Katarína Žilák: Popri láske k dieťaťu môžeme cítiť aj smútok, hnev a frustráciu

O tom, že začiatky materstva nemusia byť najkrajším obdobím v živote ženy, sa v spoločnosti rozpráva málo. Katarína Žilák sa to po svojej osobnej skúsenosti rozhodla zmeniť a založila Vysmiatu Dušu Mamky. Neziskový projekt o duševnom zdraví po pôrode, ktorý je zároveň bezpečným priestorom, kde ženy nájdu pomoc a dôležité informácie. Aj vďaka tejto iniciatíve sa každá mama, ktorá trpí popôrodnou depresiou či úzkosťami, má na koho obrátiť.

Katka, ako sa naozaj máš, teraz, ako mama trojročnej dcérky?

Naozaj dobre. Za tie tri roky v roli mamy som sa naučila mnohému o sebe, o nej, aj o tom, ako sa nám spolu dobre funguje. Vnímam svoju rolu mamy už oveľa voľnejšie a popri iných rolách, ktoré v živote mám, má už svoje o dosť jasnejšie miesto. Je to ale vlastne také neustále žonglovanie medzi všetkými rolami, ktoré žijem.

Predchádzajúcu otázku som položila zámerne. Vo Vysmiatej Duši Mamky máte emailovú podporu pre ženy po pôrode s názvom Ako sa naozaj mám. Prečo tento názov?

Často v našich príbehoch žien zaznieva, že hoci okolie položí otázku Ako sa máš?, pýta sa skôr na dieťa alebo čaká odpoveď Mám sa dobre. Neraz ženy nevnímajú prostredie, v ktorom sa pohybujú, za také, aby v ňom mohli zdieľať to, ako sa naozaj majú. Keď žena po pôrode rozpráva o svojich pocitoch alebo aj o svojich ťaživých myšlienkach, okolie, hoci s úmyslom pomôcť, volí neraz cestu zľahčovania či bagatelizácie jej pocitov.

V konečnom dôsledku to môže pôsobiť ako brzda ďalšiemu zdieľaniu a ďalšej otvorenej komunikácii. Pri rozhovore s čerstvou mamou je dobré zbaviť sa vlastných očakávaní a naozaj vytvoriť priestor na to, aby žena povedala, akú materskú realitu žije.

Práve našim projektom vytvárame priestor, kde žena môže zdieľať to, ako sa naozaj má, bez strachu z odsúdenia, bagatelizácie či hanby. V našich emailoch často zaznieva, že ženy sú rady, ak majú priestor, kde môžu o svojich pocitoch otvorene hovoriť a hľadať riešenia.

Myslíš si, že sa z tejto otázky stala zdvorilostná fráza?

Často je to štartér komunikácie, čo je úplne v poriadku. Dôležité je aj to, kto sa pýta a v akom vzťahu sme s tým druhým človekom. Práve kvalita vzťahov, ktoré žijeme, nám vytvára priestor cítiť sa bezpečne a otvárať aj pre nás krehké a zraniteľné témy. Je prirodzené, že so susedou vo výťahu nebudete riešiť nejaké hlbšie témy. No je škoda, ak v rámci blízkych vzťahov absentuje pocit bezpečia, ktorý by umožnil otvoriť aj tému, ako sa človek naozaj má. Všetci vieme, že komunikácia je vo vzťahoch kľúčová, no vedieť naozaj komunikovať je tiež niečo, čo sa musíme naučiť.

Hovoríš, že by sme sa mali vedieť naučiť lepšie komunikovať. Ako ukázať človeku, mame, že nám na jej odpovedi záleží a nechceme len jednoslovnú odpoveď?

Aj tá jednoslovná odpoveď je v poriadku. Svoj záujem však vieme prejaviť aj následnou ďalšou komunikáciou. Nebude to veľmi funkčné, ak sa bude žena cítiť ako na výsluchu. Skôr by som zvolila cestu hovorenia o tom, ako vie druhá strana pomôcť. Okolie vie komunikovať svoju podporu napríklad aj pomocou s nákupom, uprataním či donesením čerstvého jedla. Počuť z úst okolia, že kedykoľvek budeš potrebovať, som tu pre teba, je veľmi nápomocné.

Niekedy tiež pomáha, ak druhá strana zdieľa svoje začiatky v roli mamy. Otvorenie tejto skúsenosti vie vytvoriť podmienky na to, že mama zdieľa svoju materskú realitu v celej svojej pestrosti.

Pred tromi rokmi, keď sme sa všetci ocitli v dovtedy nepredstaviteľnej situácii, počas pandémie, si ty s manželom zažívala ešte jednu životnú zmenu – stali ste sa rodičmi. Ako to ovplyvnilo tvoje prežívanie materstva?

Nemám to s čím porovnať, avšak myslím si, že to malo celkom výrazný vplyv na to, ako mi v tom celom bolo na začiatku. Dcérku som porodila začiatkom apríla a domov z pôrodnice sme prišli večer pred prvým lockdownom. Zrazu sa možnosti toho, kto nám s tými praktickými vecami na začiatku materstva dokáže pomôcť, zúžili na mňa a manžela.

Teraz, s odstupom času sa už na niektoré veci dokážem pozrieť s veľkým nadhľadom a úsmevom, ale v realite prvej vlny pandémie, kedy nik netušil, s čím máme dočinenia, to bola nesmierna ťažoba. Rovnako aj po psychickej stránke. Prvé týždne boli pre mňa naozaj sťažené aj veľkým strachom o zdravie dcérky či seba, aby sme sa niekde nenakazili. Mojím veľkým strašiakom bolo to, že by nás prípadné ochorenie rozdelilo a nemohli by sme byť spolu.

Ako si sa snažila riešiť tieto nepríjemné pocity?

Do materstva som vstupovala s vedomím toho, že prvé týždne môžu byť záťažou na psychiku. Tá reálna záťaž ma ale celkom prekvapila. Vedela som, že pre mňa bude jedinou cestou hovoriť o svojom prežívaní. S manželom sme sa veľa rozprávali o tom, ako sa máme. Obaja. Nebola to ľahká situácia pre nikoho z nás. To je tá kontrastnosť materstva, že popri láske k svojmu dieťaťu dokážete cítiť aj smútok, hnev, veľkú neistotu i frustráciu. Čokoľvek.

Priznať si tieto pocity je naozaj prvý krok. Aj pre mňa bolo veľmi oslobodzujúce priznať si, že hoci mám teóriu zvládnutú, v praxi sa cítim aj veľmi neisto. Keďže v tom období nebolo možné fyzické stretávanie sa s inými mamami, pomohlo mi čítať príbehy mám, ktoré hovorili o svojich začiatkoch v materstve.

Práve takéto zdieľania mi dodávali nádej, že tento emočne pestrý začiatok nebude trvať večne. Neskôr som mala šťastie na pár mám aj v reálnom svete, ktoré samy od seba otvorili tému ich materských začiatkov. Vtedy som si po prvýkrát uvedomila, že toto je obrovská téma. To, ako sa má duša ženy po pôrode.

V podobných prípadoch radíš aj ty sama návštevu terapeuta…

Hoci som počiatočnou ťažobou prešla na začiatku sama, po roku som si aj ja dopriala terapiu, kde som ešte raz mala priestor pozrieť sa na to, čo mi materstvo prinieslo a ako sa v ňom mám. Terapia je skvelý priestor zastaviť sa a byť v kontakte so sebou. Pre všetkých, aj pre mamy. Práve rola mamy so sebou nesie rôzne predstavy. Napríklad o tom, ako by mala mama vyzerať, ako sa správať, čo cítiť.

Čím sa líšili tvoje predstavy od reality?

Myslela som si, že všetko bude viac automatické. Nebolo. Rovnako ma prekvapila neuveriteľná miera únavy a hlavne jej dopad na to, ako som sa vtedy mala. Mnoho z mojich predstáv o tom, aká budem mama, sa postupne napĺňajú. Na začiatku som ale cítila velikánsky tlak na seba samú.

Keď sa mi podarilo prijať, že to robím najlepšie ako viem, uľavilo sa mi. Pamätám si na niekoľko zlomových momentov, kedy som naozaj precítila, že ak bude moje ,,mamovanie“ vyzerať niekedy inak, tak dobre, ale aktuálne mám kapacitu byť mamou takto.

Kde sa vzali tie nerealistické obrazy o materstve? Vytvárame si ich my samé?

Ak prezentujeme materstvo veľmi jednostranne, často neostáva priestor na tie všetky ďalšie jeho podoby. Na to, aby sme zreálňovali obraz toho, čo po pôrode môže prísť, sú podľa mňa perfektné príbehy. Nielen v online svete, ale aj v tom našom offline. Medzi blízkymi, známymi. Zdieľať svoju skúsenosť, to, ako sa žena alebo aj obaja rodičia po príchode dieťaťa do rodiny mali. Takýmto zdieľaním skúseností môžeme práve nabúravať neraz skreslenú predstavu, že obdobie po pôrode je len čisto o pozitívnom prežívaní.

Každá žena vstupuje do roly mamy už s nejakou svojou životnou históriou, skúsenosťami a očakávaniami. Mať so sebou súcit, že realita bude možno na začiatku aj iná ako sme si predstavovali, môže byť naozaj nápomocné. Preto má priestor pre zdieľanie príbehov v našom projekte naozaj veľké miesto.

Jeden z tých príbehov je aj tvoj. Ísť s „kožou na trh“ a povedať o svojich zmiešaných pocitoch čerstvej mamy muselo chcieť veľa odvahy. Čo zvíťazilo nad všetkými obavami?

Dilema, či verejne zdieľať alebo nezdieľať môj príbeh, bola len chvíľková. Sme ľudia, každý zažívame v niektorých etapách života náročné obdobia. Nehanbím sa za to, že mi bolo ťažko, že som vyhľadala pomoc. Viac menej aj táto moja vlastná skúsenosť z toho, aké intenzívne vie byť popôrodné obdobie, ma inšpirovala k založeniu projektu, ktorý je v podstate jediný zameraný na tému duševného zdravia žien po pôrode.

Vysmiatu Dušu Mamky nazývaš, trochu odľahčene, svojím druhým dieťaťom. Ako sa mu darí?

Projekt má aktuálne svoj prvý rok od spustenia aktivít. Téma duševného zdravia žien po pôrode je nesmierne veľká. Za ten rok sme sa stretli s množstvom príbehov, ktoré jasne hovoria o tom, že obdobie po pôrode môže byť rôzne.

Vedieť, že na to žena nie je sama, že sa nemá čo hanbiť a že existujú možnosti ako riešiť situáciu, aby sa v tom celom mala ľahšie, je veľmi nápomocné. Vysmiatou Dušou Mamky chceme vytvoriť bezpečný priestor, v ktorom ženy nájdu relevantné informácie, kvalitný obsah, podporu a tiež príbehy iných žien.

Aké psychické problémy môže so sebou priniesť materstvo?

Krátko po pôrode sa u 70 až 80 % žien môže vyskytnúť tzv. baby blues. Prejavuje sa plačlivosťou, rozladenosťou alebo podráždenosťou. Toto obdobie je normálne. Prichádza prirodzene po pôrode a v priebehu pár týždňov odznie. Často s týmito slzami po pôrode ženy nemusia počítať a môže ich to vystrašiť. Podpora okolia však vie prispieť k tomu, že toto obdobie, hoci je emočne pestré, bude pre ženu ľahšie zvládnuteľné.

Ak sú dni ženy čoraz tmavšie a naozaj sa jej prežívanie nelepší, je dobré spozornieť. Obdobie po pôrode je jedno z tých citlivých, kedy môže prísť k prejaveniu duševného ochorenia alebo relapsu pôvodného ochorenia. Ak sa žena dlhodobo nemá dobre, jej prežívanie je naozaj zaťažujúce, obmedzuje ju v dennom fungovaní, v starostlivosti o dieťa či v nadväzovaní vzťahu s ním, je potrebné reagovať.

Prejavy, ktoré je dobré si všímať, sú napríklad skleslosť, neschopnosť sa tešiť z vecí, ktoré boli predtým zdrojom radosti, neschopnosť si oddýchnuť, ale aj postupná sociálna izolácia či myšlienky typu, že bezo mňa by im tu bolo lepšie. Popôrodná depresia a popôrodná úzkosť sa štatisticky vyskytuje v príbehoch 15 až 20 % žien v prvom roku po pôrode. Takéto výrazné zhoršenie duševného zdravia môže prísť kedykoľvek, nielen krátko po pôrode. Výskumy nám ukazujú, že často až 75 % žien nevyhľadá odbornú pomoc.

Čo sa odohráva v hlave čerstvej mamy, ktorá prežíva popôrodné úzkosti?

Obdobie po pôrode je skutočne veľkou záťažou. Neraz je prítomný veľký spánkový deficit, žena nemá priestor na oddych a tak je možné, že sa to odrazí aj v jej prežívaní. Moment, kedy treba spozornieť a zamyslieť sa nad tým, či nie je čas vyhľadať odbornú pomoc, je ten, keď žena nemá kapacitu starať sa o dieťa tak, ako by si priala. Často obavné myšlienky, či sa vie postarať o dieťa, dokážu viesť až k tomu, že na to nemá sily.

Kedykoľvek si žena po pôrode uvedomí, že sa v bežné dni objavujú myšlienky, ktoré nedokáže ovládať, vracajú sa a toto jej prežívanie má aj fyzický dopad v podobe akéhosi kŕču či paralýzy, je dobré o tom s niekým hovoriť. Hoci okolie môže mať pocit, že veď to sú len myšlienky a mala by ich prekonať aj sama, ak sú pre ňu naozaj zaťažujúce, je úplne v poriadku ísť sa poradiť s odborníkom.

Vie si nejakým spôsobom pomôcť aj sama, ak sa nevie odhodlať vyhľadať odbornú pomoc?

Ak je pre ženu nepredstaviteľné vyhľadať odbornú pomoc, môže minimálne hovoriť o tom, ako sa má so svojimi blízkymi, hľadať vypočutie, podporu. V stresových obdobiach je určite dobré rozmýšľať aj nad svojou psychohygienou.

Je dobré uvedomiť si, že my ako ľudia nie sme naše myšlienky. Ak prídu myšlienky, ktoré sú pre nás vystrašujúce, prekvapujúce či zahanbujúce, sú to myšlienky. Nie sme to my. No je dobré rozmýšľať nad tým, prečo prišli práve teraz. Avšak tu by som apelovala na vyhľadanie odbornej pomoci, ak je prežívanie úzkostných pocitov dlhodobé. Nie je to žiadna hanba. V rámci psychoterapie sa človek za pomoci psychoterapeuta naučí, ako zvládať úzkostné prejavy a neraz pochopí aj prečo prichádzajú a čo je ich spúšťačom.

Ako hovoriť otvorene o psychickej nepohode s okolím, ktoré vníma duševné ochorenia ako novodobý výmysel ľudí? Často sú to práve mamy a svokry, ktoré radia „vzchopiť sa“.

Ak sa v takýchto situáciách žene nedostane podpory, môže to byť pre vzájomný vzťah žena – mama, žena – svokra naozaj skúškou. Často takéto obdobie ostáva v pamäti aj s pocitom akejsi krivdy. Ak zistíme, že naše najbližšie okolie nie je schopné počúvať a byť podporné, pozrime sa na ďalšie možnosti. Síce je podpora rodiny nesmierne dôležitá, čo ukazuje prax aj výskumy, hľadať môžeme aj v našom okruhu priateľov a kamarátov. Popôrodné obdobie dokáže prekvapiť aj v tom, že nájdeme oporu v ľuďoch, o ktorých sme si to doteraz nemysleli.

Pre ženu po pôrode býva veľmi dôležitá aj komunita iných mám. Na začiatku môže byť vystrašujúce prísť niekam, kde človek nikoho nepozná alebo s predsudkami voči ženám na materskej, no to, o čom sa medzi sebou my mamy bavíme, ovplyvňujeme aj my samé. Pokojne tému plienok nahraďme tým, ako sa v materstve máme, čo nám robí radosť alebo nás zaťažuje.

Ak by si mala dať len jednu radu budúcej mame, aká by to bola?

Môžeš hovoriť o tom, ako sa máš. Stala si sa mamou a stále si aj človekom so všetkými ľudskými potrebami, pocitmi a emóciami.

Všetko, o čom sme sa doteraz rozprávali, sa týkalo jednej z tvojich životných rolí a tou bolo materstvo. Tou ďalšou je práca v neziskovom sektore. Aké máš plány s Vysmiatou Dušou Mamky?

Vysmiata Duša Mamky je po roku projekt, ktorý už tvorí tím ľudí, bez ktorých by to nešlo. Vďaka nim vieme vytvárať aktivity pre ženy, respektíve pre verejnosť, ktorú táto téma zaujíma. Pre nás je aktuálne kľúčová spolupráca s pôrodnicami a pediatrami, pretože to sú miesta, kde sa ženy po pôrode prirodzene vyskytujú.

Z našej praxe vnímame, že ženy by ocenili najmä bezpečný priestor, v ktorom by vedeli hovoriť o tom, čo prežívajú. Postupnými krokmi sa snažíme prispievať k takémuto priestoru v online a aj v offline podobe. Jedného dňa by sme chceli mať podporné skupiny, pretože veľmi dobre dopĺňajú psychoterapie.

Keď človek vidí tvoj životopis, ihneď pochopí, že práca v neziskovom sektore si ťa získala. Čo všetko máš za sebou?

Po skončení psychológie som sa veľmi vtipnou náhodou dostala do Národného dobrovoľníckeho centra. Hoci som si myslela, že to bude skôr prestupná stanica, tá všehochuť, s ktorou som sa v rámci tejto pozície stretla, mi ukázala neziskový sektor tak, že sa stal pre mňa srdcovkou a miestom, s ktorým spájam svoju budúcnosť. Popritom som ešte pár rokov pôsobila v jednej internetovej poradni a naposledy v Červenom nose Clowndoctors.

V čom je pre teba tretí sektor lákavejší?

Keď som študovala psychológiu, nesmierne ma zaujali témy sociálnej psychológie a ešte viac témy sociálnej reklamy. To je taká, ktorej cieľ nie je komerčný, respektíve nie je primárny, ale má za cieľ otvárať celospoločenské témy. Vtedy som nevedela, že to je vlastne fundraising v neziskovom sektore. Keď som už bola namočená v “neziskovkových” vodách, dostala som priestor získavať skúsenosti v tejto téme a stala sa z toho pre mňa láska.

S akou nálepkou sa najčastejšie stretávaš, ak povieš, že pracuješ v neziskovke?

Osobne som sa s tým nestretla. Rozumiem ale skepse ľudí, ktorí nemusia mať dobrú skúsenosť s neziskovkou. Rovnako je takýto názor posilňovaný, ak sú neziskovky využívané v politickom boji. Aby ľudia verili v konkrétnu organizáciu, musí aj ona sama veriť v seba, že robí dobrú vec, spôsobmi, ktoré sú v poriadku. Dôvera ľudí často vzrastá práve vlastnou skúsenosťou. Pamätám si, ako spolužiak na strednej škole veľmi nepríjemne okomentoval zbierku Dňa narcisov a o rok na to bol prvým, kto prispel, lebo sa ho už téma bytostne dotýkala.

Máme na Slovensku vzťah k dobrovoľníctvu? Bez dobrovoľníkov by asi mnoho neziskových projektov neprežilo.

Máme. Ľudia majú prirodzene potrebu pomáhať a byť užitočným. Čo je podľa mňa veľmi dôležité a deje sa to v posledných rokoch je, že vzrastá povedomie aj o expertnom dobrovoľníctve. To je dobrovoľníctvo človeka, ktorý venuje svoju expertízu a skúsenosti projektu, ktorý mu je blízky. Takouto formou vedia neziskovky pracovať na svojej odbornosti aj s ľuďmi, ktorých školenia by si komerčnou cestou nevedeli dovoliť. Toto vnímam ako veľmi dôležitú súčasť profesionalizácie neziskového sektora – vzdelávať sa.

Dobrovoľníctvo je ale prirodzene aj o množstve fyzickej pomoci. Je to skvelý spôsob aj na neformálne vzdelávanie mladých ľudí. Ak má niekto chuť zapojiť sa do diania vo svojom okolí alebo nejakou formou podporiť projekt, ktorý mu je blízky, môže začať takto.

Vplýva podľa teba dobrovoľníctvo aj na spoločnosť?

Keď sme ochotní a schopní venovať svoj čas aj niekomu mimo náš najbližší okruh ľudí, formujeme tým nielen seba, ale aj spoločnosť, v ktorej žijeme. Keď sme v kontakte s rôznymi témami, scitlivujeme sa, stávame sa otvorenejšími.

Dobrovoľníckou aktivitou nezískava len organizácia, ale aj samotný dobrovoľník. Často účastníci dlhodobých dobrovoľníckych pobytov napríklad v zahraničí hovoria o tejto skúsenosti ako o život meniacej. Spoločnosť stále tvoria ľudia, a teda keď sa ľudia začnú meniť, bude to mať dopad aj na spoločnosť ako takú.

Čím by si ma presvedčila, aby som nad prácou v tomto prostredí začala uvažovať?

Daj tomu šancu. Je to jedna z možností. Na Slovensku máme kopec profesionálnych neziskových organizácií, ktoré pracujú na témach s celospoločenským dopadom a svojou činnosťou dopĺňajú aktivity štátu. Vyber si niektorú, ku ktorej máš blízko a oslov ju. Nepoviem ti, že zachrániš svet, lebo nezachrániš. Ale vieš svojím spôsobom prispieť k tomu, aby sa nám tu žilo lepšie.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

depresia katarína žilák materstvo psychické zdravie psychológia