V rámci Metropolitného inštitútu Bratislavy skúma fungovanie verejného priestoru a prináša zmeny, ktoré pozitívne ovplyvňujú život v meste. Urbanistka Sandra Štasselová sa v novom projekte Mesto pre deti snaží skvalitniť uličný priestor tak, aby sa v ňom deti mohli bezpečne pohybovať a hrať. V rozhovore hovorí o tom, prečo je dobré chodiť do školy pešo aj o tom, ako spoznáte inkluzívnu ulicu.
Ako sa zmenila sloboda pohybu vo verejnom priestore, ak by si mala porovnať tvoje detstvo so životom tvojich detí?
Porovnanie môjho detstva a detstva mojich detí mi viac-menej potvrdzuje trend urbanizácie a zmenšovanie slobody pohybu detí. Čoraz viac ľudí žije v mestách a platí to nielen na Slovensku, ale aj globálne.
Prostredie, v ktorom deti žijú, veľmi ovplyvňuje spôsob ich života. Priestor mestských detí sa stále zužuje a už od útleho veku trpia nedostatkom pohybu.
Ja som vyrastala v Žiline, na okraji mesta. Keď som mala sedem rokov, čo má dnes aj môj syn, mohla som ísť takmer kdekoľvek. Rodičia mi vysvetlili, ako sa mám zachovať v rôznych situáciách a varovali ma pred dopravnými rizikami.
Osem rokov je vek, v ktorom by aj podľa psychológov malo mať neurotypické dieťa určitú slobodu a zodpovednosť. Rodičia by ho mali nechať robiť niektoré veci osamote. Ak osemročné dieťa nemôže ísť samé na zmrzlinu vo svojej mestskej štvrti, niekde je problém. Často súvisí s nedostatočnou pešou infraštruktúrou a dopravnými rizikami. Každý rodič pozná svoje dieťa najlepšie a vie odhadnúť jeho možnosti.
Pravdou je, že učebnicové riešenie neexistuje, no keď sa pozrieme do ulíc Bratislavy, deti v nich chýbajú. Do školy chodia autom a v lepšom prípade ich rodičia odprevádzajú pešo. Pozorujeme nedostatok dôvery k deťom, že to zvládnu, a k verejnému priestoru, že je dostatočne bezpečný.
Aký dosah má na túto situáciu samospráva, ako ju dokáže zlepšiť?
V jadre akéhokoľvek riešenia, ktoré prináša samospráva, by mali byť hodnoty a ciele. Naším cieľom je, aby prostredie bratislavských susedstiev umožňovalo a povzbudzovalo deti k aktívnemu pohybu, ktorý je podstatnou zložkou zdravého a spokojného života.
Pri deťoch je pohyb dôležitý ako aktivita vedúca k mentálnemu aj fyzickému zdraviu, ale aj ako príležitosť na prebratie zodpovednosti za seba. Ak sa naučia samostatne čeliť výzvam v útlom veku, budú oveľa lepšie pripravené na väčšiu zodpovednosť a stres neskôr. Je to dôležité pre formatívne zážitky, vďaka ktorým sa učia, nadväzujú vzťahy a zažívajú detstvo. Naše najlepšie zážitky z detstva sa s veľkou pravdepodobnosťou neodohrávajú doma, ani pod dohľadom dospelého.
Ako by mohli rodičia ľahšie získať dôveru v samostatnosť detí?
V prvom rade potrebujeme objektívne zvýšiť bezpečnosť ulíc okolo škôl. Dáta z Bratislavy, no aj z ostatných slovenských miest hovoria, že máme problém s bezpečnosťou peších. Samosprávy by mali radikálne zvyšovať bezpečnosť ulíc zmenou dizajnu, dopravného režimu a inými nástrojmi. To je základ. Potom môžeme vyzývať rodičov, aby uprednostnili pre ich deti chôdzu, kolobežku, bicykel či MHD.
V našej krajine nemáme legislatívne zabezpečenú ani len prednosť na priechode. Podľa cestnej vyhlášky sa musí chodec najskôr ubezpečiť, že blížiace sa autá nebudú musieť zmeniť svoju rýchlosť, až potom smie vstúpiť na priechod. V mestskom prostredí je to absurdné.
Napriek tomu potrebujeme citlivých vodičov áut, ktorí budú rozumieť svojej zodpovednosti a rizikám prípadnej nezodpovednosti.
Deti sú veľmi citliví účastníci premávky. Majú slabšie periférne videnie a cestou do školy sú často nesústredené. Premýšľajú nad sociálnymi výzvami a stresom, ktorý ich čaká. Na druhej strane nie je dobré posudzovať detskú pripravenosť na samostatnú mobilitu podľa toho, ako sa správajú, keď ich držíme za ruku. Keď sú deti s rodičmi, odovzdajú sa do ich rúk. Neriešia, či sa blíži auto. Ak sú sami, zodpovednosť preberajú a ich správanie sa mení.
Opäť platí, že neexistujú tabuľky určujúce, kto a kedy zvládne cestu sám. Určite je dobré dieťa povzbudzovať, podporovať a sledovať ho v situáciách, keď nesie zodpovednosť samo za seba. Mnohých rodičov prekvapí, aké je bude ich dieťa svedomité, keď pôjde samo cez ulicu na ihrisko oproti domu.
Ulice, priechody ani zastávky v Bratislave dnes nie sú bezpečné, nie to ešte inkluzívne. Kedy a kde sa to tak pokazilo?
To, že ulice nie sú inkluzívne, je problém ich dizajnu a toho, ako sú postavené. Riešenie nie je ani lacné, ani ľahké, ale začali sme na tom pracovať. Je pravda, že takto to nebolo vždy.
Keď sa približne pred 100 rokmi začali po Amerike premávať autá, vzniklo obrovské hnutie, ktoré bojovalo za ich reštrikciu. Neexistovalo dopravné značenie, ľudia sa pohybovali pešo či v električkách a pod kolesami áut zomierali desaťtisíce chodcov. Autá boli cudzie elementy, nebezpečné a vražedné.
Prvé regulácie obmedzovali rýchlosť. Desiatky rokov mali vodiči povolenú maximálnu rýchlosť iba 15 kilometrov za hodinu, čo je pomalšie, ako chodíme na bicykli. Až neskôr sa začala ulica priestorovo segregovať a jej dizajn prispôsobovať autám. Koncept toho, že peší môžu prechádzať cez ulicu iba vo vyhradenom priestore bol kedysi absurdný, keďže priestor pre chôdzu bola dominantná funkcia ulice.
Dnes má každý účastník dopravy definovaný svoj vlastný priestor. Objem dopravy a nároky na mobilitu sa stále menia. Zostáva len nevyhnutnosť pešej chôdze. Každý, kto ide MHD, ide aj pešo. Ľudia využívajúci zdieľané bicykle chodia pešo a každý, kto cestuje autom, musí prejsť pešo od miesta zaparkovania do cieľa. Z toho vyplýva, že sa na pešiu chôdzu musíme pozerať ako na niečo esenciálne. Nie je len zdravá a udržateľná, ale je naozaj nevyhnutná. Dizajn ulíc a správanie sa účastníkov premávky by to mali reflektovať.
V nastavení sa na prioritizáciu pešieho pohybu nám môžu pomôcť práve deti. Sú citlivou a zraniteľnou skupinou účastníkov dopravy. Potrebujeme ich chrániť pred rizikami tak, že nastavíme vysoké štandardy dopravy.
Čo všetko pre teba znamenajú vysoké štandardy dopravy?
Na jednej strane sa na ne môžeme pozerať ako na technický problém a na druhej strane je to širšia hodnotová diskusia o funkcii verejného priestoru a potrebách jednotlivcov.
Technicky potrebujeme upokojiť dopravu, aby bola bezpečnejšia. Dva základné kroky, ktoré sa dajú urobiť okamžite a kdekoľvek, je spomalenie dopravy a zvýšenie viditeľnosti chodcov. Mali by sme tak urobiť všade, kde chodci zdieľajú priestor s autami a prechádzajú cez cestu.
Obom týmto aspektom sa venujeme v projekte Mesto pre deti, kde vďaka spolupráci so školskými komunitami, zisťujeme objektívny stav dopravného správania okolo škôl, aj subjektívne vnímanie dopravy a bezpečnosti. Ľudí sa pýtame na ich pocity, správanie, motiváciu, problémy aj riešenia, ktoré sú podľa nich ideálne. Tieto dve sady dát nám pomáhajú rozumieť, čo treba zmeniť, aby boli cesty do školy reálne bezpečnejšie. Zároveň je zaujímavé vidieť medzeru medzi predstavami o bezpečnosti a realitou.
Bratislavskí rodičia považujú bezpečie detí a ulíc okolo školy za prioritu a sú naklonení dopravným obmedzeniam, ktoré ju budú zvyšovať. Aj preto sa so školskými komunitami výborne pracuje na hľadaní riešení.
Akú pridanú hodnotu má pešia cesta do školy?
Deti sú ráno v očakávaní, čo sa bude cez deň diať a čo sa od nich bude vyžadovať. Ranná prechádzka je výborná pre kardiovaskulárny systém aj mozog. Endokrinológovia, neurológovia, diabetológovia sa zhodujú, že pohyb má blahodarné účinky, obzvlášť pred kognitívnou a stresovou záťažou.
Popri pohybe je ranná prechádzka do školy aj stimulujúcim sociálnym zážitkom. Deti diskutujú s kamošmi alebo vedú ranný rozhovor s rodičom o vrabcoch a električkách. Pre mentálne aj fyzické zdravie je prechádzka ten najlepší návyk, ktorý si môže človek budovať.
Náprotivkom pešej chôdzi je cesta autom v zápche s rodičom, ktorý je v strese, pretože nestíha. Auto je pasca pre okolité prachové častice. V otvorenom priestore nám škodia menej, ale v aute sú koncentrované a pre deti vo vývoji ozaj nebezpečné. V aute je 9 – 12-krát viac častíc PM2.5 ako vonku na ulici. Tieto častice nezachytí filter klimatizácie ani sliznica nosa. Dostanú sa do krvi a ukladajú sa v tkanivách. Najhorší efekt majú na najmenšie deti, ktoré sa stále veľmi rýchlo vyvíjajú. Ich rýchlo rastúci mozog rastie aj s prachom v ňom. Rôzne jednoznačné výskumy spájajú znečistenie vzduchu z dopravy s morfologickými zmenami na mozgoch detí.
Ako chodíš do školy ty so svojím dieťaťom?
Moje dieťa chodí do školy na opačnom konci Bratislavy, pretože môj partner, jeho otec, je na tej škole vychovávateľom. Takže obvykle idú spolu. Zároveň sa tešíme na predĺženie električky, ktorá syna dovedie od nášho bytu až pred dvere školy. Toto sme zvažovali pri výbere školy. Chceli sme, aby sa ako tretiak do nej vedel prepravovať sám. Do školy chodíme MHD a alternatíva, že ideme autom, je pre nás skôr nepríjemná.
Osobne nemám pôžitok zo šoférovania a hľadania parkovacieho miesta. Je pre mňa oveľa jednoduchšie nastúpiť do MHD. Ale je fér povedať, že v našom prípade máme perfektnú nadväznosť spojov, takže cesta do pre nás nie je až taká komplikovaná. Vyslovene si užívame, že máme čas rozprávať sa. Vždy si vymyslíme nejaký príbeh a vieme, že teraz máme 25 príjemných minút predtým, ako začnú povinnosti. Baví ma počúvať môjho syna, je to pre mňa fascinujúce.
Neviem, ako to majú iní rodičia, ale ja ranné odprevádzanie vnímam ako vzácny čas príjemných rozhovorov, ktorý patrí iba nám.
Prečo v projekte Mesto pre deti pracujete so základnými školami?
Na začiatku bolo pragmatické rozhodnutie sústrediť sa pri upokojovaní dopravy na okolia základných škôl. V Bratislave sú základné školy veľmi dobre distribuované v priestore a až 95 % ľudí býva vo vzdialenosti menej ako 15 minút pešo od najbližšej spádovej školy. Dve tretiny bývajú menej ako päť minút pešo. Samozrejme, nie každý chodí do svojej spádovej školy, no tieto izochróny dostupnosti škôl nám dali jasný signál, že gro detí by do svojich škôl mohlo chodiť pešo, lebo sú blízko.
Zároveň do základnej školy chodia deti, ktoré sa začínajú osamostatňovať. Zaujímalo nás, aké staré deti žijúce v Bratislave chodia po svojich susedstvách a ako vnímajú kvalitu verejného priestoru, prístup k aktivitám a hlavne svoju mobilitu.
Ako prebieha spolupráca a zapájanie detí do diskusie?
Najskôr sa spájame so samosprávou, potom s riaditeľstvom školy a dohodneme sa na spolupráci. Ak sú dvere otvorené, projekt predstavíme rodičom a vysvetlíme im náš cieľ. Spoločne identifikujeme dopravné výzvy, ktoré znižujú bezpečnosť v okolí školy a spolu so samosprávou sa s nimi pokúsime vysporiadať.
Zber dát začíname dotazníkom, ktorý zbiera informácie o dopravnom správaní sa a motiváciám k nemu. Zároveň robíme dronové zábery okolia školy či dopravné mapovania v rannej špičke – počítame autá aj peších a snažíme sa zachytiť dopravnú situáciu. Nasleduje séria aktivít s deťmi, ktorých sa pýtame na zážitky. Chodíme spolu na prechádzky susedstvom a chceme, aby navnímali, že ulica je priestor, ktorý slúži rôznym ľuďom. Aj so špeciálnymi potrebami.
Deti si skúšajú, aké je to byť na vozíku alebo ťahať nákupnú tašku na kolieskach. Vďaka týmto pomôckam vedia interpretovať nielen svoj zážitok, ale dokážu sa vžiť aj do iných ľudí. Potom spoločne diskutujeme, mapujeme a kreslíme. Zážitky a vnemy detí sa veľmi rôznia. niektoré svoje susedstvá prakticky nepoznaj , niektoré majú veľmi jasné a konkrétne predstavy, čo chýba a čo nie je dobré. Tak sa ukončí fáza zberu dát, na ktoré sa následne pozrú odborníci.
Aká je to inkluzívna ulica?
Pojem inklúzia vyjadruje rovnosť prístupu, obvykle marginalizovaných skupín k spoločnosti, službám a podobne. Inkluzívna ulica je taký malý obraz spoločnosti, ako veľmi nám záleží na tom, aby aj ľudia v pohybovo sťaženej situácii, hovorme napríklad o ľuďoch s kočíkmi, sa dostali tam, kde sa dostanú iní. Pri dizajne verejného priestoru by mala byť prístupnosť ľudí so špeciálnymi potrebami absolútnou požiadavkou. A deti nám aj v tomto môžu pomôcť, keďže aj oni majú špeciálne potreby.
Hovoriť o sociálnej inklúzii v slovenskom kontexte je veľkou výzvou a treba na to ísť cez zážitky. Pre deti usporadúvame empatické prechádzky, skúšajú si invalidný vozík aj kočík, ale vyskúšať by si to mal absolútne každý, pretože zážitok je neprenosný.
Ľuďom, ktorí vedia empatizovať s nevidiacimi deťmi, jednoduchšie vysvetlíte, prečo na ulici treba znížiť maximálnu povolenú rýchlosť a odstrániť šesť parkovacích boxov. Lebo nevidiace dieťa prechádza cez cestu tak, že sa započúva. A následne vkročí na priechod dúfajúc, že vodiči sa blížia takou rýchlosťou, aby stihli zareagovať.
Akých partnerov okrem školských komunít si ku projektu samospráva prizýva?
Máme partnerstvo s Unicefom. Minulý rok prišiel na Slovensko kvôli vojne na Ukrajine. Priniesol expertízu aj peniaze na to, aby sa ukrajinské deti, traumatizované vojnou a presídlením, cítili na Slovensku lepšie a bezpečnejšie.
Ide o veľmi špeciálny aspekt, ktorý však bol vo filozofii projektu od začiatku. Teda zapájať diverzné komunity a jednotlivcov a počúvať ich zážitky a potreby. V Bratislave sú školy, v ktorých je veľa detí práve z Ukrajiny. Rozprávali sme sa s viacerými skupinami s rozdielnymi zážitkami a pravda je taká, že extrovertné dieťa vám na otázku, ako sa mu páči okolie jeho školy, odpovie úplne inak ako dieťa s poruchou autistického spektra. Úplne inú odpoveď zase dostanete od dieťaťa s jazykovou alebo sociálnou bariérou.
Je veľmi cenné, že môžeme pracovať s rôznorodými skupinami respondentov. Dáta, ktoré zbierame, nám ozrejmujú rôzne potreby ľudí v rôznych situáciách. Ak tieto dáta dobre využijeme, verím, že budeme rezilientnejšie a inkluzívnejšie mesto.
Ako ešte v projekte Mesto pre deti reagujete na potreby detí?
Popri téme bezpečnosti verejných priestorov chceme otvoriť diskusiu aj o ich príjemnosti a atraktívnosti pre deti. Cieľom je, aby sa deti opäť hrali vonku v sociálne inkluzívnych susedstvách, kde budú mať sociálne vzťahy a tým pádom aj veľa dôvodov behať vonku. Tento rok sme pripravili 10 podujatí s názvom Ulice na hranie. Prostredníctvom krátkodobých dopravných uzáver chceme miestne komunity povzbudiť k hre vonku a komunitnému životu.
Podujatia plánujeme s celou školou. Spolu našim s partnerom, Inštitútom pre aktívne občianstvo, robíme workshopy pre školské parlamenty v školách a následne zapájame celú školu do diskusie, čo chcú na svojej Ulici na hranie robiť. Aký na nej bude program, aké gastro, čo treba kúpiť za rozpočet, ktorý deti dostanú k dispozícii. Následne spoločne so školou podujatie zrealizujeme tak, ako deti chceli. Penová párty, popcorn, hojdacie siete, blšák, kde deti predávajú hračky, knihy a koláče. Deti sa tam hrajú a rodičia spoznávajú. Je to ideálny priestor pre komunitný život, otvorenie diskusie o tom, či deti majú dosť priestoru hrať sa a či je mesto schopné vytvoriť taký priestor.
Rozmýšľame nad udržateľnosťou programu Ulíc na hranie a chceme nájsť systém, ktorým ako mesto podporíme miestne komunity k takýmto intervenciám drobných dopravných obmedzení, ktoré budú vedieť premeniť na komunitnú párty.
Podobný koncept funguje v Anglicku, volá sa „playstreets“. Ulice sú tam uzatvorené pre tranzit a bezpečnosť je zabezpečená dvomi dobrovoľníkmi s píšťalkou. Ak vychádza auto rezidenta, niektorá mama či otec zapíska a ulica sa vyprace, aby auto mohlo krokom odísť. Miestna komunita, mamy a otcovia sa dohodnú na uzávere, deti sa tam môžu hrať loptové hry, kolobežkovať sa a užívať si verejný priestor.
Ak sa so samosprávou podarí nájsť modus operandi a susedstvá si budú môcť uzatvárať drobné ulice, vznikne ideálny priestor pre to, aby mohla miestna komunita prekvitať.
Ako motivovať ľudí, aby dodržiavali pravidlá a boli ohľaduplní?
Keď chodievame v lete na dovolenku k stredozemnému moru, v mestečkách sa cítime tak dobre aj preto, že je to pešia zóna. Aj ľudia závislí od používania auta chcú žiť v meste, v ktorom sa cítia dobre.
Je nespočetne veľa štúdií poukazujúcich na to, že na upokojených uliciach sa lepšie darí ekonomike. Ak idete pešo, je ľahšie sa zastaviť na kávu či v kníhkupectve. Na takýchto uliciach prekvitá život a ľudia sa tam cítia dobre. Nemyslím si, že treba mať dieťa na to, aby sme si uvedomili rozdiel medzi diaľničným obchvatom a živou mestskou triedou so širokými chodníkmi, kaviarňami, lavičkami zatienenými košatými stromami.
Čakajú nás veľké výzvy na mnohých úrovniach spoločnosti. Dnes už napríklad nikto nemôže ignorovať klimatickú krízu. Taktiež zvyšujúci sa objem dopravy prerástol kapacitu komunikácií – regulácia je nevyhnutná, aby sa v meste bez metra dalo žiť a pohybovať. Ulice by mali byť bezpečné pre deti, peších na zástavkách MHD, čakajúcich na priechodoch, kráčajúcich po chodníkoch. Peší by nemali zomierať pod kolesami áut a deti by mali mať prístup ku svojmu mestu a slobodnému, zdravému pohybu.
Čo všetko by malo mať mesto, v ktorom sa dobre žije a kvalitne vyrastá?
Okrem témy bezpečnosti vo verejnom priestore je veľkou témou aj dostupnosť bývania. Pre všetky slovenské samosprávy je toto asi veľkou výzvou. Na Slovensku je absurdný nedostatok bývania. Konkrétne v Bratislave je to obrovský problém. Predstava všeobecnej verejnosti o tom, čo je to sociálne bývanie, je veľmi ďaleko od reality. Je dôležité, aby v školách mohli pracovať učitelia a v nemocniciach sestričky. Posilniť sféru služieb, aby v nich zamestnanci mohli pracovať. Nie je to veľmi populárna téma, ani v politike, ani v parlamente, pretože ľudia ju často démonizujú. Dostupné bývanie je pritom najzákladnejšia vec, aby mesto fungovalo.
Ja osobne si neviem predstaviť, ako si dnes matka samoživiteľka môže dovoliť zaplatiť nájom v hlavnom meste. Pevne verím, že situácia sa bude zlepšovať, ale cesta pred nami nie je veľmi ružová.
Nemenej dôležité sú služby, ktoré súvisia so starostlivosťou o deti a vzdelávaním. Ide o jasle aj materské školy a o to, či sú dostupné a príjemné. Samospráva to vie ovplyvniť len do určitej miery. Obdivujem riaditeľstvá materských škôl, ako dokážu žonglovať s fluktuáciou zamestnancov a zabezpečiť, aby boli láskaví, milí a dobrí v šialených platových podmienkach, ktoré majú.
Vraciame sa späť k dostupnosti bývania, nárokom ľudí a tomu, aké je mesto drahé. Dnes nie je samozrejmé, že sa trojročné dieťa dostane do škôlky a už vôbec nie do jasličiek. Školy by mali byť dobré a prívetivé k všetkým. Dnes je už bežnou vecou, že dieťa má nejakú poruchu učenia sa alebo pozornosti. Naša krajina na to nie je pripravená. Ide o veľmi špecifickú tému, ale zhrnuté a podčiarknuté, nie je ťažké byť mesto pre zdravých a bohatých ľudí, ale naším cieľom je byť mestom prístupným a prívetivým ku každému.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
cestovanie deti ekológia ľudské práva menšiny školstvo spoločnosť
