Monika Podolinská je učiteľkou z Gemera, ktorá takmer dva roky mentorovala mamy v projekte Omama. Cíti, že práve rómskym deťom vie a chce pomáhať. Preto posledných dvanásť rokov vyučuje a vychováva deti zo školy v Muránskej Dlhej Lúke v okrese Revúca, ktoré pochádzajú výhradne z osady Rúbanka. Za svoju vytrvalú a oddanú pomoc rómskym deťom získala v roku 2016 ocenenie Biela vrana a v roku 2019 sa stala Slovenkou roka v kategórii Vzdelávanie.

Prečo ste si vybrali práve profesiu učiteľky? 

Odmalička som chcela byť učiteľkou. Inšpirovala ma kniha Anna zo Zeleného domu. Viem, že Anna je len románová postava, no vnímala som, že predstavovala akúsi inú učiteľku, ktorá vnímala, ako sa deti správajú a z akého prostredia pochádzajú. Snažila sa pochopiť nielen, čo deti robia, ale prečo to robia.

Nepodarilo sa mi zrealizovať túto ideu hneď, pretože som sa najskôr v devätnástich vydala, mala dve deti a potom som sa rozhodla študovať. Po druhej materskej som si uvedomovala, že s gymnáziom veľkú dieru do sveta neurobím a tak sme s manželom premýšľali, ako ďalej.

Išla som sa opýtať na odbor školstva, pretože vtedy bola ešte možnosť, že vás zamestnajú, pokiaľ máte maturitu. Zamestnali ma na jeden školský rok v Sirku a po roku mi predĺžili zmluvu. Súčasne som začala študovať učiteľstvo pre prvý stupeň základnej školy.

Ako sa vaša cesta vyvíjala ďalej? 

V Sirku som zostala osem rokov. Niekedy sa hovorilo, že je to škola za trest. Prišla som tam do kontaktu aj s rómskymi žiakmi. Niektorí pochádzali z osady, ďalší zo starého a nového Sirka, zo Železníka či Turčoka. Práve v Sirku som si uvedomila, že tieto deti chcem učiť a že je to cesta, ktorou chcem ísť. Našla som si k nim cestu a rovnako oni ku mne.

No po ôsmich rokoch sme mali ďalšie dieťa a tak som bola rok na materskej. V tom čase sa uvoľnilo miesto v Muránskej Dlhej Lúke, a tak som po roku nastúpila. S pomocou opatrovateľky sa to všetko dalo zladiť a zvládnuť. Prišla som tak do prostredia, kde boli len rómske deti z osady.

Prečo školu v Muránskej Dlhej Lúke navštevujú len deti z osady?

Už veľmi dávno nastal odliv bielych detí. Rómskych detí sa začalo rodiť niekoľkonásobne viac ako nerómskych, a tak ich rodičia začali dávať do Revúcej alebo niekedy dávno ešte aj do Muráňa. Mnoho škôl preto ostalo rómskych.

Monika Podolinska rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Často máme rôzne predstavy o realite a prostredí, z ktorého rómske deti pochádzajú. Aké je z vášho pohľadu?

Žiadna škola človeka nepripraví na to, čo ho čaká pri rómskych deťoch. Sú to deti, ktoré vyzerajú ako každé iné, no sú vychovávané inak a takisto aj žijú v iných hodnotách. Keby niekto povedal, že nie sú vychovávané, veľmi by sa mýlil. Sú vychovávané k praktickému prežívaniu tak, aby sa vedeli postarať o seba a jeden o druhého. Napríklad starší o mladšieho súrodenca. Dievčatá sú vedené k tomu, aby vedeli pomáhať mamám, chlapci otcom a starým rodičom.

Odmalička sa stretávajú len s rómskym jazykom. Žijú v chatrčiach, no postupom času si niektorí začali stavať aj murované domčeky, väčšinou na nevysporiadaných pozemkoch. Rómske deti majú úplne iné materiálne a sociálne zázemie. Je to status “okrajových” ľudí. U nás je na konci dediny jeden dom, kde žije už len jeden pán, ktorý sa akoby uzavrel svetu a inak všetci ostatní žijú za dedinou. Takže s týmto všetkým prichádzajú deti do školy.

Prichádzajú z prostredia, kde sú ľúbené, obklopené známymi tvárami. V škole poznajú spolužiakov, ale nie je tam dospelý, ktorého by poznali a rozumeli mu. Rečová bariéra je neskutočná a rovnako aj chudoba.

A tak postupne prichádzajú rôzne situácie, s ktorými si učiteľ musí dať rady.

Aké napríklad?

Rómske deti nemajú žiadne skúsenosti s bežným životom. Keď im rozprávam o nejakých zážitkoch, ony ich nemajú. Nepamätajú si, že by s rodičmi boli niekde na výlete, jedine na návšteve v Revúcej spojenej s lekárom. Nechodia sa do lesa s rodičmi len tak prejsť. Buď tam idú kvôli lesným plodom alebo na drevo. V našom ponímaní sú ochudobnené o asociácie a zážitky.

Majú ich iné, ale nepoužiteľné v škole. Pretože akonáhle sa s nimi potrebujem rozprávať o vybraných slovách, nevedia si ich predstaviť. Napríklad Mys Dobrej nádeje. Nevedia si predstaviť cíp, ktorý vybieha do oceánu. Čo je to oceán, pevnina? Oni doma s rodičmi nepozerajú filmy alebo dokumenty, ktoré by im nejaké veci mohli objasniť.

Škola preto musí byť postavená na zážitku a na sprístupnení týchto informácií. A, samozrejme, na edukatívnej zložke, aby sa niečo naučili a dobehli zameškané.

Aj napriek ekonomickému rastu žijú na Slovensku stále stovky tisíc ľudí v extrémnej chudobe, do ktorej sa narodili a z ktorej sa nevedia vymaniť. Projekt Omama sa snaží tento začarovaný kruh chudoby preťať. V čom spočívalo vaše mentorovanie v tomto projekte?

Začala by som z inej strany. Päť rokov som bola učiteľka nultého ročníka, kde prichádzali deti, ktoré neboli dostatočne zrelé a pripravené na to, aby mohli vstúpiť do prvého ročníka. Mali zameškaný rozvoj komunikačných schopností, motoriku, kognitívne schopnosti. Šesťročné dieťa je na úrovni tri a pol až štvorročného. To, čo by malo vedieť do troch rokov, kedy sa mozog najviac vyvíja, nevie, pretože nemá dostatok podnetov na to, aby sa tak stalo.

Projekt Omama bol jeden z prvých, v ktorom sa zamysleli nad tým, ako chudoba ovplyvňuje rozvoj detí v ranom veku. Nedostatočná stimulácia v detstve je začiatkom bludného kruhu chudoby. Matky, ktorým ide často len o holé prežitie, ani netušia, ako jednoducho môžu svojim deťom pomôcť.

V rámci projektu si na základe rôznych odporúčaní vybrali ženy z osady, ktoré vyučili za omamy. Sú vyškolené na to, aby ukázali maminkám v ich prirodzenom prostredí, ako s dieťaťom po narodení pracovať.

Každá omama má vlastnú mentorku, ktorá jej radí. Absolvovala som tiež školenia, aby som omame Ivetke vedela byť čo najviac nápomocná, ak by bolo potrebné niečo matkám dovysvetliť. Aj vďaka tomuto projektu som lepšie pochopila, prečo tie deti v nultom ročníku nevedia to, čo by už mali vedieť. Nemusí to byť spôsobené len málo podnetným prostredím, ale aj problémovým tehotenstvom, toxickým stresom.

Omamu Ivetku poznajú, pretože je z osady, no ja som si ich dôveru musela získavať trošku dlhšie. Zvažovala som každý krok a slovo, aby som ju nestratila. Už len to, že ma pustili do domu, bolo prejavom veľkej dôvery.

Keď sa z raného veku presunieme do predškolského, zapájate do procesu výuky aj rodičov?

Nechodia na otvorené hodiny, ale vždy sa zaujímajú o to, ako sa deti správajú a ako napredujú. Keď im ukážem zošity alebo veci, ktoré vytvorili, vidím, že sú na deti hrdí. Veľa projektov som už robila aj po vyučovaní, keď mi rodičia chodili pomáhať s varením alebo pečením. Už dávnejšie sme robili Slovensko-rómsky šlabikár alebo publikáciu Žijeme medzi vami.

Mala som na seba vysoké nároky, aby som si ich získala, dôverovali mi a nebáli sa nechať so mnou deti aj po škole. No rodičia majú aj úplne iné problémy. Mnohí sú chudobní a musia sa starať o obživu, takže by odo mňa nebolo úplne správne posadiť ich v triede, aby sa pozerali, ako učím matematiku. Ale väčšina z nich sa pýta a chce vedieť výsledky. Veľmi sa tešia, keď ich deti pochválim. Vždy sa snažím deti odmeniť aj pochvalou triedneho učiteľa, pretože v mojej triede sa musia naozaj veľmi snažiť a urobiť veľa, aby sa niekam posunuli.

Mám len 14 detí v ročníku, takže som schopná každé jedno posúdiť na základe jeho štartovacieho bodu. Učí sa mi ich celkom ľahko, pretože ich poznám od malička.

Monika Podolinska osada Rubanka
Foto: Šimon Šiplák

Objavili ste postupom času nejaký špeciálny spôsob alebo techniku vyučovania?

Môj špeciálny prístup spočíva v tom, že som v prvom rade prišla spoznávať ja ich. Potrebovala som hľadať odpovede na moje otázky. Išla som všelijakými cestičkami aj skrze spoznávanie jazyka a potrebovala som jednoducho vedieť, v akej posteli spia. Nie preto, aby som vedela, akú posteľ majú, ale či sú tam s troma ďalšími súrodencami alebo či majú vlastnú perinu.

Potrebovala som zistiť, či majú doma stolík, aby som vedela, či im môžem dávať úlohy. Pretože má zmysel dávať domácu úlohu dieťaťu, ktoré si ani nemá kde sadnúť? Potrebovala som vycítiť z rodiny, či sú deti ľúbené, či je tam dôležitá rola matky alebo otca a či starší súrodenci rešpektujú rodičov. Pretože ak to tak bolo a rodičia im dôverovali, tak som mala veľkých pomocníkov. Mohla som spolupracovať so staršou sestrou žiaka a vedela som, že mi pomôže.

Nešťastnou zhodou okolností som bola až päť rokov v nultom ročníku, ale bola to pre mňa najväčšia škola života. Všetky deti v ročníku mi tykali, pretože som vedela, že si doma s nikým nevykajú. A tak som pre nich bola pani učiteľka Monika a nevysvetľovala som im, že som niekto nad nimi a musia mi preto vykať. Ale väčšinou ku koncu ročníka prešli na vykanie.

Celé moje učenie som postavila na zážitkoch a zážitkovom učení. Často s deťmi, napríklad, varím. Pre mňa je to prostriedok, ako sa k nim priblížiť. Väčšina z nich sa aj doma spolupodieľa na varení, hlavne dievčatá. Chlapci varenie považujú za ženskú robotu, ale niektorí veľmi radi pomáhajú. Vidno na nich, že to robia aj doma.

Prečo ste zvolili práve varenie?

Varenie je jednak prostriedok pre rozvoj jemnej motoriky a učí ich tiež základné hygienické pravidlá. Od začiatku platí, že kto mi chce pomáhať pri varení, musí mať čisté rúčky. Čo sa týka výživy, nemám právo im vysvetľovať, že je dôležité jesť veľa zeleniny a ovocia, pretože žijú z toho, čo majú. Skláňam sa pred tými ženami, ktoré varia z “ničoho”, aby prežili a aby sa z toho najedlo niekoľko rodín. Rómska mama je, inak, stále posledná. Najskôr sa najedia deti, chlapi a ona je posledná z toho, čo zvýši. A je jedno, či je tehotná alebo dojčí.

Pri varení, napríklad, počítame alebo sa učíme pracovný postup. Môj 12-ročný syn vedie lego krúžok a vždy pred krúžkom pečieme, čo je vlastne tiež taká skladačka. Každý má svoju úlohu a popri tom postupne rozvíjame aj slovnú zásobu. A keď po škole príde Samko, začína hra s legom.

Syna som od malička často brávala do školy. Mal tam kamarátov, chodil s nami na výlety a vždy mi pomáhal. Je neskutočný lego maniak a keď sme premýšľali, čo by mohol urobiť, napadlo mu, že by chcel viesť lego krúžok. Hneď na začiatku mi povedal, že nemám od neho chcieť, aby deti hodnotil, ale že im iba povie, čo od nich očakáva. A tak skladajú do výšky domy či autá. Rozhodol sa, že toto bude jeho podiel na zlepšení vzťahov.

Chudobné deti majú pred nástupom do školy výrazne nižšiu slovnú zásobu a vy ste spomínali aj rečovú bariéru. Ako teda rómske deti ovládajú slovenský jazyk a ako s nimi postupujete?

V nultom ročníku sme s deťmi začínali každý deň na koberci, kde som potrebovala zistiť, ako slovenský jazyk ovládajú. Sedeli sme všetci v kruhu a každý odpovedal na otázku. Rozumela som im, pretože viem nejaké základné rómske slová. No mala som v triede chlapca, ktorý stále plakával a vôbec nevedel po slovensky. Kamaráti o ňom hovorili, že vie podojiť kozu a postarať sa o ovečky, no iné prostredie nepoznal.

No a tak sme spolu postupovali ďalej cez zážitkové učenie, aby si niečo vedeli vytvoriť sami a zapamätať si to. Tiež sme sa postupne učili, že chyba nie je koniec sveta. Cez zážitok, rozprávanie, spoznávanie, osobný kontakt. Aj cez objatia. Niekedy si ma skúšajú dotykmi a čakajú, kedy im to opätujem. Vedia, že ma môžu chytiť za ruku, vedia, že ich pohladkám a vedia, že so mnou môžu vždy počítať.

Monika Podolinska ucitelka
Foto: Šimon Šiplák

Aké každodenné výzvy zdolávate s vašimi deťmi v škole?

Mojou prvou výzvou bolo vytvoriť prostredie, v ktorom sa budú cítiť dobre. Známe prostredie, kde musia síce pracovať, ale cítia sa tam fajn a je to ich istota.

Druhou výzvou bolo naučiť sa ako na nich. Ako napríklad pracovať s deťmi, ktorých rodičia sú pohádaní. Pomohlo mi, že poznám rodinné väzby a tak sa snažím nájsť na každého čo najobjektívnejší meter. No veľakrát sa aj mýlim. Keď dieťa vychováva len mama, ktorá to nezvláda a otec je vo väzení, tak si aj ja musím pri pomoci v ich výchove určiť akési hranice.

Za normálnych okolností ide dieťa každý deň do školy. Do školy nejde kvôli chorobe, dávkam alebo keď rodičia nemajú na desiatu. Nechcú poslať deti do školy, aby sa pozerali na to, ako ich spolužiaci jedia. Po dávkach sa večer trochu oslavuje a ráno niekedy do školy nestihnú.

Je výzvou dobre poznať dieťa, prostredie, odkiaľ prichádza a vedieť, ako s ním pracovať. Bolo potrebné zistiť, čo vedia a kde majú medzery. A následne im to sprostredkovať tak, aby to bolo primerané ich veku a hlávkam, ktoré skoro nič zrozumiteľné nezažili.

Ďalšou výzvou je ukazovať im bežný svet tak, aby chápali, že takto funguje. Chodíme autobusom do Revúcej, kde sa, napríklad, na výstave učia, ako sa treba správať. Vidia tam aj nerómske deti, s ktorými sa veľmi nestretávajú. Tiež mali novú skúsenosť z reštaurácie alebo z výťahu. Mnohé veci vnímajú ako nedosiahnuteľné, pričom sú úplne bežné pre majoritu. Však kto nevie chodiť výťahom alebo kto ním nikdy nešiel, kto nevidel svet z výšky? Je výzvou sprostredkovať to deťom, ktoré dovtedy nešli ani po schodoch. Ukazovať im svet a realitu. Budú mať na to spomienky a budú vedieť, že aj to je cesta.

Niekedy ich vezmem aj k nám domov a nie preto, aby som im ukázala, čo mám, ale kvôli tomu, že je to bežné. Raz sme na obrázkoch rozoberali časti dňa a na jednom z nich bola rodina, ktorá večer pozerala televízor. Jeden žiak sa ma opýtal, čo to je? Spýtala som sa ho, čo z toho nevie identifikovať. Nerozumel tej rodinnej pohode, pretože ju nikdy nezažil. Nezažil, že spolu ako rodina sedia a pozerajú film.

Snažím sa im teda sprostredkovať to, čo je pre nich momentálne nedostupné a čo by za iných okolnosti nezažili. Nechcem, aby to vnímali ako odmenu, ale niečo, čo je bežné a normálne. A stále sa to snažím spájať s ich budúcim vzdelávaním, prácou a tým, že to raz môžu zmeniť a dokázať.

Čo je vo vyučovacom procese najdôležitejšie? Čo je dôležité pre deti?

Vytvorenie pravidiel a ich dodržiavanie. Veľmi mi pomohlo, že všetko malo štruktúru. Vedeli, že mi môžu tykať a že po príchode do školy sa budeme rozprávať na koberci. Vedeli, že keď im niečo sľúbim, tak to aj splním a že keď niečo od nich vyžadujem, tak to musia splniť. A nikdy nesľubujem niečo, čo nemôžem dodržať.

Často ich zaskočím slovom, ktorému nerozumejú. Potom sa k nemu stále vraciame, až si to zapamätajú. Pomáha vizualizovať, aby si to slovo vedeli predstaviť. Rómske deti si nevedia predstaviť to, čo je pre nás samozrejmé a bežné, pokiaľ ide o niečo, čo nikdy nezažili.

Keď sa niečo stane, vždy sa im to snažím vysvetliť. Niekedy mám pocit, že som im dala ešte viac, ako svojim vlastným deťom. Pretože od mojich som mohla odísť s tým, že im to poviem neskôr. No týmto deťom to povedať nemôžem, pretože som tam pre nich v tú chvíľu.

Vidíte vďaka vašej práci a projektu Omama zmeny k lepšiemu? Ako sa odráža váš prístup v ich živote?

Po dvoch rokoch projektu je vidieť, že sa s deťmi dlhodobejšie pracuje, no výsledky sú zatiaľ viac-menej subjektívne a ešte nie merateľné. Myslím si, že budem jedna z prvých, ktorá zmeny uvidí. Pretože tento rok majú prísť na zápis deti, ktoré si projektom prešli ako štvorročné. Takže som zvedavá, či tam bude nejaký posun.

Čo sa týka mojich výsledkov, každý týždeň si robím sumár týždňa. Napríklad raz sme mali návštevu z iniciatívy Za slušné Slovensko. Pred pár rokmi by sa ich pýtali na to, či majú ženu alebo muža. No moje deti sa teraz pýtali na to, čomu sa venujú, či sú vyučení a to je pre mňa neskutočný posun.

Mám aj prvého maturanta, je vo štvrtom ročníku a uvažuje nad vysokou školou. Je skvelý a má to šťastie, že má mentorku, ktorá je jeho morálnou podporou. Dvaja ďalší žiaci majú výučný list.

Na mojich absolventoch si najviac vážim to, že sú to ľudia s názorom, ktorí vedia odkomunikovať problém, poprosiť o pomoc. To sú pre mňa výsledky práce a znamenie, že to malo zmysel.

Čo je potom rozhodujúce, že sa dieťa nenechá odradiť, neprestane sa snažiť a bude na sebe usilovne pracovať aj ďalej?

To je veľký problém. Hovorila som o chlapcoch, na ktorých som hrdá. No dievčatá sa väčšinou veľmi skoro stávajú matkami a tam to končí. Ešte stále sa mi nepodarilo prelomiť túto “kliatbu”. Zatiaľ sa nestalo, aby prišlo dievča a povedalo si, ako ten žiak vo štvrtom ročníku na strednej, že to dokáže. Je to aj šťastie na rodiča a prekonanie puberty. Ak dieťa stráca motiváciu, môže mu pomôcť rodič. Rómski rodičia majú často existenčné problémy. Chlapi chodia na zárobky a s deťmi ostávajú len matky, ktoré nevládzu riešiť syna puberťáka. Akurát sa snažia chrániť dcéru, aby neotehotnela v trinástich.

Snažím sa, aby som po tom štvrtom ročníku vypúšťala silné osobnosti a stále im potom poviem, že je to už na nich. Verím, že si pamätajú, čo sme spolu zažili a ako sme veci riešili. Vedia, že sa na mňa môžu spoľahnúť a viem im pomôcť, ale niekedy im chýba rodina, ktorá by pomohla.

Ešte nemáme taký pozitívny príklad, aby sme im ukázali študenta s maturitou, ktorý to ďaleko dotiahol. Cesta za vzdelaním nie je ľahká.

Monika Podolinska Biela vrana
Foto: Šimon Šiplák

Na Slovensku každý rok prepadne zhruba 10-tisíc detí, a najčastejšie to sú prváci. Najmä deti z osád nemajú veľkú šancu prejsť základnou školou bez prepadnutia, mnohí končia aj v piatom – šiestom ročníku. Myslíte si, že je prepadávanie riešením a nástrojom pomoci?

Myslím si, že by nám mohla pomôcť legislatíva. Keby bolo dané, že žiak na konci primárneho vzdelávania bude mať určité znalosti, pričom je jedno, v ktorom ročníku sa to naučil. Toto by nám veľmi pomohlo.

Rediagnostika je ďalšou možnosťou, keď dieťa niečo nezvláda. So súhlasom rodičov dám posúdiť odborníkom, či je žiak mentálne schopný napredovania. Pokiaľ nie, tak mu formou integrácie spolu s Centrom pedagogicko-psychologického poradenstva vytvorím individuálny plán.

Má to však potom nevýhodu, pretože na konci druhého stupňa bude ako integrovaný žiak absolventom prvého stupňa. Čiže na jednej strane pomôžem, uspokojím žiakove špecifické potreby a pôjde podľa individuálneho plánu, no nebude môcť ísť na strednú školu. Čiže umelo zastavím prepadávanie, ale pre to, aby mohol ísť na strednú, musí absolvovať niečo navyše.

Nie som na to odborník a neviem posúdiť, či ten jeden rok pomôže alebo nie. Keď vidím, že dieťaťu stačí nejaké nakopnutie, tak ho určite nenechám prepadnúť.

Opatrenia, ktoré boli prijaté v súvislosti s vírusom COVID-19 mali najväčší negatívny dopad práve na chudobných žiakov. Deti doma nemajú internet, mobil či počítač a niektorí ani elektrinu alebo stôl. Ako ste počas karantény vyučovali?

Najprv som pre žiakov pripravovala pracovné listy, ktoré som im odniesla domov a po týždni som si ich vyzbierala. Ale po čase som si uvedomila, že je to obojstranne nevyhovujúce. Ja neviem, či si to robil žiak sám, či si vedel správne prečítať zadanie, či úlohe porozumel a on zase nevedel, či to urobil správne. Aj keď rodičia vedeli, že mi môžu v prípade potreby zavolať, bolo to podľa mňa málo efektívne.

Tak som začala chodiť k nim domov a učiť ich priamo v ich domácom prostredí. Venovala som sa vždy len jednému dieťaťu. Prítomný však bol vždy aj jeden z rodičov. Mali tak možnosť byť súčasťou nášho „vyučovania“. Pozorovať svoje dieťa pri tom, ako číta, píše aj počíta. Ukázala som im spôsob, ako to môžu robiť doma tak, aby to prinieslo želaný efekt.

Aký by mal byť dobrý učiteľ?

Dobrý učiteľ je ten, ktorý má zmysel pre humor, vie si priznať chyby, pochopiť, a je človekom. Deti to vycítia. Tie potrebujú aj veľa lásky. Takisto je dôležité neprenášať si problémy z domu do školy. Nedokazovať si svoju moc pred deťmi. Dobrý učiteľ je tiež ten, ktorý vie zistiť, aké dieťa má v triede. Moje deti ma učia veľkej pokore a skromnosti. Každý deň je o vzájomnom učení.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

biela vrana meet the heroes menšiny Rómovia školstvo vzdelavanie