Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Oľga Shaw, spoluzakladateľka Cesty von, vyrastala na fare. Od malička tak vnímala pomoc ľuďom v núdzi ako niečo prirodzené. Študovala v USA, istý čas pracovala na projektoch v Afrike, na Slovensku dlho pôsobila v Nadácii Pontis. Pred štyrmi rokmi sa rozhodla venovať sa naplno hľadaniu riešení na zlepšenie situácie ľudí žijúcich v generačnej chudobe. V rozhovore hovorí o premenách, ktoré sa dejú omamám, deťom a ich rodičom, ale pomaly aj celým komunitám, kde program Omama funguje.

Z rozhovoru s Oľgou sa dozviete aj to, čo ju Cesta von naučila a aké sú jej obavy zo systémových riešení, ktoré sú na Slovensku nevyhnutné pre ozajstnú zmenu k lepšiemu.

Vaše štúdium, aj doterajšia kariéra sa celá spája s neziskovým sektorom. Nikdy vás nelákal svet biznisu?

Vždy som v podstate vedela, že raz budem robiť s ľuďmi na okraji spoločnosti. Obaja moji rodičia sú evanjelickí farári. Vyrastala som v prostredí, ktoré ma viedlo k pomoci ľuďom z rôznych skupín, či už to boli ľudia bez domova alebo miestni Rómovia. Ako farárske dieťa počas komunizmu som občas aj sama zažívala, aké je to byť neprijatou väčšinovou spoločnosťou.

Neskôr som študovala v zahraničí, zažila som slobodu a videla ako sa rôzne skupiny študentov a komunít dokázali zomknúť a zorganizovať pre dobrú vec.

V štúdiu ma podporovali neznámi ľudia, záležalo im na tom, aby som ako študentka z východnej Európy dostala dobré vzdelanie. Pre mňa to veľa znamenalo a celý čas ukazovalo, aké je dôležité byť vnímavý voči ľuďom, ktorí nemali to šťastie narodiť sa do prostredia, kde ľudia nestrádajú. Asi kombinácia vlastných skúseností z detstva vnímania potrieb ľudí, ku ktorému ma viedli rodičia, ma v živote nasmerovala.

Ako ste sa dostali k založeniu Cesty von?

Do roku 2017 som pracovala v Nadácii Pontis a mala som na starosti aj nadačný fond, ktorý sa venoval podpore nepočujúcich. Práve tam som sa dostala k téme raného detstva. Keď sa začne pomáhať sluchovo postihnutým deťom do prvých troch rokov, je rozdiel v tom, čo neskôr dokážu, obrovský. Postupne som sa dostala k deťom v rómskych komunitách. Tým, že som v tom čase sama mala dve malé deti, som veľmi citlivo vnímala neférovosť šancí, ktoré im prostredie, v ktorom žijú, ponúka.

Onedlho na to nastala súhra okolností a s Palkom Hricom sme sa zhodli, že sa chceme ďalej v pracovnom živote venovať téme generačnej chudoby na Slovensku a hľadať riešenia, ktoré budú fungovať. Nechceli sme začínať projekt, ktorý po rokoch skončí, naopak, povedali sme si, že je to téma, ktorej sa chceme venovať dlhodobo, celý zvyšok svojho života. Nech to stojí, čo to stojí a pôjdeme do toho naplno.

Vedeli ste hneď, že začnete zamestnávať omamy?

Našou prvotnou myšlienkou neboli omamy a práca s najmenšími deťmi. Pôvodne sme chceli zapájať firmy do zamestnávania ľudí z vylúčených komunít.

No čím viac sme sa do témy ponárali, zistili sme, že ľudí z týchto komunít je veľmi ťažké zamestnať. Napríklad pre to, že ich úroveň slovenčiny je veľmi zlá alebo že majú veľmi nízke vzdelanie, čo je dôsledkom toho, v akom prostredí vyrástli a akým prekážkam vo vzdelaní museli čeliť.

Išli sme teda hlbšie a začali pracovať s deťmi v školskom veku. A opäť, čím viac sme sa tomu venovali, tým viac sme zisťovali, že deti v školách nemajú šancu uspieť z objektívnych dôvodov. Postupne sme sa dostávali aj k výskumom vo svete venujúcim sa vplyvu toxického stresu na deti žijúce v chudobe. Povedali sme si, že začať musíme v ranom detstve.

Prečo na Slovensku nemáme systém pomoci najmenším deťom žijúcim v chudobe už dávno?

Treba povedať, že tu boli a aj sú príklady projektov a organizácií, ktoré sa venujú deťom žijúcim v chudobnom prostredí. Napríklad Detstvo deťom. Svoju prácu robia veľmi dobre. Náš cieľ je riešiť tento problém systémovo. Témy chudoby a toxického stresu sú témami posledných možno päť až desať rokov.

Foto: Jakub Šteinecker

V zahraničí sa však tejto problematike venovali dávno.

Áno, omnoho skôr a my sme sa dokonca tiež jedným zahraničným výskumom inšpirovali. Je podobný tomu nášmu. Išlo o program, ktorý fungoval na Jamajke pred 20 rokmi.

Program Omama je vo svojej podstate veľmi komplexný. Zamestnáva ženy z vylúčených komunít, podporuje deti v období, kedy je to najpotrebnejšie, ale posilňuje aj rodičov…

Pre nás bolo dôležité dosiahnuť tri veci. Zamestnávanie, ktoré vnímame ako veľmi dôležité riešenie chudoby, ďalej to, že sa chceme venovať deťom úplne od malička, keďže intervencia v ranom veku je veľmi dôležitá, a tiež, že riešenia musia prichádzať zvnútra komunity. Od tých, ktorí problémom rozumejú a sú tam rešpektovaní. Práve v omame sa to všetko spojilo a zafungovalo. Od začiatku nám to takto dávalo zmysel. Sme presvedčení, že ľudia z chudobných komunít musia byť zapojení do riešení svojej situácie, bez toho sú intervencie zvonka málo efektívne.

Pred čím ste mali na začiatku najväčší rešpekt?

Obávala som sa, ako bude program prijatý komunitami. Či nás prijmú mamičky a budú dôverovať niekomu, kto k nim prišiel z Bratislavy. Začínali sme na zelenej lúke. Nemali sme peniaze ani ľudí, nevedeli sme, či to bude fungovať. Boli sme pripravení aj na to, že nás ľudia neprijmú. Naopak, zaskočilo nás, že sa program tak rýchlo rozbehol a začal rýchlo rásť.

Prečo sa to podľa vás podarilo tak rýchlo?

Vďaka tomu, že sa spojilo viacero faktorov. Na začiatku sme boli dvaja, ale veľmi rýchlo sa k nám pridávali ľudia, ktorí našej myšlienke uverili. V bratislavskom tíme, ale aj po celom Slovensku máme skvelých ľudí. Ani neviem, ako to opísať, no mali sme pocit, že vzniklo akési hnutie, kde každý cítil, že môže niečím prispieť. Darí sa nám prijímať ľudí s podobným hodnotovým nastavením a to je pre nás asi najdôležitejšie. Je to fascinujúce.

Stále sa k nám pridávajú ľudia z firiem, speváčky, ITčkári, právnici, mamičky na materskej. Veľmi veľa dobrých ľudí, ktorí sú ochotní využiť svoj talent, schopnosti a čas. Nehovoriac o darcoch, ktorí nás podporujú pravidelne alebo akokoľvek. Ľudia, ktorí sa pridali a uverili našej myšlienke, sú najdôležitejším faktorom nášho úspechu.

Omamy nám zase na školeniach hovoria, že náš projekt má človečinu, ľudskosť. Počas posledného dňa školenia, keď zdieľajú svoje pocity, často v slzách povedia, že je to prvýkrát, čo sa cítia rešpektované a že sú medzi ľuďmi, ktorí im dávajú pocítiť obyčajnú ľudskú dôstojnosť. Berieme ich ako partnerov a to nikdy predtým nezažili. Motivované a posilnené sú potom veľmi ochotné a schopné to odovzdávať iným rodičom. Keď tým ľuďom dáte šancu, ich prerod a rast sú neskutočné.

Čo všetko dokáže zmeniť jedna omama?

To ešte uvidíme. Hovoríme, že omama je nástroj. Je tam pre mamičku, ale v konečnom dôsledku je to mama, ktorá sa venuje dieťatku. Naše omamy posilňujú maminky v rodičovských zručnostiach, učia ich, ako reagovať na potreby dieťaťa.

Vďaka tomu, že sú omamy v komunitách rešpektované ako líderky, vedia veľmi silno podporiť ostatné mamičky. Týmto mamám nikto nikdy v živote nepovedal „si dobrá mama“. Ony často cítia, že zlyhávajú. Majú toho veľmi veľa, okrem starostlivosti o deti a domácnosť musia riešiť veci, ktoré si my nevieme predstaviť, ako ísť po vodu, zháňať drevo a podobne. Keď jej omama povie, že je dobrá mama, pochváli ju za to, že sa tak snaží, pôsobí to na tú ženu až liečivo.

Ľudia z chudobných osád majú problém sa zamestnať. Vy ste ženám z tohto prostredia ponúkli zamestnanie s férovými podmienkami. Čo pre ne práca omamy znamená? Aké reakcie to v komunite vyvoláva? 

Kým na začiatku sme nevedeli, kde omamy zoženieme, momentálne máme o túto pozíciu veľký záujem. Často nám volajú ženy z rôznych kútov Slovenska, ktoré by sa rady stali omamami.

Ako mama viem, aké ťažké je zlúčiť zamestnanie napríklad v situácii, keď je dieťa choré. Čo potom, keď je detí viac a manžel pracuje v zahraničí? Práca omamy, ktorú môže žena vykonávať vo svojej komunite a nemusí nikam dochádzať, je pre ňu veľmi dobrá. My sa zároveň snažíme omamy v zamestnaní posúvať. Motivujeme ich, aby si dokončili vzdelanie, v rámci pracovného času majú čas alokovaný na sebarozvoj. Snažíme sa byť dobrým zamestnávateľom. Keď sa u nás zamestná žena, začnú sa z komunity ozývať ďalšie.

olga shaw s detmi
Foto: Jakub Šteinecker

Aký posun vidíte na vašich omamách?

Po nejakom čase sú z nich úplne iné ženy. Je to až dojemné. Kým na pohovore to boli ženy, ktoré si neverili a nevedeli, čo v živote chcú, po roku nám zrazu rozprávajú o tom, ako sa im zmenil život a ako ony menia životy iných. Majú plány do budúcnosti, rozmýšľajú, že si dokončia školu, urobia vodičák, začnú sa učiť po anglicky. Aktívne plánujú svoju budúcnosť. Vnímam ich nadobudnuté sebavedomie. Keď v človeku vidíte potenciál a dáte mu podporu, úplne rozkvitne.

Ako sa k práci omamy stavajú muži? Manželia omám a otcovia detí, ktoré učia?

Na pohovore sa žien vždy pýtame aj otázku, či je v poriadku pre ne a ich rodinu, aby absolvovali štvordňové školenie. Ich účasť na školeniach, ktoré sú niekedy ďaleko od ich domovov, je jednoducho nevyhnutná a už pri tom prvom sa ukáže, či to nebude problém.

Stretli sme sa aj s tým, že skvelú, veľmi motivovanú ženu manžel na štyri dni z domu nepustil. Niekedy sa to stáva, ale pri omamách, ktoré pre nás pracujú, máme veľké šťastie v tom, že ich manželia podporujú a myslím, že sú na ne aj hrdí. Sami nám zvyknú hovoriť, že vidia, ako sa ich manželky zmenili, a dokonca aj, že si lepšie rozumejú.

Nemali ste záujem o prácu aj od mužov?

Zvažovali sme aj program pre mladých chlapcov typu výchova ku vzťahom, ale zatiaľ je to hudba budúcnosti. Problém by tu asi bol, keby muži chodili do domácnosti k iným ženám. Zatiaľ sme túto myšlienku zavrhli. Ale na lekcie nám chodia s deťmi aj oteckovia, takže môžeme vyvrátiť mýtus, že deťom sa venujú len mamy. V programe máme skvelých otcov, ktorí sa radi hrajú, chvália, vedia prejaviť lásku svojim deťom.

Existujú predsudky, možno aj zažité skúsenosti so zamestnávaním Rómov z vylúčených komunít, kde to celkom nevyšlo. Máte skúsenosť, radu pre potenciálnych zamestnávateľov?

V prvom rade treba porozumieť prostrediu generačnej chudoby, pretože to so sebou nesie isté špecifiká správania. Je veľmi ľahké odsúdiť človeka a jeho správanie, ale keď vieme, čo je za tým, dokážeme lepšie nastaviť veci v zamestnaní tak, aby sme tomu človeku vytvorili priestor vybudovať si pracovný návyk.

Často si zvykneme myslieť, že naše zaužívané pravidlá správania strednej triedy majú rovnako zaužívané všetci. Ale ľudia v chudobe fungujú inak. Museli sa prispôsobiť životu v chudobe. Prejavuje sa to tým, že neplánujú dopredu, žijú v danom momente, keďže tam naozaj človek nikdy nevie, čo sa stane zajtra. Zároveň je v týchto komunitách jasnou prioritou rodina.

Keď sa niečo stane dieťaťu alebo niekomu v rodine, človek do práce nepríde, pretože preňho je prvoradé postarať sa o rodinu. Nenapadne ho pritom, že treba dať vedieť zamestnávateľovi. To sú veci, s ktorými treba pracovať a ľudí ich naučiť.

Keď sa tá podpora na začiatku podarí, získate veľmi dedikovaných a lojálnych zamestnancov. Vidíme to na našich omamách. Chce to čas, vytrvalosť a trpezlivosť učiť sa na obidvoch stranách.

Sami ste si tým prešli?

Viackrát sme cestovali do osady na dohodnuté stretnutie. Cesta trvá aj štyri hodiny, vstávate o štvrtej, ste dohodnutí na konkrétny čas, prídete, ale stretnutie sa nepodarí. Omama je u lekára s dieťaťom, ale nestihla, či zabudla nám dať vedieť. Nie je v tom zlý úmysel, pre nich je priorita vyriešiť aktuálny problém, ktorý sa v tomto momente deje a nevidia súvislosti. To, že treba zavolať, sa učia, a časom sa to mení.

Tiež sme si prešli svoju cestu. Máme nastavené jasné pravidlá a stále si hovoríme, že chceme byť dôslední, ale láskaví. Nechceme, aby sa u nás cítil niekto ponížený alebo kontrolovaný, ale na druhej strane jasne komunikujeme naše očakávania, pretože my prácu omamy vnímame aj ako pracovný inkubátor. Nejaký čas v tejto práci pobudnú, získajú pracovné návyky a budú sa môcť zamestnať inde, ak budú chcieť.

Neradi by sme ich na ten svet pripravili zle. Každý zamestnávateľ bude od nich niečo očakávať, takže nevytvárame pre ne bublinu, v ktorej fungujú bez pravidiel alebo v ktorej sa dá všetko prepáčiť. Mantinely sa snažíme definovať jasne, ale zakladáme si na tom, aby od nás cítili prijatie a vedeli, že sme tu pre ne a chceme, aby u nás pracovali.

Začínali ste so štyrmi omamami, momentálne ich zamestnávate 38 v 27 komunitách. K tomu pripočítajme 18 mentoriek, začali ste s projektom Filip. Kopíruje tento rast váš plán, aký ste si na začiatku predsavzali alebo ste ho už predbehli?

Rastieme rýchlejšie, ako som si ja osobne na začiatku myslela. Máme hrubú víziu 40 omám do roku 2023, v každom prípade si však chceme udržať kvalitu. Ide do toho veľa práce, podpory a času.

Našim dlhodobým a hlavným cieľom je, aby sa to, na čom pracujeme, dostalo do systému, aby omám bolo čo najviac. Nemôže to však stáť na jednej neziskovke.

Ako je váš rast udržateľný?

Na začiatku, keď sme s Palkom Hricom zakladali organizáciu, nemali sme žiadne peniaze, na účte bola nula. Dali sme do toho vlastné financie. Ale už na začiatku sme si hovorili, že nechceme vybudovať organizáciu, ktorá nebude udržateľná dlhodobo. Paradoxne, na toto sa pýtajú aj ženy na pohovoroch. Sú zvyknuté, že podobné projekty fungovali rok, maximálne dva. To, že im ponúkame zamestnanie na dobu neurčitú, je pre ne veľká vec.

Udržateľnosť funguje naozaj len vďaka ľuďom, ktorí nás podporujú. Nad vodou nás držia pravidelní darcovia a veľmi nás teší, že rastú. Pravidelne nás podporuje vyše 1000 ľudí.

Tým, že sa naša práca dostáva do povedomia, darí sa nám zdroje zháňať ľahšie. Už to nie sú len súkromné zdroje. Vnímam, že táto téma zbližuje ľudí, ktorí na nej chcú participovať s cieľom, že deťom z prostredia generačnej chudoby sa raz bude dariť lepšie. Ich záväzok je dlhodobý. Vďaka nim tie peniaze máme a vieme, že môžeme zamestnávať viac a viac žien.

olga shaw heroes
Foto: Jakub Šteinecker

Maringotku vo Veľkej Lomnici, ktorá je zázemím pre prácu vašej omamy, navštívil aj premiér SR a o vašom projekte sa vyjadril pozitívne. Program Omama sa dostal do Plánu obnovy. Môžete nám priblížiť, aké konkrétne kroky zo strany štátu sa chystajú v tejto oblasti?

Do roku 2026 by mali byť čerpané financie na prioritné témy, zadefinované v Pláne obnovy, cez vyhlásené grantové schémy. Program Omama je explicitne spomenutý, a teda jednou z tém je aj rané vzdelávanie. Tá sa spomína aj v prijatej Stratégii pre rovnosť, inklúziu a participáciu Rómov do roku 2030, takže určitý deklarovaný záujem zo strany štátu tu je.

Pripravuje sa aj zavedenie novej sociálnej služby, ktorej súčasťou by malo byť vytvorenie pozície asistenta raného vzdelávania a od roku 2025 sa chystá väčšia revízia zákona o sociálnych službách a celková komplexnejšia stratégia raného vzdelávania. Pracuje sa teda postupne na systémových riešeniach, ktoré by mali byť zahrnuté do štátneho rozpočtu, a ktoré majú záujem presadzovať aj ľudia na Ministerstve sociálnych vecí a rodiny aj na Ministerstve školstva.

Sme preto súčasťou viacerých pracovných skupín, keďže téma raného vzdelávania v marginalizovaných rómskych komunitách sa nás bytostne týka. Nehovorím, že sme ju otvorili my, lebo viac pozornosti sa jej aktuálne venuje aj vo svete, ale myslím, že sme dali impulz, aby sa veci začali hýbať. Je to veľký krok vpred, musím sa však priznať, že máme na druhej strane obavy. Záleží nám na tom, aby si projekt zachoval ľudskosť.

Keď sa niečo robí vo veľkom, na celoštátnej úrovni, niekedy sa to zmechanizuje tak, že sa výnimočnosť vytratí. Nechceme dopustiť vznik niečoho veľkého v rukách štátu, kde by boli zamestnávané omamy bez komplexnej prípravy, za ktorou je obrovské množstvo ľudí, času a financií.

Náš kľúčový podporný tím tvoria mentorky a supervízorky, ktoré sa pravidelne stretávajú s omamami, zúčastňujú sa lekcií, dávajú spätnú väzbu, zvyšujú kvalitu. Máme rodičovské kluby, kde pracujeme s celými komunitami, zlepšujeme manuály, používame rôzne pomôcky a okrem prvotných školení, školíme každé 3 mesiace ľudí v teréne.

Stojí nás veľa síl, aby sme kvalitu udržali, a preto by sme boli veľmi neradi, aby sa náš program zredukoval na zamestnávanie žien v chudobných komunitách bez celej tejto práce a podpory okolo.

Ako to teda urobiť?

Boli by sme radi, keby sme vedeli aj s ostatnými organizáciami dohliadnuť na to, že kvalita v teréne ostane. Vnímam, že zamestnávaním omám sa menia aj komunity. Nie je to zmena, ktorá sa udeje zajtra, ani o dva-tri roky, ale postupne sa tá mentalita ľudí mení. Čím viac omám bude pracovať a bude sa viac o tých témach v komunitách hovoriť, bude sa aj viac rodičov pridávať a o rozvoj svojich malých detí viac zaujímať. Časom možno už omamy ani nebudú potrebné. Vtedy by sme si povedali, že sme dosiahli náš cieľ.

Ako sa vám darí spolupracovať so starostami obcí, pri ktorých stoja osady, v ktorých pôsobíte?

Je to rôzne. Napríklad vo Veľkej Lomnici kedykoľvek potrebujeme väčší priestor, je nám k dispozícii komunitné centrum. Starosta Sirku, kde sme kúpili maringotku, sa rozhodol, že obec bude zdieľať finančné náklady.

Čoraz častejšie sa nám starostovia ozývajú, že by chceli vo svojej obci omamu. Uvedomujú si, že treba začať pracovať s malými deťmi, vidia, aký vplyv to má na komunitu ako takú, na rodičov a ostatné ženy.

Presne na tých lokálnych úrovniach je zmena najdôležitejšia. Osveta musí byť zameraná práve sem. Chceme prepájať materské až základné školy, rozprávať sa o tom, čo môžeme urobiť, aby sa tam deti cítili prijaté, aby ich majoritná spoločnosť viac vnímala. Myslím si, že keď deti prídu do školy pripravenejšie a pre ich spolužiakov budú rovnocennými rovesníkmi, bude sa postupne meniť aj ich vnímanie a postoje.

Sú spomínané maringotky dôkazom, že je dobré mať pri tejto práci otvorenú myseľ?

Presne tak. V Sirku žijú ľudia v starých baníckych domčekoch, priestory sú veľmi malé a veľmi zaľudnené. Keď omama prišla v Sirku na lekciu, bolo v miestnosti bežne 10 ľudí a dieťa sa nevedelo sústrediť. A tak prišli obyvatelia s nápadom maringotky. Nám táto myšlienka prišla na začiatku smiešna, ale oni sa nevzdávali a stále to spomínali. Prvú maringotku sme našli v bazári pri Senci. Priviezli sme ju, traktorom vytiahli hore do kopca dva kilometre za dedinu do osady, kde bývajú naši Rómovia. Bol to najlepší deň v Sirku, veľká vec, všetci chceli byť pri tom.

Neskôr sme zistili, že maringotku sme kúpili od Cirkusu Aleš a odkúpili sme od nich ďalšie štyri. S pánom principálom Alešom sme sa spriatelili a aj s manželkou nám veľmi fandia. Nápad s maringotkou prišiel priamo od komunity, pomohli sme ho zrealizovať a funguje výborne.

Začínali ste v marci 2018, máte už teda za sebou prvých absolventov. Ako sa im darí?

Keď sme začínali, brali sme do programu deti v rôznom veku. Niektoré mali už tri roky a v tom veku sa väčšinou už prejavilo viacero zanedbaných vecí. Nemáme to zatiaľ zmerané, ale zo škôlok dostávame správy, že deti sa vedia lepšie sústrediť, lepšie rozumejú po slovensky. Ich schopnosť udržať pozornosť a reagovať na požiadavky učiteľky je v porovnaní s deťmi, ktoré neabsolvovali omamu, omnoho väčšia.

Je to pochopiteľné, dieťa na ktoré nikto nerozprával, nevyzval ho, aby niečo pomenovalo či nekreslilo, v škole nevie, čo sa od neho očakáva. U našich detí je schopnosť reagovať na požiadavky na úplne inej úrovni. Netvrdíme, že deti z programu vedia hneď perfektne po slovensky, ale návyky, ktoré získali, neskôr veľmi uľahčujú prácu učiteľom.

Je veľmi veľa faktorov, od ktorých môže úspech detí v budúcnosti závisieť. Kvalita školy, prístup učiteľov, ako dobre alebo zle sa bude dieťa v škole cítiť. Veríme však, že klíma sa mení a je stále viac a viac aj učiteľov, ktorí chcú týmto deťom pomôcť.

O témach ako generačná chudoba, podpora detí v ranom detstve alebo aj problémoch rómskych detí so slovenčinou sa začína hovoriť aj vďaka vám. Zdalo by sa, že prichádza pozitívna zmena pre ľudí, ktorým sa venujete. Na druhej strane je nálada v našej spoločnosti vyhrotenejšia, ostrejšia voči inakosti aj voči Rómom. Darí sa aj napriek tomuto hluku reálne napredovať?

Asi žijem v bubline, ale tým, že som sa na to dala, verím, že sa situácia lepší. Množstvo ľudí z rôznych sfér, ktoré sa k nám pridáva, je pre mňa nádej. Veríme v pozitívnu zmenu v spoločnosti. Plánujeme zamerať sa vo väčšej miere na osvetu, pretože tieto deti nám raz vyrastú a budú z nich dospelí, ktorí sa budú chcieť zamestnať. Bude veľmi dôležité, aby vyrástli do spoločnosti, ktorá ich príjme, ponúkne im zamestnanie a bude ochotná ich prijať ako ľudí.

Moja skúsenosť je, že sa stávame citlivejšími a vnímavejšími a je to aj tým, že sa o téme generačnej chudoby viac rozpráva. Cítim, že ľudia chcú, aby sa týmto deťom darilo a chcú prispieť k riešeniam. Vnímajú neférovosť podmienok, v akých žijú a že ako spoločnosť sme zlyhali, keď v tých podmienkach vyrastajú už 20 rokov.

Je len na nás, či necháme krikľúňov a extrémistov preraziť, alebo či uveríme, že dobro zvíťazí.

Čo je pre vás ideál, ktorý chcete s Cestou von dosiahnuť?

Ak hovorím o ideáli, potom by každá komunita mala svoju omamu. Vízia Cesty von je, aby každé dieťa narodené do chudoby dostalo šancu na lepší život. Úplne dlhodobý cieľ je, aby omamy už neboli potrebné.

To samozrejme nedosiahneme sami, ale veľmi verím v silu spojenia ľudí pre dobrú vec. Chceme spolu s ďalšími organizáciami ponúkať komplexné a systémové riešenia. Na druhej strane sa snažím nedávať si dlhodobé ciele, lebo, úprimne, mám strach a nechcem, aby to znelo ako klišé, ale človek vtedy môže stratiť kontakt s konkrétnym človekom, ktorý za tým všetkým je.

Darí sa vám, avšak o vašom programe zvyknete hovoriť s rešpektom a opatrne. V čom spočíva jeho krehkosť a vaše obavy?

Dostať sa z chudoby nie je rovnaké, ako naučiť sa cudzí jazyk. Nie je to ako stanoviť si plán a povedať si, že keď ho budem dodržiavať, dosiahnem presné výsledky. Pôsobí tu veľmi veľa faktorov, na ktoré tí ľudia nemajú vplyv a cítia sa bezmocne.

Omamy nám hovorievajú – robím všetko, čo môžem a aj tak to nejde. Dejú sa mi veci, ktoré neviem ovplyvniť a neviem sa z toho vyhrabať. Objaví sa exekúcia, príde choroba, úmrtie v rodine a zase sú späť v začarovanom kruhu. Často je to jeden krok vpred a päť naspäť. Ide to veľmi pomaly. Nehovoriac o tom, že hovoríme o ľuďoch z vylúčených komunít. To, ako budú úspešní, závisí vo veľkej miere od našich postojov.

Veľakrát sa o tom rozprávame u nás v Ceste von. My tie deti môžeme stimulovať, dostať na nejakú úroveň. Rodičia môžu byť ochotní ich vo vzdelaní podporovať, ale keď ich v konečnom dôsledku nikto nezamestná preto, že sú Rómovia, celé naše úsilie neprinesie žiadne ovocie. Preto chceme pracovať viac s majoritou a hovoriť o tom, ako veľmi dôležité je vnímať ich ako prínos pre spoločnosť, pretože oni vedia byť prínosom.

Čo ste sa naučili za štyri roky práce s ľuďmi z najchudobnejších komunít?

Zistila som, že ja sama, ale aj spoločnosť veľmi málo rozumieme ľuďom v chudobe. Vždy, keď si myslím, že som niečo pochopila, mám pocit, že začínam odznova. Na jednej strane sú nejaké naše predstavy, ako to u ľudí v marginalizovaných komunitách funguje, ale skutočne vedieť a zažívať to, čo oni, je niečo iné. Tie osudy sú tak ťažké. Učím sa ich počúvať. Často sú totiž riešenia, ktoré im ponúkame, riešeniami len pre nás.

Čo je v tom, čo robíte pre vás najkrajšie?

Vidieť zmeny na omamách, sledovať, ako rastú. Teraz sme prešli školením Rubena Feuersteina, izraelského psychológa. Vymyslel metódu Feuersteinova metóda inštrumentálneho obohacovania zameranú na myslenie o myslení. Napísal knihu, ktorá mi ostala v pamäti: Máš ma rád, neprijímaj ma takého, aký som. Je to o tom, že vy v človeku vidíte potenciál, veríte mu viac, ako verí on sebe. Keď vidím, ako sa naše omamy menia na sebavedomé schopné ženy s názorom, ktoré svoje deti, svoje dcéry, vedú ku vzdelaniu, je to neskutočné. Som za to veľmi vďačná.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

cesta von heroes omama Rómovia vylúčené komunity vzdelavanie