Gabriela Kajtárová: Spoločnosť nás stále tlačí do vzorcov, že jediné správne je byť vydatá a mať ideálne dve deti

Ľudia sú prekvapení, že si témy reportáží vymýšľam sama a nediktuje mi ich žiadny veľký šéf.

12. 6. 2022

Lucia Trubačíková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Gabriela Kajtárová je redaktorka Televíznych novín TV Markíza, kde sa venuje politickým a ekonomickým témam. Vyštudovala žurnalistiku a prekladateľstvo, pôsobila v agentúre TASR a neskôr sa stala redaktorkou a moderátorkou Rozhlasu a televízie Slovenska. V roku 2018 sa pridala ku kritickému hlasu novinárov, ktorí nesúhlasili s vedením spravodajstva RTVS a z redakcie odišla.

V súčasnosti patrí medzi známe tváre slovenskej žurnalistiky a svoj vplyv využíva aj na sociálnych sieťach. Ukazuje zákulisie reportáží a pravú novinársku prácu. Okrem toho verejne rozpráva o tlaku spoločnosti na ženy bez partnera alebo detí a búra predsudky o „starých dievkach“.

Na svojich sociálnych sieťach si sa rozhodla otvorene hovoriť o témach, ktoré sú veľmi osobné a v spoločnosti vnímané ako tabu. Nebála si sa, že to ovplyvní tvoj mediálny obraz politickej reportérky?

V období, keď som mala na Instagrame už niekoľko tisíc sledovateľov som si uvedomila, že je to publikum a môžem mu hovoriť o veciach, ktoré považujem za dôležité. Vnímala som to ako veľkú zodpovednosť. Úprimne, imidž v médiách som neriešila.

Zažívala som životné obdobie bez partnera a bola som som si istá, že kopec ľudí si tým prechádza tiež, no nikde sa o tom nehovorilo alebo sa o tom hovorilo málo. Keď som si zo začiatku predstavila, že by som mala tieto osobné témy otvoriť, chytila ma panika. Potrebovala som čas, aby to vo mne dozrelo a aby som ten krok urobila.

Dôležité je, že si túto svoju osobnú debatu moderujem sama. Hovorím o tom, čo ja chcem, prezradím, koľko ja chcem. Napríklad aj bulvár je ku mne veľmi milosrdný a nemám takú skúsenosť, že by moje vyjadrenia pretočil a urobil zo mňa chuderu. Keby sa toto stalo, asi to budem vnímať inak. Pokiaľ viem svoj obraz navonok regulovať, je to v poriadku.

S odstupom času sa menilo aj moje vnímanie toho, čo robím. Najskôr som si myslela, akú robím veľmi zodpovednú vec pre spoločnosť, ako otváram témy, ktoré sú tabu. Potom som pochopila, že je to najlepšie pre mňa samú. Pomáha mi to spracovať veci a tým malým čriepkom mením spoločnosť. A keďže tie veci zarezonovali a mnoho ľudí sa mi ozvalo, vnímam to ako správne rozhodnutie.

Gabriela Kajtárová v Bratislave
Foto: Lucia Trubačíková

Hovoríme o veciach, s ktorými je často konfrontovaná dospelá žena bez detí a partnera. Pamätáš si, kedy si si po prvýkrát uvedomila, že poznámky o vydaji či založení rodiny sa už týkajú aj teba?

Mám pocit, že sa tieto veci vnímajú ako samozrejmosť a nikto o tom s tebou nediskutuje. Nikto ti nedáva na výber: Budeš sa chcieť vydať? Chceš mať niekedy deti? Je to niečo, s čím každý automaticky ráta. Už od puberty počúvame vety typu „Keď ty raz budeš mať vlastné deti…“ alebo „Veď uvidíš, keď budeš vydatá.“

Do istého veku som toto všetko zažívala aj ja a na svadbách či rodinných oslavách som bola konfrontovaná s tým, či už mám frajera a ak áno, kedy bude svadba a podobne. Týmito otázkami nás spoločnosť tlačí do vzorcov, že jediné správne je byť ženatý alebo vydatá a mať dve deti, ideálne chlapca a dievča. No nie všetkým sa tento životný príbeh podarí naplniť, hoci by chceli a aj sa o to snažia.

Po istom veku je to potom s otázkami paradoxne naopak. Spoločnosť začne mlčať. Ľudia sa zrazu cítia nekomfortne s tebou o tom hovoriť. Vtedy si to dovolia iba tí najodvážnejší alebo tí najmenej empatickí. 

Veľmi veľa závisí aj od okolia. Napríklad na mňa rodičia netlačia, nedávajú mi pocítiť, že by som mala svoj život zmeniť. Keby som mala takých rodičov, neviem, ako by som sa s tým vyrovnávala. Musí to byť veľmi komplikované a ťažké. Niekedy je single život komplikovaný aj bez toho.

V čom napríklad?

Už len taká najbanálnejšia otázka „Kam ideš na dovolenku?“ môže byť pre single človeka nepríjemná. Môže sa stať, že nemá s kým ísť a nevie, ako na to odpovedať. Má ísť človek sám? S rodičmi? S kamarátkou? Ale tá si minie voľno na dovolenku s priateľom.

Sama som to zažila, keď som sa vrátila zo zahraničia a ocitla som sa bez partnera. Bolo pre mňa náročné zapadnúť medzi ľudí, ktorí žili v pároch. Bolo náročné mať priateľov. Pôjdem s nimi von ako piate koleso u voza? Alebo idem s nimi na dovolenku? Ak máte single kamaráta alebo kamarátku, zoberte ich von. Budujte priateľstvá, lebo nabudúce môžete byť single vy.

Je iné, keď máš 22 a polovica tvojej partie sú nezadaní ľudia a keď máš 32 a veľa single ľudí okolo teba nie je. Začala som vnímať, že nemám priateľov, s ktorými môžem robiť rôzne aktivity a trvalo mi pomerne dlho, kým som si vybudovala pevné vzťahy s ľuďmi, ktorí dávajú vysokú prioritu priateľstvu, nielen partnerstvu. Ženy totiž často pri partneroch zanedbávajú všetky ostatné vzťahy. Nevravím, že to tak platí vždy, ale toto je moja vlastná skúsenosť.

O ženách bez detí sa často rozpráva ako o karieristkách. Je to podľa teba zaužívané klišé alebo je v tom niečo pravdy?

Mňa by za karieristku označilo mnoho ľudí, pretože mi na práci veľmi záleží. Trávime v nej viac času než kdekoľvek inde, tak je jednoducho nastavený trh práce, a aj preto je podľa mňa naplňujúca práca vysokou životnou hodnotou. Nemyslím si, že je to o karierizme. Biologické pudy sú u mnohých žien nastavené úplne jasne a žiadna kariéra ich nedonúti nemať deti.

Kde by som skôr hľadala príčiny je pohľad na generáciu našich mám – ako ich dnešné mladé ženy videli žiť a aký obraz to v nich zanechalo. Ak nechcú mať deti, odkladajú to, majú z toho obavy, hľadali ten pravý dôvod? Možno je to tým, že nechcú chodiť na dvojité šichty, najprv do práce a potom domov, starať sa o celú domácnosť, stratiť všetky životné komforty. Ak ženy nechcú mať deti, často je príčinou fungovanie domácnosti, v ktorej vyrastali.

Gabriela Kajtárová o vzťahoch
Foto: Lucia Trubačíková

Ty sa vnímaš ako?

Ja som si nikdy nekládla nejaké vysoké kariérne ciele. Tradične som chcela manžela, deti, šťastnú rodinu. Nemala som ambíciu robiť v televízii, byť na obrazovkách či stať sa mediálne známou. Môj vzťahový život sa však určitým spôsobom vyvíjal, dostávala som zaujímavé pracovné ponuky a neodmietala som ich. Mala som na to priestor. Až spätne som si uvedomila, že by som asi nebola šťastná v tom „normálnom“ živote, ktorý som si pôvodne predstavovala. Teraz už viem, aké je dôležité získať pocit naplnenosti a sebavedomia, ktoré mi moja práca dáva. 

Pokiaľ ide o deti, málokto sa to spýta naozaj úprimne: „Chceš mať deti?“ Paradoxne ja som túto otázku dostala najčastejšie na rande. Už na druhom alebo treťom sa ma muži bežne pýtali, či chcem mať deti. Vtedy odpoveď len tak vystrelíte, ani sa nad tým moc nezamýšľate.

Akú odpoveď chcú počuť?

Ja si myslím, že áno.

Ja ti tú otázku položím. Chceš mať deti?

Možno áno, možno nie, záleží od toho, či ich budem chcieť s niekým konkrétnym splodiť. Neviem síce odpovedať, ale veľmi ma oslobodilo, že som si túto otázku konečne úprimne položila. Dlho som žila so stigmou, že nemám deti a nesplnila som si tak svoju “úlohu”. Mám ísť do spermobanky? Nájsť si na to krátkodobú známosť? Cítila som sa menejcenná. Potom som si uvedomila, že jediné, čo ma do toho tlačí, nie je vlastné chcenie, ale požiadavky spoločnosti. Na rovinu, ak by som deti veľmi chcela, určite by som si to vedela dávno zariadiť.

Na sociálnych sieťach sa čoraz viac žien priznáva k tomu, že netúžia po deťoch. Priznať sa však k tomu, že po vzťahu či deťoch človek túži a nemá ich, musí byť ešte náročnejšie.

Nie som žena, ktorá si povedala, že chce byť single. Na druhej strane nebudem s hocikým len preto, že chcem dieťa. Na správneho človeka niekedy treba počkať. 

Osamelosť nie je príjemná vec a single človek ju samozrejme zažíva. Podstatné je však využiť to obdobie na svoj rast, naučiť sa niečo o sebe. Nefunguje to tak, že len iný človek ťa spraví šťastným, to je choré. Ak človek nedokáže žiť sám so sebou, nemôže čakať, že niekto príde a spasí ho.

Hovorí sa, že čím je človek starší, tým ťažšie si nájde partnera. Človek má svoje pohodlie, návyky a je ťažšie ich meniť. Je to tak?

To je veľmi dobrá otázka. Záleží to od nárokov, kritérií v kolónkach a ako je s tými kolónkami človek ochotný manipulovať pod tlakom okolností. V každom veku sa dá stretnúť človek, do ktorého sa zamiluješ. Niekto ho stretne v 18, iný v 30 alebo v 50. Aby som išla s pravdou von, aktuálne už nie som single, takže dá sa to a aj ja som toho dôkazom. 

Veríš v lásku na celý život?

Podľa mňa to nie je otázka viery, ale snahy a životných postojov. V živote som mala rôznych partnerov, s každým z nich som zažila niečo výnimočné, čo si v sebe odnesiem. Ja osobne si neviem predstaviť, aké by to bolo prežiť celý život s jediným partnerom. No ľudia v celoživotných manželstvách zase povedia, že majú hlboký vzťah, počas ktorého zažili kopec krásnych vecí, ktoré sa dajú prežiť len vo vzťahu na celý život. 

Otázka je nepodstatná. Či je to láska na dva roky, 20 alebo na dva mesiace, je to láska a tá má mnoho podôb. Vie byť krásna s rôznymi ľuďmi, vie byť krásna aj s jedným človekom.

Gabriela Kajtárová politická redaktorka
Foto: Lucia Trubačíková

Keď si predstavuješ budúcnosť, vidíš sa ako manželka a mama?

Nepredstavujem si budúcnosť. V istom bode som zistila, že môj život má toľko premenných, že si môj budúci život nemám na základe čoho predstaviť. Čokoľvek teraz poviem, sa môže ľahko o pol roka zmeniť. 

Čo by si poradila tým, ktorí prežívajú niečo podobné ako ty kedysi?

Stratila som veľa rokov aj s ľuďmi, s ktorými som nemala zostávať. Mala som strach odísť. Kvôli nálepkám, že budem sama, opustená, že si už nikoho nenájdem. To sú veci, ktoré som riešila pred pätnástimi rokmi. Moje najhoršie rozhodnutia v živote, a bolo ich pár, boli rozhodnutia neodísť.

Moja rada je, aby mali ženy dostatok sebaúcty, hľadali v sebe, čo skutočne chcú a podľa toho konali. Nie podľa toho, čo chce ich mama, sestra, suseda alebo kolegyne. Aby sa zamýšľali nad tým, ako si predstavujú vlastný život, nie čo si predstavuje okolie.

Rozprávame sa o sociálnych sieťach, ktoré prioritne využívaš na prezentovanie svojej práce. Je pre novinára v dnešnej dobe nevyhnutné mať sociálne siete?

Nie je to nevyhnutné, ale je to veľmi osožné. Svet sa mení, médiá sa menia a novinári by si nemali myslieť, že médiá budú o desať rokov vyzerať stále rovnako. Treba byť flexibilný a prispôsobovať sa novým trendom, aby sa nestalo, že svet ide ďalej bez vás. 

Aj čitatelia a konzumenti správ chcú vidieť rôzne žánre, najmä v dnešnej dobe, keď si veľa ľudí myslí, že Facebook je informačný zdroj. To ma mimochodom mrzí. Treba ukazovať aj inú stránku žurnalistickej práce, aby ľudia mali dôveru v nositeľov informácií. Snažím sa ukazovať zákulisie, ako sa kreujú reportáže a čo všetko stojí za ich prípravou. Ľudia majú veľmi skreslené predstavy o tom, ako vzniká televízna reportáž.

Napríklad?

Stále sú prekvapení, že témy do reportáží si vymýšľam sama a nediktuje mi ich žiadny veľký šéf. Veľa ľudí si tiež myslí, že mojou prácou je len natočenie príspevkov v teréne. Ja však strávim veľa času aj postprodukciou natočeného materiálu, ktorý sa potom vysiela v novinách.

Všimla som si, že občas si dávaš od sociálnych sietí pauzu. Kedy ju najviac potrebuješ?

Niekedy som len enormne prepracovaná a už nevládzem nič zo seba dostať. Potom sú situácie, kedy nemám čo povedať alebo nechcem prezrádzať všetko zo svojho života. Vzťahy sú krehké a obzvlášť na začiatku by to mohlo viac uškodiť.

Na Instagrame máš vyše 43-tisíc sledovateľov. Ako sa snažíš využiť svoj vplyv?

Instagram chcem využívať ako platformu, kde komunikujem len vtedy, keď mám potrebu niečo povedať. Nie som otrokom algoritmov ani sa tým neživím, takže v tom mám pomerne veľkú slobodu. Menšiu slobodu mám pri vyjadrovaní politických názorov, keďže sa musím javiť objektívna a nestranná. V poslednej dobe však pri politikoch narážam na ich rozpor v elementárnych hodnotách – vtedy mám silnú potrebu niečo povedať. To je moja dilema. 

Myslím si, že veci, ktoré sa na Slovensku dejú, sú už za hranicou politického názoru a sú nemorálne. A s týmto, my novinári, bojujeme veľmi často. Vo vyjadrovaní názorov by sme mali zostať neutrálni, no na Instagrame môžem byť aspoň ironická, aj kritická na hranici únosnosti a občas taká som. Cítim to tak ľudsky.

Zároveň mám na Instagrame bublinu ľudí, ktorí majú podobné názory ako ja a to mi dodáva veľa energie. Vtedy sa vždy utvrdím, že tá mlčiaca, ale príčetná väčšina stále existuje. Nie je to také frustrujúce, ako keď sa začítaš do diskusií na Facebooku.

Gabriela Kajtárová na sociálnych sieťach
Foto: Lucia Trubačíková

Diskusie na sociálnych sieťach podľa teba nie sú odrazom našej spoločnosti?

Vôbec. Odrážajú, koľko zmätených, frustrovaných a nešťastných ľudí je na Slovensku a potrebujú sa verejne hnevať. Tí, čo sa najčastejšie vyjadrujú na Facebooku, sú len tí najhlučnejší. Tam nedokážeš rozlíšiť, koľko profilov je skutočných, fejkových alebo trolov. Myslím si, že väčšina príčetných ľudí na Facebooku proste nediskutuje. Obdivujem ľudí, ktorí sú odhodlaní sa hádať s touto menšinou, ale reálna debata sa odohráva v úplne inom prostredí.

Kde?

Medzi ľuďmi. V rodinách, na káve, na obede, v práci. Jediné nešťastie je, že tá nahnevaná menšina sťahuje verejnú mienku. Veľa ľudí si potom myslí, že to je relevantný názor, ale oni len hlasno kričia. Nimi sa potom nechávajú strhnúť práve tí nerozhodnutí. Závisť a zlosť majú veľmi veľkú energiu a dokážu pritiahnuť ľudí, ale v skutočnosti to netreba vzdať.

Má teda zmysel zapájať sa do diskusií na internete?

Podľa mňa má nulovú hodnotu debatovať pod článkami novinárskych textov. Algoritmu to veľmi pomôže – čím viac interakcií, tým viac sa článok šíri, ale pre bežného človeka toto nemá žiadnu cenu.

Ale ak máte medzi priateľmi človeka, ktorý sa pomiatol a začal hovoriť, že Putin je mierotvorca, je veľmi cenné sa ozvať. Napísať „Fero, nesúhlasím s tebou“. Dať mu vedieť svoj názor, možno sa niekto pridá, možno nie, ale určite si to jeho a aj vaše okolie prečíta. V našej spoločnosti sa totiž veľmi málo ľudí ozýva a to je široký problém. Často, keď sa nám niečo nepáči, niekde sa deje krivda, zostaneme ticho. Mali by sme v sebe nájsť trochu odvahy a bojovať za to, aby spoločnosť vyzerala o trochu lepšie. Niekedy stačí veľmi málo, napríklad napísať „Fero, čo sa ti stalo?“.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Gabriela Kajtárová materstvo médiá spoločnosť ženy