Kvetoslava Berkyová má dlhoročné skúsenosti s osvetou a starostlivosťou o zdravie Rómov. Tento rok si od prezidentky prevzala medailu za významné zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v sociálnej oblasti, najmä v oblasti práce s marginalizovanými komunitami. Žije v Rudňanoch, obci v minulosti preslávenej baníckou činnosťou, dnes zápasiacou s obrovskou environmentálnou záťažou.
V rozhovore s Kvetoslavou Berkyovou sú načrtnuté viaceré závažné témy, ktoré by si zaslúžili samostatnú pozornosť. Ťažkými kovmi znečistené územie, na ktorom žijú Rómovia v Rudňanoch aj osud mladého muža, ktorému nespravodlivé rozhodnutie zobralo šancu ďalej študovať a zamestnať sa.
Ako vnímate nedávne ocenenie od pani prezidentky? Čo pre vás znamená?
V prvom rade neviem, kto ma na toto ocenenie navrhol, kto pomyslel práve na mňa. Keď sa mi z kancelárie prezidentky telefonicky ozvali, najskôr som si myslela, že si niekto zo mňa strieľa.
Vedela som, že pôjde o ocenenie prezidentkou, ale nič bližšie. Pýtala som sa, čo ak nebudem môcť prísť, čo ak niekto ochorie a navyše, je to predsa len ďaleko. Oni opakovali – pani Berkyová, musíte prísť. Moji blízki ma však presvedčili. Hovorili mi, aké vzácne to predsa je prevziať si ocenenie od prezidentky. Pôjdem, nejako sa tam dostanem, povedala som si nakoniec. Keď som sa z Bratislavy vrátila, privítali ma so smiechom a radosťou. Neskôr začali prichádzať gratulácie až z Anglicka a Čiech.
Už 50 rokov sa venujete pomoci iným. Ovplyvnil vás v detstve niekto vydať sa v živote týmto smerom?
Ako mladé dievča som chodila do školy s deťmi z majority. Bývali sme v prostredí spolu s nerómami. Kamarátila som sa s dievčatami z majority a tá inšpirácia pomáhať prišla aj od rodičov týchto kamarátok. V triede som bola jediná Rómka, ale cítila som sa tam rovnocenne a úplne normálne.
V škole som postupovala od prvej až po deviatu triedu. Mala som veľmi dobrých rodičov. Keď videli, že čítam knihu, učím sa, rozumeli, že je to pre mňa dôležité. Nechali ma a nerušili. Hovorili mi – ty nič nebudeš pratať, len sa uč. Bavilo ma to, učila som sa rada a ďakujem za to svojim rodičom.
Boli v tomto podobní aj vaši súrodenci?
Všetci sme sa radi učili, každému sa podarilo niečo vyštudovať. Od detstva som túžila stať sa zdravotnou sestrou. Úspešne som zložila skúšky, ale neprijali ma pre nedostatok miesta. Bolo to sklamanie. Potom som však od ľudí, ktorí ma poznali dostala ponuku absolvovať zdravotné školenie v Kysaku. Hneď som súhlasila.
Bývala som na internáte, chýbali mi rodičia, ale mala som jasný cieľ. Hoci som nedostala možnosť študovať, dostala som šancu niečo sa naučiť.
Potom ste sa vrátili do Rudnian?
Už počas školenia v Kysaku sa o mne dozvedeli ľudia, ktorí mi ponúkli prvú prácu. Bola pre Červený kríž v Spišskej Novej Vsi. Tri roky som pomáhala ľuďom v piatich osadách, z ktorých niektoré som dovtedy ani nepoznala – Bystrany, Chrasť nad Hornádom, Vítkovce, Hájik, Markušovce. Zo začiatku som nepomáhala so zdravotnými vecami, išlo skôr o pomoc pri komunikácii s rôznymi úradmi. Keď boli chorí, sprostredkovala som im návštevu lekára. To, čo som vedela, som im poradila.
Teraz pracujete ako asistentka osvety zdravia pre Zdravé regióny. Čo to znamená?
Ľudia za mnou prichádzajú s maličkosťami, porežú sa, ja im ranu vydezinfikujem, obviažem, upokojím ich. V Rudňanoch v piatich lokalitách pracujeme tri asistentky. Zo začiatku som bola sama, zvládala som to, ale moji nadriadení usúdili, že toho pre mňa bolo dosť a pribudli ďalšie dve asistentky, s ktorými sme si podelili lokality.
Stále som však celý deň medzi ľuďmi. Keď skončím o 16:00 administratívu, začnem si plánovať ďalší deň. Koho navštívim, kam pôjdem skontrolovať užívanie liekov, vysvetliť niečo, čomu nerozumejú. Plán je len približný, pretože my nevieme, čo sa za tých 24 hodín môže udiať. Zrazu niekto potrebuje s niečím pomôcť, treba zavolať sanitku, ošetriť ranu… Vždy sa niečo deje.
Celý život sa zaoberáte zdravím. Ako vnímate starostlivosť Rómov o svoje zdravie?
Pre nás, asistentky osvety zdravia v Zdravých regiónoch, je naša práca poslanie. Šírime osvetu. Presviedčame ľudí, aby išli k lekárom. Väčšina Rómov má z lekárov veľký strach. Boja sa ísť aj na preventívnu prehliadku. Ťažké je to hlavne u starších ľudí, vtedy sa im ponúkneme, že ich budeme sprevádzať. Zoberieme štyroch – piatich a ideme s nimi. Aj mladé dievčatá sme zo začiatku sprevádzali napríklad na prehliadky ku gynekológovi, teraz už chodia samé. Ľudí sme k lekárom sprevádzali denne, ostávali sme pri nich, aby sa nebáli. Takto sme zachránili život už mnohým ľuďom.
Keď porovnám zdravie mladých a starších, myslím si, že v minulosti sa žilo zdravšie. Pamätám si na svoje detstvo, varili sme si a jedávali jednoduché, ale myslím, že výživnejšie a zdravšie jedlá ako dnešná mladá generácia.
Ako ste v Rudňanoch zvládli najťažšie obdobie pandémie Covid-19?
Musím sa priznať, že som mala strach. V deň, keď sme sa dozvedeli, že sú potrebné rúška, vravím si, veď tu rúško predsa nikto nemá. Vytiahla som stroj a začala šiť. V našej osade bol strach, plač, báli sme sa.
Bolo mi veľmi ľúto, že sa nemôžeme stretávať tak, ako sme boli zvyknutí, že prídem do bytu, domu alebo chatrče, sadnem si a s človekom sa dôverne porozprávam o všetkom, čo ho trápi. Zdravým sme roznášali pozvánky na očkovanie, pripravovali sme im rúška, komunikovali s lekárom, pomáhali sme s testovaním. Ľuďom sme radili, aké vitamíny si majú kúpiť, ako sa chrániť. Mali sme chorých, ale nemali sme, našťastie, žiadne úmrtie na koronu.
Všade okolo nás vidím veľa detí. Ako deti v Rudňanoch trávia voľný čas?
V minulosti našu osadu navštívila delegácia z Holandska. Pýtali sa nás, čo by sme tu najviac potrebovali. V rámci projektu, ktorý sa volal Matka a dieťa, tu zriadili škôlku. Bol to úspešný projekt. Okrem starostlivosti o deti mysleli aj na aktivity pre matky. Naučili ich šiť, štrikovať. Mamy si tu mohli svoje deti okúpať, obliecť do čistého oblečenia.
Holanďania zriadili aj komunitné centrum v časti Rochús, v ktorom som pracovala ako sociálna pracovníčka po skončení projektu so škôlkou. Na začiatku som dobrovoľnícky pomáhala s prípravou detí, ktoré mali nastúpiť do školy. Neskôr mi ponúkli zamestnanie. Boli to krásne časy. Fungovali tam rôzne aktivity pre deti, čo sme si vymysleli, mohli sme zrealizovať. Založili sme si tanečný súbor, nacvičili vystúpenie, tancovali sme pre Holanďanov, prišli aj novinári, mali sme veľký úspech. Neskôr projekt skončil.
Ako vnímate tieto dočasné projekty?
Je to potom ťažké. Čo sa dá robiť, peniaze sú viazané na určitý čas, potom projekt skončí.
Nemíňa sa často pomoc rómskej minorite od majority svojmu účinku preto, že nedochádza k hĺbkovému vzájomnému porozumeniu?
V dnešnej dobe je to veľmi ťažké. Ak vláda nevyčlení nejaké peniaze, ako môže organizácia alebo človek sám pomôcť? Problém je veľký a dlhodobý, sami sa z toho nedostaneme. Potrebujeme, aby nám majorita podala pomocnú ruku. Pozrite sa na túto osadu, vidíte ten život – deti, dospelí, starí ľudia. Žijú tu spolu a zároveň izolovane, nepoznajú iné. Uvedomujú si, že sú vyčlenení, cítim ich hnev, beznádej. Často sa tu niečo zomelie, niekto sa poháda, deti sa pobijú, nie je to dobré.
Ako by sa podľa vás zmenil ich život, keby nežili vo vylúčených lokalitách?
Keby boli títo ľudia roztrúsení medzi majoritou, každý by mal svoj domček a nežili by takto pokope, neverím, že by sa nezmenili. Sama som to videla. Veľa ľudí aj z veľmi zaostalej časti Zabíjanec začalo žiť inak, keď ich v ohrození života vysťahovali do časti Rochús. Bola som prekvapená, čo sa stalo s ľuďmi, čo dovtedy žili veľmi biednym spôsobom života. Nemali vodu ani wc, keď sa presťahovali do bytov. Prídete a vyzujete si topánky, tak tam majú čisto. Platí, že prostredie, v ktorom žijete, vás ovplyvní tak, že sa podľa toho prostredia aj správate.
Vidím to denne. Úprimne, medzi toľkými ľuďmi, ktorí žijú tak blízko seba, a zároveň tak ďaleko od iného prostredia, nemôže byť pokoj. Keď sa vyskytnú hádky, robíme aj mediátorov, niekedy sa nám situáciu podarí zvládnuť, niekedy nie.
Pomáhali ste riešiť katastrofickú situáciu s bývaním, kedy sa v osade na mieste starej bane začala prepadávať zem. Čo sa tam stalo?
Rudňany sú pomerne rozľahlá obec s piatimi rómskymi osadami. Teraz sa nachádzame v lokalite Pätorácke, pod nami je ďalšia časť, teraz už len chatrčky. Práve tam bolo závalové pásmo. Aj my sme tam bývali, starí rodičia si tam v minulosti odkúpili dom. Pod nami bol obchod a veľký činžiak. Kvôli nebezpečenstvu zosuvov pôdy z neho vysťahovali ľudí majority a nasťahovali sa tam Rómovia.
Už predtým, keď sa územie pod nami začalo reálne prepadávať, som bojovala za to, aby boli odtiaľ ľudia vysťahovaní. Písali sme politikom, volali médiá.
Neskôr nebezpečenstvo nadobudlo reálnu podobu, keď sa zem prepadla a vytvorila kráter hlboký 10 metrov. Ako si na tú situáciu spomínate?
Keď došlo k najhoršiemu, zem sa prepadla a vznikla veľká jama. Viditeľná už bola aj šachta, kde pracovali baníci. Začali sme okamžite zachraňovať deti, vynášať veci.
Do rána sme s deťmi stáli na ceste, aby sa nikomu nič nestalo. Podarilo sa vynosiť aj väčšinu vecí z bytov. Polovicu obyvateľov vtedy vysťahovali a ubytovali do veľkých stanov. Našťastie sa nikomu nič nestalo. Vydržali sme. Pomohli sme vybaviť, že vysťahovaní obyvatelia územia, ktoré sa prepadlo, sa mohli nasťahovať do opustenej budovy, bývalých banských kancelárií a šatní. Prázdna budova sa prerobila na byty a presťahovali sa. Bola to veľká radosť, ľudia boli šťastní.
Aké nebezpečenstvo plynúce z bývalej prevádzky baní tu aktuálne hrozí?
Zosuvy hrozili hlavne v časti Pätorácke. Odtiaľ sú obyvatelia vysťahovaní, spodná časť bola spevnená. Veľkým problémom je kontaminovaná pôda po baníckej činnosti, hlavne v časti Zabíjanec.
Nachádza sa tam nebezpečný odpad z baní, ťažké kovy. Navštívili nás tu viacerí politici, sľúbili pomoc, ale zatiaľ sa toho veľa nezmenilo. Navyše mládež vyrastá, máme tu mladé rodiny, ktoré nemajú kam ísť.
Narušené životné prostredie v Rudňanoch, najmä v častiach, kde žijú Rómovia, vplýva negatívne na zdravie, práca tu od zatvorenia baní nie je. Prečo aspoň mladšia generácia Rómov neodíde za lepšími podmienkami? Prečo je ťažké pre mladých Rómov osamostatniť sa?
Za prácou chodia mladí aj starší. Ale z toho, čo zarobia, si nepostavia dom. Ostávajú aj kvôli rodine, ktorá je pre nich veľmi dôležitá. Ale keby mali šancu, odišli by. Často o tom počúvam. Zárobky sú však nízke, odídu na mesiac a domov donesú 200 – 300 eur. Odchádzajú aj do Bratislavy aj do Čiech. Zamestnaní sú často načierno. Nemajú na to odísť.
Je ich život bez reálneho východiska dôsledkom začarovaného kruhu generačnej chudoby?
Vymaniť sa z tohto prostredia je ťažké. Mali sme tu dvoch chlapcov, ktorí sa dostali na hotelovú školu. Jeden z nich bol môj vnuk, druhého od malička vychovával môj brat. Školu navštevovali, avšak asi každý druhý týždeň bolo potrebné niečo zaplatiť. Dochádzali, platili cestovné. Rodičia na to jednoducho nemali. Sama som prosila niekoľkých ľudí, či by nemohli finančne pomôcť mladým ľuďom, ktorí chcú študovať. Boli múdri a šikovní.
Synovec už chodil aj na prax do reštaurácie, niečo si aj zarobil. Chcel sa veľmi osamostatniť, išiel bývať do Spišskej Novej Vsi. Ten nájom však neutiahol a musel sa vrátiť k dedovi. Ani jemu sa to nepodarilo.
Čo by ste povedali človeku, ktorý hovorí o výhodách pre Rómov, o tom, ako nechcú pracovať a všetko dostávajú zadarmo?
Aby si to vyskúšal. Keby skúsil život, ktorý žijeme my Rómovia, hovoril by inak. Ak si majorita myslí, že dostávame a máme veľa, nie je to jednoducho pravda. S tými ľuďmi žijem a vidím ich životy.
Máme tu obchod vzdialený dva kilometre. Keď si nakúpia múku, cestoviny, to čo potrebujú, majú to niekedy až priťažké, aby to vládali priniesť domov. Nemôžem povedať, že hladujú. Nehladujú. Uvaria si a najedia sa z toho, čo majú. Ale nie je to tak, ako si mnohí myslia. Z podpory sa nedá vyžiť.
Muži pracujú, ženy sa väčšinou starajú o deti. Zárobky mužov nie sú vysoké. Spolu s tým, čo dostanú ženy od štátu, musia zaplatiť nájom za byt a elektrinu. Niektorí majú aj bojlery na teplú vodu na elektrinu, ale skoro ich nevyužívajú, lebo by účty nezvládli zaplatiť.
Spomínali ste mi, že si ľudia na konci mesiaca aj požičiavajú. Funguje vo vašej obci úžera?
Predtým áno, ale teraz už našťastie nie. Ľudia zmúdreli, už to tu nevidím.
Vráťme sa ešte k deťom. Ako v Rudňanoch vyzerá vzdelávanie rómskych detí?
Deti chodia na základnú školu v obci. Tí, čo na to majú, idú autobusom, ostatní peši. Rómske deti majú triedy zvlášť. S nerómskymi deťmi chodí do triedy možno štyri až päť detí. Integrovať rómske deti medzi nerómske sa tu nedarí.
Aj vy ste pritom spomínali, ako vás v živote posunulo to, že ste chodili do školy všetci spolu…
Teraz máme nového riaditeľa, zatiaľ som sa ním nerozprávala. Tí predošlí mi hovorili, že rodičia nerómskych detí nechcú, aby chodili do triedy spolu. Som rada, že sa to podarilo aspoň niekoľkým rómskym deťom.
Ako vnímate jazykové zručnosti detí pred nástupom do školy a akú majú podporu z domu?
Jazyková bariéra existuje, je to prirodzené, veď my doma hovoríme rómsky, je to náš materinský jazyk. Sama som sa v komunitnom centre venovala jazykovej príprave malých detí vo veku dvoch, troch aj štyroch rokov. Urobili sme si kruh z maličkých stoličiek a začala som sa s nimi rozprávať. Rómsky a slovensky. Deti opakovali po mne slová a vety, neskôr sa vedeli predstaviť, povedať, kde bývajú, naučili sa básničky aj odpovedať na otázky. Stále hovorím, že keď sa chce, tak sa dá. Deti sa to všetko dokážu naučiť.
Podpora v rodinách je však slabá. V miestnosti je často 10 ľudí, malé deti. Aby si dieťa mohlo sadnúť a v pokoji sa učiť, je takmer nemožné.
Deti, ktoré som pripravovala, prevzala teraz vedúca komunitného centra s asistentkou, ktorá je Rómka. Budú v práci s deťmi pokračovať. Tie deti sú už teraz celkom iné a keď neskôr nastúpia do materskej školy, už budú pripravenejšie, pochopia viac, budú viac rozumieť.
Ako to všetko stíhate vo vašom veku a popri práci pre Zdravé regióny?
Nejako som to dokázala. S jazykovou prípravou najmenších som začínala v rámci projektu, ktorý sa už skončil, ale deti za mnou chodili stále. Venovala som sa im teda po pracovnej dobe, od štvrtej na dve hodinky. Teraz ich do starostlivosti prevzalo komunitné centrum.
Máte v osade nejakú nasledovníčku alebo nasledovníka v práci a osvete, ktorú robíte?
Áno, veľmi šikovní sú moji vnuci a vnučky, ale asi najviac mi pomáha Dávid, mladý muž z našej osady. Už sa odo mňa veľa naučil, vie komunikovať a je smelý. On by to mohol byť. Vychodil však špeciálnu školu, tak je takmer nemožné ho zamestnať. Do špeciálnej školy vôbec nepatril. Je to veľká nespravodlivosť.
Zábery z rómskych osád bývajú takmer vždy znepokojujúce a negatívne. Povedzte nám však, čo dobré sa vo vašich komunitách deje?
Do komunitného centra chodieva pravidelne kňaz. Prichádza si ho vypočuť veľa našich ľudí. Počúvajú Božie slovo a na ich tvárach vidieť, čo vo vnútri prežívajú. Je to bolesť a smútok. Sme však vďační, že sem chodí.
Niekedy tu bývali zábavy, ľudia sa viac radovali, teraz to už tak nie je. Onedlho sa v osade bude konať svadba, budúci manželia pricestujú z Anglicka, ale svadby sa zúčastní asi len blízka rodina.
Zvykli sme tu veľa tancovať. Viedla som tanečný súbor. Raz nás zavolali do Kokavy, na nacvičenie programu sme mali pár dní, cvičili sme každý deň do večera, aby to vystúpenie nebola hanba. Všetkých to bavilo, spievali, tancovali tradičné rómske tance, dokonca niektorí aj netradičné – natrénovali si breakdance. Vyrobili sme si oblečenie na vystúpenie a boli sme najlepší. Mali sme veľký úspech.
Toto ich baví. Chcela som, aby sa mohli ukázať, aj aby videli svet. Užili sme si to. Mala som z veľkú radosť aj z celého procesu. Nebol tu vtedy krik, deti nevystrájali. Všetci sme sa tešili, nacvičovali až do zotmenia. Z nácviku odchádzali všetci unavení a spokojní rovno spať. Bol tu pokoj, nikto sa nehádal, nebol na to čas.
Prečo ste skončili?
Neboli financie, nikto mi za to neplatil. Potrebovali sme peniaze na autobus, vtedy som poprosila ľudí, aby prispeli, nakoniec sa nám to podarilo. Tí, čo sem chodili, už vyrástli, majú svoje rodiny, ale sú tu mladší a majú rovnaký talent. Keby sa nám podarilo získať podporu z nejakého projektu, myslím, že by som ešte dokázala s nimi niečo nacvičiť. Išla by som do toho rada.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
