A ja v tom čase tiež nie. Oficiálny jazyk bol angličtina a obchodné stretnutia som mala predovšetkým po anglicky. Moji kamaráti boli navyše tiež väčšinou cudzinci. Ak ste v korporátnom kolektíve, slovenčinu veľmi nepočujete. Časom som sa ju naučila sama.
Existujú však neziskové organizácie, ktoré ponúkajú možnosť naučiť sa jazyk. Je ich však málo a často sú určené len pre cudzincov tretích krajín. Tie kurzy, úprimne, tiež nie sú najlepšie a dobré kurzy sú veľmi drahé. Čiže keď cudzinec príde na Slovensko, môže byť nadšený a chcieť sa učiť, ale všetko si musí zaplatiť a venovať tomu veľa voľného času. Mnohí preto nie sú motivovaní.
Čo by sa malo zlepšiť, aby sa cudzincom lepšie integrovalo?
Určite by sa mohla znížiť byrokracia. Ale chápem, že to je politika štátu. Čo by sa však určite dalo zmeniť, je prístup ľudí. Slováci sú veľmi uzatvorení, nepríjmajú cudzincov. Aj keď tvrdia, že sú pohostinní a otvorení, realita je väčšinou niekde inde.
Ako vnímaš protimigračnú náladu?
Pociťujem ju aj ja, a to aj napriek tomu, že som cudzinka z európskej krajiny. Keď niekto robí lobing proti migrantom, robí ju aj proti mne. Ľudia nerozlišujú medzi migrantmi a utečencami. My sme jednoducho všetci cudzinci a pociťujeme túto nevraživosť spoločne.
Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.
Mala si ty sama nejaké negatívne zážitky?
Áno, aj keď už teraz nie som typická cudzinka. Hovorím po slovensky, som biela. Ľudia ma ale niekedy urážajú na sociálnych sieťach, posielajú ma domov. Stále to však nie je až také zlé. Kamaráti z iných krajín zažívajú okrem verbálnych aj fyzické napadnutia.
Je slovenská polícia nápomocná?
Ak ich človek zavolá, tak prídu. Ale proaktívne tieto problémy neriešia.
Myslíš, že sa situácia zlepšuje?
Závisí to od aktuálnej politiky. Možno sa to zlepšilo pre EÚ cudzincov, ktorí sa dokážu dostať všade. Ale pre neeurópanov z tretích krajín ako Irán, Irak, Pakistan je to určite oveľa ťažšie.
Je Chorvátsko otvorenejšie?
Máme silnejší turizmus, na cudzincov sme teda zvyknutí. Ale aj čo sa týka migrantov, sme otvorenejší. Ak by sme dostali informáciu, že k nám príde 100 Iračanov, tak by sme to ani neriešili, kým tu na Slovensku sa zdvihla vlna nenávisti. Ono to bude asi kultúrou a, samozrejme, aj aktuálnou politikou.
Čo by sa Slováci mohli ešte naučiť od Chorvátov?
Užívať si viac svoj život. Slováci veľmi šetria, stále myslia na budúcnosť, nevedia si vychutnať moment. Možno sú Chorváti zas iný extrém. Prekvapilo ma, keď som prišla a videla som 25-ročných ľudí s hypotékami, v Chorvátsku to v tomto veku rieši skutočne málokto. Čím netvrdím, že je to správny prístup.
Myslíš, že by bolo na Slovensku lepšie, ak by sme sa cudzincom otvorili?
Áno, určite. Cudzinci nie sú hrozba, aj to sú predsa ľudia. Je smutné, že aj politici poháňajú túto nenávisť voči inakosti. Myslím, že by všetci benefitovali, keby sa Slovensko otvorili multikulturalite a tolerancii.
Je situácia podľa teba iná v Bratislave než v iných častiach Slovenska?
Bratislava je viac medzinárodná, žije tu veľa cudzincov. Na druhej strane, politika je všade rovnaká, či už ste v Medzilaborciach, v Nitre alebo v Bratislave. Slováci sú uzavretí a všade na nich vplývajú tieto nenávistné vyjadrenia. Zľaknú sa, už keď počujú „multikulti.“ Hneď si predstavujú Afganistan, Irán. Ale pritom tam patria aj iné krajiny ako Chorvátsko, Srbsko, atď., teda krajiny, ktoré sú Slovensku blízke aj kultúrne. Cudzinci tiež môžu priniesť niečo nové a dobré.
Viete cez Internationals Bratislava toto trochu ovplyvniť?
Organizujeme eventy pre niekoľko tisíc ľudí – pre Slovákov a cudzincov. Určite sa snažíme situáciu zlepšiť a myslím, že máme aj dobré výsledky.
Ako „uživíte“ túto organizáciu?
Financujeme sa predovšetkým sami. Zo začiatku sme to ťahali z vlastných vreciek, teraz z toho, čo zarobíme našimi aktivitami. Nemáme žiadne granty, chceme totiž robiť našu prácu slobodne. Pri grantoch sú často rôzne podmienky, ako napríklad to, že musí ísť o cudzincov z krajín mimo EÚ. My ale chceme, aby si naše podujatia užili aj cudzinci bez ohľadu na krajinu, z ktorej pochádzajú, a aj Slováci. Jednoducho nechceme nikoho diskriminovať, chceme ľudí spájať.
Ako vám môžu iní ľudia pomôcť rásť?
Vždy sa usilujeme nájsť sponzorov, ale aj ľudí, ktorí sú nadšení pre myšlienku a chcú nám pomôcť napríklad svojou prácou. Alebo ak by mal niekto záujem rozšíriť takéto podujatia do iných častí Slovenska, určite sa radi porozprávame. My na to zatiaľ, žiaľ, nemáme kapacity.
Považuješ Slovensko za svoj domov?
Ešte nie úplne. Chorvátsko je moj hlavný domov, ale už tu na Slovensku žijem šesť rokov, mám tu väzby, kontakty. Čo ma ale mrzí, je, že keď ľudia počujú môj akcent, stále sa na mňa pozerajú ako na niekoho, kto sem nepatrí. Nie je príjemné dostávať nálepky.
Rozmýšľala si nad tým, že sa vrátiš do Chorvátska?
Ešte nie. Milujem svoju prácu a myslím, že je ešte veľa vecí, ktoré tu musím spraviť.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
