Renáta Ďurišová: Našou úlohou je zabezpečiť dôstojnosť aj ľuďom vo väzení

Väčšinu svojich dní trávi vymýšľaním televíznych formátov, písaním scenárov a prácou dramaturgičky. Raz mesačne vymení svoj život na voľnej nohe za deň vo väznici s prísnymi pravidlami. Renáta Ďurišová je autorka formátu Debatka – diskusie pre odsúdených v leopoldovskej väznici. Z rozhovoru sa dozviete, prečo by ani oni nemali byť na okraji záujmu našej spoločnosti. 

Na fotkách sú zachytené výrobky odsúdených z väznice v Leopoldove. 

Ako vznikla myšlienka spolupracovať s leopoldovskou väznicou?

Som dramaturgička a scenáristka, ale v skutočnosti som vždy chcela byť psychiatričkou. Keďže som tancovala v Lúčnici, medicína by sa popri tom študovala ťažko a moji rodičia neboli takí prísni, aby ma do toho dotlačili. Dnes mi to je trochu ľúto, ale vravím si, že možno by som ani nebola dobrou psychiatričkou.

Vo väznici v Leopoldove sme natáčali jednu časť dokureality Najvernejší. V rámci pomáhajúcich psov sme zakaždým chceli priniesť inú tému. Vtedy som si spomenula na britské a americké filmy z prostredia väzníc, kde niektorí väzni žili aj so psami. Snažili sme sa zistiť, či niečo podobné náhodou nefunguje aj na Slovensku.

Zhodou okolností vtedy prebiehal národný projekt Šanca na návrat, ktorý mal väzňom pomôcť pripraviť sa na život vonku. Volal sa Šanca pre psie oči. V rámci neho a v spolupráci s útulkom Dog Azyl vo Veľkom Mederi vybrali psíka vhodného na resocializáciu a umiestnili ho na tri mesiace do leopoldovskej väznice.

Tam sa oňho v rámci vlastného procesu socializácie starali dvaja väzni. Psíka naučili aj niekoľko povelov, výcvik ukončili skúškou s certifikátom a psík mohol ísť na adopciu.

Keď sme tam boli, videla som, že človeka nestačí len zatvoriť, ale treba mu naplniť program, pretože keď ho jedného dňa prepustia, mal by byť resocializovaný a napravený. Počas výroby sme stretli úžasný tím ľudí. Verejnosť o nich nikdy nepočula, ale pravda je taká, že títo ľudia tvoria svet za bránou väznice a každý deň tam chodia do práce.

Cítiť z nich veľké nadšenie a oddanosť. Po výrobe som spomenula, že ja by som tu tuším aj niečo robila. A oni sa ma nespýtali čo, ale kedy.  Vzala som to ako výzvu a pre odsúdených som sa rozhodla vymyslieť niečo s pridanou hodnotou.

Aký projekt si napokon vymyslela?

Musela som sa dôsledne zamyslieť nad tým, kto je adresát, pre koho idem tvoriť a čo by malo byť obsahom. Odsúdení majú kontakt s vonkajším svetom aj prostredníctvom médií. Sledujú tlač, televíziu aj rozhlas. Poznajú odtiaľ známych ľudí, s ktorými pracujem. Podarilo sa mi nájsť niečo, čo máme spoločné a rozhodla som sa prepojiť vonkajší svet nás všetkých s pomerne izolovaným svetom za bránou väznice.

Vymyslela som Debatku, pretože slovo je môj pracovný nástroj. Dokáže nesmierne pomôcť aj veľmi ublížiť a treba s ním narábať uvážene. Ako moderátorka si do Debatky zámerne pozývam známych ľudí z televízie, ale aj  športovcov, ľudí z kultúry… Snažím sa s nimi rozprávať nielen o úspechu, ale aj o tom, že nie každý deň je nedeľa. Pýtam sa na ich neúspechy, náročné životné obdobia a chyby, ktoré dnes ľutujú. Odsúdeným chcem ukázať, že za každým úspechom stojí kus driny a že problémy neobchádzajú ani úspešných.

Ušila som ju na mieru pre prostredie, v ktorom sa odohráva. Je inšpiratívna a postavená na dôvere, ktorá sa najskôr prejavila v krásnom prijatí mňa ako externého človeka z médií do kolektívu, ktorý sa venuje odsúdeným. Dôverovať mi musia aj pozvaní hostia, ktorí počas Debatky otvárajú veľmi citlivé a súkromné témy. Máme vzájomnú dohodu, že všetko, čo odznie za bránou, zostane za bránou.

Aké máš kritéria na výber hostí? Stačí, že sú to známi ľudia?

Výber hostí je mojou doménou. V prvom rade si musím byť istá, že daný človek zvládne návštevu a diskusiu v takomto prostredí. Všetkých sa na to snažím dobre pripraviť, aby si vedeli predstaviť, čo približne ich čaká. Je dôležité, aby rozumeli, že tam spolu nejdeme vytvárať senzáciu.

Debatku robíme preto, že je prospešná pre odsúdených, nie preto, aby sme sa mohli pochváliť svojim sledovateľom na Instagrame. V tomto sa trochu musia stiahnuť do úzadia a viem si predstaviť, že pre niektorých ľudí to vôbec nie je jednoduché. Aj spôsob medializácie projektu realizujeme tak, aby bol prínosom pre odsúdených a celý Zbor väzenskej a justičnej stráže.

Pre mňa ako televíznu tvorkyňu bolo veľkou výzvou vytvoriť niečo, čo má v porovnaní s televíziou úplne iné limity. Pracujem na voľnej nohe a ak chcem, celý deň môžem doma písať scenáre v pyžame. Vo väzení v  Leopoldove prichádzam do úplne inak štrukturovaného prostredia, kde musím dodržiavať pravidlá presne tak, ako zvyšok personálu. V konečnom dôsledku to na mňa má veľmi očistný a obohacujúci účinok a verím, že podobne sa cítia aj hostia, s ktorými tam prichádzam aj odchádzam.

S akou reakciou na Debatku si sa v Leopoldove stretla?

Bolo úžasné, že okamžite sa rozhodli ísť do realizácie. Veľmi ma prekvapila miera prijatia z ich strany. Je to najvyšší honorár, aký môže tvorca dostať, špeciálne, ak robí niečo kvalitne a dobrovoľne. Ja tam každý mesiac chodievam aj preto, že sa mi páči zažívať čistú detskú radosť, ktorú mi Debatka zakaždým navodí.

Vždy tam mám divákov, nemusím sa báť, že neprídu a vybudovali sme si celkom kvalitný interný humor. Každý z hostí na záver dostáva darček, ktorý mu odsúdení ručne vyrobia. Hostí zase vždy poprosím, aby do väzenskej knižnice priniesli svoju obľúbenú knihu. Je to veľmi osobné.  Rišovi Lintnerovi odsúdení vyrobili hokejku s dátumom a nápisom: „Deň, keď si s nami sedel.“

V čom je špecifická diskusia vo väzenskom prostredí?

Pokiaľ ide o moderovanie, je to skvelá skúška hraníc. Musela som si osvojiť pravidlá, aby som vedela, o čom hovoriť, o čom nie a čo sa nepýtať. Je to formát pre človeka, ktorý sa rád rozpráva s ľuďmi. Nie je to obyčajná talkshow, ale skôr diskusia s terapeutickým zmyslom. Skôr ako prídem, pedagógovia sa s väzňami rozprávajú o hosťovi a pripravujú ich naňho.

Časom som pre veľký úspech vytvorili k celoústavnej veľkej Debatke aj druhú, malú Debatku pre doživotne odsúdených. Veľkú organizujeme v kinosále. Je tam asi sto ľudí, máme mikrofóny a celé ozvučenie. S hosťami musím dokázať zaplniť priestor a udržať pozornosť množstva ľudí. Úplne iná atmosféra, oveľa osobnejšia, je v skupinke odsúdených na doživotie. Má to samozrejme svoje pevné pravidlá a hranice a musím ich rešpektovať.

Ako sa ti podarilo preniknúť do prostredia väzenia?

Vďaka vzájomnej dôvere. Najdôležitejší sú moji kolegovia, ktorí tvoria debatkový tím – zástupkyňa vedúceho výkonu trestu Janka Štefanková, sociálny pracovník Martin Popelka, špeciálna pedagogička Miriam Súrovská, Martina Maťašová a Miloš Vlčko, ktorí sú pedagógovia kultúrno-osvetovej činnosti a sociálna pracovníčka Michaela Tokárová, pretože vďaka nim poznám pravidlá, sú mojou oporou a reálne organizujú Debatku. Vnímam ich ako odborníkov, ktorí sú nesmierne oddaní svojej práci.

Veľmi mi záležalo na tom, aby som si získala ich dôveru. Som človek, ktorý sa veľmi rád pýta, ale v tomto prípade som čakala, čo všetko mi povedia. Kým som s nimi prišla do kontaktu, väzenské prostredie som poznala ako každý človek z médií a bulváru. Vieme o väzňoch a svojím spôsobom sme aj radi, že sú tam.

Teším sa, že sa mi podarilo ustriehnuť vlastnú zvedavosť, pretože nie som človek, ktorý ich prichádza súdiť. Trestom samým je pre nich už len to, že tam sú. Mojím cieľom je priestor väznice obohatiť živou kultúrou, kreativitou a humanizáciou. Ak by to malo pomôcť len jednému väzňovi ľahšie sa začleniť do spoločnosti, keď bude na slobode, má to zmysel. Pre nich je nesmierne dôležité udržiavať kontakty so živými ľuďmi, pretože tie sú nenahraditeľné.

Ako si povedala, väzenské prostredie pozná bežný človek najmä z bulváru a médií. Ako sa tvoj pohľad zmenil po tejto skúsenosti?

Veľmi pozitívne ma prekvapilo, keď som si uvedomila, že leopoldovská väznica je jeden komplexný svet. Organizmus, v ktorom vládne poriadok aj v zmysle maličkých vecí. Každý sa tam navzájom zdraví, či je to odsúdený alebo príslušník.

Som presvedčená, že človeka nestačí len zavrieť, preto ma potešila aj pestrosť aktivít, ktoré sa tam dejú, aby sa väzni resocializovali a dokončili si vzdelanie. Je tam knižnica, umelecké výstavy a podobne. Napriek svojej izolovanosti je to jeden bohatý svet.

Zakaždým, keď som tam, si uvedomím aj to, že človek zostáva človekom v akomkoľvek prostredí a našou úlohou je zabezpečiť mu dôstojnosť. Ani malé dieťa nestačí len odniesť do škôlky. Musia tam byť učiteľky, systém a osnovy, vďaka ktorým existuje režim a dosahujú sa ciele. Preto si neskutočne vážim ľudí, ktorí tam pracujú a sú každodennou súčasťou životov väzňov.

Ako sa tam cítiš? Zažívala si niekedy aj strach alebo obavu?

Keď tam idem, mám určitý pocit rešpektu a jemného napätia. Na druhej strane mám obrovskú dôveru voči kolegom. Vďaka nim sa cítim bezpečne, ale stále si uvedomujem, že nič nie je stopercentné. Asi by som bola blázon, keby som povedala, že sa ničoho nebojím a nič sa nemôže stať.

Ako sa ti darí zostať nad vecou a pristupovať k odsúdeným bez predsudkov a hodnotení za to, čo urobili? Nemala si s tým problém?

Ja k nim v prvom rade pristupujem ako k ľuďom. To, že niečo urobili, je minulosť. To, že dostali trest, je dôvodom, prečo tam sú. Vnútorné spracovanie je každého osobná vec. Ja sa ich na to nemôžem pýtať, nemá ma to zaujímať. Na to je tam skupina iných odborníkov, ako sú psychológovia alebo kapláni. Je to veľmi logické.

V rámci práce s odsúdenými na doživotie som sa snažila nevŕtať vopred v kauzách a nečítať príbehy. Povedala som si, že budem ako dobrá učiteľka, ktorá v triede nemá obľúbencov a na nikom nesedí. Všetkých ich v prvom rade beriem ako ľudí, ktorí majú slobodnú vôľu a mali ju aj predtým. A mať slobodu znamená niesť zodpovednosť za svoje skutky. Nerobím tam nič iné než to, kvôli čomu som prišla. Mojou úlohou je odmoderovať úspešnú Debatku. Sústredím sa na hosťa, udalosť a výsledok.

Vnímaš rozdiel medzi doživotne odsúdenými a odsúdenými v strednom alebo maximálnom stupni stráženia?

Veľká Debatka je rozmerné a celkom zábavné podujatie. V publiku sedí masa ľudí, ktorí sú často mysľou vonku, pretože vedia, že život za bránou raz príde. Sedíme vo veľkom priestore a nie sme v bezprostrednej blízkosti. Priestor robí najväčší rozdiel. V rámci malej Debatky s doživotne odsúdenými sedíme v menšej miestnosti. Vnímam ich ako veľmi inteligentných ľudí, ktorí majú predovšetkým čas premýšľať. Cítiť to na otázkach, ktoré kladú mne aj hosťom. Cítiť, že sa naozaj zamýšľajú.

Prvá cesta k nim sa vo mne zapísala. Tie pocity, keď sa za vami otvárajú a zatvárajú mreže, sa ťažko opisujú. Keď sme prišli na ich oddelenie, rozliehalo sa v ňom absolútne ticho a pokoj. Pripomínalo to kláštor, akokoľvek zvláštne to znie. Atmosféru celkovo aj počas Debatky udáva predovšetkým izolácia. Dokážem tam reagovať osobnejšie, vidím ich reakcie a vnímam individualitu. 

Podľa čoho vyberáš témy, ktoré môžu kultivovať, vzdelávať?

Nositeľom témy v Debatke je vždy hosť. Môže to byť napríklad známy herec, ktorý dlho nemal prácu. Spoločnou témou bude práca, pretože veľmi veľa odsúdených s ňou má problém, či už predtým alebo potom. Vždy, keď si pripravujem otázky, premýšľam, kam nimi chcem smerovať. Je na mne, čo z príbehu hosťa vyberiem a vždy sa pýtam, či môžem otvoriť aj tabu tému. Niekedy ju prekvapivo otvorí hosť sám.

Je veľmi dôležité, aby boli hostia nositeľmi príbehov, ktoré generujú témy s potenciálom dotknúť sa odsúdených, zaujať ich a uložiť sa im v hlave. S témou sa musia stotožniť, inak by ich to nezaujímalo.

Aká je spätná väzba od pozvaných hostí? 

Keďže nešoférujem, obvykle sa vraciame tým istým autom. Cestou domov je niekedy veľké ticho. Väčšinou sú veľmi vďační, pretože bežný človek sa do väzenského prostredia nedostane len tak jednoducho. Niekedy sa spätne vracajú k otázkam od odsúdených, pretože si ich potrebujú sami dovysvetliť.

Inokedy sa nahlas zamýšľajú nad vlastnými životnými križovatkami, keď mali krízu a ako by boli dopadli, keby sa rozhodli inak. Doposiaľ asi všetci v Leopoldove dostali lekciu trpezlivosti. Často sú to ľudia, a patrím k nim aj ja, ktorí sú zvyknutí všetko okamžite publikovať na sociálnych sieťach a milujú pozornosť. Aj v medializácii Debatky sú nastavené prísne pravidlá a všetci ich musíme rešpektovať.

Aké miesto majú odsúdení v takom kolektívnom vedomí našej spoločnosti?

V mojom bezprostrednom, prevažne televíznom, okolí to ľudia ocenili. Ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že vždy som stála na strane spravodlivosti a ochraňovala šikanovaných a slabších a podobne. Neboli prekvapení, keď sa dozvedeli, že som prijala takú výzvu. Voči téme majú veľký rešpekt, ale cítim aj obdiv.

Na druhej strane som zažila aj názory, nech si tam zhnijú. Osobne si myslím, že bez ohľadu na to, o akú extrémnu situáciu ide, či už je to bezdomovectvo, väzenie alebo vážna choroba, hranica je veľmi tenká. Ani nevieme ako a ocitáme sa na druhej strane. Môžeme to byť my sami, ale aj niekto z rodiny alebo sused. A keby som tam bola ja sama alebo moji blízki, tešila by som sa, že je tam nejaká Ďurišová, ktorá  dobrovoľne trávi svoj čas takýmto spôsobom.

Ľudia majú predsudky a je to normálne. Ja sama ich mám pri veciach a miestach, ktoré nepoznám. Ale čím viac sa bude posilňovať komunita a ak sa v každej nájde človek ochotný podať pomocnú ruku slabším, bude sa nám žiť krajšie.

Z môjho pohľadu tam väzni dostávajú veľkú dávku kultúry. Čo všetko si môžu vďaka nej cibriť, aké vlastnosti?

Kultúra v širokom poňatí dodáva človeku pocit sebahodnoty. Predstav si niekoho, kto vyrastal v detskom domove, potom žil na ulici, a potom kradol. Nikto mu nikdy nepovedal, že je v niečom dobrý.  A potom mu Rišo Lintner povie, že: „Wau, takú skvelú otázku mi ešte nikto nikdy nepoložil!“ Takáto spätná väzba preňho znamená veľmi veľa. Som presvedčená, že ak majú ľudia dostatočnú podporu od okolia, zvládnu každú extrémnu situáciu, či už je to niekoľkoročné väzenie alebo pobyt na onkológii.

Treba povedať, že všetko tam robíme len do takej miery, ako nám sami dovolia. Spočiatku sme napríklad nevedeli, ako dlho nás vydržia počúvať, pretože ich pozornosť je úplne iná v porovnaní s ľuďmi, ktorí pravidelne prijímajú kultúru. Kultúra je aj to, že si pozriem film, napíšem knihu alebo sa len naučím slušne jesť. Pre nich znamená kultúra hlavne hodnoty a uvedomenie si seba samého.

Všetko, čo im prinesie pocit, že niečo vedia, všetko, vďaka čomu zažijú pocit dôstojnosti samého pred sebou, im dodá sebavedomie v živote tam vonku.

Je niečo, čo som sa neopýtala a je pre teba dôležité, aby to odznelo?

Som presvedčená o tom, že budúcnosť nás všetkých bude oveľa kvalitnejšia, ak budeme prepájať rôzne prostredia.

Na kolegoch v leopoldovskom väzení vidím, ako ich skúsenosť s Debatkou obohatila. Pre mňa bolo nesmierne obohacujúce vyskúšať si vytvoriť niečo, čo sa nebude vysielať v televízii. Podobné prepojenia sa dajú nachádzať kdekoľvek. Stačí nájsť človeka, ktorý má dostatok odvahy otvoriť dvere medzi dvoma svetmi. Chce to aj veľa prajnosti a vzájomnej dôvery, ale keď sa to podarí, je to nesmierne obohacujúce pre všetkých zúčastnených. A ak sa jedny dvere neotvárajú, treba ísť klopať na ďalšie.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

aktivizmus dobrovoľníctvo heroes hrdinovia minulosti interview ľudské práva meet the heroes rozhovor slovensko spoločnosť umenie ženy