Jozef Lupták: Odvážnych umelcov, ktorí sa neboja verejne postaviť za dôležité veci, je stále viac

Umenie dokáže nastaviť zrkadlo dianiu v spoločnosti a môže spôsobiť aj zmenu.

8. 9. 2019

Pavla Pisárová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Jozef Lupták vyštudoval hru na violončele na konzervatóriu a VŠMU v Bratislave. V štúdiu pokračoval na Nottingham Trent University vo Veľkej Británii, na The Banff Centre for the Arts v Kanade a na Royal Academy of Music v Londýne. Realizoval niekoľko CD nahrávok a pravidelne účinkuje na medzinárodných pódiách. Ako vyhľadávaný a aktívny komorný hráč spolupracuje s množstvom popredných svetových umelcov. Pravidelne vedie majstrovské kurzy a v posledných rokoch ich organizuje aj v rámci festivalu Konvergencie, ktorý založil v roku 2000. Patrí k umelcom formujúcim hudobný a kultúrny priestor na Slovensku.

Pochádzate z muzikantskej rodiny?

Nepochádzam úplne z hudobnej rodiny. Jediný hudobník, ktorý v rodine bol, zomrel predtým, ako som sa narodil. Rodičia mi dali meno po ňom – Jozef Lupták. Bol to učiteľ a huslista z Mýta pod Ďumbierom. Zahynul počas Slovenského národného povstania.

Otec však miloval spev, mama hrala na klavír a tiež spievala, vlastne spieva dodnes, aj keď už nie tak aktívne. Všetci sme hrali na nejakom hudobnom nástroji, no ja jediný som k hudbe inklinoval najviac.

Prečo ste ako malé dieťa začali hrať práve na violončele?

V podstate to s violončelom spustila moja mama. Odmalička ma fascinovali zvuky kapely a orchestra. Bol som z toho zvuku vo vytržení. Prejavovalo sa to tak, že keď som ako malý chlapec niekde počul a zachytil zaujímavé zvuky, chcel som ich vytvárať aj ja. A tak som si postavil kapelu, hral som aj na hrnce, neskôr na bicie, klavír a tvoril som vlastné veci. Bol som najmladší zo štyroch súrodencov. Dve sestry hrali na klavír, brat na husle, no a mojej mame sa veľmi páčilo violončelo, čiže to zostalo mne.

Mama ma zobrala k mojej prvej pani učiteľke Gerhartovej, a vďaka nej som začal rozmýšľať o tom, že budem pokračovať na konzervatóriu, neskôr vysokej škole a po revolúcií som si dokonca rozšíril štúdia v Kanade a Anglicku.

Počas mojich štúdií som mal štyroch pedagógov, u ktorých som študoval systematicky. U pani učiteľky Gerhartovej, potom u pána profesora Filipoviča, Podhoranského a Cohena. Z môjho pohľadu to malo stúpajúcu tendenciu. U každého som sa naučil niečo iné, ale za zavŕšenie procesu štúdia a aj pochopenie interpretácie prostredníctvom violončela považujem finálne štúdium práve u Roberta Cohena.

Pomohol mi hru na nástroji pochopiť nielen technicky a obsahovo, ale aj osobne. Jeho pohľad na to, ako sa tvorí zvuk na violončele, aký má mať dosah na človeka a ako to vlastne celé funguje, je mi veľmi blízky. Vďaka nemu som si myšlienky v mnohých veciach akoby preformátoval nanovo a som za to nesmierne vďačný. Doteraz sme v priateľskom kontakte, hrávame spolu a tento rok príde na festival.

Jozef Luptak rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Festival Konvergencie oslavuje 20. výročie. Začali ste ho organizovať v časoch, keď to na Slovensku bolo možno aj tak trochu nepredstaviteľné. Kde ste našli inšpiráciu a odvahu? Ako celý príbeh Konvergencií začal?

Vytvoriť priestor, v ktorom by mohla hudba znieť tak, ako si to ja a priatelia predstavujú, bola veľká výzva. Mal som pocit, že koncerty komornej hudby nemali atmosféru žijúceho podujatia, ktoré je naplnené radosťou z hudby. Práve toto som zažil počas štúdií a účinkovaní v zahraničí a keď som sa vrátil, pýtal som sa, prečo to aj na Slovensku takto nefunguje?

Veď Bratislava a aj iné mestá boli mekkou komornej hudby a komorného muzicírovania. Sám som to zažil aj počas komunizmu u pána Hansiho Albrechta či Ľudovíta Rajtera a na Konzervatóriu ešte aj u Jána Praganta. Z rozprávania sme zažívali atmosféru starej Bratislavy, kde komorná hudba naozaj žila. Bratislava má obrovskú tradíciu komorného muzicírovania, ale aj vzťahu k hudbe.

A tak, keď to nefungovalo cez “oficiálne kanály” a štátne inštitúcie, rozhodol som sa ísť do toho na vlastnú päsť s morálnou a umeleckou podporou viacerých priateľov, ktorí sú dodnes súčasťou festivalu. Mnohí si mysleli, že nezávislý festival komornej hudby nemôže fungovať, pretože to nie je zisková záležitosť. Komorná hudba aj v minulosti fungovala preto, lebo mala svojich mecenášov alebo podporovateľov.

Ak máte radi podcasty, vypočujte si náš nový rozhovor s Luciou Gallovou, aktivistkou a tvárou protestov Gorila.

Aké boli prvé ročníky, počas ktorých ste začali prepájať slovenských umelcov so zahraničnými? 

Začali sme postupne. Najprv sme v roku 1998 urobili cykly koncertov a workshopov s priateľmi a so zahraničnými hosťami. V roku 2000 mi napadlo, že by sme to mohli spraviť ako víkendový festival. Každému sa to páčilo a veľmi sme si to užili aj napriek tomu, že sme skončili v mínuse. A tak sme nasledujúci rok našli partnerov a podchytili sme to aspoň v tých základoch. Postupne to začalo rásť a festival získaval dobré meno.

Čo všetko sa za tie roky zmenilo? 

Festival narástol do výrazne väčších rozmerov. Získali sme zaujímavých podporovateľov a priniesli rôzne projekty, ktoré žijú vlastným životom. Napríklad rómsky projekt After Phurikane, Chassidic Songs, Triango, Uspávanky, Od Bacha po Piazzolu a ďalšie iné projekty.

Vnímame ho aj ako takú hudobnú dielňu, v ktorej vznikajú nové podnety, inšpirácie a prepojenia. A vlastne to všetko aj slovo konvergencie obsahuje. Podstatou však zostáva kvalitná interpretácia, prepájanie umelcov, publika, vytváranie priestoru na to, aby hudba znela.

Jozef Luptak hudba
Foto: Martina Juríčková

Oplatí sa organizovať festival komornej hudby?

Festival je istým spôsobom stabilizovaný, aj finančne, ale nie je ziskový. Stále sa snažíme hľadať cesty, aby sme boli sebestačnejší. V súčasnosti granty a podpory od partnerov a nadácií tvoria zhruba 70 – 75 % a zvyšok je z predaja lístkov. Chceli by sme časom väčšiu časť uhradiť z predaja, ale tam ešte len smerujeme. Verím, že sa to raz podarí.

Čo pre vás festival Konvergencie znamená?

Som nesmierne vďačný za to, ako sa festival vyvinul. Nemal som predstavu, ako má rásť a prežiť. Dával som si len ročné míľniky kam to chcem doviesť. Vladimir Mendelssohn (violista, pedagóg a umelecký riaditeľ festivalu Kuhmo), ktorý bol hosťom festivalu hneď druhý rok, mi povedal, že keď festival prežije päť rokov, bude sa ďalej vyvíjať, pretože si vytvorí svoje miesto.

Podarilo sa to. Každý rok si dávam otázku: Má zmysel pokračovať? Pokiaľ prinášame formu krásy, ktorá ľudí oslovuje a má nielen zážitkový charakter, ale aj vzdelávací a zušľachťujúci, radosť majú hudobníci a poslucháči, tak to má zmysel. Je to obrovský motor ísť ďalej.

Nedávno ste účinkovali na najväčšom európskom festivale komornej hudby Kuhmo Chamber Music vo Fínsku, kde sa vypredá päť koncertov denne! Ako taký festival vyzerá?

Zhodou okolností tento festival založil tiež violončelista Seppo Kimanen pred päťdesiatimi rokmi. Začal z jedného koncertu v kostole, ktorý mal fantastickú odozvu. Počas tých rokov narástol na festival, ktorý za dva týždne prinesie zhruba 80 koncertov. Tie si príde vypočuť viac ako 40 000 poslucháčov z celého sveta a účinkuje tam 150 – 180 hudobníkov. Špeciálne kvôli festivalu sú tam dokonca postavené dve nové koncertné sály a centrum pre umenie.

Asi pred 15 rokmi sa stal umeleckým vedúcim violista Vladimir Mendelssohn, ktorý bol aj na Konvergenciách. Je výraznou osobnosťou a formuje festival svojským spôsobom. Prináša zaujímavú dramaturgiu a koncept – na mieste sa cvičia skladby v obmedzenom čase, ktoré sa hneď zahrajú na koncertoch. Interpreti musia byť naozaj individuálne pripravený na festival, ktorý organizátori pripravujú celý rok. Pár mesiacov pred ním dostanú program a približne dva mesiace pred festivalom je už známy skúškový proces, aby každý vedel, čo všetko ho čaká a ako sa na to pripraviť.

Aký bol tento ročník festivalu?

Keďže sú vo Fínsku biele noci, človek toho veľa nenaspí. Tento rok som bol na festivale len týždeň, no pred piatimi rokmi dva týždne. Často končia koncerty v noci, pričom je tam ešte stále svetlo a tak má mnoho muzikantov pocit, že to treba ešte nejako dotiahnuť. Čiže niekedy môžu byť hore do druhej a o pol tretej začína svitať. Toho spánku tam naozaj nie je veľa a skúšok, generálok a koncertov je enormné množstvo. Potom z toho nastáva adrenalínový šok.

Tento rok to bolo veľmi špeciálne, pretože tam bol celý tím Konvergencií, ktorý festival vnímal aj z iného pohľadu. Spoznávali produkčný tým Kuhma, pozorovali festival aj spoza opony. Takže sme si mohli dávať spätnú väzbu, ako to vnímame. Pre mňa je tento festival obrovskou inšpiráciou, pretože tam spoznávam fantastických hudobníkov z celého sveta, veľmi zaujímavé programy a prepojenia.

Jozef Luptak violoncelo
Foto: Martina Juríčková

Môžu sa stať Konvergencie podobným festivalom?

Konvergencie vnímam ako potomka festivalu Kuhmo, ktorý oslavuje 50 rokov a my tento rok 20. Sme však predsa len inak zameraný festival aj na spájanie klasickej, komornej hudby a iných žánrov. Neviem, či máme robiť 40 koncertov za týždeň, ale nikdy nehovor nikdy. Im sa podarila neuveriteľná vec a to preklenúť sa z času, keď boli závislí na podpore.

Dokážu pokryť náklady príjmom z lístkov na 50 – 55 %, festival je podporovaný aj štátom, ale aj inými nadáciami. Dá sa povedať, že sú sebestační, aj keď podporu stále potrebujú. Majú celoročne zamestnaných štyroch ľudí, ktorí pracujú na príprave. Prinesú však mestu Kuhmo obrovské množstvo návštevníkov a príjmov. Čiže pre mesto to je zaujímavé nielen kultúrne, ale aj ekonomicky. My síce tiež festival pripravujeme celý rok, no zatiaľ si nemôžeme dovoliť zamestnať ľudí celoročne. Na tom ešte len pracujeme.

Ako si možno vybudovať vzťah ku klasickej hudbe? Je možné vzbudiť lásku k hudbe už u malých detí?

Určite áno. Máme úžasne príklady v našich okolitých krajinách. Napríklad Zoltán Kodály a Béla Bartók v Maďarsku, ktorí vytvorili systém vzdelávania hudby na základných školách cez ľudové piesne. Myslím si, že aj to ovplyvnilo vzťah k hudbe v tejto krajine.

Vo Fínsku je záujem vzbudiť túžbu po kreativite a umení u detí aj cez slobodný prístup k vyučovaniu. Nie cez dogmatívny alebo strach naháňajúci spôsob učenia. Skôr akceptujúci učiteľ, ktorý je partnerom a pomocníkom deťom na ceste ich hľadania samých seba. Aj vďaka vybaveniu v triedach či školách môžu hudbu počúvať a vzdelávať sa.

Myslím si, že by sa to dalo vyriešiť aj u nás, ale zatiaľ na to nie je vymyslený koncept. Je veľa ľudí, ktorí robia na Slovensku nezávislé iniciatívy, a veľmi dobre, no zatiaľ nie celoplošne. My sa tiež snažíme priniesť detské a vzdelávacie koncerty. Zaujíma ma to aj z toho dôvodu, že mám deti a záleží mi na tom, aby prijímali hudbu ako súčasť života. Nie ako niečo akademické a mimo nás.

Hudba je obrovský dar a môže nám v mnohých oblastiach pomáhať. Okrem toho, že prináša množstvo krásy, je aj terapiou. Súčasné nastavenie života je zamerané na rýchlosť, získavanie nielen zážitkov, ale aj množstva vecí, čo samozrejme prináša aj stres. Človek postupne začne hľadať čosi, čo ho neoberá o energiu, ale vnútorne obohacuje. A to hudba dokáže. Hudba pomáha človeku spojiť sa sám so sebou. A, pochopiteľne, teraz nemyslím štýl hudby, ktorý nás zahltí hlukom a pomôže nám zabudnúť na seba a realitu, v ktorej žijeme.

Heroes nájdete už aj v Martinuse

Radi sa rozprávame o knihách. V kamennej predajni na Obchodnej ulici v Bratislave
nájdete kompletnú knižnicu a rozšírený zoznam tipov od našich hostí.
Kým nás navštívite, prečítajte si posledné knižné rozhovory.

ČÍTAJTE ROZHOVORY O KNIHÁCH

V rámci festivalu Konvergencie organizujete aj medzinárodné kurzy komornej hudby. Prečo ste sa rozhodli venovať aj vzdelávacej časti?

Mám pocit, že hudobné vzdelávanie na Slovensku zastalo vo vývoji niekoľko rokov dozadu a potrebuje malú injekciu. Ale, samozrejme, česť výnimkám.

Po prekročení desiatich rokov existencie festivalu sme sa naučili veľa vecí. Vyrastá tu nová generácia, ktorej sa Konvergencie a komorná hudba páči a tak sme začali rozmýšľať aj o vzdelávacej platforme, kde môžu mladí hudobníci získať nové poznatky a inšpiráciu. Ale tá inšpirácia by mala byť systematická. To znamená prinášať to pravidelne, nie jednorazovo.

A tak vznikli kurzy komornej hudby, aby si mohli študenti vyskúšať, čo znamená tvoriť komornú hudbu a prísť pripravený do života profesionálneho hudobníka. Tento rok to bol tretí ročník a verím, že aj tento projekt sa ešte rozrastie. Avšak jednotlivé majstrovské kurzy organizujeme už sedem rokov.

Jozef Luptak heroes
Foto: Martina Juríčková

Aký je podľa vás rozdiel medzi hudobnými školami na Slovensku a v zahraničí?

Záujem zahraničných škôl je priniesť tých najlepších hudobníkov a pedagógov do svojho portfólia. Na Slovensku máme 17 konzervatórií, AMU, VŠMU a zdá sa mi, že v nich trochu prevažuje konzervatívny tradicionalizmus v tom zmysle, že tie školy nezamestnávajú vo veľkej miere aktívnych hudobníkov, ktorí by dávali študentom príklad.

Niektorí učia celý život a určite veľmi dobre, ale podľa mňa mladí ľudia potrebujú živý príklad toho, čo sa dá s hudbou robiť na pódiu. Mnohí hudobníci museli odísť do zahraničia, aby sa tam presadili ako pedagógovia. Tiež pôsobím len rok na konzervatóriu a učím súkromne. Je to podľa mňa škoda, pretože skúsenosť, ktorú máme, je čerstvejšia ako tých, ktorí tam učia niekoľko rokov.

V tomto našom učení chýba nová energia. Aj kvôli tomu upadá záujem o štúdium hudby na Slovensku – najmä tých kvalitných študentov, ktorí idú do zahraničia. A je to úplne pochopiteľné, že odchádzajú študovať von, škoda je, že tým strácame práve tých najlepších.

To, že toľko konzervatórií na Slovensku vzniklo, bolo istým prejavom slobody po revolúcii, ale podľa mňa kvalitatívne nekoncepčný. Mal sa v tom vytvoriť systém, pretože sa to nedá obsahovo naplniť. Nemáme toľko kvalitných ľudí, ktorí by zaplnili množstvo inštitúcií, no čo s toľkými absolventmi? Čo budú robiť? Keď má Nemecko menej konzervatórií ako my, tak si myslím, že by sme si bohate vystačili aj s tromi, ktoré by boli zamerané na kvalitu, nie na kvantitu. Celý systém čaká jedného dňa hlboká reforma alebo sa rozplynie do úplnej šedi.

Výnimoční študenti sa môžu uplatniť ako sólisti, iní ako symfonickí hráči a niektorých, možno aj vďaka vaším kurzom zaujme komorná hudba alebo pedagogická cesta. Aké majú na Slovensku hudobníci podmienky z hľadiska konkurencie a saturácie trhu?

Na Slovensku chýba bezpečný priestor pre hudobníkov a mám pocit, že si ho musíme vytvárať sami. Hudobník musí istým spôsobom suplovať aj toho človeka, ktorý hľadá prostriedky na umeleckú činnosť, vytvára organizáciu a niekedy aj ten priestor. Ešte niekoľko rokov potrvá, kým sa to začne meniť. No v porovnaní s tým, keď začínala naša generácia hudobníkov, sa toho veľa zmenilo.

V zahraničí je vybudovaných viacero ciest, ktorými môže hudobník kráčať po skončení štúdií. Keď sa rozhodne pre kariéru umelca na voľnej nohe, tak ho môže živiť príležitostné nahrávanie a koncerty, popri ktorých môže rozvíjať vlastné projekty. V podstate to možno robiť aj na Slovensku, ale každý má predstavu o stabilnom príjme, ktorý je dôležitý či už pre jednotlivca alebo rodinu. No tu je toho priestoru menej a my ho musíme rozširovať. Priestoru je toľko, koľko bude publika a záujmu o tento segment.

Dá sa hudbou živiť?

Verím, že áno, aj keď to nie je ľahké. Práve komorná hudba v kombinácií s pedagogickou činnosťou môže dať študentom alebo začínajúcim hudobníkom istý druh stability. Je to priestor, ktorý s tvorivým myslením možno rozvíjať. Prostredníctvom komornej hudby sa dá dostať bližšie k poslucháčom a zaujať ich niečím živým a zaujímavým.

Je to zvláštna forma podnikania. Treba do toho zapojiť ľudí, ktorí vedia robiť marketing, produkciu, hľadať granty. A to sú veci, ktoré sa v zahraničí študujú a začínajú sa aj u nás.

Ako hudobník trávim väčšinu svojho času prípravou na tú hudobnú stránku a potrebujem pomoc iných ľudí. V mojom tíme je sedem ľudí, ktorí pomáhajú riešiť jednotlivé zložky festivalu, pretože sám by som to nezvládal a nemám na to ani vzdelanie či vlohy. A takto by som si to predstavoval aj v bežnej činnosti hudobníka, ktorý sa hudbou chce živiť. My ako hudobníci potrebujeme ďalších ľudí, ktorí nám pomôžu posunúť naše umenie ďalej medzi ľudí a tiež nám pomôžu sa tým živiť.

Jozef Luptak hudobnik
Foto: Martina Juríčková

Umenie dokáže reflektovať aj dianie v spoločnosti a aj vy ste reagovali na to, čo sa na Slovensku deje. Prečo?

Myslím si, že je to nevyhnutné. Nedávno pán Martin Huba v jednom rozhovore povedal, že divadlo už menej reflektuje realitu a v realite sa začína hrať divadlo. Umenie je aj na to, aby reflektovalo to, čo žijeme. Nastavuje zrkadlo dianiu v spoločnosti. Pri počúvaní koncertu, či už v divadle alebo na výstave, sa môžeme vidieť ako v zrkadle. A niekedy to v nás môže vytvoriť procesy, ktoré spôsobia napríklad aj zmenu.

A preto sa snažíme priniesť niečo, čím môžeme prispieť k pozitívnej zmene. Neviem pomôcť pri vyšetrovaní a ani nedokážem rozmotať mafiánsky uzol. Môžem súcitiť s rodinou, ktorej zabili syna a dcéru – Janka Kuciaka a Martinu Kušnírovú – preto, že bojovali za pravdu, postaviť sa za nich a zahrať skladbu, ktorá to emocionálne alebo obsahovo reflektuje. To je všetko, čo viem spraviť. Ale cítim a som presvedčený, že to musím urobiť verejne, pretože na Slovensku sa bojíme nesprávnych ľudí. Vláda, ministri, polícia, sudcovia a všetci, ktorí sú v štátnom aparáte, sú tu na to, aby nám slúžili, a nie nás okrádali či dokonca nespravodlivo utláčali a zabíjali.

Samozrejme, strach, že sa človek postaví za dobré veci, je veľmi silný. Ale odvaha stále viac narastá a je dôležité, aby tých odvážnych umelcov bolo stále viac. Umenie by malo byť súčasťou spoločenského vyjadrenia a podporovať odvážne činy a ľudí.

Ako možno prispieť k tomu, aby slovenská spoločnosť napredovala?

Všetko začína v najzákladnejšie bunke života, a tou je rodina. Vo všeobecnosti môžeme považovať za hodnotné to, čo máme, len keď si budeme vážiť samých seba. A potom budeme vidieť hodnotu v tom, čo ľudia tvoria. Keď vidíme nejaký potenciál, tak ho nebudeme považovať za menej hodnotný, pretože je zo Slovenska, ale budeme sa ho snažiť aj objaviť. Napríklad máme obrovskú hodnotu v našej prírode, pamiatkach, histórií – a to, ako sa o to staráme, svedčí o tom, aký vzťah k tomu máme. A to podľa mňa vychádza z vlastného sebavedomia.

Po návrate z Fínska sme si uvedomili, že s nimi máme toľko spoločného. Niektoré pohľady na fínsku krajinu možno porovnať s podtatranskými oblasťami. Žije tam päť a pol milióna obyvateľov, majú obrovskú krajinu, ale netrpia komplexom menejcennosti z toho, že sú malý národ. Komplex z malej krajiny by sme mohli odbúrať, pretože je zbytočný. Bolo by dobré to zmeniť, aby sme si dokázali veriť a navzájom sa podporovať. Je to základ toho, aby sa mohlo niečo meniť.

Niečo normálne do inboxu


Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

hudba hudobne festivaly