Jakub Drábik: Fašistické strany by som nerozpúšťal, ale postihoval by som každé ich prekročenie zákona

Fašizmus rastie vždy tam, kde ľudia cítia nespokojnosť a prestávajú veriť demokratickým inštitúciám.

19. 12. 2019

Katarína Jančovičová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Jakub Drábik je historik, vysokoškolský učiteľ a spisovateľ, ktorý 15 rokov svojho života zasvätil štúdiu fašizmu. Aktuálne je na trhu jeho tretia kniha, v ktorej vysvetľuje, čo fašizmus vlastne je a v akom prostredí sa mu darí. Hovorí, že do hláv žiakov tlačíme len dáta a chýba im znalosť dejinných súvislostí. Preto prednáša na stredných školách a snaží sa, aby pochopili ideológiu, ktorá napáchala nevyčísliteľné zlo.

Koncom októbra ti vyšla kniha Fašizmus. Ako si pristupoval k písaniu takej zložitej problematiky?

Je to téma, ktorú treba popularizovať, tlačiť medzi bežných ľudí. Snažil som sa preto knihu napísať čitateľne, aby obsah pochopil aj neodborník, ale aby jej zároveň nechýbala odbornosť. Všetky použité informácie som podložil rokmi môjho výskumu, keďže sa téme venujem viac ako 15 rokov.

O fašizme sa často hovorí ako o kontroverznej téme. Prečo?

S definíciou fašizmu mali problém aj historici a politológovia. Od jeho vzniku existuje spor o to, ako ho definovať. Ide o komplexný problém, ktorý je iný v každej krajine, má národné špecifiká a zároveň sa naň možno pozerať z nespočetného množstva uhlov.

V 70. rokoch sa jeden z najznámejších historikov, Walter Laqueur, rozhodol, že uzavrie tento dekády trvajúci problém a fašizmus pomenuje. Požiadal 12 najvýznamnejších historikov fašizmu, aby mu do knihy napísali kapitolu. Keď ich získal, zistil, že má 12 rôznych definícií, ktoré boli protikladné, no zároveň aj platili. Neskôr prišiel ďalší americký historik Gilbert Allardyce s názorom, že sa máme na to vykašľať a za fašizmus označiť len Mussoliniho režim v Taliansku.

To sa zrejme neudialo.

Nie, ani nemohlo. Britská únia fašistov nazývala samých seba fašistami a Česká národní obec fašistická tiež. Znamenalo by to, že sa mýlili a samých seba nazývali zle? Celé to rozlúskol až môj učiteľ z Oxfordu Roger Griffin, ktorý fašizmus definoval, aj keď zložito. Prišiel s tým, že ak ho chceme pochopiť, musíme počúvať to, čo o ňom hovoria práve fašisti. Výskum, ktorý robil 20 rokov, ukázal, že všetky fašistické hnutia po celom svete hovoria o tom, že národ je v kríze, upadá, že kultúra je dekadentná, že všetko krachuje a že oni sú tí, ktorí zaručujú znovuzrodenie. Obrodia národ, očistia ho od nepriateľov a prinesú svetlejšie zajtrajšky.

Jakub Drabik kniha
Foto: Martina Juríčková

Prečo si sa teda vrhol na takú zložitú tému?

Vediac o holokauste a o tom, aké utrpenie spôsobil fašizmus počas 2. svetovej vojny, som nerozumel tomu, ako mohli milióny ľudí v medzivojnovej Európe voliť fašistov, čo na tom videli. Keď som začal čítať fašistické materiály a časopisy, zistil som, že fašisti nehovorili o žiadnom vyvražďovaní alebo vojne. Hovorili práve o tom úpadku národa, ktorému treba pomôcť. Sami seba pritom označovali za vlastencov, patriotov a národne mysliacich.

Toto je pre veľkú časť populácie príťažlivé a zvlášť v krajinách, kde nefunguje demokracia. Tam, kde dochádza k úpadku národa, sa dostanú veľmi jednoducho k moci. Málo ľudí si uvedomuje, že tento mýtus o znovuzrodení a očiste národa od nepriateľov, ktorí spôsobujú úpadok, nesie v sebe zárodok genocídy a vraždenia. Preto veľa ľudí začalo podporovať fašistov.

Z internetových diskusií človek začína mať veľké obavy, keď číta nenávistné komentáre na adresu Rómov, imigrantov…

Toto odborníci nazývajú procesom dehumanizácie, ktorý je jedným z prvých krokov genocídy. Najskôr vymedzíme, kto sú oni a kto sme my (čistý národ, Slováci, ktorí sú správni a chyby nerobia a za naše problémy môže niekto iný – nepriateľ, ktorý ich spôsobuje). Keď už máme toto členenie, začneme o nich hovoriť dehumanizačne, že sú to krysy, potkany, šváby. Zvieracími prívlastkami označovali nacisti Židov, aby vzbudili v ľuďoch pocit, že to nie sú ľudia, nie sú ako my. Toto je spôsob, akým sa dá u človeka vyvolať nenávisť a tým sa začína každá genocída.

Platí to však univerzálne, nielen pre fašizmus. Keď sa pozrieme na výcvik americkej armády počas vojny vo Vietname, tak vojaci nikdy nehovorili o Vietnamcoch ako o ľuďoch, ale mali prezývku gooks – rákosníci. Bol to spôsob, akým vymývali mozgy vojakom podobne ako nacisti. Platí to ale pre všetky armády. Najprv musím presvedčiť vojaka, že bojuje za správnu vec a že ten, koho má zabiť, je skutočne nepriateľ.

Vojenskí stratégovia si totiž ešte pred 1. svetovou vojnou všimli, že vojaci nechceli zabíjať súpera. Preto museli začať s presviedčaním, že ten na druhej strane zákopu nie je človek. Hovorili im, že nevyvražďujú ľudí ako sú oni, ale niekoho, kto je menej.

Tou dehumanizáciou to začína. Preto ma mrzí, že rétorika, ktorá bola pred 20 a 30 rokmi takmer výhradne na strane extrémistov a fašistov, sa dostala do mainstreamu. Začínajú ju preberať štandardní politici, ktorí znovu hovoria o  parazitoch či asociáloch. Je to to isté, čo hovorili nacisti o Židoch, Slovanoch, o Rómoch. Kotlebovci napríklad nikdy nehovoria Rómovia, vždy hovoria o cigánoch s prívlastkom – cigánski extrémisti, cigánski asociáli. To je práve tá dehumanizácia, ktorou sa snažia z nich urobiť podľudí.

Jakub Drabik kniha o fasizme
Foto: Martina Juríčková

Myslíš si, že si študovali ten vzorec správania sa?

Ťažko povedať, ale skôr sa domnievam, že im to je prirodzené. Ani si neuvedomujú, že keď niekoho nazývajú parazitom, pripravujú tým pôdu pre genocídu. Myslím si, že keby si to uvedomovali, tak by to nerobili. Aspoň teda verím v humanitu.

Nedávno sa na stranu Milana Mazureka pridal aj Robert Fico, keď jeho extrémistické reči na adresu Rómov označil za „to, čo si každý myslí“. Ide o druh podpory štandardného politika smerom k extrémizmu?

V rámci politického boja je to do istej miery prirodzené, no nesmie sa prekročiť hranica, kedy to naberie rozmer, že treba narobiť poriadok s asociálmi a cigánskymi extrémistami, ako to hovoria kotlebovci. To už je za čiarou, pretože všetci vieme, čo tým myslí ten, kto to hovorí a je to veľmi nebezpečné. Toto je prvý krok, ktorý môže viesť k vraždeniu.

Milan Mazurek si po tom, čo sa musel vzdať mandátu v parlamente, predsa len našiel cestu, ako sa doň vrátiť, hoci ho súd odsúdil za extrémistické výroky.

To už je o zlyhávaní štátu. Myslím si, že pomerne jednoducho možno zatočiť s extrémizmom a fašizmom, ak však existuje politická vôľa. U nás túto vôľu nevidím. Fašizmus rastie vždy tam, kde ľudia cítia nespokojnosť a prestávajú veriť demokratickým inštitúciám. Kde existuje chudoba, obrovské sociálne rozdiely a ľudia vidia, že istá skupinka bohatých má všetky práva, žije si dobre, hoci porušuje zákon, pretože pre nich neplatí. Vtedy začnú strácať vieru v demokraciu a začnú hľadať extrémy – buď komunizmus, fašizmus alebo iné.

Bohužiaľ, žijeme v republike, kde sú inštitúcie skutočne narušené, denne to sledujeme v správach a môžeme povedať, že sme v podstate mafiánsky štát. Toto keď vidí človek z malej dedinky, ktorý sa nedokáže presadiť napriek tomu, že je schopnejší, no na úrade je, povedzme, zamestnaný menej schopný rodinný príslušník svojho nadriadeného, tak začne byť naštvaný.

Rozhovory už vydávame aj vo forme podcastov. Vypočujte si Juliána Gerharta, zakladateľa Zmudri.sk

Stretol si sa s ľuďmi, ktorí volia Kotlebovu stranu?

S mnohými. Spomínam si na jeden prípad, keď mi starší pán hovoril o tom, ako mu pravidelne vykrádali záhradku. Nahlasoval to neustále na políciu, ktorá mu však povedala, že s tým nevie nič urobiť. Dostavil sa na stretnutie záhradkárov, kde bol aj jeden kotlebovec, ktorý sa jeho problému ujal s tým, že si zavolá na pomoc „chalanov“ z ĽSNS. Tí prišli, načapali zlodejov pri čine, zmlátili ich a vyriešili tým jeho problém. Jemu boli moje definície a presviedčanie ukradnuté, bude voliť Kotlebu.

Toto je signál, že štát zlyháva a v drobných veciach nedokáže ochrániť občana. Keď k tomu dôjde, občan začne hľadať iné riešenia. Toto je veľký problém a najviac sa obávam toho, aby si ľudia nezačali spájať demokraciu s tým, čo tu máme teraz, s rozožratým systémom, ktorý nefunguje dobre. Štát je totálne prehnitý.

Potom voličom Mariána Kotlebu možno rozumieť.

Ja im absolútne rozumiem a nečudujem sa tomu, že jeho strana rastie. Dokazuje to aj história. Vo svojej knihe rozoberám prípadové štúdie štyroch krajín: Taliansko, Nemecko, Veľkú Britániu a Československo. V týchto krajinách sa dostali fašisti v moci vždy v koaličných vládach (nikdy nemali takú podporu, že by sa presadili sami). Najlepší volebný výsledok fašistickej strany je 37 percent NSDAP z leta 1932. Po týchto voľbách ešte nezískali moc, až v tých ďalších, keď mali len 33 percent. No dostali sa k moci v krajinách, kde ľudia prestali veriť demokratickým inštitúciám, pretože videli, že ich nedokážu ochrániť.

V Taliansku vypukla po 1. svetovej vojne prakticky občianska vojna. Roky 1919 až 1921 sú označované ako bieno rosso, teda červené roky, počas ktorých sa konali štrajky, zabíjali sa ľudia z politických dôvodov a štát zlyhával. V tejto situácii sa tam dostali fašisti k moci. Podobná situácia bola v Nemecku, ktoré zasiahla hospodárska kríza najtvrdšie a keď ľudia prestali veriť v demokraciu, tak si zvolili fašistov.

Veľká Británia mala takisto veľké množstvo problémov, tiež sa borila s nezamestnanosťou, ale ani zďaleka nie tak ako Nemecko. Štát dokázal ľuďom garantovať aspoň nejaké istoty, právo a poriadok, fungovalo to tam. Britskí fašisti boli natoľko slabí, že sa nikdy ani nepokúsili ísť do volieb. Britská únia fašistov nikdy nezískala v britskom parlamente ani jedno kreslo. Podobná situácia bola v Československu, ktoré malo veľké problémy, ale stále tu vládol Masarykov mýtus demokracie a ľudia demokratickým inštitúciám verili. Vedeli, že to nie je dobré, ale že si môžu zvoliť stranu, ktorá ich bude reprezentovať a nejako to zvládnu.

Jakub Drabik fasizmus
Foto: Martina Juríčková

Boli vtedy v Československu nejakí fašisti?

Boli. Národní obec fašistická, ktorá získala v prvých voľbách 0,96 percenta a v druhých 2,04 percenta. Mohli si za to sami svojou neschopnosťou, boli to babráci, no ich výsledok závisel aj od toho, že demokracia fungovala. Štát síce NOF nikdy nezakázal, ale hneď ako fašisti urobili nejaký problém, tvrdo zasiahol. Na každom zhromaždení fašistickej strany bol úradník, ktorý mal v prípade nadávok na demokratický systém, vyzývania na vraždenie alebo likvidáciu Židov či Nemcov, právo zhromaždenie rozpustiť. Štát sa staral o to, aby fašisti neprekročili hranicu. Ja by som fašistické strany dnes nerozpúšťal, ale postihoval by som každé ich prekročenie zákona.

Napríklad za ich výroky?

Predtým, než sa stal Kotleba županom v Banskej Bystrici, na východe Slovenska mala jeho strana míting. Jeden z rečníkov povedal, že treba zlikvidovať cigánov. Síce čelil žalobe, na súde obstála jeho obhajoba, že cigán je podľa výkladového slovníka slovenského jazyka zlodej a klamár. Tvrdil teda, že chce zlikvidovať klamárov a zlodejov.

Kolegovia z Historického ústavu SAV by vedeli hovoriť, koľko ich posudkov na polícii k takýmto prípadom súdy odmietli alebo nezobrali do úvahy. V tomto sme veľmi nedôslední. V dobe, keď vznikajú súdne precedensy, je dôležité, aby justícia trvala na uplatňovaní zákona pre všetkých.

Existujú reálne hrozby v prípade, že by Kotleba získal moc?

Som presvedčený o tom, že sa v budúcnosti fašizmus k moci nedostane. Myslím ten revolučný nacionalizmus, fašistov, ktorí chcú zlikvidovať spoločnosť a postaviť ju nanovo na úplne iných základoch. Fašizmus dostal po 2. svetovej vojne na frak a fašisti si uvedomili, že to nepôjde tak, ako to chceli robiť. Museli sa zmeniť.

Časť z nich napríklad opustila koncept národa – neofašizmy nehovoria o národe, ale o bielej rase, ktorá je podľa nich v ohrození. Môžu tak rátať s celou Európou, Severnou Amerikou a tak ďalej.

Ďalšou z mutácií fašizmu je vznik populistickej radikálnej pravice, čo už nie je fašizmus. To sú hnutia ako je Rassemblement national Marine Le Penovej alebo Viktor Orbán či Donald Trump. Nechcú zlikvidovať demokraciu ako fašisti, ale chcú zostať pri moci. Nemajú záujem o ovládnutie človeka tak ako fašisti, nechcú ani totalitnú spoločnosť.

Fašisti tvrdia, že národ je organický celok, kde sú rovnakí ľudia a kto nie je rovnaký, je nepriateľ, ktorého sa treba zbaviť. Možno to vidieť v neonacistických skupinkách, ktoré pochodujú v rovnakých šíkoch. Ide o zobrazenie toho, že sme všetci rovnakí. Radikálnej pravici je úplne ukradnuté, či budú ľudia chodiť do kina len na filmy, ktoré strana odporučí. Oni chcú moc a majú oveľa bližšie k autoritárstvu než ku skutočnému fašizmu. Myslím si, že oveľa väčšou hrozbou ako fašizmus je, že sa dostávajú k moci radikálne pravicové hnutia, ktoré síce nemajú fašistickú revolučnosť ale preberajú mnohé z tém a rétoriku fašistov. A to je dnes skutočne nebezpečné.

Jakub Drabik kniha
Foto: Martina Juríčková

Do akej “frakcie” fašizmu teda spadajú kotlebovci?

Kotlebova strana je jeden z mála príkladov fašistických strán, ktoré sa v Európe dostali do parlamentu. Aj u nich je vidno značnú deradikalizáciu. Hneď ako sa dostali do parlamentu, tak sa na nich naviazalo množstvo pragmatikov, ktorí nie sú fašisti. Sú to ľudia, ktorí sa oportunisticky pridali k strane a tým sa strana postupne deradikalizuje a stáva sa z nej radikálna pravica.

Stalo sa to Jobbiku v Maďarsku, ktorý začínal ako plnohodnotná neonacistická strana. Postupne sa však začali meniť, odišli od nich niektorí najradikálnejší členovia, Orbán ich začal vytláčať z pravicového spektra a oni sami priberali členov, ktorí neboli fašisti, ale oportunisti alebo mali iné predstavy než hlása revolučný neonacionalimus.

Dnes Jobbik nemožno označiť za neofašistickú stranu, a strana sa začína správať ako štandardná politická strana. Myslím si, že sa môže stať, že toto bude budúcnosť Kotlebu a jeho strany. Bude musieť upustiť z najradikálnejších pozícií. On si napríklad pohneval skutočnú slovenskú fašistickú scénu tým, že prisahal na Ústavu SR. Fašista predsa nemôže prisahať na demokratickú ústavu, pretože poruší to hlavné, čo z neho robí fašistu – odmieta demokraciu.

Myslím si, že ich čaká ústup, no možno sa mýlim. Stále má radikálne elementy a môžeme túto stranu označiť za neonacistickú, pretože spĺňa definičné kritériá. Uvidíme, ktoré krídlo prevládne, či oportunistické alebo neonacistické.


Kniha, ktorá nesmie chýbať vo vašej knižnici

Ak radi čítate naše rozhovory, túto knihu si zamilujete.
Je určená všetkým, ktorým záleží na slobode, zdravých hodnotách
a ktorým nie je osud našej krajiny ľahostajný.

ZÍSKAJTE KNIHU


Prečo sa kotlebovci tak vehementne bránia označeniu fašisti?

Nik dnes nechce byť označený za fašistu. Vieme, kto to je, že tento pojem má negatívne konotácie. Fašistickí ideológovia po vojne hovorili, že nemôžeme chodiť v uniformách, hailovať a spievať si nacistické pesničky, ale že musíme hrať demokratickú hru.

Julius Evola napísal knihu s názvom Jazdiť na tigrovi. Tvrdí, že demokracia je tiger a fašisti sa tigrom nemôžu nechať zožrať, no majú na neho vyskočiť, jazdiť na ňom dovtedy, kým ho neunavia a potom ho zabiť. Hovorí tým, že fašisti majú používať demokratické metódy, aby demokraciu oslabili a rozložili. Majú argumentovať slobodou slova, slobodou prejavu, všetko to, čo robia kotlebovci, a keď demokraciu rozožerú, potom ju majú položiť.

To isté hovoril Alain de Benoist, zakladateľ tzv. Novej pravice, ktorý sa už v 70. rokoch vyjadril, že Francúzsko má najhlúpejších fašistov na svete, pretože o sebe tvrdia, že sú fašisti. A to je zle. Ukradol to od komunistického ideológa Antonia Gramsciho, ktorý v 30. rokoch tvrdil, že ak chcú komunisti získať moc, nemôžu chodiť po uliciach, bojovať a snažiť sa násilím ovládnuť štát, ale musia získať kultúrnu hegemóniu – ovládnuť médiá, univerzity a pripraviť si pôdu, aby ľuďom neprišlo čudné, že tam zrazu majú nejakých komunistov.

A to chcel urobiť aj de Benoist. Tvrdil, že médiá a univerzity ovládla ľavica a úlohou fašistov je teraz získať tieto pozície, pripraviť pôdu na návrat fašizmu v kultúrnej oblasti, psychologicky, v hlavách ľudí. Až potom príde prevzatie moci.

Armin Mohler, švajčiarsky filozof, zasa hovoril, že žijeme v dobe interregna, teda medzi dvoma kráľovstvami s tým, že jedno tu už bolo (Hitlerove), ktoré padlo a to ďalšie ešte len príde. Na tom majú pracovať fašisti. Keď si to premietnem do súčasného Slovenska, vidno to krásne na dezinformačných weboch, ktoré šíria všetky nenávistné, xenofóbne, šovinistické a antisemitské témy. Mnoho z týchto webov má na Slovensku Kotlebova strana pod kontrolou alebo s ňou sympatizujú. Šíria informácie typu, že všetko platí George Soros, že sem prídu utečenci, atď. Vytvára sa tým kultúrne podhubie, aby prípadná moc fašistov ľuďom neprišla čudná. Relativizujú históriu, lebo veď všetci ostatní sú zlí a my sme tá pravá opozícia.

Kotlebovci však majú pravdu, keď hovoria o úpadku.

Mali by sa však vyjadriť, čo s tým urobia. No oni žiaden program nemajú, fašisti totiž nikdy nemali žiaden program, žiadna strana nevedela, čo s krajinou. Talianski fašisti spísali množstvo nápadov, ako riadiť štát, no všetko to boli hlúposti, ktoré v praxi nefungovali. Keď sa pozrieme na program Kotlebovej strany, ide o jeden pamflet, kde nie sú žiadne riešenia, ale iba demagogické výmysly, ľúbivé reči, ktoré sa v praxi nebudú dať zaviesť. Spýtate sa ich, ako chcú riešiť klimatickú krízu, robotizáciu spoločnosti, úpadok školstva a nepovedia vám nič. Takto to bolo s fašistami vždy. Tvrdili, že prinesú svetlejšie zajtrajšky, no ten rozdiel medzi realitou a utopickou víziou bol taký obrovský, že jediný spôsob, akým dokázali tú priepasť riešiť, bolo násilie, masívne zabíjanie ľudí a vojna.

Jakub Drabik interview
Foto: Martina Juríčková

Dal by si Mariánovi Kotlebovi priestor v televízii?

Nie som si úplne istý, no začínam nadobúdať pocit, že áno, pretože by som chcel počuť ich názory na reálne problémy. Ukázalo by sa, že tápu, že nemajú odborníkov. V Británii pozvali pred niekoľkými rokmi do diskusie BBC Question Time Nicka Griffina, šéfa British National party ako zástupcu neonacistickej strany. Moderátor i hostia boli na neho pripravení a začali sa ho pýtať otázky, na ktoré nevedel odpovedať. Totálne ho v diskusii rozobrali, čo malo vplyv na jeho preferencie, pretože ľudia videli, že to je len obyčajný neonácek v peknom obleku, ktorý nemá žiadne riešenia.

Myslím si, že rovnako by to dopadlo aj s koltebovcami, no moderátor by musel byť pripravený a nepýtať sa ich len na Slovenský štát a Tisa, na ktoré vedia odpovedať a hlavne to ich voličov nezaujíma. Volič Kotlebu je naštvaný na vládnucu garnitúru, korupciu, že sa nedokáže uplatniť, že naňho „elity“ v Bratislave zabudli, že všetci jeho problémy ignorujú a má strach vyvolaný dezinformačnými webmi. To je ďalšia vec, bez ktorej fašizmus nemôže existovať – šíria strach, aby im národ skočil na ich reči o tom, že treba očistiť národ od nepriateľov.

Okrem toho, že učíš na univerzite v Brne, chodíš po školách a hovoríš o fašizme študentom. Ako vyzerá taká prednáška?

Väčšinou sa snažím najzrozumiteľnejšie vysvetliť, čo je to fašizmus. Jeden z najväčších problémov nášho vzdelávacieho systému je to, že hustíme do detí informácie, dáta, čísla, roky, mená, ale nevysvetľujeme procesy.

Samozrejme, existujú dobrí dejepisári, ktorí majú toto zvládnuté, ja som mal také šťastie, no vo všeobecnosti nevyžadujeme od detí, aby chápali, ale aby dokázali vyplniť test. Preto vysvetľujem, čo je fašizmus, ale bez toho, aby som hovoril o Musollinim a Hitlerovi. Píšem o tom aj v knihe, že si musíme pripomínať obete holokaustu, no to nestačí. Ak idú deti do vyhladzovacieho tábora, môžu pochopiť utrpenie, ktoré tam tí ľudia prežili, ale nechápu čo to spôsobilo. Snažím sa vysvetliť, akým spôsobom sa mohlo stať, že jedna skupina obyvateľstva rozhodla, že tá druhá musí zomrieť. Je to veľmi dôležité. Ak toto nebudeme chápať, môže sa stať, že ktokoľvek, kto seba nenazve fašistom, ale povie si, že je vlastenec, dostane od nás moc, a to len preto, že nebudeme vedieť, čo fašizmus je.

Aké sú reakcie študentov?

Väčšinou mám skúsenosť, že ak sa to tým deckám vysvetlí, začínajú to chápať, no potrebujeme, aby sa to zrozumiteľnou rečou napísané dostalo aj do učebníc. Decká priznávajú, že sa nestíha s učivom a veľmi rýchlo preletia 2. svetovú vojnu a k fašizmu sa ani nedostanú. Ďalším obrovským problémom je, že sa veľmi málo venuje pozornosť komunizmu. Keď sa ich opýtam, prečo bol komunizmus zlý, povedia, že sa nemohlo cestovať a to je všetko. Nie je to ani celkom pravda, lebo za istých podmienok sa cestovať dalo. Je to aj tak veľmi málo. Straší ma, že nevedia, ako komunizmus fungoval, neevidujú nesmierne výhody demokracie a vidia len jej chyby. Stále počúvajú, ako demokracia nefunguje, aký je liberalizmus zlý a neuvedomujú si, že aj napriek tým chybám to je najlepší systém, aký doteraz ľudstvo vymyslelo.

Si optimista alebo realista v otázke blízkej budúcnosti našej krajiny?

Snažím sa byť optimista, no som opatrný. Vidím v našej krajine množstvo problémov, ktoré sa nebudú dať riešiť jednoducho a ani rýchlo. Zároveň mám pocit, že diskusie vo verejnom priestore sú až príliš emočné, že sa navzájom nepočúvame, že padajú nezmyselné argumenty, za ktorými si diskutujúci stoja, aj keď je zreteľné, že sa mýlili. Zároveň je tu veľká skupina obyvateľstva, na ktorú „elity“ zabudli, a tým nemyslím len politické elity, ale elity tejto krajiny všeobecne.

Dlhé roky nikto nepočúval, čo hovorili a o čo prosili ľudia, ktorí teraz frustrovaní z tohto nezáujmu volia Kotlebu. A nemusí to byť len nezáujem v zmysle hospodárstva, zamestnanosti, ale i také to celkové ignorovanie. Ak zopár ľudí na čele krajiny dlhodobo podceňuje, ignoruje, ba priam sa vysmieva bežným ľuďom, je jasné, že skôr či neskôr podľahnú vábeniu fašizmu alebo populizmu, ktorý im dá pocit, že na nich skutočne záleží, aj keď je to len ilúzia. Stále to ale nevidím tak zle, ako to bolo v Nemecku alebo Taliansku pred nástupom fašizmu a snažím sa byť optimista. Uvidíme, čo prinesú nasledujúce voľby.

Ak sa prihlásite do nášho newslettra, môžete vyhrať knihu Fašizmus.

Jakub Drabik sutaz

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

fašizmus jakub drabik kniha kotleba politika