Kamil Kandalaft sa narodil do slovensko-palestínskej rodiny. Detstvo prežil v Izraeli, ale väčšinu života žije na Slovensku. V Iniciatíve za spravodlivý mier na Blízkom východe sa spolu s kolegyňami a kolegami usiluje prinášať informácie o Palestíne a prispieť k ukončeniu okupácie a mierovému spolužitiu všetkých obyvateľov Palestíny a Izraela.
Tento rozhovor robíme v špeciálnom čase (pozn. red. 11. septembra), máme pred sebou parlamentné voľby v Izraeli, USA rozpráva o mierovom pláne pre Izrael a Palestínu. Čo si od toho sľubuješ?
Palestínčania od Trumpa nečakajú nič dobré. Viac-menej všetci tušia, že ide len o uplatenie Palestíny, ktorá by si mala uvedomiť, že žiaden štát mať nikdy nebude. USA síce rozpráva o investíciách, ale Palestínčania viac ako peniaze potrebujú slobodu, rovnosť a ľudské práva. Podľa údajov svetovej banky by ekonomika Západného brehu poskočila v krátkom čase až o 30 %, ak by bola ukončená okupácia a s ňou spojené reštrikcie.
Od volieb tiež nečakáme nič dobré. Buď vyhrá Netanyahu, ktorý včera vyhlásil, že anektuje časť Západného brehu. Keď nevyhrá on, vyhrá „mierovejšia alternatíva“, ktorá nie je iná. Žiadna vláda v Izraeli neprestala stavať izraelské osady na palestínskych územiach. Dokonca ani tie najmiernejšie.
Palestínu momentálne uznáva viac ako 130 krajín. Ako vám je nápomocná OSN?
OSN je Palestíne nápomocné veľmi symbolicky. Pokiaľ má Izrael na palestínskych územiach svoju armádu, OSN nezmôže nič. Izrael môže jej uznesenia jednoducho odignorovať. OSN vydalo voči Izraelu niekoľko desiatok rezolúcií. V súčasnosti je Izrael krajinou, ktorá najviac porušuje medzinárodné právo. Žiadna z tých rezolúcií voči nemu nevznáša sankcie. Rovnako aj Európska únia vydala niekoľko odsúdení za porušovanie ľudských práv, no biznis pokračuje ďalej.
Čiže rozprávame sa len o rovine rezolúcii bez nejakých sankcií za porušovanie ľudských práv?
Presne tak. Je na to asi viac dôvodov, ale jedným z nich je určite biznis. Európska únia aj iné krajiny mimo nej chcú predávať a Izrael je výborný obchodný partner. Významnou súčasťou je vojensko-bezpečnostný biznis. Palestínske územia slúžia ako laboratórium, kde môže Izrael testovať a vyvíjať nové a lepšie zbrane. Či už ide o rôzne gumové náboje, projektily so slzným plynom, drony a podobne. Potom to veľmi úspešne vedia predávať na medzinárodnom trhu ako zbrane otestované v boji.
Nedávno boli podozrenia, že čínska vláda používa pri potláčaní protestov v Hong Kongu kamerové systémy na rozpoznávanie tvárí vyvinuté izraelskou bezpečnostnou službou. Ďalšie režimy, ktoré potláčajú ľudské práva, ako napríklad Saudská Arábia, využívajú tiež izraelský spyware na sledovanie mobilov.
Ďalším dôvodom, prečo Európska únia nevyvíja sankcie, môže byť aj história antisemitizmu. Európania si správne uvedomujú, že to, čo sa tu dialo, sa už nikdy nesmie zopakovať. Predovšetkým voči Židom, ktorí si toho skutočne veľa vytrpeli. Je dobré, že sme si vypestovali tento ochranársky postoj. Chyba je však v tom, keď si uvedomíme, že Židia a politika Izraela nie je to isté. Musíme sa postaviť voči antisemitizmu, ale musíme kritizovať aj Izrael za porušovanie ľudských práv.
Spomenul si Saudskú Arábiu ako biznis partnera Izraela. Táto krajina mi neznie ako tradičný spojenec.
Panuje taká predstava, že Izrael je obklopený nepriateľmi. Že je maličký a okolo neho je 200 miliónov nepriateľských Arabov. Väčšina tých štátov sa vôbec nezapája do vojenského konfliktu s Izraelom. S krajinami, ktoré by mohli predstavovať reálnu hrozbu, má Izrael už desiatky rokov podpísané mierové zmluvy.
Jeho najväčší nepriateľ bol Egypt, mierovú zmluvu majú od konca 70. rokov, s Jordánskom a Organizáciou pre oslobodenie Palestíny má mierovú zmluvu od 90. rokov. Súčasný prezident OOP (Organizácia pre oslobodenie Palestíny) je verným spojencom Izraela a na Západnom brehu mu robí policajta. Z tých skutočných nepriateľov by to bol len Irán a Libanon, ale aj tam sa to týka len Hizballáhu. Sýria je v občianskej vojne a má úplne iné problémy. Takže, kto sú tí nepriatelia? Trochu Hamas v Palestíne, trochu Hizballáh v Libanone a z diaľky ich podporuje Irán.
Väčšina štátov Arabského polostrova bola zapojená do vojenského konfliktu s Izraelom len symbolicky. Saudská Arábia je spoločne s Izraelom spojencom USA. Arabská mierová iniciatíva vedená Saudskou Arábiou dokonca vytvorila ponuku Izraelu, ak sa stiahne z okupovaných území, tieto krajiny uznajú Izrael.
Väčšina týchto krajín chce spolupracovať s Izraelom obchodne. Mnohé z týchto štátov aj tajne spolupracujú, pretože je to pre nich výhodné. Zatiaľ to nemôžu robiť otvorene, pretože obyvatelia arabských krajín nechcú mať otvorené vzťahy s Izraelom, pokiaľ okupuje územia Palestíny.
Formovanie Izraela začalo po prvej svetovej vojne, po druhej svetovej vojne dostala Palestína ponuku rozdeliť si s Izraelom územie na dva štáty. Palestína vtedy túto možnosť odmietla. Teraz by to bolo prijateľné?
Pre niektorých áno, pre iných nie. Prezident OOP to prijal a uznal Izrael už pri podpise mierových zmlúv v Oslo. Naopak to neplatí, Izrael nikdy neuznal Palestínu.
Ak by teda Izrael uznal Palestínu, vznikli by dva štáty so spoločným hlavným mestom Jeruzalem, bolo by to pre Palestínčanov ideálne riešenie?
To je riešenie, o ktorom sa hovorí už mnoho rokov a predstavitelia Palestínčanov ho prijali. Mnohí ale dnes vravia, že čas, kedy toto riešenie bolo reálne a dosiahnuteľné, už skončil. Tým, že Izrael niektoré územia zničil, postavil tam svoje osady, svoje cesty, ktoré Palestínčania nesmú využívať, znemožnil vytvorenie dvojštátneho riešenia.
Celé územie historickej Palestíny kontroluje jeden štát. Je to štát apartheidu, kde päť miliónov obyvateľov nemá ani občianstvo, ani volebné právo, je na nich uplatňované vojenské právo. A to dokonca aj na deti. Izrael je jediný štát na svete, ktorý má vojenský súd pre deti.
Každý delikt sa na vojenskom súde posudzuje mimoriadne prísne. Ročne na týchto súdoch súdia tisícky Palestínčanov, miera rozsudku vinný je takmer 100 %. Naopak, keď osadník, ktorý nelegálne kolonizuje územie Palestíny, urobí ten istý priestupok alebo trestný čin, je súdený na civilných izraelských súdoch. Miera rozsudku vinný je v tomto prípade takmer 0 %.
Palestínčania sú na okupovaných územiach umiestnení do malých území, mnohým z nich je odobratá pôda, búrajú im domy, majú obmedzený prístup k vode. Aj v mestách ľudia musia veľmi šetriť vodou. Aj zahraničný turista veľmi rýchlo rozpozná palestínske a izraelské príbytky. Tie palestínske majú na strechách čierne vodné nádrže, pretože z potrubia im voda tečie len raz za čas a z tých nádrží žijú aj niekoľko dní.
Izraelčania, osadníci, nemajú prísun vody obmedzený?
Prístup osadníkov je obmedzený iba prírodnými zdrojmi. Paradoxom je, že na území Palestíny je dosť pitnej vody. Avšak prístup k nej kontroluje Izrael. Vodu využíva predovšetkým pre svojich občanov a pre nelegálnych osadníkov. Tí si môžu dovoliť aj bazény alebo zavlažované trávniky.
Na okupovaných územiach žijú aj kmene beduínov, ktorí tiež nemajú prístup k vode. Aby prežili, musia ju niekoľkonásobne drahšie kupovať od dodávateľských cisterien. Keď beduíni alebo aj ostatní obyvatelia Palestíny protestujú proti zaberaniu pôdy, búraniu príbytkov, izraelskí vojaci po nich strieľajú a niekedy ich aj zabijú. Ak sa nemýlim, tak od vzniku štátu za vraždu sedel vo väzení len jeden vojak – aj ten dostal milosť. Palestínski aktivisti pred rokom natočili video, na ktorom izraelský vojak zastrelil ležiaceho Palestínčana do hlavy. Jeho súdili iba za zabitie a dostal trest len niekoľko mesiacov vo väzení.
Dôvodov, prečo Palestínčania nevidia nádej na vlastný štát vedľa Izraela, je teda niekoľko. Čo však chcú, je, aby sa zmenil z apartheidu na štát demokratický. Tak ako sa zmenil režim v Juhoafrickej republike, tak by sa zmenil aj ten v Izraeli. Ja si myslím, že jeden štát s naozajstnou demokraciou by bol lepším riešením.
A nevznikla by z toho občianska vojna?
Treba to urobiť tak, aby nevznikla. Treba si uvedomiť, že nevraživosť medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi nie je univerzálna. Je veľmi veľa Izraelčanov a Palestínčanov, ktorí normálne žijú vedľa seba a spolupracujú. Samozrejme, na oboch stranách sú ľudia, ktorí sa nenávidia a najradšej by sa pozabíjali. Treba si uvedomiť, čo spôsobuje tú nenávisť. U Palestínčanov je to okupácia.
Predstavte si, že nad vami vládne šiesta najmocnejšia armáda sveta, ničí vám domy, sady. Nemôžete prejsť z jedného mesta do druhého, pretože armáda sa rozhodne, že nikoho nepustí. Toto je to, čo živí nenávisť. Keď sa problém vyrieši jednoštátnym demokratickým zriadením, táto príčina postupne zmizne. Nestane sa to zo dňa na deň, ale Palestínčania aj Židia chcú len normálne žiť.
Množstvo Palestínčanov žije v Izraeli a má aj izraelské občianstvo.
Keď vznikal Izrael, izraelská armáda a jej komandá spáchali etnické čistky na obyvateľoch Palestíny. Získali tak 78 % územia celej Palestíny. Bolo vyhnaných viac ako 750 000 občanov Palestíny a zničených približne 400 dedín. Palestínčania toto nazývajú Nakba.
Polovica palestínskych obyvateľov bola vyhnaná. Časť Palestínčanov v tejto oblasti zostala, odtiaľ pochádza aj moja rodina. Moji starí rodičia z Haify ušli do Nazaretu, kde sa uchýlili. Niektorí rodinní príslušníci ušli až do Libanonu, odkiaľ sa už nemohli vrátiť. Môj dedo ale zostal v Nazarete, ktorý bol obsadený a už ich odtiaľ nevyhnali. Keď sa vojna skončila, zostali teda na území Izraela a o dva roky neskôr dostali aj izraelské občianstvo.
Aká je situácia Palestínčanov v Izraeli v súčasnosti?
Dnes palestínski občania Izraela tvoria 20 % zo všetkých obyvateľov. Majú síce volebné právo, no na to, aby demokracia bola demokraciou, volebné právo nestačí. Prvých 19 rokov od vzniku Izraela žili pod vojenským režimom. Tak, ako je to teraz na okupovaných územiach. V celej histórii Izraela je len jediný rok, kedy nebol vojenský režim uplatňovaný na Palestínčanoch, a to bol rok 1966 -1967, po ktorom presunuli vojenský režim z vlastných občanov na Palestínčanov na okupovaných územiach.
Okrem toho mnohým boli zhabané pozemky, domy, majetok. Toto je jeden zo znakov, že to nie je demokratický režim. Zaujímavosťou pritom je, že tu nejde o konflikt židov a moslimov. Palestínčania sú predsa aj kresťania. Izrael svoju diskriminačnú politiku zavádza aj voči palestínskym kresťanom. Bola dokonca taká kresťanská dedina, ktorá sa volala Iqrith, jej obyvateľov odtiaľ už po vojne vyhnali a dedinu bombardovali. Nechali tam stáť len kostol a cintorín. Jej obyvatelia by sa radi vrátili, ale Izrael im to nedovolí. A takýchto dedín je niekoľko. Napriek tomu, že sú občania Izraela, nemôžu sa vrátiť do svojej dediny.
Všetko to, čo robí Izrael voči Palestínčanom na okupovaných územiach, robí aj Palestínčanom v Izraeli. Len v menšej miere. Je jedna beduínska usadlosť, Al-Araqíb, ktorú už zbúrali vyše 150-krát za posledných 10 rokov. Tiež tam majú cintorín, na ktorý sa chodia schovať. Keď odídu buldozéry, znova si to všetko postavia. A takto to ide dokola.
Beduínsku dedinu Umm Al-Hiran chcel Izrael dva roky dozadu zbúrať v noci. Jeden učiteľ, otec rodiny, sadol v noci do auta a šoféroval preč. Policajti ho zastrelili. Aj napriek tomu mu noha zostala na plyne a autom vrazil medzi policajtov. Na druhý deň ráno vyšla správa, že zastrelili teroristu napojeného na ISIS. Neskôr to bola usvedčená lož. Boli tam totiž izraelskí aktivisti, ktorí videli na vlastné oči, že ho najskôr zastrelili. Existujú video zábery z dronu. Keď vypukla druhá intifáda v roku 2000, protestovali aj palestínski obyvatelia v Izraeli. Polícia vtedy zastrelila 13 protestujúcich a žiadneho z tých policajtov neodsúdili.
Sú diskriminovaní aj čo sa týka pôdy. Vyše 90 % pôdy vlastní Izraelský pozemkový fond. Izrael stavia nové mestá a dediny, všetky povolenia však závisia od tejto organizácie. Palestínčania to teda majú veľmi obmedzené. Nedostávajú povolenia na stavby. Palestínske školy tiež dostávajú menej financií, sú preplnené. V mojej triede bolo 40 žiakov, a to bola lepšia škola.
Ako je to so segregáciou detí v školách?
Sú segregované, ale viac-menej dobrovoľne. Arabi chcú dávať svoje deti do arabských škôl a Židia do židovských škôl. Sú ale aj výnimky. V mojej vzdialenej rodine máme deti, ktoré rodičia dali do židovskej školy, pretože pre ne chceli lepšiu školu. Mám známeho, ktorý je z polovice Žid a z polovice Maďar. V židovskej škole sa mu za to vysmievali, tak ho rodičia dali do arabskej školy, kde bolo všetko v poriadku. Takéto individuálne prípady existujú. Nie je zakázané, aby židovské deti chodili do arabských škôl a naopak. Rodičia však preferujú školu podľa svojho pôvodu.
Ako vyzerá život na okupovaných územiach?
Záleží, v ktorej časti okupovaného územie. Po dohode v Osle sa okupované územie rozdelilo na zóny A, B a C. Zóna A sú veľké palestínske mestá, Palestínčania tu majú autonómiu. Tam je koncentrovaných vyše 80 % obyvateľov okupovaného územia. Ešte by som mal dodať, že okupovaných je 22 % územia z celej Palestíny. Územie C úplne ovláda Izrael, aj civilne a bezpečnostne. To tvorí až 60 % okupovaného územia. No a v zóne B má civilné záležitosti na starosti Palestína a bezpečnostné izraelská armáda. Toto územie tvorí približne 20 % okupovaného územia. Väčšina obyvateľov žije v zóne A a B.
Najhoršie sa majú ľudia v zóne C. Tam žijú predovšetkým beduínske komunity. Mnohé už Izrael zbúral. Búranie ďalších už bolo viackrát na spadnutie, ale vďaka izraelským a medzinárodným aktivistom, ktorí tam chodia a podávajú o tom svedectvo, im to ešte všetko nezbúrali. Kedykoľvek tam môžu prísť buldozéry a zničiť celé dediny. Beduíni si vybudujú príbytky a potom dúfajú, že to unikne izraelským autoritám. Keď si zasadia stromy, tak im ich vytnú, zničia. Často je absurdné vidiet zábery, ako prídu úradníci v doprovode vojakov a odrežú vodovodné potrubia.
Z čoho teda žijú ľudia v zóne C?
Prežívajú zo dňa na deň. Niečo málo si vypestujú alebo im niečo poskytuje dobytok. Ak majú šťastie, pracujú v Izraeli alebo dostanú niečo od humanitárnych organizácií. Aj z financií Európskej únie im napríklad postavili solárne panely. A takto si žijú, až kým si to izraelské úrady nevšimnú a nezoberú im to. Z európskych fondov sú často budované školy, niekedy sú to len maringotky. Často je tam aj vlajka Európskej únie. No vojaci prídu a takúto školu zbúrajú. Približne 50 škôl z týchto oblastí už má búracie povolenie. Niekedy sa deti zobudia, prídu do školy a škola tam už nie je.
Ak máte radi podcasty, vypočujte si náš nový rozhovor s Henikou Holúbekovou, zakladateľkou vzdelávacieho programu Životológia.
V bloku A a bloku B je to iné? Môžu si tam postaviť školu bez toho, aby hrozilo búranie?
Áno, ale nie vždy sa to rešpektuje. Zóna A by mala byť tá, kde by izraelské úrady a armáda nemali vstúpiť vôbec. Ak ale chcú, vkročia aj tam. Nedávno bola veľká búracia akcia v jeden deň v zóne A aj v zóne B v údolí Wádi Hummus. Na tieto stavby dokonca boli vystavené stavebné povolenia. Takmer 100 bytov dali vybuchnúť alebo ich zbúrali buldozérmi. Ani tam to nerešpektujú.
Často armáda robí razie do Zóny A. Taká absurdnosť toho, ako je to vnímané na Slovensku, je, že na jednej strane je Izrael a na druhej strane je Palestína. Ale palestínska vláda vedená Abbásom je spojencom Izraela. Keď izraelská armáda ide robiť raziu do Zóny A, vopred to povedia palestínskej vláde, ktorá sa z tohto územia siahne. Potom sa pýtam, aká je tu druhá strana? Ak by tu bola druhá strana, toto územie by bránili pred okupačnou armádou. V Hebrone sa stalo, že Palestínčan našiel zbraň izraelského vojaka. Vzal ju a odovzdal ju palestínskej polícii. Tá ju odovzdala izraelským vojakom. Táto zbraň už mohla niekoho zabiť alebo možno niekedy niekoho zabije. Palestínska vláda je subkontraktor izraelskej vlády.
Spomínal si, že medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi je množstvo ľudí, ktorí chcú žiť v mieri. Sú v Izraeli židovskí aktivisti, ktorí bojujú za práva Palestínčanov?
Našťastie áno. Mnohé sú známe a renomované. Významnou je Becélem (B`Tselem), je to ľudskoprávna organizácia, ktorá monitoruje situáciu na okupovaných územiach. Jednou z ich aktivít bolo rozdávanie stoviek kamier obyvateľom okupovaných území. To bolo približne pred desiatimi rokmi, pred érou smartfónov. Táto organizácia potom videá publikuje a ukazuje ich celému svetu. Takto sa napríklad natočilo už spomínané video, kde izraelský vojak zastrelil ležiaceho Palestínčana. Riaditeľ tej organizácie bol dvakrát pozvaný podať správu o okupácii pred Bezpečnostnou radou OSN.
Potom sú to Breaking the silence. Izraelskí vojaci a vojačky, ktorí prelomili ticho o tom, čo vojaci a armáda robí Palestínčanom. Rozprávajú o tom, ako boli poslaní na to územie a niekoho zabili. Zatkli dieťa, ale nevedeli prečo. Prípadne len tak chodili robiť do palestínskych dedín razie, aby Palestínčania cítili ich prítomnosť. Títo vojaci priznali, že vo veľa prípadov išlo vyslovene o šikanovanie Palestínčanov, ale nie o bezpečnosť.
Tých organizácii, ktoré sa snažia o zmierenie, je veľmi veľa. The parents circle, tam sa stretávajú rodičia z jednej a druhej strany, ktorým zabili dieťa. Snažia sa nevidieť v druhej strane nepriateľov. Organizácia Combatants for Peace, tam sa združujú bývalí palestínski a izraelskí vojaci, ktorí sa snažia o zmierenie. Mnoho židovských organizácii v Európe a vo svete sa usilujú o dodržiavanie o ľudských práv v Palestíne. Jednoducho nesúhlasia s izraelskou politikou. Tieto organizácie ale nie sú antisemitské alebo protiizraelské. Všetko, čo chcú, je rovnosť.
Spomínal si, že rezolúcie OSN s touto situáciou nič nezmôžu. Tak čo vlastne dokážu aktivisti a tieto organizácie?
Palestínčania si pred 14 rokmi povedali, že pôjdu cestou Juhoafrickej republiky, v ktorej bol tiež režim apartheidu. Čiernym Juhoafričanom sa podarilo poraziť tento systém a nastoliť demokraciu, ktorá síce stále nie je dokonalá, ale je tam. Juhoafričania vtedy vyzvali svet na bojkot Juhoafrickej republiky. Ten bojkot trval niekoľko desaťročí a stále naberal na sile. Štáty postupne prestali obchodovať s JAR, dokonca to došlo do tej miery, že JAR vyradili z FIFA. Umelci tam odmietli chodiť. Ku koncu 80. rokov to už bol veľký tlak na vládu. Medzi posledné štáty, ktoré zostali spojencami JAR, boli prekvapivo USA, Veľká Británia a Izrael. Už to ale bolo neudržateľné.
Inšpirovaná týmto príbehom, Palestínska občianska spoločnosť vyzvala svet k bojkotu Izraela. Majú tri požiadavky, a to je zabezpečiť rovnosť palestínskych občanov Izraela, ukončenie okupácie palestínskych území a návrat utečencov z rokov 1948 a 1967. To sú všetko požiadavky v súlade s medzinárodným právom. Ten cieľ je nenásilný a dosiahnuť sa ho usilujú cez hnutie Boycott, Divestment and Sanctions. Teda požadujú stiahnutie investícií z Izraela, bojkotovanie izraelskej výroby a sankcie.
Nemôžeme sa jednoducho tváriť, že toto, čo sa deje, je v poriadku. Som presvedčený, že ak by Európska únia ako najväčší obchodný partner Izraela zatlačila, tak by sa tento konflikt vyriešil rýchlo. Už len embargo na nákup zbraní by spravilo veľký rozdiel. Mnoho ľudí si myslí, že by stačilo podporovať izraelskú ľavicu. Tá má ale dnes len pár percent a prakticky už neexistuje. Zvnútra Izraela zmena nepríde.
Aké aktivity vyvíja vaša Iniciatíva za spravodlivý mier na Blízkom východe?
Snažíme sa informovať o situácii Palestínčanov a vyvracať mýty, ktoré sú rozšírené aj na Slovensku. Napríklad o tom, že Izrael je jediná demokracia na Blízkom východe, že sa len bránia, že ich Palestínčania chcú vyhubiť a zahnať do mora. Akákoľvek zmienka o Palestínčanoch je spájaná s Hamasom. Množstvo Palestínčanov je proti Hamasu. Ja som jeden z nich.
Robíme videá, píšeme články, občas organizujeme diskusie, prednášky alebo sú tu aktivisti z Izraela alebo Palestíny, ktorí situáciu poznajú z prvej ruky. Keď je niečo dôležité prídeme s petíciou alebo nejakou výzvou. Minulý rok na jeseň sme mali výzvu NR SR, aby neprijali kontroverznú definíciu antisemitizmu, ktorú naformulovala organizácia IHRA. Podľa nej možno považovať vyjadrenia aktivistov a Palestínčanov o situácii na okupovaných územiach za antisemitské. Našu výzvu podpísali desiatky politológov, známych osobností, pedagógov aj na Slovensku. Žiaľ, táto definícia bola u nás schválená.
Ako môžeme Palestínčanom pomôcť zo Slovenska?
Slováci môžu pomôcť tým, že budú informovaní a budú informovať. Tu chcem upozorniť na tzv. alternatívne médiá, ktoré túto tému nechutne zneužívajú. Tie sú často vyslovene antisemitské a vyzývajú k nenávisti voči Židom. Niekedy je situácie v Palestíne zneužívaná slovenskými fašistami. Od tohto sa dištancujeme.
Ďalším spôsobom pomoci je aj bojkot. Napríklad kozmetika z mŕtveho mora je obľúbeným izraelským produktom. Slovenský zákazník sa môže pozrieť, kde bola vyrobená a jednoducho ju nekúpiť. Alebo nevstupovať do partnerstva s izraelským veľvyslanectvom na Slovensku. Často sú mnohé festivaly, kultúrne vystúpenia, umelecké výstavy, sponzorované týmto veľvyslanectvom. Treba si pritom uvedomiť, že ide o vládu, ktorá hrubo porušuje ľudské práva Palestínčanov. Uvedomiť by si to mali predovšetkým ľudskoprávne organizácie.
Pre Slovákov to nemusí byť úplne uchopiteľné. Ale pre Palestínčnanov je izraelská vláda v súčasnosti niečo podobné, akoby tu u nás vládli Kotlebovci. To, o čom Kotleba iba sníva, to izraelská vláda už desiatky rokov robí. Aj Kotleba by rád zničil rómske osady. Izrael búra palestínske dediny. Veľmi rád by možno spravil rezervácie pre Rómov. Izrael udržiava Palestínčanov v „rezerváciách“ na okupovaných územiach.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
Blízky východ Izarel Kamil Kandalaft ľudské práva Palestína vojna
