Miša Kapustin: Pre pobožných ľudí je správny čas ukázať, že slová o láske a pomoci nezostávajú len v chrámoch

Narodil sa v ruskej časti Sovietskeho zväzu. Z Gruzínska ušiel chvíľu pred vypuknutím občianskej vojny. Keď sa ako rabín v otvorenom liste postavil proti anexii Krymu, musel odtiaľ odísť. Odvtedy, spolu s celou rodinou žije a pôsobí na Slovensku. V rozhovore s Mišom Kapustinom sa dočítate o tom, čo si rabín s ukrajinským občianstvom myslí o argumente denacifikácie Ukrajiny, ako ovplyvnili vojnoví utečenci fungovanie slovenskej židovskej komunity aj o tom, ako vníma rôznorodosť a život v kresťanskej krajine.

Narodili ste sa v Rusku, máte ukrajinské občianstvo, židovskú národnosť a žijete na Slovensku. Čo si myslíte o ruskom argumente denacifikácie Ukrajiny a vpadnutí na jej územie?

Bohužiaľ, nikto si nemôže vybrať, kde sa narodí. Na svet som prišiel na mieste, kde sa práve nachádzala moja mama. Najskôr ma chcela porodiť na Kamčatke, pretože tam v námorníctve slúžil môj otec. Napokon cestovala niekoľko tisíc kilometrov na Ural, kde som sa narodil. Odo mňa to vôbec nezáviselo.

Dnes žijem na Slovensku, no som ukrajinský občan a mám ukrajinský pas. Patriotom som najmä preto, že ako každý jednotlivec dokážem rozlíšiť dobro od zla. Ukrajina stojí na strane dobra a ja stojím na strane Ukrajiny. Má moju plnú podporu a nemám žiadne pochybnosti o tom, že bude víťazom vojny, pretože dobro vždy zvíťazí nad zlom. Otázkou je len, kedy sa tak stane.

Ste synom dôstojníka vojenského námorníctva a téma vojny je súčasťou vášho života už odmalička. Skúsenosti máte aj s ruskou agresiou. Do akej miery vás zaskočila táto vojna?

Aj keď človek čaká a je zmierený s tým, že vypukne vojna, nedá sa na ňu úplne pripraviť. Ani mentálne, ani fyzicky. Nemal som najmenšie pochybnosti o tom, že nastane vojenský konflikt. Premýšľal som nad tým ešte v januári a veľmi som sa chcel mýliť. Bol som si istý, že počas olympiády bude pokoj, no po nej to môže prísť kedykoľvek.

Keď som sa ráno zobudil a manželka mi povedala, čo sa deje, bol som napriek vlastným očakávaniam zaskočený. Vojnu som na vlastnej koži nikdy nezažil. Videl som veľa ľudí so zbraňami, viem, čo je zbraň aj čo dokáže, ale neviem si predstaviť, čo prežili ľudia, ktorí prichádzajú z oblastí aktívnej vojny.

Keď sme utekali z Gruzínska, mal som 11 rokov. Bolo to relatívne nebezpečné, ale stále možné. Z Krymu sme odchádzali v pokoji. Vďaka prostrediu, v ktorom som vyrástol viem, čo robiť, keď vypukne vojna, viem rýchlo reagovať a myslieť logicky. Otec dúfal, že budem hrať šachy a raz sa tiež stanem dôstojníkom. Som rád, že moja rodina to nezažila na vlastnej koži, a že môžeme byť tu a pomáhať tým, ktorí k nám prichádzajú.

Ako ste sa dostali na Slovensko?

Pred príchodom na Slovensko som sedem rokov pôsobil ako rabín na Kryme. Keď ho v štrnástom roku Rusko anektovalo, napísal som veľmi stručný otvorený list, kde som voči ruskej invázii zaujal rázny a odmietavý postoj. Výsledkom bolo, že Krym som musel s celou rodinou opustiť.

Dostali sme sa do hlavného mesta, kam nám v krátkej dobe prišla ponuka zo Slovenska, aby sme pricestovali. Neskôr mi navrhli, aby som tu zostal a zastával funkciu rabína Ústredného zväzu židovských náboženských obcí. Prijal som to, a dnes je to už osem rokov, čo sa snažím pôsobiť ako slovenský rabín.

Ako vás vtedy prijali Slováci?

Veľmi dobre. Zo Slovenska som mal len pozitívne pocity. Keby sa nám tu nepáčilo, určite by sme si na život hľadali iné miesto. Každý slobodný človek má právo rozhodovať o tom, kde prežije svoj život a čo počas neho bude robiť. Ja som závislý len od svojej rodiny, ktorá sa rozhodla zostať tu žiť spolu so mnou preto, že Slovensko nám v mnohých smeroch vyhovuje.

Akého prijatia sa podľa vás dočkali ukrajinskí vojnoví utečenci v roku 2022?

Osobne môžem hovoriť len o pozitívnej skúsenosti. Samému sa mi ozvalo veľa ľudí, ktorí boli ochotní pomáhať. Bolo to pre mňa až neuveriteľné a myslím si, že aj Slovensko ako štát patrí k jedným z najaktívnejších krajín, ktoré Ukrajincom a Ukrajinkám pomáhajú. Nastali ťažké časy, ale vďaka nim ľahko spoznávame ozajstných priateľov a skutočných hrdinov.

Samozrejme, počul som aj o prípadoch, keď rodiny neboli prijaté tak vrúcne, aj o náladách, ktoré sledujeme na sociálnych sieťach. Myslím si, že sú prirodzené. Ľudia často vidia, čo sa okolo nich deje, ale neuvedomujú si príčiny ani súvislosti. Ukrajinci, ktorí sem prišli ešte v januári, neverili, že vypukne skutočná vojna. Predpokladám, že keď nastane mier, väčšina sa vráti späť, no domovy, ulice i mestá mnohých z nich už neexistujú.

Všeobecne si myslím, že väčšina Slovákov sú slušní a chápaví ľudia. Akceptujú to, čo sa deje na Slovensku aj v Ukrajine a rozumejú tomu, prečo v našich mestách na každom kroku stretávame ukrajinských občanov. Pre pobožných ľudí je to zároveň správny čas ukázať, že slová o láske a pomoci nezostávajú len v kostoloch a v synagógach, ale že sú prítomné v našich každodenných životoch.

Ako táto vojna ovplyvnila život židovskej komunity na Slovensku?

Od prvého dňa konfliktu sa zmenilo všetko. Najväčšou prioritou pre mňa zostalo neprestať robiť veci, ktoré som robil pred vojnou. Nevypadnúť zo života, ktorý som žil predtým. Od vojny mi pribudol druhý telefón s urgentným číslom. Volajú mi naň stovky ľudí. Hoci sme malá komunita, snažíme sa podľa možností pomáhať čo najväčšiemu počtu ľudí.

Pomáhame Ukrajincom a Ukrajinkám so židovským pôvodom, ale aj ich blízkym a priateľom, ktorí nie sú Židia. Doposiaľ sme pomohli stovkám ľuďom, z ktorých väčšina pokračovala v ceste do iných krajín. Tým, ktorí sa rozhodli na Slovensku zostať, sme pomohli s nájdením bývania, práce i humanitárne. Mnohí z nich boli aj v tomto veľmi samostatní a tí, ktorí môžu pracovať online, fungujú aj naďalej tak, akoby Ukrajinu nikdy neopustili.

Spomínali ste, že je správny čas prejaviť lásku a pomoc, o ktorých rozprávame v kostoloch i synagógach. Ako vnímate podporu vojny zo strany lídrov ruskej pravoslávnej cirkvi?

Mimo toho, aby som komentoval činnosť pravoslávnych kňazov v Rusku, môžem povedať veľmi jednoduchú vec. Počas prvej svetovej vojny, keď Francúzsko bojovalo proti Nemecku, na oboch stranách stáli katolícki kňazi, ktorí požehnávali vojsku pred veľkou bitkou. Podľa mňa je v poriadku, ak kňazi, rabíni alebo imámovia požehnávajú ľudu predtým, ako pôjdu do boja a možno sami zostanú v poli bitky. Nemyslím si, že je vhodné požehnávať zbraň, ktorá bude zabíjať ďalších ľudí.

Najväčší problém je podľa mňa aj tak v tom, že kňazi to vnímajú ako spravodlivú vojnu a myslia si, že stoja na správnej strane. Na zbraň sa pozerajú ako na niečo, čo bude likvidovať nepriateľov, a tak je to pre nich v poriadku. Nemám pochybnosti, že to súvisí s propagandou, ktorá je nebezpečná nielen pre Rusko, ale pre nás všetkých. Klamstvo vie rozlíšiť každý. Ak niekto očividne klame, prestaneme mu dôverovať. Propaganda je veľmi ťažko rozlíšiteľná zmes pravdy a nepravdy, a to ju nielen v Rusku, ale všade na svete robí takou úspešnou.

Ruská spoločnosť je teraz rozdelená na dve skupiny. Jedna podporuje vládu a druhá mlčí. V rámci nej existuje niekoľko odvážnych jednotlivcov, ktorí sa snažia niečo urobiť, ale je to veľmi nebezpečné. A tí kňazi sú len projekciou spoločnosti.

V súvislosti s tým, čo po sebe zanechávajú ruskí vojaci na Ukrajine, sa skloňuje slovo genocída i holokaust. Ako to vnímate? 

Ja by som to, čo sa deje na Ukrajine neprirovnával k holokaustu. Príklady genocídy poznáme z devätnásteho, dvadsiateho a teraz už aj z 21. storočia. Sú rôzne. Cieľom holokaustu bolo zničiť všetkých Židov. Nikto nemal právo na existenciu. Teraz je ruským cieľom zničiť len časť Ukrajincov a dosiahnuť konkrétny cieľ, čo sa nepodarí.

Pokiaľ ide o genocídy, chcel by som poznať konkrétny právny význam. Z môjho pohľadu na Ukrajine vidíme jasné prvky genocídy a nemám pochybnosti, že ruská armáda tam pácha ohavné zločiny. Ale chcel by som, aby sa k tomu objektívne vyjadril súd.

Čo sa vám na tunajšom živote páči najviac?

Vzhľadom na to, že som žil na rôznych miestach od východu až po západ či v Izraeli, dokážem porovnávať a analyzovať. Ľudia, zvyky a vzťahy sú všade iné a pre mňa je to úplne v poriadku, pretože sa nebojím rozmanitosti.

Slovensko vnímam ako zlatú cestu medzi východom a západom. Nachádzam tu prvky, ktoré mi z východnej Európy chýbajú a zároveň prvky, ktoré sú typicky západné a potrebujem ich. Ak by som to mal pripísať ku konkrétnym veciam, tak západnú časť pre mňa predstavuje kvalita života. Máme tu kvalitné potraviny a kvalitné služby. Ak by som ich chcel mať ešte kvalitnejšie, musel by som ísť ďalej na západ. Na úkor toho by som však prišiel o kvalitné vzťahy, čo je pre mňa typicky východná záležitosť. Medziľudské vzťahy sú v západnej Európe úplne iné ako vo východnej.

Z detstva nevnímam svet idealisticky a rovnako ani Slovensko nie je ideálne. Všetko, čo vytvára človek už apriori nemôže byť ideálne, pretože robíme chyby a ani my sami nie sme ideálni. Najdôležitejšie je, aby sme sa vo všetkom, čo robíme, snažili dokonalosti aspoň priblížiť. 

Veľká časť našej spoločnosti ešte s rozmanitosťou nie je takto stotožnená. Čo by nám podľa vás pomohlo?

Rozmanitosť bola na Slovensku prítomná už od čias Rakúsko-Uhorska. Vedľa seba tu žili rôzne národnosti i náboženstvá. Keby na Slovensko prišiel národ, ktorý bude úplne vyčnievať spomedzi všetkých procesov, ktoré sú v krajine zaužívané, je pre mňa pochopiteľné, že veľa ľudí bude mať strach a budú ho vnímať negatívne. Ak tento vyčnievajúci národ príde a akceptuje naše zákony, bude poriadne ovládať náš jazyk, akceptovať systém života, ktorý tu vedieme a bude mať rovnaké možnosti ako my, nevidím dôvod, prečo by mal niekomu prekážať.

Pokiaľ ide o náboženstvo, ľudia prejavujú svoju vieru najskôr doma, potom v modlitebniach a až potom stavajú vlastné chrámy. Ako by toto mohlo prekážať ostatným? A kde je problém, ak niekto vyzerá inak ako my? Veď dnes máme televíziu aj internet. Vďaka nim vidíme, že na svete žijú rôzni a rozmanití ľudia. Je iné oblečenie skutočnou prekážkou?

Slovensko je kresťanskou krajinou a ľudia tu používajú slovenský jazyk. Prišiel som sem z Ukrajiny. Rozprávam plynulou slovenčinou, moje deti chodia do slovenskej školy, no nechcem, aby zanikli v slovenskej väčšine. Chcem, aby zostali Židmi národnosťou aj náboženstvom a súčasne plne integrované v slovenskej spoločnosti.

Nepochopenie a strach z cudzieho prichádzajú, keď sa ľudia navzájom dobre nepoznajú. Ak je človek svedkom niečoho negatívneho, jeho negatívne myšlienky sa dajú pochopiť. O iných ľuďoch rozprávajú negatívne najviac tí, ktorí sa s nimi nikdy nestretli. Nech sa páči, spoznajte Židov i Ukrajincov, a až potom povedzte, či vám ako susedia vyhovujú. Bez skúsenosti je to trochu hlúpe, ale na sociálnych sieťach sme si zvykli byť odborníkmi na všetko, pretože tam je dovolené písať.

Ako by v tom mohlo pomôcť vzdelávanie na školách?

Myslím si, že téma holokaustu je dnes súčasťou učebných osnov každej školy na Slovensku. Myslím si, že deťom by pomohlo, keby sa o Židoch učili aj inak ako o národe, ktorý chceli zabiť, ale nepodarilo sa. Chýba mi časť, ktorá by o Židoch hovorila aj ako o národe, ktorý existuje, funguje a má svoju vlastnú kultúru. Sme predsa susedia a poznať svojho suseda je veľká výhoda.

Verím, že ak sa budeme viac učiť jeden o druhom, budeme môcť oveľa efektívnejšie spolupracovať. Aj kvôli tomu som súčasťou medzináboženského dialógu a spolu so zástupcami jednotlivých náboženstiev navštevujeme školy na Slovensku.

Je pre nás dôležité, aby ľudia videli, že zástupcovia rôznych náboženstiev spolu normálne komunikujú. Verím, že pre nich je to inšpirácia pestovať normálne vzťahy s ľuďmi, ktorí nezdieľajú rovnakú vieru. Často sa deje, že my ľudia komplikujeme veľmi jednoduché veci. To, o čom teraz hovorím, je v skutočnosti veľmi jednoduché, len nám trvalo stovky rokov, kým sme na to prišli.

V slovenskej kresťanskej spoločnosti si neviem predstaviť, že kostoly a chrámy by sa jedného dňa premenili na kaviarne a kultúrne centrá. Ako vnímate túto transformáciu židovských rituálnych budov?

Smutnou realitou je, že na Slovensku máme viac židovských cintorínov ako Židov. Spolu so synagógami a ďalšími budovami sa stali dedičstvom celého slovenského národa. Našu krajinu to odlišuje od iných. Videl som, čo sa napríklad podarilo v Bardejove. Vďaka obnove synagógy a Židovského suburbia je Bardejov ešte krajším mestom, ktoré ľuďom poskytuje ďalší zaujímavý priestor.

Neexistuje tam žiadna židovská komunita, preto synagóga nemôže slúžiť ako modlitebné miesto. Živá je len vtedy, keď sú v nej počuť slová modlitby. Preto je dôležité nájsť spôsob fungovania, ktorý bude vyhovovať obci aj Židom. Z mnohých svätých miest sa stalo kultúrne dedičstvo, ktoré musíme aj naďalej používať slušným spôsobom. Obnova židovského kultúrneho dedičstva v regiónoch je často výsledkom práce konkrétnych jednotlivcov, ktorí majú inšpiráciu aj motiváciu pustiť sa do náročného procesu. Často si ani sami neuvedomujú, že vlastnými rukami píšu dejiny a ich mená raz budú známe.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

hrdinovia minulosti ľudské práva menšiny migracia náboženstvo politika školstvo spoločnosť vzdelavanie