Marcela Bartko: Na Slovensku máme úžasné atletické tímy, no v športových novinách sa o nich nedozviete

Extrémnemu vytrvalostnému športu Spartan Race sa začala venovať po štyridsiatke. Dnes je víťazkou majstrovstiev Európy a druhé miesto v skupine od 50 do 54 rokov obsadila aj na preteku Trifecta, ktorý je jednou z najväčších výziev spomedzi všetkých pretekov. V rozhovore s Marcelou Bartko sa dočítate o medziľudských vzťahoch v tomto prostredí, podmienkach na tréning pod Tatrami, aj o tom, ako vníma informovanie o športových úspechoch Slovákov a Sloveniek v médiách.

Ako ste sa dostali k tomuto športu a prečo práve Spartan Race?

Športu som sa venovala odmalička. V deviatich rokoch som sa vážne zranila pri lyžovaní, mala som zlomené tri stavce a prasknutú obličku. Keď som sa vyliečila, vedela som, že k lyžovaniu sa už nikdy nevrátim. Začala som sa venovať cezpoľným a vytrvalostným behom.

Keď som bola dieťa, najdlhší beh, ktorý sme v škole mali povinný, bol na 1500 metrov. Za komunizmu sme mali aj veľmi zaujímavý pretek s bizarným názvom Samopal. Podobal sa na Spartan Race, bežalo sa v teréne pomedzi rôzne prekážky, súčasťou bola streľba, plávanie, hod granátom aj rôzne geografické značky s mapou a buzolou. Boli sme v päťčlenných družstvách. Keď som sa o pár rokov neskôr dozvedela o Spartan Race, vedela som, že tento pretek chcem zažiť.

Na strednej škole som pokračovala v cezpoľných behoch, ale začala som aj s atletikou, viacbojom, plávaním, streľbou, vytrvalostným behom. Keď som sa vydala a narodili sa mi deti, chodievala som do posilňovne a na korčule. Keď bola dcéra väčšia, začala sa venovať atletike.

Po niekoľkých rokoch mala krízu, pretože tam prestala chodiť jej kamarátka, tak sme sa dohodli, že ju nahradím a budeme tam chodiť spolu. Chcela som ju inšpirovať, ale viac inšpirovala ona mňa. Bol to práve jej tréner, kto mi ukázal video, že na Slovensku sa bude konať Spartan Race. Hneď som do toho chcela ísť.

Pomohol mi s tréningami a na pretek sme sa pripravovali spoločne, no napokon som naň zo zdravotných dôvodov nemohla nastúpiť a musela som rok počkať. Možno je to aj dobré, pretože som sa mohla oveľa lepšie pripraviť.

Odvtedy sa tomu venujete?

Nie, mala som dlhšiu pauzu. Prvýkrát som sa preteku zúčastnila v roku 2015. Vtedy ešte neboli vytvorené kategórie podľa veku. Tam som sa kvalifikovala na majstrovstvá sveta, pretože som sa umiestnila v prvej päťke. V Amerike som o rok neskôr obsadila štvrté miesto v skupine 40+, to bolo moje prvé veľké ocenenie.

Posledný pretek som absolvovala v roku 2017 v Čechách, a potom som s tým prestala. Vyskúšala som si ešte Tatranskú šelmu, čo je asi najnáročnejší pretek na Slovensku – 50 kilometrov s 3000 metrovým prevýšením. Potom som riešila rodinné problémy a už som len občas navštívila posilku, šla som si zabehať, potom prišiel kovid a celé to utlmil.

 Aká bola vaša cesta späť k Spartan Race?

Niektoré životné príhody sú veľmi zaujímavé. Moja dcéra si zhodou okolností našla priateľa – Richarda Hynka – ktorý je majstrom sveta v Spartan Race Trifecta. Keď som videla, ako trénuje, začalo mi to chýbať. Poprosila som ho, či by mi nastavil tréningy. Trvalo rok a pol, kým som sa rozbehala a dostala do potrebnej formy. Hovorila som, že kým nebudem mať výsledky rovnaké ako v roku 2016, nepostavím sa na štart. Dcéra s priateľom na mňa ale ušili búdu a pozvali ma povzbudzovať Richarda na preteky do Maďarska. Potom povedali, že keď tam už budem, mohla by som si to aj odbehnúť a ja som neodmietla.

Bolo to ťažké. Opäť sa zavesiť na prekážky. Mala som kŕče v boku a trochu som si to aj odtrpela. Na konci som tomu opäť prišla na chuť a nabaľovalo sa to od preteku k preteku. Potom som pod stromček dostala letenku do Sparty, kde mal aj Richard obhájiť svoj titul.

Pôvodne som ho tam chcela ísť len podporiť, ale opäť by mi bolo ľúto, keby som sa nepostavila na štart. Chýbalo mi napätie, ktoré cítim vždy, keď sa pred tým zamýšľam, či to zvládnem. Tak som si povedala, že to natrénujem a ak Trifectu zvládnem, splním si svoj malý sen. A nakoniec som prekvapila samu seba a skončila druhá.

Spomínali ste športovanie v škole za čias komunizmu. Akú zmenu vnímate v tejto oblasti už aj ako rodič?

Keď som bola dieťa, na základnej škole sme mali Beh Gelnicou. Na telesnej výchove nám to oznámila učiteľka a všetci sme to brali ako rozkaz. Nikto sa nevyhováral a na štart sa postavili deti, ktoré mali 20 aj 80 kíl. Keď som už bola mama, na Behu Svitom sa na štart postavilo šesť detí.

Telesná výchova na školách a autorita učiteľov sa v porovnaní s mojimi školskými časmi veľmi zmenila. Veľmi sa zmenil aj prístup rodičov. Myslím, že menej dohovárame deťom a menej dôverujeme učiteľom. S manželom sme pri našich deťoch mali dohodu, že jeden z krúžkov musí byť pohybový a druhý môže byť kreatívny, môžu pri ňom sedieť.

Ako sa vám trénuje pod Tatrami?

Tréning je viacmenej o behu. Na krátkej trati je dôležitá rýchlosť, na strednej aj vytrvalosť a dlhá je vytrvalostná. Pri krátkych tratiach najčastejšie pracujem na rýchlosti, aj keď určite to vyzerá inak, keď trénuje človek po päťdesiatke a dvadsaťročný človek. Aj regenerácia u mňa prebieha o čosi pomalšie.

Veľa záleží aj od ročného obdobia, či je zima alebo leto. Teraz v zime budujem skôr silu, či už s vlastnou váhou alebo ťažkým bremenom. Počas pretekov pracujem na rýchlosti. Úprimne môžem zhodnotiť, že podmienky pod Tatrami sú veľmi zlé. Keď potrebujem rúčkovať, v posilňovni na to sú nejaké rebríky, na ktoré sa môžem zavesiť. Keď potrebujem nejaký povraz s guličkou alebo klátikmi, musím si ich zadovážiť sama, rozvešať ich po telocvični, a potom môžem trénovať.

Keď trénujem v exteriéri, často sa vešiam po detských preliezkach pri lese. Je tam síce napísané, že maximálny povolený vek je 12 rokov, ale skoro ráno tam nie je nikto okrem mňa. Trénujem tam balans, robím stojky a brušáky, štvornožkujem a podobne.

Je Spartan Race drahý šport?

Na trénovanie to drahé nie je, využívam rôzne prekážky v lese. No poplatky za štartovné sú veľmi drahé. Začína to od 50 eur na najzákladnejšej úrovni. Všetky ďalšie sa navyšujú. Obzvlášť drahé to je, ak si to človek hradí sám a chce absolvovať viacero pretekov. Samotný štart v Sparte stál 650 €. A človek počas toho musí ešte niekde bývať a niečo jesť.

Spartan Race Slovakia podporuje ľudí, ktorí sa umiestnia na prvých troch miestach vo vekovej kategórii (Age Group) tak, že im odpustí štartovné na ďalší pretek. Ak sa víťazi hlásia na reprezentáciu Slovenska v zahraničí, podporu nedostávajú. Keď sa v zahraničí umiestnia, končí to medailou. Povedomie o nich sa šíri veľmi málo. V Čechách na to majú asociáciu, ktorá má sponzorov a podporuje týchto športovcov. Na Slovensku by nám tiež veľmi pomohlo, ak by podporu získala aspoň prvá trojica, ktorá smeruje na majstrovstvá sveta.

 Ako vnímate komunitu pretekárov Spartan Race?

Mne sa tá komunita veľmi páči od prvého preteku po celé tie roky. Sú to všetko dobrosrdeční ľudia, ktorí si víťazstvo nezávidia. Prvý ochotne poradí piatemu, v čom sa môže zlepšiť a ako to dosiahne. Všetci tam máme rovnaké podmienky, všetci sme usmiati a nepretekáme ani tak kvôli umiestneniu, ako sami kvôli sebe, aby sme si dokázali, čo potrebujeme.

Hovorí sa totiž, že ak človek zvládne tento ťažký pretek, zvládne aj ďalšie náročné prekážky v živote. Na trati zo seba vydáte maximum. Nikto vám nepovie, v akých podmienkach budete pretekať, neviete, do čoho idete. Počasie je niekedy nevyspytateľné. Zažila som už pretek, na ktorom od rána pršalo, vonku bolo šesť stupňov, ale všetci sme sa postavili na štart s úsmevom. Niektorí si dokonca pískali. Na trati je zakázané pomáhať si, ale vždy, keď má niekto problém, súperi ho podporia aspoň slovne.

Ja napríklad neviem po anglicky, takže na štarte sa veľmi neporozprávam, ale nie je to taký problém. Oveľa viac niekedy znamená priateľský ťukanec päsťami s človekom, ktorý stojí vedľa vás. Takto sme sa spriatelili s jednou Američankou. Celý pretek sme sa navzájom predbiehali a ťahali jedna druhú. Na konci prvého dňa povedala mojej dcére, že je rada, že ma spoznala a konečne má konkurentku, ktorá ju ťahá vpred. Väčšina víťazov na pódiu len zamáva vlajkou, ale my sme sa objímali.

Moja dcéra s priateľom si tam zase vybudovali priateľstvá. Cestujú po celom svete a navzájom sa navštevujú. Priateľstvá sú jednou z najkrajších vecí na tomto športe.

Venuje sa tomuto športu veľa Slovákov a Sloveniek? Ako vnímate jeho propagáciu?

V Sparte bolo celkom 55 Slovákov a Sloveniek. Tento šport má úspech. Hoci všetci neboli profesionáli, snažili sa robiť to na vyššej úrovni. Keď sa môj brat dozvedel, že som vyhrala, oslovil asi všetky médiá, že máme majsterku Európy v mojej vekovej kategórií, ale nikto na to nereagoval. Neviem, prečo je to tak, môžem sa len domnievať.

Ako vnímate úroveň mediálneho informovania o športe?

Formát športu v televízii sa mi vôbec nepáči. Každý večer je v športových novinách príspevok o hokejistoch, ktorí hrajú niekde v Amerike a ani nemusia dať gól, stačí prihrávka, a už sa o nich hovorí v hlavnom vysielacom čase.

Moja dcéra sa venuje atletike, vďaka tomu viem, že máme úžasné atletické tímy, šikovných ľudí v streľbe či lukostreľbe, a podobne. Veľmi pekný formát o mladých talentoch má teraz vo vysielaní aspoň Tipos.

Čo vás tento šport naučil?

Naučil ma byť spokojnou sama so sebou. Idem do toho s tým, že chcem prekonať samu seba. Chcem zdolať tie prekážky a hoci sa mi to niekedy vypomstí, je to to, čo sa mi na športe, ktorý robím, páči najviac. Sú to zaujímavé preteky, nie je to 20 kilometrov behu po hladkom asfalte. Každých pár stoviek metrov máte nejakú prekážku a vidím v tom veľa paralel z bežného života.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

slovensko spoločnosť šport ženy