Jana Vargová: Zbierku Mariánových albumov sme vydali aj preto, že na Slovensku všetko ľahko zapadá prachom zabudnutia

Život s Mariánom považujem za výnimočnú výsadu, aj keď nebol jednoduchý.

29. 12. 2019

Pavla Pisárová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Jana Vargová založila koncom roka 2017 Spoločnosť Mariána Vargu, ktorú tvorí skupina hudobníkových najbližších priateľov – Vladimír Godár, Daniel Pastirčák, Jozef Lupták, Ladislav Snopko, Kamil Peteraj a ďalší. Cieľom spoločnosti je starostlivosť a zveľaďovanie hudobného odkazu Mariána Vargu a šírenie jeho umenia širokej verejnosti.

S akými myšlienkami ste zakladali Spoločnosť Mariána Vargu?

Možno je trošku odvážne tvrdiť, že som ju založila ja. Vznik spoločnosti inicioval Vladimír Godár, ktorý je nielen vynikajúcim skladateľom, ale aj muzikológom a akýmsi hudobným archeológom, ktorý z vlastnej praxe vie, ako ľahko na Slovensku všetko zapadá prachom zabudnutia a aké zložité je niekedy vracať do života hodnoty, na ktoré sa časom úplne zabudlo.

Za všetko hovorí koncertný cyklus Neznáma hudba, v ktorom ako dramaturg predstavuje znovuobjavené hudobné poklady minulosti, ku ktorým by sme sa mohli ako národ hrdo hlásiť, ale my sme tu na Slovensku ku všetkému akýsi ľahostajní, ba až odmietaví, ak niečo presahuje naše obzory.

Takže keď Vlado prišiel s tým nápadom založiť SMV, chcel vlastne predísť tejto situácii. Musím povedať, že som sa spočiatku priam vydesila, pretože zakladanie akejsi inštitúcie bolo môjmu životnému programu na míle vzdialené. Marián bol celoživotne antiinštitucionálna persóna naprogramovaná na permanentnú revoltu. A spútavať ho inštitucionálne mi prišlo dosť absurdné.

Podobne zareagoval spočiatku napríklad aj náš priateľ Agnes (Ladislav Snopko), veď Marián bol bigbiťák, zdalo sa mu to akési „protimariánovské“. Museli sme však uznať, že Vlado má pravdu v tom, že ak sa o Mariánovu hudobnú pozostalosť nepostaráme my sami, neurobí to nikto iný. A už vôbec nie žiadna štátna inštitúcia.

Prečo vlastne?

Napriek tomu, že Marián bol programovou osobnosťou slovenskej hudby, dnes vie o ňom iba veľmi úzka, elitná skupina ľudí a jeho meno v tom kultúrnom či skôr nekultúrnom šume postupne zaniká. Je to zvláštne, keď si človek uvedomí, aké iné to je v Čechách, ako sú tam primknutí k svojim hodnotám a lipnú na každom detaile. Tu sa začína každé štyri roky všetko od začiatku a v tom veľkom tresku zapadne, čo bolo predtým. Ale to sa dialo už za jeho života.

Navyše niekto tak mimosystémový, ako bol Marián, bol vždy tak trocha akoby na obtiaž. On mal totiž v slovenskej hudbe také veľmi zvláštne postavenie, keďže bol rozkročený na oboch brehoch – jednou nohou vo vážnej hudbe, druhou v rockovej alebo jednou v minulosti a druhou v budúcnosti, chvíľu adorovaný, chvíľu zatracovaný, chvíľu jednými, chvíľu druhými, najmä však väčšinu života (s výnimkou explozívneho nástupu Collegia Musica) mimo mainstreemového záujmu. A takmer permanentne ignorovaný médiami.

Nepochybne však ponúkal hodnoty, ktoré stále oslovujú. Kamil Peteraj o jeho piesňach, ktoré spieva Pavol Hammel, povedal, že krása niekedy zabíja hitovosť. Dá sa to povedať aj takto – krásu niekedy zabíja hitovosť. Pretože spoločnosť je nastavená na akýsi nebolestivý, instantný spôsob relaxu. Ľudia sú tak unavení rýchlosťou života, že možno vyhľadávajú niečo menej náročné na zmyslové vnímanie ako je Mariánova hudba.

Jana Vargová Meet the heroes
Foto: Šimon Šiplák

Čomu sa v rámci Spoločnosti Mariána Vargu venujete?

Keď sme zakladali SMV, prioritou bolo dôsledné zmapovanie a ochrana Mariánovej hudobnej pozostalosti. Ďalšou ideou bolo nahrať jeho komorné skladby, ktoré písal v posledných rokoch. Nasledovať mali edičné aktivity, organizácia koncertov a keby sa nám podarilo pritom vytvoriť zdroje, v budúcnosti podporovať mladých hudobníkov.

Spoločnosť vznikla koncom roka 2017 a už v januári 2018 sme v spolupráci s dramaturgom Ladislavom Snopkom a nadáciou Mosty usporiadali koncert venovaný Mariánovi v Skalici, pričom konceptom nadviazal na úspešný koncert Marián Varga 70 s úmyslom založiť istú tradíciu. Headlinermi koncertu boli Iva Bitová a Konvergencie Quartet a v tomto roku zas Pavol Hammel a Moyzesovo kvarteto. Obidva koncerty nahrala RTVS a prvý vyšiel aj na DVD.

No a celkom nedávno, koncom novembra tohto roku, sme vydali veľkú zberateľskú kolekciu Mariánovej tvorby.

Práve túto zberateľskú kolekciu Marián Varga Collected Works I. ste pripravovali dva roky. Ako to prebiehalo?

Bol to náročný proces. Prvé bolo získanie vydavateľských licencií. OPUS nám ich predal na obdobie piatich rokov a určil aj výšku nákladu – 500 kusov. Tým vlastne zadefinoval, že pôjde o výnimočnú edíciu. Bola to výzva, ale všetko bolo v našich rukách. To najpodstatnejšie – Mariánovu hudbu – sme mali a hľadali sme najadekvátnejší spôsob, ako ju odprezentovať.

Prvý to pomenoval Kamil Peteraj – musíme vytvoriť kultúrny artefakt – a k tomu sme sa chceli čo najviac priblížiť. Preto sme mimoriadny dôraz kládli nielen na nový zvukový dizajn nahrávok, ktorý sme zverili do rúk Martina Sillaya a Roba Pospiša, ale aj na sprievodné texty a výtvarné spracovanie. Bolo jasné, že to bude aj finančne mimoriadne náročný projekt a, úprimne povedané, bez morálnej opory Jozefa Luptáka a Ley Majerčákovej, ktorí už mali aké-také vydavateľské skúsenosti zo združenia Konvergencie, by som sa ja osobne k tomu absolútne neodhodlala.

Mali sme krásnu víziu, ale ani jedno euro. V prvom kroku sme teda museli požiadať Fond na podporu umenia o granty. Našťastie nám vyhoveli. Potom sme sa rozhodli urobiť zbierku cez crowdfundingovú kampaň. Jej princíp spočíva v tom, že tí, ktorí nám verili, si vopred kúpili náš imaginárny produkt alebo nám len tak z dobrej vôle prispeli. Nastavili sme si istú hranicu a získali sme 271 %. To bolo nesmierne povzbudzujúce zistenie. Potom sme sa už nebáli konkretizovať naše sny, vyberať si spomedzi najlepších grafikov, pracovať s nakvalitnejšími materiálmi.

Rozhovory už vydávame aj vo forme podcastov. Vypočujte si náš najnovší s vedcom Samuelom Kováčikom.

 

Čo všetko je teda súčasťou tejto výnimočnej kolekcie?

Súčasťou kolekcie je 16 cédečiek. Sú to všetko albumy, ktoré patria do autorského portfólia Mariána Vargu, teda od Zvoňte, zvonky, všetko, na čom spolupracoval s Pavlom Hammelom, všetky albumy s Collegiom Musicom a tiež Mariánov sólový projekt, ktorý vyšiel v roku 1984, Stále tie dni. Prosto všetko, čo sa s Mariánovou hudbou spája autorsky a interpretačne až do roku 1993, kedy vyšiel tak trocha symbolicky nazvaný album Labutie piesne. Zvyšok sme si nechali do druhého zväzku. K tomu sme urobili jedno CD ako kompiláciu nahrávok, ktoré nikdy oficiálne nevyšli a pochádzajú z Mariánovho pracovného archívu.

K CD sa zvykne pribaľovať booklet. My sme to poňali trocha veľkorysejšie a zostavili sme 260 stranovú publikáciu, v ktorej sú zhromaždené takmer všetky dostupné texty, ktoré vychádzali v dobových periodikách a odzrkadľujú dobovú reflexiu na jednotlivé albumy. Ide najmä o recenzie, ale aj o Mariánove rozhovory. Zaradili sme aj súčasnú reflexiu, ktorá dokumentuje, že Mariánova tvorba stále oslovuje ľudí naprieč generáciami a aj za hranicami Slovenska. Je tam aj kvantum nádherných fotografií a tiež faksimile Mariánových rukopisov, plagáty a Vladkom Šarišským do nôt zapísaná kultová skladba Collegia musica Hommage ẚ J. S. Bach.

Jana Vargová Kolekcia
Foto: Šimon Šiplák

Kto sa podieľal na príprave kolekcie?

Začnem od predsedu SMV, violončelistu Jozefa Luptáka. Nebyť jeho, táto kolekcia by možno vznikla, ale v inom vydavateľstve, inokedy a pravdepodobne by vyzerala celkom inak. Bol autoritou a akýmsi pevným bodom, o ktorý sa dalo oprieť. Duchovnými otcami celého projektu boli Vladimír Godár a Kamil Peteraj, od ich názorov a námetov sa odvíjala celá vízia projektu.

Manažérka Lea Majerčáková dodnes drží pevne a profesionálne vo svojich rukách celú náročnú produkciu a organizáciu všetkých zložiek. Má náš veľký rešpekt a obdiv. Veď už len vydanie jedného CD je náročný proces.

Mariánov dlhoročný manažér Vilko Vaškovič, ktorý bol pri vzniku väčšiny LP, onemel, keď zistil, že do toho ideme sami a nepriberáme do spolupráce nejaké renomované vydavateľstvo. Neveril, že sa to dá zvládnuť. Som však rada, že sme to robili práve my, pretože sme si to vykreovali presne podľa našich predstáv. Ja som zozbierala, prepísala a poskladala kompletný textový materiál, ktorý editoval Peter Uličný. Vybrala som fotografie a prehliadla archívy.

Najviac času sme sa, paradoxne, venovali vizuálnej stránke. Urobili sme dokonca verejnú súťaž a prebehla vo viacerých kolách. Bolo ťažké vytvoriť si predstavu, ako zjednotiť takú obrovskú pestrosť, ktorú nám ponúkali jednotlivé albumy. Niektoré sú fixované po výtvarnej stránke na dnes už kultové obálky – napríklad Konvergencie alebo Zelená pošta – a bolo ťažké sa cez to nejako dostať ďalej. Napokon sme všetci pochopili, že práve minimalistický štýl kolekcie dokáže udržať pokope tú výbušnú zmes, ktorá je vo vnútri ukrytá.

Obálku nám vytvorila výtvarníčka Monika Kubinská s grafikom Matejom Lackom. Na knihe pracovali grafici Igor Hrnko, Ivan Juríček a Pavol Kordoš.

Ako ste proces tvorby kolekcie vnímali vy?

Som veľmi vďačná všetkým kamarátom, ktorí ma do toho vlastne istým spôsobom vmanipulovali. Ako som povedala, bola som všetkým na začiatku akási zaskočená a trocha som sa obávala tej zodpovednosti. Veď rovnako to mohlo skončiť aj veľkým fiaskom. V tom kolose s kvantom prevodoviek to mohlo zaškrípať v jednom nezbadateľnom mieste a celé sa to mohlo zosypať.

Každý, kto sa na tom podieľal, to robil dobrovoľne, z nadšenia, na úkor svojho vlastného voľna, ba i dovolenky. Pre mňa osobne to bola katarzia, vyslobodenie z depresií zo straty najbližšieho človeka, terapeutický proces. Pre nás všetkých to bol akt lásky voči Mariánovi, poďakovanie za to, čo on osobne alebo cez svoju hudbu znamenal v našich životoch. Preto to všetko tak zázračne fungovalo. Dnes dostávam spätnú väzbu, ktorá hovorí, že sme urobili krásnu, neskutočne veľkú vec. Myslím si, že ju urobil Marián. My sme to všetko iba skoncentrovali do jedného bodu a pribalili k tomu svoju vďaku.

Jana Vargová Spoločnosť Mariána Vargu
Foto: Šimon Šiplák

Máte obľúbenú skladbu?

Určite mám svoje preferencie, ale asi nechcem hovoriť úplne konkrétne. Piesne z kolovrátku, piesne zo Zvonkov alebo celú Zelenú poštu, ale páčia sa mi aj tie veľké kompozície. Mariánko doma stále počúval hudbu, ale nikdy to nebola jeho hudba. Počúval najmä klasiku a za tých tridsať rokov, čo sme spolu žili, sme spolu počúvali jeho tvorbu výnimočne, možno párkrát. On u nás vždy obsadil ten zvukový priestor a ja som sa k jeho tvorbe skoro nedostala. A tak teraz, keď som postupne prepisovala tie texty a zostavovala som kapitoly k jednotlivým albumom, každý jeden som priebežne počúvala. Musím povedať, že všetko ma nesmierne dojímalo. Sú to krásne veci. Naozaj krásne.

Aké ďalšie plány máte v rámci spoločnosti?

Po rokoch sa ozvala Mariánova spolužiačka zo ZUŠ a priniesla jeho štyri klavírne miniatúry, ktoré napísal a venoval jej ich, keď ešte navštevoval Jána Cikkera. Vtedy ich dokonca interpretovala aj vo filharmónii. Bolo to ešte v období pred jeho štúdiom na konzervatóriu. Sú to síce detské skladby, ale virtuózne napísané. Niečo sme objavili aj v notových zošitoch z čias konzervatória. Takže v budúcom roku by sme ich chceli vydať v malom zošitku v prepise, faksimiliách a možno aj s nahrávkou.

Čaká nás ďalší koncert 70 + 3 a vo vzdialenej budúcnosti druhý diel toho nášho veľkého projektu. Zároveň by sme možno chceli vydať aj reedíciu knihy rozhovorov Mariána a Petra Uličného O cestách, ktoré nevedú do Ríma. A na budúci rok vydáva Slovart knihu rozhovorov s Marianovými blízkymi priateľmi, ktorú pripravuje Marián Jaslovský. Síce to nie je v našom edičnom pláne, ale vnímam to ako čiastočnú aktivitu SMV, keďže sa na tom zúčastňujem.

Kniha, ktorá nesmie chýbať vo vašej knižnici

Ak radi čítate naše rozhovory, túto knihu si zamilujete.
Je určená všetkým, ktorým záleží na slobode, zdravých hodnotách
a ktorým nie je osud našej krajiny ľahostajný.

ZÍSKAJTE KNIHU

Akým prínosom je podľa vás Mariánova hudba pre Slovensko?

Marián vstúpil na slovenskú hudobnú scénu v roku 1969 s albumom Zvoňte, zvonky, ktorý bol hodnotený muzikológom Vladimírom Godárom ako porovnateľný s tvorbou Beatles. Tak to vnímal aj Jiří Černý v rámci československého kontextu. Ak to je myslené ako synonymum kvality, rovnakú hodnotu majú aj piesne z albumu Zelená pošta, Piesne z kolovrátku (Konvergencie) či z albumu Divergencie. Myslím si, že všetky tieto veci boli v slovenskej hudbe dosť fundamentálne.

Zároveň prišiel s konceptom inštrumentálnej tvorby a založil prvú artrockovú kapelu v Československu Collegium Musicum, ktorá bola známa aj hráčskou virtuozitou, opäť porovnávanou so svetovou špičkou. Potom dokázal úplne prehodiť výhybku a začal robiť sólové projekty, živú elektroniku. V tom čase to bolo tiež dosť pozoruhodné a výnimočné. Takže si myslím, že mnohými takýmito vstupmi do slovenskej hudby bol Marián programovou osobnosťou, z ktorej neskôr čerpali ďalší a napájali sa na ňu. Tak, ako sa on napájal na európsku klasiku, na folklór. Skrátka bol nositeľom kontinuity.

A ako to vnímal on?

Jeho sebareflexia bola veľmi silná. Bol naozaj pri zemi a vedel, že každý deň treba začínať odznova. Najmä v umeleckej sfére, kde každá sláva trvá päť minút. A mal k tomu odvahu. Veľmi si cením, že dokázal z prostredia, kde ho oslavovali davy, prejsť do úplnej samoty. Na prvý pohľad by sa zdalo, že v tom roku 1984, keď natočil svoj prvý sólový album Stále tie dni, uskutočnil akési salto mortale. V skutočnosti urobil pravý opak. Rozhodol sa neskamenieť v tom úspechu a vydať sa cestou, ktorá bola pre mnohých nepochopiteľná.

Bol veľkou osobnosťou. Keď sa mu znepáčilo, ako sa vyprázdňuje rocková hudba a utápa sa v peniazoch, dokázal sa tomu vzoprieť. Urobil celkom slobodné rozhodnutie. Jeden fanúšik ho nazval zenovým mníchom hudby. On totiž hovoril, len keď mal čo povedať. V hudbe, aj v živote. Bol zároveň plachý človek a mal ostych.

Prečo ostych?

Bol kedysi naozaj veľmi známy a poznalo ho mnoho ľudí, ale v priamej komunikácii bol plachý. Kategoricky dosť štiepil poslucháčov na tých, ktorí ho absolútne uznávali a tých, ktorí ho možno priam neznášali. Polarizoval publikum, bol považovaný za kontroverznú osobnosť, čiže aj tie reakcie boli rôzne. Myslím, že ako kritiku mu bolo nepríjemnejšie počúvať niekedy až neprimeranú chválu. Utekal pred tým.

Jana Vargová Rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Myslím si, že bez vás by to mal asi omnoho ťažšie. Ako ste to vnímali a prežívali vy?

S Mariánom som začala žiť v čase, keď už mal všetko dôležité za sebou. Teda mal za sebou tú blýskavú kariéru. Bol neskutočne charizmatický, mal povesť bohéma a slobodného človeka, ktorý sa odmieta podriaďovať nejakým konvenciám, čo bolo vtedy samo osebe trestuhodné. A navyše tým priťahoval mladých ľudí. Práve sa odvrátil od rocku a nahral album Stále tie dni, ktorý sa vymykal všetkému, čo sa očakávalo.

Moc neznáša odlišnosť, má rada uniformitu, pretože takto sa jej ľahšie ovládajú davy. A Marián si dovolil odvrátiť sa od toho všetkého a ísť iným smerom. Ak bol dovtedy ako-tak tolerovaný, bol najvyšší čas ho nejako odstaviť. V Opuse album síce vydali, ale kúpiť sa nedal. Nebol distribuovaný. Bolo to príliš provokatívne, nestráviteľné a ešte tie cirkevné názvy – De profundis, Stabat Mater, Dies irae… Konečne mali argument, prečo ho zakázať.

Postavil si sólový koncertný program na základe tohto projektu, ale Slovkoncert ako jediná štátna agentúra nemal záujem. Bolo to deprimujúce obdobie. Nehrali ho rádia a takmer nekoncertoval. Dostával tie takzvané dištance, jeden za druhým. Trvalo to až do roku 1989.

Potom sa to, samozrejme, zase zlomilo. S Pavlom Hammelom vydali album Všetko je inak, ale v revolučnom šume akosi zanikol, aj keď Kamil Peteraj si myslí, že je to ich najlepší pesničkový album. V tom čase vyšla konečne aj prvá reedícia Zvonkov, ktoré boli od vydania na indexe a ľudia sa opäť začali hlásiť k ideálom 60. rokov. Začali si všímať aj Mariána a médiá boli zvedavé aj na jeho názory.

Pomaly sa začala rozbiehať jeho koncertná činnosť a musím povedať, že som s ním absolvovala skoro všetky koncerty. Bolo to preto, že Marián nebol príliš vybavený do praktického života, takže som mu poskytovala všetok servis okolo, ale najmä preto, že som milovala jeho hudbu a bola som šťastná, keď som videla, aké zázraky sa okolo toho dejú. Videla som, že kontakt s publikom je preňho veľmi dôležitý. Nabíjalo ho to energiou a bola to vlastne niekedy aj jediná satisfakcia.

Keď umelci vidia pozitívnu odozvu, tá bezprostredná reakcia publika je veľká vec. Takže som mala, samozrejme, obrovskú radosť, keď sa to dialo.

Čiže možno povedať, že ste Mariánovu kariéru uprednostnili pred tou svojou.

Presne tak. Práve som končila školu, keď sme sa s Mariánkom vzali. Dostala som ponuku zo školy na doktorandské štúdium v zahraničí a mohla som sa venovať svojej odbornej kariére. Rozhodla som sa inak. Nechcem povedať, že som sa pre Mariána obetovala. Odísť bolo pre mňa nepredstaviteľné. Možnosť žiť v jeho blízkosti a zúčastňovať sa na tom všetkom som vnímala ako obrovský dar.

Jana Vargová Marián Varga
Foto: Šimon Šiplák

Na čo najradšej spomínate?

Na to, keď sme si spolu čítali knihy – nahlas a na striedačku, keď sme spolu pozerali filmy alebo počúvali hudbu. Záležalo mu na tom, aby sme spolu zdieľali rovnaké zážitky. Bol neúnavný a nenásytný čitateľ s vycibreným vkusom a o všetkom chcel diskutovať. Dokonca aj o hudbe, aj keď nemám nijaké vzdelanie. Neznášal, keď hudba znela iba ako zvuková kulisa.

Nebáli ste sa života s géniom?

Áno, písalo sa to o ňom, ale mňa nekonečne priťahoval, bol veľmi charizmatický. Rátala som s možnosťou, že to môže byť aj zložité, a on naozaj nebol jednoduchý človek. A nie vždy mal ľahké životné obdobia. Ale ja mám rada výzvy. V konečnom dôsledku to bol veľmi jemný a zraniteľný človek, ktorého som mala potrebu chrániť. A občas bol tiež vtipný, keď netrpel depresiami. Nevymenila by som nikdy ten život, ktorý sme spolu prežili, za iný. Považujem to za výnimočnú výsadu.

 V čom by sme sa mohli Mariánom inšpirovať? 

Sú dary, ktoré mu boli dané od Boha – obrovský talent, pamäť, schopnosť kritického myslenia. Potom to boli nejaké charakterové vlastnosti, ktoré zadefinovali, ako s týmito darmi nakladal, a práve to môže byť pre iných inšpiratívne. On sa totiž k tomu talentu ako k božiemu daru naozaj správal – zúročil ho vo svojej hudbe a nikdy ho nezneužil. Nekupčil s ním, nevymieňal ho za výhody a blahobyt, ostal naozaj slobodným umelcom a nezávislým človekom. A to je v tej hudbe zakódované. Mnohí ľudia hovorili, že vďaka jeho hudbe prežili totalitu. Ja verím, že Mariánova hudba vďaka svojej kráse prežije nás.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

hudba inspiracia marian varga