Milan Hejný je odborník v didaktike matematiky, ktorý ovplyvnil tisíce žiakov, žiačok, učiteľov a učiteľky. Podieľal sa na rozvoji metodiky vyučovania matematiky, ktorú ešte pred 2. svetovou vojnou rozpracoval jeho otec Vít Hejný. Ten v období Slovenského národného povstania ako dôstojník československej armády spolupracoval s partizánmi a mama Naďa Hejná bola hlásateľkou povstaleckého rozhlasu v Banskej Bystrici. Rozprávali sme sa nielen o jeho silných spomienkach na detstvo, ale i o matematike, vzdelávaní a výchove.
Ako si spomínate na obdobie Slovenského národného povstania?
V tom čase som mal osem rokov. Otec s nami nebol, pretože bol naňho vypísaný zatykač a ukrýval sa v lese, na fare a tak rôzne. Bol styčný dôstojník, ktorý opúšťal Banskú Bystricu medzi poslednými, pretože pálili všetky dokumenty a utekali do hôr do bunkru. Ja som bol s bratrancom, jeho sestrou, mojou sestrou, s mamou a so starou mamou, ktorú sme volali Saminka.
Spomínam si skôr na príbehy spojené s ňou, pretože nás mala na starosti a bola veľmi sebavedomá a rozhodná. Mama chodila do rozhlasu a občas mala radosť z toho, čo sa im podarilo, no situácia bola napätá. V Banskej Bystrici bolo letisko Tri duby, ktoré Nemci bombardovali, ale nepodarilo sa im zničiť príletovú dráhu. Toto letisko bolo spojenie povstalcov s iným svetom. Keď Banská Bystrica padla, utekali sme do hôr.
Najskôr do Liptovskej Lúžnej, kde sme bývali u manželov, ktorí sa stále hádali. Moja stará mama si z toho robila smiechoty. Je zaujímavé, že v tom čase nebola elektrina a mojej starej mame sa podarilo získať vysoké sviece z kostola, ktorými sme v noci svietili. Blížila sa zima, dni boli krátke. Potom sviece aj sama vyrábala. Naši mali šperky a za to sme tam žili. Veľmi skromne, ale nepamätám si, že by som mal hlad alebo niečo podobné.
Keď sa Nemci blížili na Liptov, presunuli sme sa ďalej do kúpeľov Železnô, kde sme boli pár dní. Zase sa však blížili a tak sme sa museli presunúť do dediny Magurka. Veľa sa o tom potom rozprávalo, a tak úplne presne neviem, ktoré udalosti si pamätám a ktoré spomienky mám z rozprávania.
Čo bolo najsilnejšie?
Jeden obrázok si pamätám. Spolu s ďalšími asi štyrmi rodinami sme sa tlačili vo veľkej miestnosti, ktorá bola predtým krčma. Naša rodina boli šiesti ľudia – mama, babka a štyri vnúčence. Mama to veľmi ťažko niesla, stará mama bola veľmi vyrovnaná. Zrazu jeden chlapec, ktorý na kopci strážil dolinu, prišiel dole a kričal, že idú Nemci. Saminka nás všetky štyri vnúčence zobrala pod okno, kde bola najmenšia pravdepodobnosť, že nás zblúdilá strela trafí. Na jednom kolene jej sedela Marienka, na druhom Ivica, Miloš bol z jednej strany a ja z druhej. Rozprávala nám o tom, ako uvidíme ohníček a staneme sa anjelikmi. Potom som ľutoval, že som sa ním nestal.
Čo sa tam stalo?
Prišli k nám známi nemeckí zabijaci zo skupiny Edelweiss. Pred krčmou zastavil Mercedes, z ktorého vystúpil dôstojník. Saminka dala dievčatká nabok, išla do predsiene a začala ho vítať. Bol trochu zarazený, no prehovoril. Hovoril alsaským nárečím. Stará mama bola v mladosti na výchove v rakúskom Goiserne, čo bola pre evanjelické dievčatá veľmi dobrá vzdelávacia inštitúcia.
Žila tam tri roky s dievčaťom, ktoré bolo z Alsaska. Tam sa naučila tento dialekt. Keď na dôstojníka prehovorila týmto nárečím, bol z toho úplne mimo. Pamätám si obraz, ako sa ten veľký muž skláňal k malej starej mame a pobozkal jej ruku. Hoci mu opakovala, že je Slovenka, neveril jej. Usmial sa a spýtal sa, kto je jej rodina. Potom nám dal svoj Mercedes, ktorý nás doviezol do Martina. Neuveriteľný príbeh.
Vďaka starej mame a jej odvahe sme sa z tejto hroznej životnej situácie dostali všetci. To je z čias povstania veľmi citlivá životná skúsenosť. V súvislosti so súčasnou tragédiou, ktorú rozpútal Putin na Ukrajine, je mi jasné, že pre deti sú najdôležitejšou istotou dospelí.
Čo pre vás znamená obdobie povstania?
Celé je pre mňa viazané na starú mamu. Mama tieto veci prežívala veľmi emotívne. V roku 1945 bol Martin oslobodený. Boli tam rumunskí a potom aj ruskí vojaci. V našej kuchyni si urobili vysielaciu stanicu. Nedá sa povedať, že by sa správali vulgárne a nepamätám si, že by boli na nás zlí.
Až potom, keď sme boli oslobodení, som sa dozvedel, že u nás bol presne v tom istom čase aj nemecký vojak, ktorý ešte nemal šestnásť rokov. Plakal a stará mama ho u nás schovávala na pôjde zabaleného v koberci, aby ho Rusi nenašli. Potom mu tam nosila jedlo, pitie a ani mame to nepovedala, pretože tá by dostala hysterický záchvat, že sme všetci v ohrození. Viem, že ho po vojne stará mama chcela nájsť, no vtedy bolo nebezpečné priznať sa, že zachraňovala nemeckého vojaka. Ale ona nezachraňovala nemeckého vojaka, zachraňovala dieťa.
A ako si spomínate na vaše pražské obdobie?
Po vojne sme asi od augusta 1945 do približne marca 1948 žili v Prahe, pretože mamin brat Ivan Pietor bol minister prvej povojnovej Benešovej vlády a otec pracoval na ministerstve školstva. Keďže vedel veľa jazykov, pracoval na zahraničnom oddelení.
Bývali sme na Hřebenkách v byte po Nemcovi, ktorý podľa môjho otca musel byť veľmi vzdelaný. Otcovi sa páčila hlavne knižnica, v ktorej objavil komplet Goetheho či Schillera. Tento nábytok, čo vidíte v našom byte, je z jeho bytu.
Mama bola v tom čase veľmi nešťastná. Po vojne bola veľká chudoba a na tú dobu sme mali relatívne dosť peňazí. Mame však chýbalo slovenské prostredie a ľudia, s ktorými by sa rozprávala po slovensky. V kuchyni si pustila plyn, otec vtedy musel vylomiť dvere a neviem ako ju dostal k životu. Komunisti sa nám čoskoro pomstili a museli sme sa vrátiť do Martina.
Pre mamu to ale bolo dobré, hneď sa spojila so známymi a začala riešiť divadlo. Bola veľmi spoločenská. V jednom vtedajšom časopise mala seriál, a predstavte si, že ani jeden článok nenapísala ona. Všetky som ich napísal ja, ale len vďaka jej rozprávaniu. Akonáhle mala písať, bolo zle, no pri rozprávaní bola vynikajúca. U nás doma sa často stretávali ľudia a hlavné slovo vždy patrilo jej, Ňaninke.
Ako si spomínate na mamu ako herečku?
Werich má rozprávanie o tom, že keď povie vtip a publikum sa nesmeje, tak zosmutnie a zisťuje, kde urobil chybu. Naopak, keď sa publikum veľmi smeje, dodáva mu to elán a jeho vystúpenie je lepšie, dramatickejšie a živšie. Presne to charakterizuje mamu. Scény, v ktorých mala úspech, mala veľmi rada. Keď neprišli, bola nešťastná a bolo to zlé predstavenie.
Nevnímala to, ako to pôsobilo na ostatných, ale vnímala samú seba. Možno je to charakteristická vlastnosť hercov, že žijú vo svojej role a očakávajú určité reakcie. Ak sa dostavia, je to dobré predstavenie, ak nie, je to mrcha predstavenie.
Silný zážitok mám aj z toho, keď nacvičovali Bačovu matku, ktorú s martinským Divadlom národného povstania režíroval Ivan Turzo. Moja mama hrala matku znesvárených bratov. Záverečná scéna, v ktorej chce Jano zabiť nenávideného brata a zabije mamu, na mňa veľmi silno zapôsobila. Dodnes si na ten okamih hrôzy pamätám. Aj keď ma potom mama držala v náručí, ten zážitok bol veľmi intenzívny.
Neskôr som videl mnoho jej kreácií. Veľa na tom pracoval aj otec. Množstvo hier sa nacvičovalo priamo u nás doma. Napríklad Poležajeva, ktorého hral Jožko Kroner a moja mama mu hrala manželku. Otec im rozoberal psychológiu postáv a ich vzťahov. Hra získala aj nejaké ocenenia.
Ste matematik, no chcem sa spýtať, čo ste podľa vás zdedili po mame?
Herecký talent, ktorý každý učiteľ potrebuje. Keď som začínal učiť, mal som vždy trému. Ale akonáhle som vystúpil na “javisko” pred žiakov, hneď to opadlo. Hral som rolu učiteľa.
Raz som si zahral úlohu v predstavení Nemci, kde som hral chlapčeka, ktorého zastrelia. Inak ma to k herectvu ako takému nikdy neťahalo. Uvedomil som si, že mám schopnosť pôsobiť na ľudí, predovšetkým na žiakov, iným spôsobom.
Ako spätne vnímate, ako to detstvo, prostredie a vtedajšie dianie ovplyvnilo vaše ďalšie smerovanie?
Jednoznačne ma ovplyvnili rozhovory s otcom. Platón má dialóg, ktorý sa volá Menón a je o matematike. V dialógoch vystupuje Sokrates a Platón to zapisuje. V tomto dialógu Sokrates naučí otroka, čiže menej mysliaceho človeka, že keď stranu štvorca zväčšíme dvakrát, tak obsah sa zväčší štyrikrát. Len otázkami toho človeka dovedie k tomu, že zákonitosť objaví.
Sokrates tvrdí, že v našej mysli driemu všetky múdrosti, len ich musíme dostať z podvedomia do vedomia. My tiež rovnako ako Sokrates vedieme žiakov k poznaniu vhodne zvolenými otázkami. To, čo máme naviac, je, že to nie je o učiteľovi a žiakovi, ale o žiakoch medzi sebou.
Tiež ma ovplyvnili úlohy, ktoré mi otec dával. Po rozpade Československa sme boli s mamou na Slovensku, ale otec ako Čech musel odísť do protektorátu. V septembri však ministerstvo školstva zistilo, že na školách nemá kto učiť, pretože na stredných školách v tej dobe učili hlavne Česi. Takže dostávali tzv. “učiteľský pardón” a mohli učiť na Slovensku, no nie v meste, kde žije ich rodina. Otec tak učil v Nitre a pamätám si, ako sme v sobotu išli s mamou na stanicu po otca a po nedeľnom obede sme ho zase odprevadili. Napriek tomu, že mal na mňa málo času, dával mi veľmi pekné úlohy, ktoré je možné v našich učebniciach čiastočne aj vidieť. Ohromne ma bavili.
V prvej a druhej triede som nebol veľmi dobrý žiak a s matematikou som mal problémy. Vtedy sa kládol dôraz na rýchlosť a na pamäťové spoje, v ktorých som bol slabý. Otec mi však hovoril, že som v matematike dobrý. To, čo mi hovoril on a to, čo ukazovali známky, bolo značne rozdielne. Do tretej triedy som nechodil, pretože sme v tom čase boli v horách. Štvrtú triedu som navštevoval už v Prahe.
Prečo ste sa rozhodli študovať práve na Matematicko-fyzikálnej fakulte?
Chodil som na gymnázium v Martine a mal som dve lásky – matematiku a filozofiu. Filozofia v tej dobe bola marxizmus, takže to nemalo zmysel študovať. Matematika bola ideológiou nedotknutá a tak som sa prihlásil na matematiku. Poradili mi, aby som sa prihlásil do Prahy, pretože do Bratislavy by som sa z ideologických dôvodov nedostal. Na Karlovej univerzite bola kvóta pre Slovákov a to mi pomohlo. Hoci som pohovory pokazil, vďaka tejto kvóte som sa na Matematicko-fyzikálnu fakultu dostal.
A čo vás viedlo k tomu, že ste sa stali učiteľom a svoju profesionálnu kariéru ste venovali práve deťom a matematike?
Pôvodne som sa pustil do tvrdej matematiky, z ktorej mám aj docentúru, ale profesúru mám už z didaktiky matematiky. Keď syn Miško chodil do štvrtej triedy, robil som s ním úlohy podobne ako kedysi môj otec so mnou. Bavilo ho to, no ich pani učiteľka matematike nerozumela. Učila podľa šablón a keď syn brilantným spôsobom vyriešil úlohu, za ktorú ale dostal päťku, pretože namiesto žltej farbičky použil zelenú, veľmi som sa nahneval.
Zastrájal som sa urobiť na škole výbuch. Našťastie som svoj zámer telefonoval otcovi. On sa ma opýtal, či tým synovi pomôžem. Samozrejme, že nie, ale čo mám teda robiť? Predsa to nemôžem nechať tak. Otec povedal: „Choď ho učiť sám“. Zdalo sa mi to nemožné, ale začal som nad tým premýšľať a asi po mesiaci som sa išiel pozrieť na vyučovanie do matematickej základnej školy na Košickej v Bratislave. Zapáčilo sa mi to a tak som išiel za riaditeľom, že by som tam chcel učiť. Nemal som pedagogické minimum, ale riaditeľ Hotový na ministerstve vyjednal, že budem viesť neplatené experimentálne vyučovanie.
Aké to bolo?
Učili sme paralelné triedy spolu s kmeňovým učiteľom školy, Vladom Repášom. Boli to krásne časy. Tie deti sme milovali a ony milovali nás. Prostredie bolo ohromne žičlivé a bol som z toho šťastný. Pôvodne som bol dohodnutý na jeden rok, no po polroku mi bolo jasné, že končím s tvrdou matematikou a budem sa venovať učeniu.
Vnímal som, aké neznalosti z pedagogiky, psychológie a sociológie mám, a tak mi otec odporúčal autorov, ktorých mám čítať. Boli to aj výborní ruskí autori. Verím, že je to tá ruská časť obyvateľstva, ktorá teraz ide na barikády proti Putinovi. Všeličo z prečítaného som potom aj skúšal v praxi. Niečo sa podarilo, niečo menej.
Jeden z príbehov, ktorý sa veľmi nepodaril, nastal, keď som si prečítal Suchomlynského Patronát, ktorý hovoril o spájaní slabšieho a silnejšieho dieťaťa. To, ktorému to dobre ide pomáha slabšiemu spolužiakovi. Vytvoril som tak v triede päť dvojíc. Jednu dvojicu tvoril môj syn a Jitka. So synom som sa doma o škole nerozprával, ten len manželke spomínal, že som mu dal babu, o ktorú sa musí starať. No naopak, Jitka sa staralo o neho. Volala mi, že Mišo nemá pravú papuču a našla ju pred školou. Potom stratil lístky na obed, ktoré ona našla a podpísala mu ich. Brala to ako jej povinnosť.
Predtým som chodil aj na otcove hodiny a pamätal som si, ako pracoval so mnou a tak som potom opakoval to, čo robil on. Zopakovalo sa to potom, keď vnučka Anička bola u nás cez prázdniny a robili sme spolu matematiku. Dnes je z nej výborná učiteľka a nerobí nič iné, len opakuje to, čo som s ňou robil ja.
Mohli by ste povedať viac o vzniku metódy pre výuku matematiky, ktorou váš otec reagoval na Hlinkov slovenský režim?
V priebehu vojny otec rozpracoval aritmetiku predškolskú i aritmetiku prvej triedy. Bola založená na manipulácii a vizualizácii. Po príchode do Martina otca mrzelo, že sa žiaci učia matematiku naspamäť a že sa pri tom neučia myslieť. Snažil sa prísť na to, ako by sa to dalo zmeniť. Možno na strednej škole je už neskoro, treba začať už na základnej. V tom čase som bol v tom veku a tak na mne všeličo skúšal. Zistil, že základ spočíva v manipulácii a vizualizácii javov, čo je dnes už bežne využívaná metóda. Vtedy to tak nebolo.
My sme v tom čase boli v Martine čiernou ovcou, pretože mamin brat Ivan Pietor bol v košickom vládnom programe ministrom. Vo februári 1948 bol jedným z ministrov, ktorí podali demisiu. Keď sa to všetko zmenilo, stali sme sa terčom komunistického režimu. Otca nechali učiť, no bol pod stálym dohľadom.
Svoje výskumy ale napriek všetkému začal robiť fundamentálne a všetky javy, ktoré prinášali novú skúsenosť, si začal zapisovať. Napadá mi jedna príhoda. Otcova kolegyňa povedala, že jej žiačka je veľmi papuľnatá. Otec povedal, že presnejšie je konštatovať, že komunikačný orgán žiačky je chorý. Čo to je ten komunikačný orgán? Tak, ako za videnie zodpovedal zrak, za počutie sluch, tak za komunikáciu jedinca zodpovedá jeho komunikačný orgán. Keď človek zle vidí, ide k lekárovi, aby mu nedostatok odstránil. Keď je žiakov komunikačný orgán chorý, treba ho liečiť a nie trestať. Otec kolegyni takú liečebnú procedúru poradil a ono to fungovalo. Potom za ním chodil aj ďalší učitelia po rady.
V tej dobe otec napísal veľa článkov, no publikovať ich nemohol. Ale ani neskôr. Asi dva roky pred smrťou chcel publikovať štúdiu o duševnom orgáne, doloženú sériou príbehov. Recenzent článok zamietol s tým, že pojem duševný orgán psychológia nepozná. Po piatich rokoch, keď už otec nežil, ruský psychológ Leontiev tento pojem použil. Zobral som tú knižku a išiel za recenzentom. Povedal, že teraz by sme to už publikovali. Ukázalo to podľa mňa malosť Slovákov.
Po otcovej smrti jeho žiaci, ale väčšinou žiaci jeho žiakov, vynaložili veľké úsilie, aby jeho spisy pripravili do tlače a vydali. Hlavnú zásluhu na tom majú manželia Bachratí. Zatiaľ vyšiel Archív Víta Hejného I a Archív Víta Hejného II. Pripravuje sa tretí archív, kde budú i otcove štúdie o psychológii Sládkoviča či Shakespeara.
Hejného metóda je založená na teórii generických modelov a vedie žiakov k vytváraniu obecných modelov a schém. Učiteľ teda zadáva žiakom rôzne úlohy, ktoré musia spolu sami vyriešiť práve vytváraním “generických modelov” riešenia úloh. Podstatné je, aby ich to bavilo. Povedali by ste o metóde viac, v čom ďalšom sa líši od “bežnej” výuky?
Najdôležitejšia je intelektuálna autonómia dieťaťa. Učiteľ mu neradí, neopravujem ho, môžem s ním diskutovať a dávať mu úlohy, ale riešenie robia žiaci medzi sebou. Keď zistím, že je riešenie veľmi ťažké, vymyslím podobnú úlohu, ľahšiu. Toto je podstata.
Učiteľ je morálna autorita, no nie racionálna. Keď učiteľ dostane otázku, dá ju triede a keď prídu na závažnú vec, učiteľ deti nechá rozprávať jednotlivé etapy, ako k tomu prichádzali. Žiaci tak vnímajú, že podstatou matematiky nie je rýchlosť, ale hĺbka myslenia. Niektorí žiaci na to rezignujú, no pre učiteľa je výzva vymyslieť takú úlohu, aby to deti pochopili.
Potreba žiakov nie je dostať jednotku, ale vyriešiť problém. Keď túto potrebu berú za vlastnú, sú schopní problém mesiac nosiť v hlave a vyriešiť ho. Sú potom citliví a nevraživí, keď im niekto skôr prezradí riešenie.
Dali by ste nejaký konkrétny príklad?
Keď v prvej triede poviem 2 – 3, tak je to nezmysel, pretože záporné čísla žiaci ešte nepoznajú. Otázkou je, či sú deti schopné objaviť záporné čísla. Hľadáme prostredia, kde by to mohli pochopiť. Jedným z nich je krokovanie. Na zemi je pás, ktorého časti sú očíslované 0, 1, 2, 3,… Deti „krokujú“ podľa pokynov učiteľa či spolužiaka. Napríklad pokyn znie „tri kroky dopredu, dva dozadu, jeden dopredu“. Skôr ako žiak (figurant) tento pokyn vykoná, trieda určuje, na ktorom čísle figurant skončí. Žiaci si svoje výsledky napíšu na tabuľky a potom sa krokovaním zistí, kto má pravdu.
Ale keď príde úloha jeden krok dopredu, dva dozadu a tri dopredu, v triede začne byť rušno, že druhý krok dozadu niet kam urobiť. V triede je dohadovanie. Raz jeden prváčik na miesto pred nulou dal list papieru s jednotkou dole hlavou. Spolužiakom sa to páčilo. Ale ďalší povedal, že keď vo výťahu idú do pivnice, musí sa tlačiť gombík s nápisom -1. Niekoľko žiakov sa pridalo. Jeden z nich povedal, že sa to číta „mínus jedna“. Žiaci sami zaviedli záporné čísla i s označením, iba na základe riešenia vhodných úloh.
Tento spôsob výuky môže byť teda o dosť zdĺhavejší.
Nesmiete si myslieť, že to, čo deťom dávame, sú znalosti. Dávame im schopnosti a schopnosť objavovať je najdôležitejšia. Veľa mojich žiakov sa v živote dobre uplatnilo. Traja sú profesori matematiky v Montane, Japonsku, Bazileji, ďalší pracujú na vedeckých pozíciách v genetike, prírodovede, sociológii a podobne. Mnoho z nich sa dalo do oblasti IT a sú v tom úspešní.
Máte aj informácie o výsledkoch a dátach aj mimo vašej triedy?
Dostávame sa do ďalšej etapy. Keď sme sa presídlili do Prahy, dostali sme ponuku od vydavateľstva Fraus napísať učebnice. Hovoril som, že to bude neúspech, pretože učebnice samé o sebe učiť nevedia. Vyžadujú učiteľa, ktorý učí konštruktivisticky. Ten dáva žiakom úlohy a prípadne riadi triednu diskusiu. Takých učiteľov bolo v tom roku 2005 málo. Napriek tomu do toho Fraus išiel a do školení učiteľov investoval značné peniaze. Niektorých učiteľov to chytilo a ďalší sa k nim potom chodili inšpirovať. To, čo ich zaujalo, bola aktivita detí, pretože poznali klasické vyučovanie, počas ktorého deti sedia a počúvajú. Zrazu videli výuku, počas ktorej sa každé dieťa hlási. Nie každý učiteľ je schopný svoj spôsob výuky premeniť. Zabehané vzorce správania sa premieňajú veľmi ťažko.
Na koľkých školách sa dnes pomocou vašej metódy vyučuje a aká je podľa vás jej budúcnosť?
Podľa výskumu českej inšpekcie sa v súčasnosti pomocou metódy učí v 20 % českých tried a aktuálne máme 50 certifikovaných lektorov, ktorí metódu učia ďalších učiteľov. Dúfam, že sa toto percento bude zvyšovať a prenikne viac aj do zahraničia. Učí sa ňou aj na Slovensku, v Poľsku, Taliansku, pokusy boli aj v Nemecku. Potrebujeme dopísať učebnice pre gymnáziá. Pokiaľ to nemáme dopísané, tak sa učitelia oprávnene pýtajú, že ak žiak skončí osemročku, čo potom. Víziou sú aj špecifické učebnice pre ekonomické, technické či stavebné školy. Pretože matematika je tá istá, ale jej aplikácia je iná.
Metodika má však aj negatívne reakcie – niektorí kritizujú, že metóda síce možno vedie k lepšiemu vzťahu detí k matematike, ale nie k lepším výsledkom a že deti zaostávajú v základných schopnostiach, ktoré by mali ovládať. Čo si o tom myslíte?
Kritikov kedysi bolo veľa, dnes ich je menej počuť. Vrcholom bolo, keď na ňu v poslaneckej snemovni urobili útok s cieľom metódu zakázať. Gesciu akcie mal vraj mladý pán Klaus. Ale Piráti po vypočutí útoku na metódu žiadali, aby prehovoril aj zástanca metódy. Ten tam nebol, lebo nás o akcii ani neinformovali. Preto sa poslanci odmietli ďalej otázkou zaoberať. To by nebola demokracia.
Problém je, že hoci sa hlásia ku Komenskému, nevnímajú podstatu. On ukazoval, že nie znalosti, ale morálny štandard je ďaleko dôležitejší.
Ako vnímate súčasné školstvo?
Kolega Radim Šíp z Masarykovej univerzity v Brne napísal veľmi presnú kritiku súčasného školstva, ktoré sa od dôb Márie Terézie v podstate nezmenilo. Podobne silnú kritiku podáva i Jana Nováčková a na nové cesty na Slovensku poukazuje Vlado Burjan. Na Slovensku i v Čechách mohutnie budovanie alternatívnych škôl ako je Felix pod vedením manželov Halákových či Scio školy pod vedením Ondřeje Šteffla. V tom vidím žriedlo optimistického pohľadu do budúcnosti. Svojou troškou sa usilujem prispieť aj ja. Otázka neznie, čo zakážeme, ale čo nového vybudujeme a to súvisí i s tým, koľko učiteľov pre zmenu zapálime.
Školstvo je jeden z najzotrvačnejších sociálnych systémov, čo je niekedy dobre. Keď prišli komunisti, tak všetci moji učitelia na gymnáziu boli ešte kvalitní ľudia. Potom to začali meniť. Myslím si, že musíme bojovať proti predsudkom a ukazovať, že svet ide veľmi dopredu. Mladí ľudia musia byť na pokrok pripravení. Faktografia, ktorú sa dnes naučia, o desať rokov nebude. Programovacie jazyky, napríklad ten, čo som sa učil ja, už dávno neexistuje.
Nie je podstatné všetky vedieť, ale vedieť sa učiť tie nové. To je dôležité. A to má veľmi blízko k objavovaniu. Je potrebné rozvíjať schopnosti, nie znalosti. Aj pri učení sa cudzích jazykov je potrebné vnímať jazyk ako komunikačný nástroj.
A čo sa týka matematiky, tá hrá vo vašom živote malú rolu. Kedy ste použili Pytagorovu vetu? Pomôže vám k výberu manželky či manžela? Ak vás matematika naučila kritické myslenie a to, že je potrebné zvážiť všetky pre a proti, tak aj výber životného partnera bude jednoduchší.
Nemôžeme sa porovnávať s Amerikou, ale s menšími štátmi ako Holandsko či Belgicko. Veľký štát si na dôležité pozície vyberie inak, pretože má obrovský počet uchádzačov. Malý štát ako Slovensko musí na tom pracovať intenzívnejšie. Preto na každom dieťati záleží.
Akú úlohu v tomto zohrávajú rodičia?
Myslím si, že problém niektorých detí je v životospráve. A s tým treba pracovať včas, pretože ak potom tínedžerovi niečo zakazujem, je neskoro. Dieťa musí pochopiť, že životný rytmus je podstatný a môže mu prinášať radosť do života.
Keď budete svoje dieťa posielať do školy, budete chcieť, aby malo dobrú učiteľku alebo učiteľa. Dnes dobrí aj zlí učitelia dostávajú rovnaký plat. Rodičia vedia, ktorý učiteľ je dobrý a ktorý zlý. Ale pre to, aby dobrí učitelia boli spoločnosťou podporovaní, skoro nič nerobia. Očakávam aj v rodičovskej komunite akési prebudenie. Dúfam, že to povedie k lepším výsledkom.
Rodičom prajem, aby z detí mali radosť. Myslím si, že k tomu môžu prispieť. Musia deti viesť spôsobom, ktorý je podnetný. Nebyť proti škole, ako som kedysi bol ja, ale snažiť sa zosúladiť vlastné predstavy o šťastí dieťaťa s tými, ktoré si prináša dieťa.
Nie sú práve tie predstavy dieťaťa podstatnejšie?
Sú. Nedávno som bol svedkom nasledujúceho príbehu na detskom ihrisku. Prišla sem rodinka s asi dva a polročným chlapčekom. Otec ho priviedol k rebríku a povedal, že keď včera vyliezol na štvrtú stúpačku, tak dnes vylezie na piatu. Povedal to hlasito, aby sme to všetci počuli. No chlapec bežal ku kĺzačke. Otec ho vrátil späť k rebríku. Chlapček teda vyliezol tam, kde včera, ale ďalej sa nedostal. Otca synova neposlušnosť hnevala, ale matka ho utešovala: „Keď nie dnes, tak zajtra, on to určite zvládne“.
Otec si myslí, že vie lepšie, čo je pre rozvoj dieťaťa vhodné, pretože sa domnieva, že to dieťa je hlúpe a on je ten múdry. No dieťa nie je riadené svojou vôľou, ale genetickým kódom. Ten káže dieťaťu robiť to, čo je momentálne pre jeho rozvoj najprínosnejšie. Keby chlapca nechal urobiť to, čo chcel, prišiel by neskôr a možno by sa tam vyšplhal. Ale keďže sa otec mocensky presadzuje, chlapca brzdí. Je to typický príklad, keď my dospelí hrešíme proti autonómii dieťaťa.
Ako dieťa viesť k zdravému sebavedomiu?
Nie je správne byť len prísnym rodičom, ktorý na dieťa kričí a občas mu dá po zadku. Za to, že je malé a bezbranné, si osobnosť dieťaťa mnohí rodičia dostatočne nevážia. Je dôležité rešpektovať dieťa a rozprávať sa s ním. Sebavedomie musí byť pokorné. Ak je to možné, tak je potrebné dieťaťu vyjsť v ústrety.
Vnímate nejaký rozdiel medzi detstvom vašej vnučky a pravnučky?
Ako otec dcéry som bol neschopný. Ako dedko vnučky som bol ďaleko lepší. A ako pradedko pravnučky mám oveľa viac rozumu, ako som mal, ale sily mi už nestačia.
Ako možno aj v súvislostiach so spomienkami, o ktorých sme sa rozprávali, vnímate aktuálne dianie?
Je to tragédia. Jedna moja anglická kolegyňa mi poslala výrok asi z roku 1856, v ktorom sa písalo, že polárka ruského myslenia je svetovláda, nech sa deje čokoľvek. Chcú byť najlepší, najväčší, najsilnejší, nech sa deje, čo sa deje. Sú pre to ochotní obetovať veľa.
Pokiaľ ide o dianie v školstve, za šťastnú považujem integráciu ukrajinských detí do našich tried. Verím, že deti sa zblížia a navzájom obohatia o kultúru iného národa. Nesmieme si myslieť, že my sme tu darcovia, oni obdarovaní. Skôr naopak, lebo otcovia týchto detí umierajú aj za nás, naše hodnoty, za hodnoty demokracie. Ukrajinci sa čo chvíľa naučia slovensky alebo česky. Obohatia našu spoločnosť. Vzniknú priateľstvá a vďaka súžitiu budú naše deti lepší Európania ako sme teraz my.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
