Anna Symington-Maar: Máme veľmi málo tried, kde sa chudobné deti vzdelávajú po boku bohatých. Škodí to všetkým

Rozmanitosť je najväčšou pridanou hodnotou prírody. Vďaka nej dokáže prežiť. V spoločnosti je to rovnaké.

24. 7. 2022

Ivana Ščuroková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Po pätnástich rokoch života v zahraničí sa rozhodla vrátiť na Slovensko a svojimi vedomosťami i skúsenosťami prispieť k stieraniu nerovností a eliminácii segregácie v spoločnosti. Anna Symington-Maar založila inkluzívnu škôlku Rozmanita, kde v bežnej konverzácii započujete hneď niekoľko svetových jazykov a každý rodič za ňu platí len toľko, koľko si môže dovoliť. Prečítajte si rozhovor o rozmanitosti vo svete aj slovenskej spoločnosti.

Ako vznikalo odhodlanie priniesť takýto koncept škôlky na Slovensko?

Vznikalo celý môj profesionálny život, asi trinásť rokov. Vzdelávanie som si skúšala z rôznych uhlov a práca s deťmi ma napĺňala. Učila som v Nepále aj v Londýne, sledovala som nerovnosti, ktorým čelili rôzne deti v systéme a rozmýšľala, ako ich eliminovať tak, aby spoločnosť napredovala.

Pred ôsmimi rokmi som sa sem vrátila, aby som pomohla založiť Teach for Slovakia. Počas toho som spoznala veľmi veľa pozitívnych ostrovov deviácie v rámci slovenského školstva, ktoré je na tom kvalitatívne katastrofálne. Zatiaľ, čo niektoré deti majú prístup k úžasnému vzdelaniu, iné len k veľmi mizernému, ak vôbec.

No aj tie deti s úžasným vzdelaním ho dostávajú len v segregovaných školách, vo výberových školách, alebo v školách, za ktoré rodičia platia obrovské sumy. Deti v nich nestretávajú spolužiakov, ktorí sa od nich v niečom zásadne líšia. A tým je ich vzdelanie extrémne ochudobnené práve o zručnosti budúcnosti, akými sú empatia, spolupráca naprieč rozdielmi či adaptabilita, ktoré sa rozvíjajú najlepšie v rozmanitých kolektívoch. S Rozmanitou sme ešte len v zárodkoch.

Čo vám poodhalili prvé pracovné skúsenosti po návrate?

Že na Slovensku veľmi chýbal ostrov pozitívnej deviácie s názvom inkluzívna škola. Škola ktorá by bola modelovou spádovou školou schopnou prijať všetky deti, ktoré sa v jej oblasti narodia. Zároveň by mohla byť centrom vzdelávania nielen pre deti, ale aj pre rodičov.

Školy by mali byť vzdelávacími centrami pre celú komunitu. Mali by tam pracovať ľudia, ktorí dokážu sprevádzať každého, kto sa rozhodne učiť nové veci a chce rásť.

Nemalo by to byť o tom, že časť detí pošleme do špeciálnych škôl a druhú do súkromných. Ak si k tomu jedni vyberú lepšiu štátnu školu, pretože vedia, ktorá to je a druhí sú odsúdení na tú horšiu, lebo nemajú zdroje na to, aby to vyhodnotili alebo aby cestovali ďalej, vznikajú obrovské rozdiely. Slovensko je podľa štúdie PISA na 62. zo 63. miest v oblasti segregácie na školách v celom OECD. Štúdia skúmala, ako sú na školách deti rozdelené podľa zázemia, z ktorého pochádzajú. Máme veľmi málo tried, kde sa chudobné deti vzdelávajú po boku bohatých. A to škodí všetkým.

Anna Symington Maar rozhovor
Foto: Martina Bartalová

Čo môže byť príčinou nášho umiestnenia?

Do veľkej miery aj to, že segregáciu nevidíme. Ak ľudia počujú to slovo, často im napadnú kauzy z východného Slovenska, ako rómske deti nechceli prijať do “nerómskych” škôl, prípadne New York alebo USA a legalizáciu segregácie. To sú veľmi jasné príklady, pretože rasa je veľmi viditeľná.

U nás však segregácia nie je často o rase, ale o socioekonomickom zázemí alebo špeciálnych potrebách detí. Veľká časť našej populácie vyzerá podobne. Našťastie nemáme ani koloniálnu históriu, hoci ako spoločnosť sa spamätávame z iných tráum.

Ľudí so zdravotným znevýhodnením sme zvykli zatvárať do kaštieľov prerobených na privátne sanatóriá, ktoré vonkajšiemu svetu neboli dostupné. Síce tam mali odbornú starostlivosť, ale vyčlenili sme ich úplne na okraj spoločnosti. Vlastne ani nie na okraj, ale úplne mimo nej. Takže vlastne o segregácii u nás veľká väčšina ľudí ani nevie. Ak aj vedia, považujú ju za prospešnú, čo je ďalší problém. Je pre nich logické, že niektoré deti sa vzdelávajú lepšie v škole pre nadané deti, ďalšie v špeciálnej škole, ďalšie v súkromnej či na výberovom gymnáziu.

Rebríček však vnímam ako obrovskú príležitosť smerovať vyššie. Aj pre Rozmanitu. Mala by ukázať, že strach je len z neznámych vecí, a že v jednej škole môžu spolu rásť tie najrôznejšie deti a je to pre ne dokonca prospešné.

Aká je to inkluzívna škola?

Inkluzívna škola sa snaží odstrániť akékoľvek bariéry v tom, aby sa dieťa vedelo učiť najlepšie, ako sa dá. Ako prvé asi každého napadnú fyzické bariéry. Samozrejme, malo by sa do nej dokázať dostať aj dieťa na vozíku, ale ešte dôležitejšie sú nefyzické bariéry.

Školy často odmietajú deti so špeciálnymi potrebami, ak na ne nie sú pripravené. Nemajú financie na asistentov, odhlučnené miestnosti, zdravotné sestry pre epileptikov alebo diabetikov. Sú to obrovské bariéry, ktoré deťom bránia chodiť do školy. A ak sa tam už náhodou dostanú, často sa nedokážu sústrediť, učiť, alebo ich neprijmú v kolektíve, lebo pedagogický tím nemá kapacitu alebo podporu na to, aby vedel, ako deťom tie bariéry pomáhať odstraňovať. Pre mňa osobne inkluzívny znamená snažiaci sa odstrániť všetky bariéry tak, aby sme boli schopní prijať kohokoľvek.

Ako dnes vyzerá vaša škôlka?

Otvorili sme prvú triedu pre 22 detí, z ktorých 12 má zdravotné znevýhodnenia alebo iné špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby. Prvým jazykom je u nás slovenčina, ale viacero detí má ako prvý jazyk angličtinu, ukrajinčinu alebo ruštinu.

Štyri deti spočiatku vôbec nehovorili po slovensky. Väčšina detí je dnes bilingválna, tretina pochádza z nízkopríjmových rodín, tretina zo stredných a tretina z vysokopríjmových rodín. Mesačne platia od 10 eur mesačne, čo nepokryje ani stravu dieťaťa, až po 550 eur mesačne, čo pokryje všetky naše náklady.

Anna Symington Maar rozhovor
Foto: Martina Bartalová

Ako takto dokážete fungovať v dobe, keď sa všetci snažíme platiť za všetko čo najmenej?

Náš systém sme sa rozhodli postaviť na dôvere. Prihlášku môže poslať každá rodina. Máme napríklad prihlášku v angličtine aj vo vietnamčine. Zo všetkých losujeme tak, aby naša skupina detí reflektovala rozmanitosť spoločnosti a boli v nej zastúpené rôzne väčšiny aj menšiny, národnosti a etnické skupiny, deti so zdravotným znevýhodnením aj bez neho, s nadaním či inými špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

Po vylosovaní má každá rodina garantované miesto. Až potom sa rozprávame o tom, koľko si môžu dovoliť prispievať. Priblížime im naše reálne náklady a vysvetlíme, na čo používame ich peniaze. Zisťujeme, či vedia čerpať aj z iných zdrojov, či sú vedení na úrade práce a či majú nárok na príspevok viazaný na zdravotné znevýhodnenie.

Ak je to možné, nasmerujeme ich aj na iné neziskovky. Je to dôležité, pretože rodičia nemôžu vedieť všetko. Snažíme sa ich zorientovať v situácii a možnostiach, ako ich dieťa čo najviac podporiť, aby sa mu darilo lepšie. Dohodneme sa, že výsledná suma je na rok, ak sa nič zásadné nezmení.

Stáva sa, že ak si medzitým nájdu prácu alebo získajú nejaký príspevok, sami sa aktívne ozvú, že môžu platiť viac. My s nimi komunikujeme veľmi otvorene. Vedia o všetkých výzvach, ktorým v škôlke čelíme aj o platoch učiteliek či o mojom plate, ak ich to zaujíma. Sme absolútne transparentní.

Aké špeciálne predispozície majú učitelia a učiteľky, ktorí zvládnu toľko rôznych detí, potrieb, jazykov?

Najdôležitejšie je ich nastavenie mysle a presvedčenie. Pri výberovom procese veľmi skúmame, či skutočne vnímajú rozmanitosť ako prínos. Rozmanitosť je najväčšou pridanou hodnotou prírody, vďaka ktorej dokáže prežiť. V spoločnosti je to rovnaké.

Na to myslíme pri výbere učiteľov, učiteliek, dodávateľov aj upratovača. Vo vnímaní rozmanitosti musíme byť zladení, inak to nepôjde. Vyplýva z toho rešpektujúci prístup nielen k deťom, ale aj k dospelým medzi sebou. Je dôležité, aby sme všetky konflikty dokázali riešiť rešpektujúco. V škôlke komunikujeme jasne, stanovujeme si hranice, ale zároveň sme k sebe láskaví. Takto funguje náš tím.

Nemenej dôležitá je schopnosť vedieť pracovať s tak heterogénnou skupinou, ako sú naše deti. Na to máme kopec školení, vzdelávaní a literatúry. Čerpáme z overených inkluzívnych postupov zo zahraničia. Aj na Slovensku máme niekoľko skvelých akademikov a akademičiek, ktorí skúmali viaceré inkluzívne prístupy a pokúsili sa nastaviť prácu v triede a prostredie tak, aby sa tam paralelne dali robiť rôzne činnosti. Hoci sú naše deti na rôznych úrovniach, všetko robia v jednom priestore, vďaka čomu sa často rozhodnú robiť jednotlivé veci spolu.

Ako sa líši vaša zahraničná skúsenosť od domácej?

Nerada by som skĺzla do jednoduchého tvrdenia, že zahraničné školy sú lepšie ako slovenské. V Anglicku som dlho študovala a žila. V Londýne som tri roky učila na veľmi inkluzívnej škole. Treba povedať, že úplná inklúzia nie je niečo, čo sa dá dosiahnuť na 100 %. Je to neustále sa vyvíjajúca vec, ktorá sa dá robiť lepšie, pretože vždy je dostatok bariér, ktoré môžeme odstrániť.

V Londýne som zažila spádovú základnú školu, kde chodili deti od 11 do 18 rokov. Bola to jedna z najchudobnejších štvrtí Anglicka, veľmi blízko centra Londýna, v ktorom je zároveň veľká heterogenita.

Učila som dieťa hlavného biskupa, ktoré pochádzalo zo skvelých podmienok, veľa mojich žiakov skončilo na Cambridgi alebo Oxforde. Niektorí si v šestnástich založili biznis, iný v osemnástich zarábal stonásobne viac ako ja. Učila som deti nevidiace, nepočujúce či s mentálnym alebo fyzickým znevýhodnením. Miešalo sa tam asi 60 národností, nespočetne veľa jazykov a celú školu navštevovalo asi 1500 detí.

Anna Symington Maar rozhovor
Foto: Martina Bartalová

Aké predmety ste tam učili a ako vyzerala bežná hodina?

Učila som fyziku, chémiu a biológiu v zmiešaných triedach. Tam sa ročníky neopakujú a deti neprepadávajú. V šestnástich rokoch absolvujú veľmi dôležité národné skúšky, na ktoré sa intenzívne pripravujú dva roky.

Uprostred roka mi pribudla v triede šestnásťročná žiačka z Rumunska, ktorá nevedela ani slovo po anglicky a o pol roka musela zvládnuť tieto skúšky tak ako ostatní. Bola na úplne inej úrovni, no dostala veľmi veľa podpory a zvládla ich skvele.

Škola mala dostatok finančných zdrojov pre oddelenie špeciálnych potrieb a 30-členný inkluzívny tím, ktorý tvorili špeciálni pedagógovia, odborníci na rôzne postihnutia a znevýhodnenia, zdravotné sestry a podobne. Rozprávame sa o bežnej štátnej škole v chudobnej štvrti.

Samozrejme, nebolo to bez problémov. Keď sme to ako učitelia nezvládali, k dispozícii bola komunitná polícia, ktorá poznala všetky deti, rodiny aj gangy, ktoré tam operovali. Podpora bola veľmi veľká, deti si vyberali predmety podľa záujmov.

Mňa ako pedagogičku podporovali v tom, aby som viedla hodiny spôsobom, ktorý bude zaujímavý pre viaceré deti a aby mali slobodu vybrať si úroveň náročnosti. Všetky úlohy, ktoré som zadávala, mali minimálne tri úrovne náročnosti a každé dieťa si z toho dokázalo vybrať, prípadne boli v triede vždy nachystané aj iné úlohy, ktoré mohli robiť samostatne.

Našli vo vašej škôlke miesto aj deti utekajúce pred vojnou?

Keď vypukla vojna, rozhodli sme sa otvoriť štyri nové miesta. Pôvodne malo byť v našej škôlke len 18 detí, pretože to bol pilotný program. Chceli sme ho otestovať, vylepšiť a neskôr rozbehnúť vo väčšom. Po útoku Ruska na Ukrajinu sme sa v tíme rozhodli proces urýchliť. Štyri deti k nám sme opäť losovali a 30 ďalších sme pomohli umiestniť inam.

Aké špeciálne potreby majú tieto deti a čo nové vám priniesli?

Často je to práve trauma z úteku pred vojnou, s ktorou pracujeme. Potom je to jazyková bariéra a každé z nich zároveň pochádza z iného prostredia. Bola to veľká výzva, aby sa nám podarilo vytvoriť prostredie, v ktorom sa budú cítiť bezpečne a prijato.

Mali sme napríklad veľkú dilemu, či ich nechať stavať bunkre a hrať sa na vojnu, keď vnímame ich potrebu robiť to, alebo ich zastaviť, keď vidíme, že iné deti to vyrušuje. Z psychologického hľadiska to mohol byť ich spôsob spracovania traumy prostredníctvom hry. Na druhej strane ide o hru, ktorá môže traumu prehlbovať.

Štvorica detí z Ukrajiny nám priniesla veľmi veľa nových podnetov a naučili sme sa vďaka nim veľmi veľa. Na besiedke sme už spievali aj ukrajinskú pesničku a slovná zásoba všetkých detí sa rozšírila o ukrajinské a ruské slová. Na dvore prebiehajú perfektné dialógy, keď sa americký chlapec pýta po slovensky a slovenský odpovedá v ruštine a ruský chlapec sa do konverzácie pripája angličtinou. Sú krásnym obohatením o novú kultúru a nové jazyky.

Anna Symington Maar rozhovor
Foto: Martina Bartalová

Ako svoju škôlku predstavujete rodičom, ktorí vás nepoznajú?

Stále sa učíme, ako zrozumiteľne komunikovať tento koncept všetkým ľuďom. Aj takým, ktorí o rozmanitosti veľa nepočuli. Robili sme k nám cielený nábor. Informáciu sme sa snažili dostať do konkrétnych sociálnych bublín od vietnamskej komunity cez nízkopríjmové komunity až po národnostné menšiny.

Väčšinou rodičom komunikujeme to, že ponúkame priestor, kde bude dieťa rásť tak dobre ako v súkromnej Montessori škôlke, no zároveň tu dostáva niečo naviac. Odmalička sa tu učí, že svet je rozmanitý a buduje si tak vysokú empatiu a veľa iných sociálnych zručností kľúčových pre jeho budúcnosť.

Je tento prístup vecou novej generácie učiteľov? Na Slovensku je stále dosť takých, ktorí učia podľa poučiek.

Poznám mnoho starších učiteľov, ktorí učia úžasne a inovatívne. A zároveň mnoho mladých, ktorí učia skutočne otrasne. Vecou generácie to, myslím, úplne nebude. Mnohí učitelia sami nezažili cibrenie mäkkých zručností. Ak sa nezlepší ich finančné ohodnotenie, kvalitní učitelia nám pribúdať nebudú. Situácia nie je dobrá, platy sú plošne rovnaké, no životné náklady v hlavnom meste sú oveľa vyššie ako v malej dedine. Platy sú prvou vecou, ktorá sa musí zlepšiť, ale nestačí to.

Na Slovensku je už dnes viacero inovatívnych učiteľov a učiteliek, množstvo skvelých programov, v ktorých môžu učitelia rásť a zlepšovať sa. No kým ich patrične neohodnotíme a plošne nepodporíme, tí najlepší budú odchádzať ďalej a zostanú nám len tí, ktorí si nebudú môcť dovoliť odísť. Verím, že sa to celé pohne správnym smerom. Veľký vplyv má na to, samozrejme, vláda, tak uvidíme, čo prinesú ďalšie voľby.

V ktorej oblasti na Slovensku vnímate najväčší rozkvet rozmanitosti a v ktorej je úplne potláčaná?

Máme viacero slovenských firiem, ktoré proaktívne riešia, aby mali neurodiverzné tímy. Vedia, že rôzni ľudia majú rôzny prínos a zistili, že to ich tímom prospieva a v konečnom dôsledku majú lepšie výsledky a väčšie zisky.

Aj v našom pedagogickom tíme máme skvelý mix introvertov, extrovertov, veľmi aktívnych a hĺbavých ľudí. Prináša to výborné výsledky. Takže vo firemnom prostredí to vnímam asi najviac. Je dôležité naučiť sa s tým pracovať a pochopiť, že ak ľudia nemusia schovávať žiadnu časť svojej identity, podávajú lepší výkon.

Úplne opačne je to v mnohých iných oblastiach od školstva cez zdravotníctvo až po vyžadovanie uniformnej podoby štruktúry rodín. Je to búrlivá téma pre ľudí, ktorí nemajú dôležitejšiu agendu.

Anna Symington Maar rozhovor
Foto: Martina Bartalová

Ako by tieto deti zvládli prechod do bežnej školy s autoritami a príkazmi?

Prístup našej škôlky do veľkej miery spočíva v rešpekte a otvorenosti. V tom je kľúčové deti učiť, ako pracovať so svojimi emóciami. Naučia sa u nás, ako spoznať, že sa hnevajú, ako tú emóciu komunikovať, ako si ju spracovať. Ľudia sa často pýtajú, čo sa stane, keď narazia na autoritatívny prístup.

Láskavý a rešpektujúci prístup bez zákazov, príkazov, kriku a bitiek je veľkou témou. Rodičia si uvedomujú, že skutočný svet taký nie je. Chcú vedieť, ako ich dieťa neskôr zvládne, keď naňho niekto nakričí.

Nedávno som k tomu čítala skvelý príbeh. Dievčatko prišlo zo škôlky smutné a prinieslo si aj svoj smutný autoportrét. Keď sa ho na to mama spýtala, povedala, že učiteľka na ňu nakričala a veľmi ju to nahnevalo. Odišla do kúta triedy, nakreslila svoj obrázok a povedala si pri tom, že pani učiteľka musela mať zlý deň. Vedela, že ten krik vôbec nesúvisel s ňou. Svoju emóciu dokázala spracovať obrázkom namiesto kriku na iného spolužiaka alebo rodiča. Zároveň vedela, že je v poriadku, ak sa kvôli tomu cítila smutná.

Presne o to sa v našej škôlke snažíme. Prechod do iného prostredia je skoro vždy pre deti ťažký. Kontinuita je nesmierne dôležitá a dúfame, že sa to nikdy nebude musieť udiať a budú môcť pokračovať u nás. No našim prístupom dostávajú veľmi dobrý základ, ktorý im, dúfam, v živote pomôže v akomkoľvek prostredí.

Ako ľudia reagujú na inakosť?

Našou prirodzenou biologickou reakciou je strach. Je to hlboko zakorenené ešte od čias, keď nás všetko cudzie mohlo zožrať. Zatiaľ, čo strach je nevedomý, naše rozhodnutie nekonať na základe neho je plne vedomé.

Ak by sme v tomto boli informovanejší, možno by sme reagovali pozitívnejšie. Viem si predstaviť, že ak by sa spustila masová kampaň o tom, že firmy s väčšou diverzitou zamestnancov majú väčšie zisky, mnohé by sa chopili tejto príležitosti a možno by sa toto nastavenie rozšírilo v spoločnosti až tak, že ľuďom bude jasné, že školy s väčšou diverzitou žiakov majú lepšie výsledky.

Čo by sme mohli urobiť, aby sme ľahšie prijímali rozmanitosť?

Základom je nebáť sa inakosti a pomenovať ju. Ak na ulici vidím niekoho, kto vyzerá úplne inak, je neobyčajne tmavý, neobyčajne nízky alebo vysoký alebo korpulentný, uvedomím si, že som si tú inakosť všimla. Ak nastanú výčitky, že prečo si tú inakosť všímam, prijmem ich ako nejaký pozostatok mojej minulosti. A potom mám na výber, ako sa zachovám. Odvrátim oči alebo sa usmejem?

Často sa to deje pri pohovoroch. Niekedy reagujeme inak, keď pred nami sedí žena namiesto muža. Koľkokrát sme si uvedomili, že dotyčný račkuje alebo je starší. Vždy, keď si to všimneme a pomenujeme, máme šancu uvedomiť si inakosť, vedome odsunúť to staré stereotypné a pretaviť situáciu do príležitosti.

Anna Symington Maar rozhovor
Foto: Martina Bartalová

Ako sa vám žije na Slovensku?

S manželkou máme to privilégium, že si môžeme vybrať, či chceme žiť tu alebo v zahraničí. Zatiaľ nám Slovensko dáva viac ako nás stojí. Vrátili sme sa tu, aby sme niečím prispeli. Obe pracujeme v školstve. Našli sme si tu úžasnú komunitu, máme tu priateľov aj rodinu, vychovávame tu syna.

Veľa vecí nás, samozrejme, aj zabolí. Väčšinou sú to predvolebné kampane a nenávistný prejav, ktorý sa nás priamo dotýka, ale vieme že je nepravdivý a nesúvisí s nami. Nie je to o nás, je to o tom človeku, ktorý nenávisť šíri. Túto daň zatiaľ rady platíme, pretože veríme, že to, že sme tu a robíme, čo robíme, pomôže ďalším generáciám a dáva nám to zmysel.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

aktivizmus deti ekológia heroes interview ľudské práva meet the heroes menšiny migracia psychológia rozhovor rozhovory s hrdinami školstvo slovensko spoločnosť vzdelavanie ženy