Jerguš Tesák pôsobil v Správe národného parku Muránska planina, spolupracoval s WWF Svetovým fondom na ochranu prírody. Momentálne na voľnej nohe spolupracuje s organizáciou Lesmír, monitoruje sovy a dravce a zameriava sa na rozvoj prírodného turizmu na Slovensku.
Čím zo života zvierat by sa súčasný človek mohol inšpirovať?
Povedal by som, že u ľudí sa vytráca blízky vzťah s členmi rodiny. Spoločné nedeľné obedy sú už skoro prežitkom. Každý si rieši svoj život a už nás spája len tá krv. Práve na vlkoch môžeme odsledovať, že oni sa venujú udržiavaniu vzťahov v rodine – svorke. Ískajú sa. Dcéra alfa samice, ktorej úlohou je aj stmeľovať svorku, ju celú obchádza. Jemne sa hryzú a majú pohodičku. Vlky sú rodinné typy. Som rád, že sa mi to podarilo zaznamenať na fotopasce.
Čo ďalšie zo zvieracej ríše si odpozoroval?
Medveď je gentleman. Má síce ťah k ľahkej polygamii, ale keď sa nám podarí vo voľnej prírode odsledovať, ako sa snaží okúzliť potenciálnu partnerku a ona jeho, je to krása. Síce je to ozrutné zviera, ale pri pytačkách pôsobí galantne.
Stalo sa mi, že som sa musel rýchlo odpratať z cesty, lebo medvedica bežala smerom na mňa, ale nedívala sa dopredu, ale ponad plece, či si ju Omar všíma. Toho medveďa sme poznali. Je veľký, čierny a odstáva mu jedno ucho.
Srnec používa menej nežné praktiky. Keď pozoruješ srnčiu lásku, hraničí s napadnutím. Naháňa srnu dovtedy, kým to vyčerpaná nevzdá a neodovzdá sa.
Myšiak je vytrvalý. Rys je vznešená mačka. Krkavce majú podľa mňa najpohodovejší život. Keď je najhoršie, idú sa najesť do nákupných centier a na smetiská. Ak by som sa mal prevteliť do zvieraťa, čisto z pragmatických dôvodov by to mohol byť najlepší život.
Máš s prírodou celoživotný vzťah. Ako by si ho opísal. Bytosť voči bytosti?
Otec mi už ako malému v lese šepkal: “Zastaň. Teraz fúka vietor naším smerom, to zviera nás nepočuje a necíti. Buď veľmi ticho a pozeraj.” A videl som vlka po prvý raz. Mal som osem.
Ja prírodu vnímam ako ženu, Matku Zem. Mám k nej blízky vzťah. Je silná a vie dlho čakať. Nemali by sme s ňou súperiť, ale rešpektovať ju.
Ľudia sú prirýchli. Máme v sebe silno zakorenený egoistický prejav prežitia. Už aj taký lykožrút to má tak, že vyčerpáva svoje zdroje dovtedy kým nedôjde ku kolapsu jeho populácie. Možeme s čistým svedomím povedať, že smerovanie ľudstva nemá podobný štýl?
Opíš, čo v tebe prebieha keď si v prírode? Čo cítiš? Na čo myslíš? Ako sa správa tvoje telo?
Mám na Slovensku svoje rituálne fleky. Je asi pätnásť takých, kde dokopy nikto nechodí okrem rysa a medveďa. Tam sa nabažím divočiny.
Chodievam s dobre vycvičeným psom, ktorý sa drží stále pri mne. Je to môj parťák a vysunutý zmysel. Keď zastane a počúva, upozorní ma to, že cíti niečo, o čom ešte neviem a čakám.
Vždy chcem byť nenápadnou súčasťou prírody. Sadnem si na dlhší čas, a keď zmizne moja pachová stopa, vtedy môžem zazrieť zvieratá. Nebudem ti hovoriť o tom, ako sa spirituálne prepájam so skalou, takto to nemám. V divokej prírode ale nasávam jej energiu.
Svoju profesionálnu cestu si započal v štátnej správe ochrany prírody, kde si niekoľko rokov pôsobil. Ako si sa dopracoval k prírodnému turizmu?
Odžil som si desať rokov boja za prírodu. Chodil som na miesta, kde sa ťaží a trpel som, keď som vedel, koľko zvierat tam zomrie. Vedel som, čo všetko žije v starých stromoch. Ďateľ veľký, tesár čierny, sova dlhochvostá, plch sivý, netopiere…
Tiež sa k tomu pridala frustrácia z hoaxov. V prvej línii ochrany prírody som riešil rôzne stanoviská a zúčastňoval som sa na stretnutiach a diskusiách, kde sme sa snažili dopracovať k dohode.
Argumentačný boj môže byť produktívny, ale súčasná doba do toho vniesla sajrajt hoaxov, a to je problém. Namiesto toho, aby sa riešila podstata, preberali sa argumenty, prečo áno a prečo nechrániť nejaký les, rozoberala sa spolitizovaná vec. Stačí pritom jeden lživý príspevok na sociálnych sieťach, ktorý sa stane pravdou pre danú skupinu ľudí.
Nedávno sa mi stalo, že som si prisadol ku skupine chlapov v miestnej krčme. Vedel som, že narazíme na tému aké veľké peniaze ako ochranári poberáme. Tak som sa ich spýtal: “Chlapi, a viete vy vôbec, ako to funguje s fondami a dotáciami?” Sedeli sme tam dlho, vysvetľoval som im to od A po Z a skončilo to tým, že sme spoločne rozpustili niektoré presvedčenia, ktoré boli postavené na vode.
V rozhovoroch s ľuďmi je často nutné rozobrať tému do poslednej šróby, a to sa nedá robiť na dennej báze. Preto som si povedal, že končím s bojovou ochranou prírody a idem sa venovať pozitívnym veciam. Sústredím sa na rozvoj prírodného turizmu a čisto pre radosť robím muziku. Pôsobím v trinásť člennej kapele Buchajtramka, v ktorej hráme party folklór.
Mohla by som prírodný turizmus definovať cez vzťah, porozumenie a poznanie k ochrane?
Môžeme ľudí približovať k prírode cez film alebo ich tam rovno zoberieme a vytvoria si osobný vzťah. Príroda sa nedá udržať len ochranou cez zákony, ale musíme ju chrániť záujmom ľudí.
To je moja filozofia. Chcem to robiť pozitívne a veľmi citlivo. Ľudí sprevádzam spôsobom, aby sa dozvedeli nové veci a mali radosť. Hlavne ma baví rozpovedať skryté príbehy. Napríklad komunikácia medzi hubami a stromami je fascinujúca. Na mieste, kde je spadnutý starý strom a neďaleko rastie mladý, viem ľuďom priblížiť celé storočie. Cestujeme spolu v čase.
Sprevádzaš rôzne skupiny ľudí. Čo si na nich odpozoroval?
Najviac ma bavia ľudia, ktorí prírodu vôbec nepoznajú a zároveň som vždy udivený, že až tak vie byť o nej niekto nevedomý. A ešte rád sledujem ľudí s predsudkami, keď sa u nich menia.
Reforma národných parkov bola uzákonená pred rokom. Aký v tom vidíš význam a je v praxi citeľná zmena?
Nemusíme až tak prosíkať. Dúfam, že aj ďalšia vláda jej bude naklonená, lebo je to u nás dosť politická záležitosť. Momentálne sa prírode trošku polepšilo. Viac sa dáva dôraz na jej podstatu aj na úrovni Európy, nielen Slovenska.
Ako sa dotkla reforma zavádzania prírodného turizmu do praxe?
Zákon je jedna vec a ľudia druhá. My sme teraz nevymenili tisíc nových ľudí. Sú tam tí istí a potrebujú si to premyslieť a zorientovať sa. To, že prišla reforma, ešte neznamená, že presvedčenie sa zmenilo.
Teraz sme v takej situácii, že jedna strana nás nemá rada, lebo sme im v minulosti šliapali po prstoch a pustí nás k sebe len veľmi ťažko. A tá druhá nás síce v myšlienke podporuje, ale bojí sa, aby sa ochrana prírody ešte viac neoslabila a tak tiež vyčkáva. Tým pádom to vlastne stojí.
Je to na nás, ochranároch a ekológoch pôsobiacich v mimovládnom sektore, aby sme konzistentne vyvíjali tlak a šírili osvetu.
Aj vo vlastných radoch.
Áno aj. Keby som sa o niečo snažil len teoreticky, ale nerobil by som to prakticky, tak argumenty zo strany štátnych ochranárov by sa mohli považovať za opodstatnené. Ja to však robím už desať rokov a ich obavy viem reálne praxou vyvrátiť.
Sme ekológovia a máme v sebe prirodzene nastavené limity. Vieme, kde aké zviera kedy hniezdi a kde brloží, tak tam nikoho, samozrejme, nezoberiem. Vieme nastaviť mieru únosnosti prostredia.
Opíš mi v skratke ideálny výsledný systém, ako by to mohlo fungovať.
Som zahraničný turista a do vyhľadávača napíšem divoká príroda na Slovensku. Vyhodí mi web, kliknem si na fotku, ktorá ma láka, a dostane ma do daného národného parku. Zároveň sa mi vyroluje zoznam sprievodcov a dostupných termínov. Vyberiem si čas, dátum, tému a na danom mieste ma sprievodca čaká a vyrážame do našej krásnej slovenskej divočiny.
Každý národný park bude mať na okraji reštauráciu, ubytovanie alebo malý návštevnícky park nastavený vychádzajúc zo smerovania národného parku. Napríklad centrum, kde deti môžu získať informácie o divokých zvieratách. Týmto spôsobom nie je národný park bytostne závislý len na financiách štátu, ale vedel by si veľkú časť zarobiť sám.
Systém funguje a podporuje aj miestnych obyvateľov v živobytí, a teda aj oni podporujú ochranu prírody spätne.
Bolo by fajn rozšíriť zmýšľanie v prepájaní manažmentu a ochrany prírody. Môžeme prírodu chrániť s podporou ľudí nielen preto, aké máme, našťastie, zákony. Ľuďom sa to síce nepáči, ale zatiaľ nás zákon drží. Keď sa poľnohospodárom alebo lesníkom stále len niečo zakazuje a prichádza jedno obmedzenie za druhým bez vysvetlenia, tak to nie je krok k spoločnému smerovaniu.
Myslím si, že napríklad časť peňazí, ktorú odvádzajú veľkí znečisťovatelia do Envirofondu, by sa mohla investovať na doplatky pre ľudí na Slovensku, ktorí kvôli ochrane prírody musia obmedziť činnosť, z ktorej žijú, boli by otvorenejší spolupráci.
To ma privádza k nahliadnutiu na developerov, ktorí žijú z turizmu. Keď ide človek napríklad do Demänovskej doliny, tak sa mu chce plakať, ako je to tam zastavané. Na vrchole Chopku zase ziape rádio.
To je presne príklad nezvládnutej príležitosti. Tam neboli rešpektované limity prostredia. Takáto šialená výstavba je ešte horšia ako ťažba dreva, lebo keď už tam raz stojí stavba, nevyrastie pod ňou ďalších sto-dvesto rokov nič.
Národný park by mal byť v pozícii, že nastavuje trendy rozvoja územia aj z pohľadu výstavby. Ak by stavbu povolil a verejnosť sa proti tomu ohradí, nemôže sa vyhovárať a musí prijať zodpovednosť.
Doteraz to nebola zodpovednosť zo strany ochranárov?
Developerský proces má veľa úrovní, kým sa nejaká stavba vybuduje. Trvá aj tri-štyri roky, kým povolenie príde, a je to zložitý proces.
Úrad obdrží žiadosť od developera, ktorý predloží svoj zámer a požiada inštitúcie, aby sa k tomu vyjadrili. Jednou z nich je aj správa národného parku, ktorá k žiadosti podá svoje stanovisko. Veľakrát je záporné a národný park stavbu neodporúča. Správa národného parku však nie je rozhodovacím orgánom a nemusí byť ani prizvaným účastníkom v pokračujúcom konaní. A teda ochranári na to už nemajú dosah
Aký by tu mohol nastať ideálny posun?
V developerskom procese je zásadná odborná správa od EIA – Environmental Impact Assesment, teda posudzovanie vplyvov na životné prostredie.
Keby to malo fungovať absolútne transparentne, vyhodnocovateľ dokumentácie EIA by mal byť v anonymnom systéme pod nejakým číslom. Keď si developer zadá požiadavku na výstavbu, systém mu náhodne vygeneruje kód. Developer zaplatí paušálne za správu, ale nemá dosah na to, kto bude jeho žiadosť spracovávať. Nevie, či to bude Jano, Jožo, kamarát alebo nekamarát.
Tlačilo sa na to. Momentálne, nedávnym schválením nového stavebného zákona sa však oslabila pozícia verejnosti pri kontrole developerských aktivít.
Keď sa bavíme o komplikovaných spoluprácach, nedá sa vyhnúť dynamike vzťahu lesníkov a ochranárov.
Vysvetľujem to tak, že sú dvaja stavitelia. Jeden stavia z betónu a druhý domy z prírodných materiálov. Obidva objekty sú stavby, ale procesy a výsledky sú veľmi rôzne.
Nevidieť les pre stromy je veľmi trefná povedačka. Pre lesníka predstavuje les ten strom, ktorý má vyrásť a má byť z neho úžitok. Samozrejme, že sa rešpektujú malé kúsky ochranných lesov, ktoré ostávajú ako zdroj genofondu alebo držia vodu a pôdu.
Ochranári chcú dať prírode väčší priestor. Vidia ju ako komplex vzťahov, ktoré doteraz úplne nechápeme. Kedysi tu bola rovnováha a my ju rozkopávame a máme pocit, že to máme pod kontrolou. Nie je to tak.
Žijeme dosť neohľaduplne. Kedysi sme v tom boli lepší, a to nehovoríme o období pred tisíc rokmi, ale pred jednou starkou dozadu.
Predstav si, že ochranári a lesníci spoločne zasadnú k okrúhlemu stolu. Aký ústretový krok by mohli obe strany podniknúť smerom k sebe?
Ako prvý krok by si mohli obidva tábory priznať chyby, ktoré spravili.
Ochranári pri vyhlasovaní chránených oblastí v minulosti, keď sa nezvolil prístup zapájania verejnosti. Nezačalo sa to celé budovať od vzťahu s miestnym človekom. Použil sa skôr štandardný, postkomunistický spôsob, keď sa povedalo, že od zajtra je tu zákaz a nedebatujeme. Keď sem vstúpiš, dostaneš pokutu a bodka.
Na strane lesníkov sa niekedy vyťažilo podstatne viac, ako sa muselo. Ťažili sa aj biotopy, ktoré nemali napríklad s lykožrútom nič spoločné. Mali by si dať ruku na srdce, že v tom mohli byť aj osobné záujmy.
Bolo by skvelé zobrať veľkú skupinu facilitátorov, ktorá vie, ako zmierňovať konflikty medzi skupinami a s ich pomocou hľadať spoločné prepojenia. Pomenovať si veci, na ktorých sa nezhodneme, ale už ich nebudeme prežívať a potom tie, na ktorých sa zhodneme a vieme v nich byť konštruktívni.
Zachovanie prírody by mal byť záujem oboch strán.
Generácia súčasných dvadsaťročných je silne zameraná na environmentálny aktivizmus. Ako to vnímaš?
V ekológii existujú pojmy adaptácia a abaptácia. Pri tom prvom sa ja prispôsobujem prostrediu a v druhom formuje prostredie mňa. Životné prostredie sa v súčasnosti rúti a ľudia na to musia reagovať.
Ďalšia generácia, tí dnešní maličkí, budú podľa mňa musieť riešiť už len výlučne toto. Klimatická kríza je prúser. Teraz sa síce sťažujeme, že nám je horúco na námestí v Banskej Bystrici, ale to nebude jediný problém. Raz sa tá velenčná krivka preklopí. Neviem povedať, či sme pod čiarou alebo už nad, ale jednoznačne sme v jej tesnej blízkosti.
Rozhodne treba pracovať s mladými ľuďmi, ale osobne sa orientujem na prácu s dospelými. Nemáme veľmi čas spoliehať na to, že idem sadiť semienko do škôlkara a dúfať, že z toho niečo vyrastie, lebo je na vratkej pôde. Pokúsim sa zasadiť ho do dospelého človeka, ktorý má vplyv na spoločnosť a mení svet už teraz.
Aký by bol titul tvojej súčasnej autobiografie?
Kroky do tajomna prírody. Predstavujem si machom obrastený les a bosé nohy, ktoré tadiaľ prešli. Tak vidím obálku knihy.
Čo je konečný cieľ? Keď ako starý muž prestaneš pracovať a odídeš žiť na okraj lesa, čo by si chcel, aby po tebe ostalo?
Budem spokojný, keď bude v mojej sedemdesiatke pochopená podstata ochrany prírody v našej krajine. Keď bude mať Slovensko niekoľko funkčných národných parkov, čiže keď budú chrániť prírodu a zároveň budú chlebodarcami územia, v ktorom sa nachádzajú. Ľudia zistia, že nie zneužívanie, ale šetrné užívanie prírody je cesta. Príroda bude trvalo udržateľne využívaná mäkkšími formami.
Ktorú otázku bežne nedostávaš a je dôležité na ňu odpovedať?
Či ochranu prírody robíme pre peniaze alebo z presvedčenia. Odpovedal by som, že ochrana prírody je jednoznačne práca z presvedčenia. Máme pocit, že prírodu trošku lepšie chápeme aj medzi riadkami a s pokorou sa jej naturocentricky venujeme. Vnímame ju a myslíme si, že symbióza medzi človekom a krajinou je možná.