Július Hodosy: Za posledný rok mám 70 dní dovolenky, ktoré som nestihol minúť. Čas na duševné zdravie teraz nie je

Július Hodosy začínal na anesteziológii v Galante, dnes je primárom urgentného príjmu v ružinovskej nemocnici. Pôsobí aj v Ústave molekulárnej biomedicíny a Fyziologickom ústave Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Spoluzakladal občianske združenie na pomoc detským onkologickým pacientom, je lektorom pre Štátnu veterinárnu a potravinovú správu SR a členom hodnotiacej komisie European Union Contest for Young Scientists.

Rozprávali sme sa o jeho skúsenostiach z lekárskej praxe, o urgentnom príjme, ale najmä o pandémii a jej dosahu na zdravotný personál.

Ako vás ovplyvnila lekárska prax v USA?

Do Ameriky som šiel na Fulbrightove štipendium na prax ako “observership”, teda sa pozerať, ako riešia urgenty. Bol som veľkým fanúšikom urgentov. Chcel som to robiť, odkedy som videl seriál Pohotovosť ešte v pôvodnej verzii. Získal som grant a išiel som tam na tri, štyri mesiace.

Pred Amerikou som robil na urgente v Bratislave v roku 2006 a môžem povedať, že po pol roku som bol taký naštvaný na všetko a na všetkých, že ma to prestalo baviť. Bol som vyhorený, nebudem klamať. Trvalo mi dva roky, než som sa dostal do Ameriky. Neviem, čo sa tam stalo, ale odkedy som sa vrátil, začal som to úplne inak vnímať, aj keď mám občas slabé chvíľky.

Už to vnímam inou optikou. Zistil som, že v Amerike majú úplne tie isté problémy. Nebolo to špecifikum Slovenska, ako sme si hovorili, že Slováci sú takí a onakí, ale jednoducho je to systém a ten je rovnaký všade na svete. Každý má nejaké modifikácie, ale v princípe sú tí ľudia takí istí a keď chce človek robiť urgent, tak s tým prosto musí rátať.

Chceli ste robiť aj Lekára bez hraníc.

Áno, to bola jedna z prvých vecí, čo som chcel robiť. Mali sme ísť dokonca traja, ale nejak sme sa rozdistribuovali, tak som už ďalej neriešil a ostal som v Bratislave. S odstupom času si myslím, že to bola chyba a niekedy rozmýšľam, že by som to skúsil teraz. Len to chce čas a stabilizovať si oddelenie, aby som to tu nenechal bezprízorné. Možno by mi to teraz pomohlo trochu zmeniť pohľad na svet.

Ste primár, venujete sa vedeckej činnosti, učíte. Čo z tohto vám dáva najväčší zmysel?

Všetko, lebo jedno bez druhého nejde. Keď chcete byť dobrý klinik, musíte robiť aj vedu. Vidíte to teraz, keď sa rieši covid, Ivermektíny, či očkovať alebo neočkovať. Ľudia, ktorí nerobia vedu, ľahšie skĺznu k experimentovaniu s liečbou, lenže ono to má svoje následky, a očkovanie tak isto. Veľa ľudí sa ma pýta, či a čím sa zaočkovať, a bez vedy by som im nevedel odpovedať.

Nevedel by som sa k tomu vyjadriť, keby som nevedel čítať štúdie a asi by som tomu nerozumel. Dovolím si povedať, že veľa lekárov na Slovensku nevie, ako ich čítať. Sú takí, ktorí hovoria, že treba skúsenostnú medicínu. Súhlasím, že skúsenosti sú dôležité, ale samotnú tzv. skúsenostnú medicínu sme mali do 18. – 19. storočia. Neviem, či chceme takú medicínu v 21. storočí.

A výučba?

Výučba k tomu patrí tiež. Nositeľom nových myšlienok sú študenti, respektíve mladí ľudia. Vedia dať otázky, na ktoré niekedy neviete odpovedať, a to vás núti sa zamýšľať a hľadať odpovede. Zároveň vám svojím nie vždy koncepčným myslením vedia vnuknúť iný pohľad na vec. A v neposlednom rade ide väčšinou o mladých ľudí, ktorí nemajú rodiny a teda majú čas, sú plní energie a vedia pomôcť napríklad s výskumom alebo zavádzaním noviniek.

Môže na Slovensku pandémia ovplyvniť pohľad na vedu?

Myslím, že veda pomáha pandémii na Slovensku. Podľa toho, čo viem, sa podarilo vyriešiť diagnostiku, riešia sa iné, menej invazívne a vysokopriepustné spôsoby testovania, čo by bez vedcov jednoducho nešlo. Považujem ale za nešťastné, keď sa do toho nevhodne mieša politika. Napríklad, keď zopár vysokopostavených politikov verejne označuje vedcov za idiotov alebo kuvikov.

Pandémii veľmi pomohla SAV, jednotlivé laboratóriá, vedci a aj tí, ktorí sa vrátili zo zahraničia a boli mentálne nastavení úplne inak. Zviditeľnili sa a uvidíme, čo bude po pandémii. Či sa to odzrkadlí na prekopaní grantového systému a programov, ktoré by pomohli vedcom riešiť nielen covid. Ale aj keď to bude len covid, bude to v poriadku, lebo tam je toho ešte veľa neprebádaného.

Mne sa “podarilo” byť prednedávnom pacientom urgentného príjmu. Z personálu som cítila veľa vnútorného hnevu a únavy. Bolo to tak vždy kvôli nastavenému systému urgentu alebo na nich doľahlo všetko to, čo sa deje okolo pandémie?

Urgent na Slovensku nikto koncepčne nerieši. Niekedy v roku 2004 sa zreformovali záchranky a rozšírili sa stanice, napríklad pre Bratislavu z pôvodných deväť na 27. Zvýšil sa počet pacientov, ale nezmenili sa podmienky. Poviem to naplno. Máme socialistické podmienky a socialistické rozmýšľanie a plánovanie, ale práce je podstatne viac. Chýba flexibilita a ochota riešiť veci koncepčne.

V Bratislave sa medzičasom situácia veľmi zmenila. Je špecifická tým, že sem ľudia cestujú za prácou zo stredného Slovenska, či z východu. Keď sa im niečo stane, tak nepôjdu naspäť domov, ale na pohotovosť, lebo praktický lekár v Bratislave ich nezoberie. My ale nie sme stavaní na taký počet pacientov. Keby sme mali 30 tisíc pacientov ročne, tak sme úplne v pohode a je to presne taký urgent, ako má byť. Ostatné urgenty v Bratislave sú na tom podobne.

Lenže my ich máme 55 tisíc a to sa odrazí v dlhších čakacích dobách. Nikto vás nepodporí. Kričia po vás pacienti, aj keď za to nemôžete. Väčšinou si to odnesú sestry a sanitári, a tí sú potom naštvaní a demotivovaní. Videli ste aj tú registráciu, nie? 

Áno.

Neviem, ako prebiehala vaša registrácia, ale sedí tam sestrička, ktorej hneď na úvod služby vynadajú štyria pacienti, prečo niečo nevie a prečo dlho čakajú. To sa s ňou potom vlečie 12 hodín. Viem, že by to nemali robiť, ale je ľudsky pochopiteľné, že keď sa niečo takéto nepríjemné stane hneď na úvod služby, tak aj keď príde s úsmevom, demotivácia sa s ňou ťahá zvyšných 12 hodín.

Tá registrácia je nešťastná. Ľudia si ju mýlia s vrátnicou a tak sa k personálu aj správajú. Sestra tam ale nie je vrátnička ani informátorka. Je zdravotná sestrička, ktorej úlohou je nielen registovať, ale aj zistiť, či je váš stav akútny a podľa toho vás zaradí do systému. Je tam sama. Na porovnanie je v zahraničí bežné, že sú tam tri a každá sa venuje svojmu pacientovi, keď ich je viacej, prípadne si pomáhajú.

Všetko robíme na kolene, ale je to o 100 % lepšie, ako to bolo. Kedysi sa to robilo tak, že z času na čas niekto vyšiel z ambulancie a spýtal sa, kto je v poradí a ľudia sa mohli pobiť. Kto mal silnejšie nervy a lakte, vyhral. Dnes sa to už nedeje.

Personál je demotivovaný aj z podmienok, lebo veľa robíme, ale nevidíme efekt. Málo sa do nás investuje a teraz nemyslím platy, ale oddelenia ako také. Nerobíme veci, ktoré by sme mali na urgente robiť, nemáme na to čas a priestor.

Predpokladám, že ste ležali asi v miestnosti 6 x 5 metrov, kde vás bolo 10. Desať postelí, takže na súkromie zabudnite, a zrejme ste sa stretli aj s nejakými opitými a podobne.

Áno, opití tam boli. Na to kedysi bývali záchytky.

Toto sa kompetentní snažili vrátiť, len tam je problém, keď sa opitému niečo stane. Človek zostane ležať na zemi a vy neviete, či neodpadol, či si neudrel hlavu. Je síce opitý, ale to neznamená, že nekrváca do hlavy. To nevyšetrím tak, že sa vás budem pýtať otázky a vy mi budete odpovedať, poprípade vás popočúvam či prehmatám. V takomto prípade je jediné dôležité vyšetrenie CT hlavy.

Ľudia však vidia, že príde nejaký opilec, všetkých predbehne a dostane CT hlavy. Niekto iný, napríklad s bolesťami hlavy,  CT nedostane, lebo ho viete vyšetriť a spraviť anamnézu. Opilec ho dostane vždy, aj trikrát denne, keď príde trikrát opitý, pretože to nemáme možnosť rozoznať. Záchytky sú dvojsečná zbraň, lebo ak tam človeka dáte, môže zomrieť na krvácanie.

Máte stále rovnako veľa pacientov na urgente, odkedy začal covid?

Odkedy je covid, máme o 25 % menej pacientov mesačne, čiže približne o 1200 ľudí menej. To je dosť a je to cítiť. Nechcem povedať že je to v poriadku, ale je to vyváženejšie.

Sme stavaní na 30 tisíc pacientov ročne. 55 tisíc a 30 tisíc je zásadný rozdiel. Nechcem povedať, že to zvládame, ale je to určite zvládnutejšie, akoby tých 1200 ľudí chodilo, čo nám hrozí teraz, keď sa uvoľnili opatrenia.

Pre človeka sa môže nemocničné prostredie zdať chladné, jediným spojením medzi pacientom a rodinou je zdravotník. Ako dôležitý je faktor “blízkosti” rodiny pri úspešnej liečbe?

Všetky poučky hovoria o tom, že bez podpory a rodiny to nepôjde, hlavne ak ide o starších ľudí, ktorí sú nevládni a odkázaní na druhých. Komunikácia s rodinou musí prebiehať. Na druhej strane máte zákon č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, ktorý hovorí, že rodina vlastne nemá právo na informácie o zdravotnom stave svojho príbuzného, čiže je to vyslovene na dobrej vôli a vybalansovanej komunikácii.

Je nesporný fakt, že keď rodinu poučíte o možných komplikáciách, a to sa nebavíme len o urgente, ale aj o plánovanej starostlivosti, tak aj poddajnosť pacienta k liečbe bude vyššia a bude ju viac rešpektovať. Keď bude mať podporu rodiny a ostatných členov, ktorí budú chápať význam toho, prečo sa to robí, tak budú dotyčného človeka kontrolovať, dávať na neho pozor a sledovať, či sa jeho stav zlepší.

A na urgentoch?

V urgente to platí dvojnásobne. Keď prídete nachystaný na nejakú hospitalizáciu alebo do ambulancie, viete, čo vás zhruba čaká. Máte stres, ale ste relatívne v pohode. Na urgente, napríklad pri úraze hlavy, po dopravnej nehode alebo bolesti na hrudi, má ten človek úplne iné starosti ako to, že mu vysvetľujem, ako má napríklad obmedziť cholesterolovú diétu.

Alebo napríklad mu poviem, že do hlavy nekrváca, môže ísť domov a je dôležité, aby bol pod dozorom 24 hodín. Ja mu to síce vysvetlím, ale on to zabudne, pretože je v strese, a spracúva len tú informáciu, že môže ísť domov. Vtedy je prítomnosť príbuzného vhodná. Je to nestranná osoba, ktorej viete vysvetliť, kedy sa majú vrátiť, ak by sa niečo stalo.

Druhá vec je, že toto poučenie by malo prebiehať ideálne v pokojných podmienkach niekde mimo ambulancie. Na zahraničných urgentoch majú na to vyhradené zóny po prepustení, kde si sadne lekár s pacientom a príbuzným. Upokojí ich a porozpráva sa s nimi, trvá to 10 – 20 minút. Neviem, ako dlho vám hovorili, čo máte robiť, ale odhadujem, že to trvalo asi 10 – 15 sekúnd.

To si už nepamätám, viem, že mi vybrali kanylu, niečo mi povedali a zvyšok som si prečítala doma zo správy.

To je normálne, rozmýšľali ste nad niečím úplne iným. Len ja nemám čas, aby sme si k tomu sadli v pokoji a porozprávali sa, čo a ako. Nedajbože, aby ostal čas ešte na otázky. To všetko pramení zas z toho, že máme málo ľudí, málo priestoru a veľa pacientov v inkriminovanej dobe. A to je tak na všetkých urgentoch na Slovensku.

Badáte nejakú zmenu správania sa pacientov za posledný rok voči doktorom?

Myslím, že ani nie. Urgent je špecifický tým, že je to pre ľudí vždy stresujúce miesto. Neplánovali prísť a zrazu ich niečo donútilo prísť. Nevedia, čo majú čakať, boja sa a to je pochopiteľné. Keď sa človek bojí, dá sa do ofenzívnej pozície a ten výsledok na urgente je ten istý. Čiže pacienti sú stále rovnakí.

Neodradí súčasná situácia podľa vás mladých ľudí rozhodnúť sa pre štúdium medicíny?

Podľa mňa ich to neodradí, keďže medicína je skutočne zaujímavá. Napriek pandémii a všetkému ja osobne neľutujem, že som šiel študovať medicínu, aj keď som to nemal pôvodne v pláne.

Verím, že môžu byť výhrady voči tomu študovať medicínu na Slovensku, ale vďaka Európskej únii môžeme ísť študovať, kam chceme.

Môže byť súčasná situácia impulzom pre zmenu systému zdravotníctva?

Pevne v to verím, aj keď sa trochu bojím, že teraz na to nebudú peniaze, budú iné problémy. Obávam sa, že na urgente sa nezmení nič, ale verím, že by sa mohla naštartovať reforma ohľadom primárnej lekárskej starostlivosti. Máme starých praktických lekárov, ktorí chcú ísť do dôchodku, nevládzu alebo nechcú už robiť.

Výsledkom bude, že ľudia budú chodiť na urgenty, lebo kam inam by išli, takže budeme musieť zmeniť systém urgentných príjmov. Kedysi boli urgenty naozaj o urgentoch. Mali ste infarkt alebo dopravnú autonehodu, tak ste šli na urgent.

Dnes k nám chodia ľudia riešiť dlhodobé ťažkosti. Napríklad dnes ráno o štvrtej prišiel pacient s tým, že od decembra sa mu ťažko dýcha. Nič sa odvtedy nezmenilo, len sa mu štyri mesiace rovnako ťažko dýcha, nerieši to a príde o štvrtej ráno na urgent. Samozrejme, že mu pomôžeme, lenže to nám berie zdroje a potom nemáme na tú autonehodu alebo infarkt.

Je niečo, čo ste oľutovali počas svojej lekárskej praxe?

Vždy, keď dostanete spätnú väzbu od ľudí, zaváhate a začnete sa nad tým zamýšľať. Určite sa aj mne stalo, a nie raz, že som neodhadol situáciu alebo pochybil. Alebo sa niečo vyfarbilo inak ako väčšina iných podobných prípadov, čo sa tiež stane a treba na to myslieť. To sú však chyby, s ktorými sa stretne každý lekár, a je jedno, aký je odborník. Jednoducho sa stane. Dôležité je o tých chybách vedieť a poučiť sa z nich.

Jedinú vec, ktorú by som možno ľutoval, je, že keď som bol v Amerike, mohol som sa len pozerať a nemohol som sa dotknúť pacienta. Alebo že som mohol teoreticky robiť aj v krajinách Európskej únie a nikdy som si to nevyskúšal. Trochu ma mrzí, že som do toho nešiel, aj keď som mohol, lebo podmienky aj kontakty boli.

V súčasnosti sa začalo veľa rozprávať o duševnom zdraví. Ako sa staráte o to svoje?

Mám štyri deti, snažím sa byť čo najviac s nimi, ale je to ťažké. Za posledný rok mám 70 dní dovolenky, ktoré som nestihol minúť, a to ich mám najmenej zo všetkých. Takže tam nijaký priestor pre duševné zdravie nie je, a je otázne, ako sa to prejaví v priebehu najbližších mesiacov, či už u mňa alebo niekoho iného. Je to jeden z dôvodov, prečo sú už všetci unavení. Keď sme to rátali, tak za posledné mesiace mal môj personál priemerne vyše 50 hodín nadčasov každý mesiac. Nezdá sa to veľa, ale je to o štyri dvanásťhodinové služby navyše za mesiac. Takže následky to zanechá určite.

Akú vám dal covid lekciu?

Asi nás naučil improvizovať, aby sme zvládli situáciu napriek našim podmienkam a vypätiu síl. Veľa vecí sa robilo za pochodu. Keď sa nič nevedelo, tak sa stále menili pravidlá ako, kedy, čo testovať, ako sa postaviť k pacientovi s covidom a tak ďalej. To sa menilo každé dva až tri týždne, vždy bol úplne iný protokol, iný liek, iné dávkovanie. Veľmi rýchlo ste museli riešiť veci a je fakt, že ľudia nemajú radi zmeny. Personál tiež nie, keď im jeden deň poviem tak a druhý deň inak.

Ako myslíte, že sme to nakoniec zvládli?

Je kľúčové, že čo vlastne nazývame “my”. Keď sa pozriem na nemocnicu a naše oddelenie, tak si dovolím povedať, že sme to zvládli dobre v rámci našich možností, i keď vždy je priestor na zlepšenie. Ale keď sa pozriem na to, ako bola pandémia manažovaná na štátnej úrovni, tak musím povedať, že nebola riadená optimálne.

Čo sa ešte musí udiať, aby sme si mohli povedať, že to najhoršie máme za sebou? Bude stačiť dostatočná očkovanosť?

Bude stačiť, keď naozaj zaočkujeme väčšinu populácie. Keď nič iné, tak si na nejaký čas všetci vydýchneme. Keď budeme očkovať základné (prvé a druhé) očkovanie a budeme to očkovať tri roky, tak medzičasom budeme už niekde inde. To nie je správna stratégia. Ale ak v priebehu pol roka zaočkujeme väčšinu populácie, tak si myslím, že budeme mať dobrú šancu si vydýchnuť.

Ten covid tu bude. A budú aj zlé covidy, a určite aj u niektorých zaočkovaných, ale o tých pacientov sa budeme vedieť postarať. To znamená, že nebude taký nával, nebude to taký strašiak. A potom príde na rad to, či treba preočkovávať alebo nepreočkovávať, ako je to napríklad proti chrípke. Ale myslím, že očkovanie je jediná cesta.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

koronavírus veda zdravotníctvo