Juraj Jordán Dovala: Správame sa ako páni tvorstva a nerozumieme podstate stvorenia, v ktorom sme

Dušu nechávame na druhej koľaji. Svoje telá prekrmujeme a ducha nechávame hladným.   

5. 2. 2020

Monika Suchánska

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Juraj Jordán Dovala, rodák zo Slovenska, pôsobí ako biskup Brnenskej diecézy Cirkvi československej husitskej. Je zároveň hudobník a autor niekoľkých kníh – od duchovnej prózy po undergroundové básne. Svoj silný vzťah k prírode kultivuje bylinkárstvom a pobytmi v tichu, okrem iných miest aj v Negevskej púšti. Podieľal sa na záchrane kláštora Katarínka v Západných Karpatoch.

Pôvodne si vyštudoval pravoslávnu teológiu, dnes si husitským biskupom. Aká bola tvoja cesta medzi tak odlišnými vetvami cirkvi?

Pôvodom som po rodičoch katolík a chcel som študovať katolícku teológiu. Ako laika ma teológia veľmi zaujímala. Na Slovensku je ale v katolíckej cirkvi všetko komplikované, na štúdium bolo potrebné odporúčanie od miestneho katolíckeho kňaza. To bolo po revolúcii, rok 1995.

Ten kňaz mi vytkol, že nechodím na stretnutia mládeže. Ja som mal vtedy 21 rokov, hral som v metalovej kapele a mal som úplne iný životný štýl, ktorý bol však zároveň spojený so spiritualitou. Meditoval som, venoval som sa vnútornej modlitbe, chodieval som často do lesa a tam som v tichu trávil niekoľko dní. Na stretnutia, kde si mladí katolíci hrajú na gitare a spievajú, som nemal chuť chodiť. Za komunizmu som neznášal pionierske krúžky, kde sa niečo podobné robilo na pokyn komunistov. Povedal som mu, že to odo mňa nemôže chcieť a on mi odporúčanie nedal. To bol prvý dôležitý moment.

Skúsil som sa teda opýtať v Prešove, kde sa dala študovať gréckokatolícka teológia, ale tam bol iný problém. Keď ma pani na študijnom oddelení videla s dlhými vlasmi a bradou, v maskáčových nohaviciach a batohom, bola zhrozená a povedala, že to nepôjde.

Napadlo mi, že zájdem ešte na pravoslávnu fakultu. Na chodbe som stretol mnícha, ktorý ma začal vítať a objímať. Ja mu vravím, že nie som pravoslávny. A on, že to nevadí, že mám pravoslávny výzor a všetko bude dobré. Na študijnom oddelení im tiež nič nevadilo, povedal som si, že to je krásne miesto a ostal som tam študovať. Zostal som katolík, im to nevadilo.

Po skončení fakulty som s diplomom šiel zase na katolícku faru za kňazom, aby mi dal povolenie učiť. Ale pravoslávna teológia mu nestačila. Vlastní katolíci ma nechceli, lebo som nemal vyštudovanú ich teológiu, ktorú mi oni sami študovať nedovolili. V pravoslávnom prostredí som tiež nemohol učiť, lebo som bol katolík a nechcel som k nim konvertovať.

Nejaký čas som robil pomocnú silu na stavbách, kuchára v bare a premýšľal som, kam sa vydať, aby som svoju školu uplatnil. Rozhodol som sa nájsť liberálnejšiu cirkev alebo spoločenstvo, kde ma budú akceptovať. A tak som sa dostal k husitskej cirkvi, ktorá je otvorená a ekumenická.

Máš pocit, že slovenská katolícka cirkev sa za tie roky niekam posunula alebo ju stále vnímaš ako komplikovanú?

Podľa mňa sa príliš neposunula. Dokazuje to aj kauza Bezák spred pár rokov. Keby to bol český biskup, tak by nikomu nevadil a pôsobil by dodnes.

Ani ju nechcem takto hodnotiť, veď nech si žije svojím životom. Mám v nej veľa kamarátov a je tam veľa dobrých ľudí. Mnohí z nich kritizujú ich vedenie a sťažujú sa na pomery v cirkvi. Tak im hovorím, aby niečo zmenili, keď im to vadí, veď ich nie je málo.

V Českej republike som zvyknutý na ekumenické prostredie a spoluprácu s katolíkmi, to si na Slovensku vôbec neviem predstaviť. Že si s katolíckym biskupom sadneme na pivo, napríklad v Trutnove, na alternatívnom festivale, nie takom uhladenom ako je Pohoda. Na Slovensku už aj to vadí kléru. Bežne počúvam od kňazov, aký démonský festival je Pohoda, aký hriech sa tam pácha. Arcibiskupovi Bezákovi bola jeho účasť na Pohode predkladaná ako obrovské previnenie. Hríb sa ho tam v diskusii spýtal, či je Boh aj na Pohode a Bezák povedal, že áno, lebo Boh je najväčší Pohoďák. Kritici mu to obúchavali o hlavu a pritom mal pravdu. V rozpore s kresťanstvom je práve tvrdenie, že Boh na nejakom mieste vo vesmíre nie je.

To sú pre mňa nepochopiteľné veci a v takom prostredí by som nechcel pôsobiť. Prirodzene ma to katapultovalo inam a keby som aj pôsobil na Slovensku, dlho by som to nevydržal. Slobodu si vážim nadovšetko, je to pre mňa základný boží atribút. Vesmír je slobodný, Boh ma stvoril ako slobodnú bytosť a túto základnú hodnotu vnímam ako posvätnú.

Juraj Dovala rozhovor
Foto: Alena Kurajdová

Po našom rozhovore máš stretnutie so snúbencami, predmanželskú prípravu. Čo im dnes, v čase nestabilných partnerstiev, radíš?

Aby ich vzťah bol zduchovňovaním ich vlastného života, aby nezabúdali, že vzťah nie je len o povinnostiach, ale aj o presahu. Rozoberáme aj veci, ktoré môžu viesť k rozpadu vzťahu, ktoré ich môžu kvalitatívne posunúť na inú duchovnú úroveň.

Sú to na prvý pohľad banálne veci, ale s hlbokým obsahom, preto ich nazývam stavebné kamene. Vďačnosť, úcta, láska, spoločná spiritualita, ale aj konflikty ako možnosť osobného rastu.

Ľudia chápu konflikt vo vzťahu ako niečo negatívne, čo nás od seba oddelí natrvalo. Ale môžeme ho zobrať ako niečo pozitívne, čo môžeme prekonať a na čom môžeme vyrásť. Pochopiť to, že naše rozdielnosti medzi mužom a ženou sú prirodzené a pokiaľ sa snažíme meniť toho druhého na svoj obraz, vzťah zabíjame.

To sú veci, ktoré sú dnes kameňom úrazu. Naši starí rodičia problémy jednoducho riešili alebo keď to nešlo, preboleli ich. Boli naučení zaťať zuby a ísť ďalej.

Prečo sú podľa teba dnešné vzťahy také krehké?

Moja skúsenosť s mladomanželmi je taká, že sa často rozvádzajú takmer bez dôvodu. Žiadny hlboký problém medzi nimi nie je, len nie sú schopní zdvihnúť zadok a niečo so sebou urobiť.

Sme tak rozmaznaní a zlenivení, že chceme maximálny komfort a ak to tak nie je, utekáme zo vzťahu preč a ukazujeme prstom na toho druhého. Neuvedomujeme si, že keď odídeme do iného vzťahu, ten druhý partner nám bude zrkadliť našu inú chybu a zase budeme nespokojní.

Tak pôjdeme k tretiemu a zistíme, že je to to isté ako tí dvaja pred ním len v bledoružovom. Poznám také páry, ktoré sa rozviedli, majú malé deti, našli si nových partnerov a opäť nie sú spokojní. Myslím tým mužov aj ženy. Veď ich predošlí partneri im zrkadlili niečo dôležité, čo ich malo naučiť prijať seba, aj toho druhého, posunúť sa, obrúsiť sa navzájom tak, aby našli jednotu v mnohosti.

V skratke, myslím si, že dnešný človek je lenivý, aby to robil. Vo všetkom hľadáme pohodlie. Urobíme čokoľvek, len aby sme mohli ďalej fungovať po starom. Tým celým ale netvrdím, že nie sú aj také vzťahy, kde je lepšie skutočne vycúvať a nájsť si niekoho iného.

Juraj Dovala rozhovor
Foto: Alena Kurajdová

Často hovoríš a píšeš o tichu. Odkedy je to tvoja téma?

Od malička mi ticho bolo blízke. V detstve ma veľmi fascinovali Ježišove myšlienky a rôzne pohľady, ktoré na život ľuďom ponúkal. Často som nad nimi premýšľal a dosť ma to ovplyvňovalo. Potom prišlo dospievanie, počúvali sme s kamarátmi metal, prišli cigarety a dosť skoro aj alkohol.

To už bolo po revolúcii a začali sa vydávať rôzne duchovné knihy kresťanských mystikov, indické a budhistické spisy, to všetko ma zaujímalo.

Od 16 rokov som sa začal tejto literatúre venovať, meditoval som a téma ticha sa u mňa objavila v hlbšej rovine. Prestal som piť, fajčiť, nadávať a kamaráti nechápali, čo sa deje. Niektorí si mysleli, že mi preskočilo. Nič sa nestalo, iba sa moja cesta začala vyvíjať iným smerom.

Začal som chodiť sám do prírody, nachádzať krásu ticha, spojenia s Bohom, komunikáciu s prírodou. Príroda je úžasná, čistá, prirodzená taká, aká je, boží duch v nej plynie svojím rytmom bez nášho vplyvu. Keď sa tomu otvoríme a vnímame plynutie ducha, aj príroda začne inak vnímať nás. Po dvoch – troch dňoch v lese, tichu, meditáciách sa nás zvieratá prestávajú báť.

Keď si človek vyčistí myseľ, stane sa kvapkou rosy, splynie s prírodou, stane sa harmonickým a čistým, ako sú stromy. Stalo sa mi, že ku mne zletel krásny veľký dravec a hľadeli sme na seba z veľmi malej vzdialenosti. To nie je možné, keď prídeme do lesa so všetkými nalepenými negatívami, ktoré tu v meste zažívame. Zvieratá to cítia.

Príroda nás vie vnímať ako svoju súčasť, ale my na to zabúdame, väčšinu času sme z nej vydelení, nechápeme ju, ubližujeme jej, žijeme si vo svojich škatuliach a prežívame úplne iné príbehy, než nám vesmír a stvorenie ponúkajú.

Najsilnejšie myšlienky v novej knihe

Odvážni ľudia tvoria skutočné hodnoty.
Táto kniha je určená všetkým, ktorým záleží na slobode,
zdravých hodnotách a ktorým nie je osud Slovenska a Slovákov
doma aj v zahraničí ľahostajný. Poteší a povzbudí ľudí, ktorým záleží na tom,
v akej krajine budeme žiť.

ZÍSKAJTE KNIHU

Mnoho ľudí dnes prežíva ekologický zármutok v dôsledku environmentálnej krízy. Čo by ho podľa teba mohlo zmierniť?

Skúsiť sa vyhnúť extrémnym polaritám. Vesmír stojí na harmónii. Čím viac jej vieme prijať zhora od Boha, zladiť sa s božím rytmom, tým viac to vieme šíriť do okolia. To je to, čo potrebujeme a je to veľká zodpovednosť človeka. Zvieratá a rastliny to dokážu prirodzeným, ale nevedomým spôsobom, ale človek má obrovský potenciál odovzdávať božskú energiu vedome ďalej.

Tým chcem povedať, že ekologický zármutok nie je podľa mňa na mieste. Obáv a iných vecí, ktoré nás a okolie negatívne ovplyvňujú, by sme sa mali zbaviť. Ja by som hovoril o ekologickom optimizme. Každý môže svojimi malými krokmi prispievať k dobru. Naše srdce nám to povie. Veci ako napríklad separovanie odpadu, či to, že sa správam k prírode s úctou, to by som bral ako úplný základ pre každého človeka. Keď my milujeme prírodu, ona miluje nás. Musíme si hľadať alternatívne cesty k tomu, ako s ňou byť v súlade a v harmónii.

Zem, božie stvorenie, je silnejšia než my. Ak bude veľmi zle, príroda urobí také opatrenia, ktoré človeka spacifikujú. Aby sme nemohli škodiť tak, ako škodíme. Samozrejme, že to bude mať pre nás fatálne následky, bude nás to bolieť. Ale buď sami pochopíme, kde sú hranice, alebo nám ich dá Boh.

Zem má v evolučnom duchovnom pláne svoje miesto a ďalšie tisícky rokov ho bude mať, preto je potrebné, aby zostala zachovaná. Keď je tu nejaký hlúpy tvor, ktorý v tejto chvíli nevie, čo a ako má robiť a správa sa ako nevyberaný hosť, ktorý jedlo rozhadzuje po celej izbe, utiera si topánky do obrusu a ubližuje ostatným hosťom, tak ho jednoducho vyvedú von. My nechápeme, že sme absolútne krehké a bezbranné bytosti. Stačí máličko a je po nás, mravce prežijú viac než my. Pre nás je znesiteľné teplotné rozmedzie od – 30 po + 40 stupňov. Čo je to z hľadiska vesmíru? Čo budeme robiť, keď príroda pritvrdí? Celé civilizácie zmiznú, ako sa to stalo už v minulosti. Správame sa ako páni tvorstva a nerozumieme podstate stvorenia, v ktorom sme. Učme sa opäť základnej úcte.

Juraj Dovala rozhovor
Foto: Alena Kurajdová

Ako to robíš ty?

Pokiaľ sa dostatočne otvoríme, všetko ide samé. Napríklad svoje deti liečim len bylinami a tie vnímam ako živé bytosti. Keď ich idem zbierať, posedím si pri nich, opýtam sa ich, či chcú, aby som ich odtiaľ vzal. Poviem im, aké sú krásne a dobré a viem, že oni to cítia. Vďaka tomu vybudia svoju silu a sú ešte liečivejšie.

Je to iné, keď tam príde človek, ktorý počul v rádiu, že byliny liečia, nabehne na ne s kosákom, nahádže ich do košíka, polovicu z nich potom vyhodí, lebo ich toľko nepotrebuje. Aj to tie byliny cítia.

Obaja pritom urobíme to isté, vezmeme si bylinu z prírody domov. Ale v jednom prípade chýba empatia voči prírode. To je základná vec, aby sme s matkou prírodou dokázali opäť komunikovať a vnímať rastliny, rieky, zvieratá či kamene ako partnerov v kruhu stvorenia. My ľudia ich potrebujeme, ale správame sa úplne opačne. Všetko musíme cítiť srdcom, vnímať všetko ako živý priestor, pretože vesmír je živý, všetko k nám prehovára.

Púštni otcovia hovorili svojim žiakom: „Choď a pýtaj sa kameňa: kto som? Seď týždeň, mesiac a pýtaj sa. Vnímaj ho, nech ti prezradí kto si. On ti to povie.”

Dnes taktiež rapídne rastie užívanie antidepresív a pribúdajú choroby duše. Pre človeka, ktorý sa psychicky necíti dobre, môže byť veľmi ťažké odobrať sa do ticha, kde sa stretáva sám so sebou. Ako s tichom začať tak, aby sa stalo naším liekom?

Potreba antidepresív a psychologickej pomoci je dôsledkom toho, že sme ticho vytesnili. Tiché miesto v spoločnosti ani nenájdeme, mestá sú dnes veľmi hlučné a vo všeobecnosti na Zemi pomaly tiché miesta miznú. To sa premieta do nášho vnútorného sveta, kde vznikajú nepokoje, sme nervóznejší a ani nevieme prečo.

Nedávno sa tu v Česku prechádzalo z anténového na digitálne vysielanie a v rádiu bola reportáž o tom, že niektorým oblastiam hrozí, že budú bez signálu aj týždeň. V domove dôchodcov sa pýtali, že čo na to hovoria, že sa to takto mení a oni s rozochvelým hlasom hovorili, aké majú obavy, že neuvidia svoj seriál. Psychológ sa k tomu vyjadril, aké je to nebezpečné, že prídu o svoje životné opory. Hovoril som si, kam sme sa to dostali? Keby nebol signál aspoň týždeň, aj dva, ľudia by mali priestor si uvedomiť, že žijú.

Väčšina ľudí na planéte žije v polosne, až sne, neustále potrebujeme zmyslové podnety na to, aby sme neskončili na tabletkách. Budha hovoril svojim žiakom, že myseľ pomäteného človeka sa nudí, ak nemá zmyslové vnemy. Z tohto pohľadu sme pomätení ľudia.

Najpodstatnejšiu vec v živote, našu dušu, nechávame na druhej koľaji. Vyhladnutú, ubiedenú, odsunutú. Svoje telá prekrmujeme a ducha nechávame hladným. Na smrteľnej posteli sa budeme pýtať, čo sme robili celý život? Boli sme konzumenti jedla, televíznych estrád, nezmyselných rozhovorov.

Pridajte sa do nášho tímu

Máme vlastný manifest, víziu, hodnoty aj ciele.
Ak túžite po kreatívnej a tvorivej aktivite, tvorba a vedenie rozhovorov vás pohltí.

ČÍTAJTE VIAC

Ako si teda môžeme pomôcť?

Ak človek dokáže cez meditáciu zostúpiť do svojich hlbín, do ticha, začne objavovať, kým vlastne je. Sokrates hovoril, že je to základná otázka: „Kto som?” Púštni otcovia hovorili: „Nikto nemôže spoznať Boha, ak nepozná sám seba.” To je aj pre ateistov platforma, na ktorej sa vieme zhodnúť – spoznávajme samých seba. Stačí, že sa viem zastaviť a vnímať svoje telo, svoj dych. Vedomý nádych a výdych znamená: som doma. Som tu, žijem v prítomnosti, to je obrovská sila.

Polhodinka denne stačí. Zo začiatku sa myseľ určite zatúla, najprv to teda budú len návraty. Hrubá myseľ sa postupne zjemní, človek začne svet inak vnímať, vidieť aj počuť. Jeho srdce to začne cítiť inak. Potom nemôžeme ubližovať prírode či niekoho zavraždiť. Predstavte si Krista alebo Budhu ako prídu so zbraňou do banky a požadujú peniaze, alebo Dalajlámu ako baseballovou pálkou rozbíja výklady. Bizarná predstava? Pretože také čosi je nemožné. Oni s nikým nesúperia, nechcú nikoho poraziť, nežijú podľa zákonov hmoty, ale Ducha.

Juraj Dovala rozhovor
Foto: Alena Kurajdová

Čakajú nás asi najdôležitejšie voľby v našej doterajšej histórii. Máš pre Slovensko v tomto bode zlomu nejaké prianie?

Prajem nám, aby sa nám podarilo nepodľahnúť politickým sľubom a poučkám, ale počúvať hlas svojho srdca. Prajem nám aj múdrosť. Tie strany, ktoré vnímajú a podporujú krásu života, neobmedzujú ľudské slobody a veria človeku, dávajú mu priestor, aby sa mohol tvorivo vyjadriť – tie sú múdre.

Čím viac človek vie bdelo a vedome prežívať život a dokáže byť srdcom prepojený s prírodou a Bohom, tým ťažšie sa dá kýmkoľvek ovplyvniť a zmanipulovať.

Tým davom veriacich a nacionalistov, ktorí volia Kotlebu, stačí povedať, že aj on je veriaci. Veď nosí kríž, je proti potratom, atď. Vôbec nechápu, že je to len červík na háčiku, návnada.

Nevedia ísť ďalej a vidieť, že myšlienky, ktoré tento pán propaguje, spôsobili milióny mŕtvych. To im ten farár v kostole nepovie. Vylúpne jeden kamienok z kotlebovskej mozaiky a oni ako začarovaní hľadia na ten kamienok a nevidia odkiaľ ho vzal. A ešte, keď sa k tomu pridá: „Musíme ho podporiť, veď je to kresťanské – za Boha a za národ! Je to vlastenec, bojuje za náš národ!” tak už je vymaľované.

V skutočnosti je to lož a zlo. Ak by ten pán a jeho kumpáni dostali absolútnu moc, robili by hrôzostrašné veci. Hrozila by z toho reálne občianska vojna. Tých, ktorí sú slepí a idú touto cestou, v tejto chvíli nepresvedčí nič. Až skúsenosť krvi, utrpenia a hrôz by ich vyliečila.

A možno bude na vytriezvenie stačiť, ak sa Kotlebovci na chvíľu dostanú do vlády, aby ľudia zistili, že podobne ako po komunálnych voľbách nesplnia zo svojich sľubov vôbec nič. Že sú to totálni amatéri a krčmoví bitkári, ktorí majú len silné reči, ale inak sú bez rozumu. Všetko je vždy otvorené, veci sa môžu vyvíjať rôznymi smermi, neklesajme na duchu.

Náš svet je energeticky stále v nejakých tlakoch. Ak ale väčšina ľudí drží v sebe svetlo a je ochotná pre dobro niečo aj urobiť, obetovať, láska zvíťazí. Zlo je vypuklé, viac sa ukazuje, šokuje nás. Láska je ale jediná sila vo vesmíre, ktorá všetko lieči a je neporaziteľná.

 

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

ekológia heroes interview meet the heroes rozhovor spiritualita spoločnosť udržateľnosť