Matúš Valko: Na začiatku vojny sme za tri dni vyzbierali peniaze na auto, dnes máme sotva na naftu

Kým som prišiel z hraníc do Popradu, mali sme na účte 1400 eur. Dnes robím aukcie poštových známok, aby som vyzbieral aspoň niečo na naftu.

3. 11. 2022

Ivana Ščuroková

Od prvých dní ruskej agresie na Ukrajine pomáhal na slovensko-ukrajinských hraniciach. Počas troch dní sa mu podarilo vyzbierať peniaze na kúpu dodávky, aby ňou neskôr mohol evakuovať zdravotne znevýhodnených a tých, ktorí sa svojpomocne na hranice dostať nedokázali. Dnes pomoc smeruje predovšetkým lokálnym dobrovoľníkom a armáde. Popri tom sa snaží vysporiadať s úpadkom solidarity v spoločnosti a nájsť spôsob, akým by jeho projekt – Pomoc za čiarou – dokázal ešte chvíľu fungovať.

Prečítajte si rozhovor s Matúšom Valkom, ktorý je predovšetkým silnou výpoveďou o zážitkoch, ktoré na cestách po Ukrajine zozbieral.

Čo motivuje človeka z Popradu pracujúceho v IT k tomu, aby išiel dobrovoľne evakuovať ľudí v krajine, kde práve vypukla vojna, celý svet je na nohách a nikto nevie, čo očakávať?

S manželkou sme si uvedomovali skutočnú blízkosť konfliktu. Rakety vtedy dopadli len 60 km vzdušnou čiarou od našich hraníc. Začali sme organizovať zbierky materiálnej pomoci a voziť ju na hranice. Z rozhovorov s dobrovoľníkmi tam vyplynulo, že ľudia potrebujú pomoc priamo na Ukrajine. Tí, ktorí prichádzali na hranice, si dali kávu, čaj, vzali suchú deku a už ich tam čakali autá a autobusy, ktoré ich rozvážali ďalej. Oveľa väčší problém mali ľudia, ktorí sa na hranice dostať nedokázali. Boli to najmä zdravotne znevýhodnení alebo imobilní ľudia.

Prihlásil som sa do výzvy pre šoférov, ktorí boli ochotní pomôcť a dve cesty som absolvoval svojím sedemmiestnym autom, ktoré bolo aj tak malé a s kuframi sa doň veľa ľudí nezmestilo. Chceli sme si preto požičať dodávku, ale na cestu na Ukrajinu nám ju nechcela dať žiadna firma. Jediná možnosť bola kúpiť vlastnú. Blbec.online mi pomohol zorganizovať zbierku na kúpu ojazdenej dodávky, ktorú som šiel kúpiť tri dni po jej zverejnení. Miera solidarity bola neuveriteľná.

Ako si nad tým premýšľal, keď si sa rozhodoval, či sa zapojíš? Aké vybavenie k tomu potrebuješ?

Je pravda, že človek vtedy veľmi nepremýšľa. Nevedel som sa dočkať, kým mi dajú pas a kým bude pripravená dodávka, aby som konečne mohol vyraziť. Vždy to bolo o malých cieľoch. Mal som aj obavy, ale potom som sa dostal do komunity Čechov, ktorí jazdili pre Caritas a vzájomne sme sa hecovali už len tým, že sme si hovorili, kto kam zašiel, až sme napokon začali pomáhať v tesnej blízkosti bojísk.

Vybavenie, samozrejme mám, hoci prilbu som niekde zapatrošil a nepriestrelná vesta visí na stoličke, pretože je strašne ťažká. Okrem toho mám pas. Chodievame vždy len na ukrajinskú stranu konfliktu. Do okupovaných území alebo niekam, kde by mohli nastať boje, nás vojaci nepustia. Chodíme do miest, kde by mohla padnúť raketa, ale vtedy by nás nezachránila vesta ani prilba.

matus-valko-rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Čo na to povedala tvoja vtedy ešte tehotná manželka, prípadne rodičia?

Keď som bol na hranici, bolo to samozrejmé. Keď sme začali vybavovať dodávku, manželka sa pýtala, čo mi je, že som taký divný. Ja som sa na to už v hlave pripravoval, tak som priznal, že čakám na pas a pôjdem na Ukrajinu. Odpovedala: „Dobre.“ Prekvapilo ma to, tak som sa jej spýtal, či som jej ľahostajný. Povedala, že nie, ale bude to lepšie, ako by som sa mal túlať po dome ako bludička.

Naopak, moja mama to veľmi nevedela pochopiť. Pri nej som si začal uvedomovať, ako ju – ale aj mňa samého – ovplyvnili hodiny dejepisu v škole. Preto chápem mamu aj ľudí, ktorí veria Putinovi, že na Ukrajine zabíja fašistov. Na mame sa mi páči, že si dá povedať a jej názor sa mení s počtom fotiek, ktoré jej ukážem a príbehov, ktoré jej rozpoviem. Ľuďom treba veci ukazovať, aby porozumeli. Všetci nie sú zlí.

Aké boli tvoje hodiny dejepisu v škole?

Dnes mám 40 rokov a uvedomujem si, že Rusko mi nikdy nebolo veľmi blízke, ale nikdy som nepátral po príčinách. V škole nás učili,  že Rusi majú najsilnejšiu armádu, nikdy neprehrali žiadnu vojnu a s pomocou kadekoho a chybami iných, vyhnali Napoleona aj Hitlera.

Keď som sa tým naozaj začal zaoberať, zistil som, že Rusi prehrali väčšinu vojen, ktoré viedli. Zo všetkých odporúčam Rusko-Japonskú, o ktorej by sa dala natočiť tragikomédia.

Ako prebiehala evakuácia?

Ako dobrovoľník som nemal až toľko zákaziek, ako som čakal, tak som zobral kamaráta a šli sme na vlakovú stanicu do Ľvova, kde som sa pýtal často zmätených ľudí, kam potrebujú odviezť. Zoznámili sme sa s tamojšími dobrovoľníčkami, ktoré nám cestujúcich časom začali zháňať samy.

Niektorí s nami išli takmer bez váhania, iní sa pýtali na prácu a bývanie. Všetko sme to vybavovali priamo zo stanice v Ľvove. Fungovali sme tak dosť dlhú dobu, kým ľudia prestali chodiť. Medzičasom tam vznikli nové linky prepravných spoločností a podobne. Keď ich už bolo veľmi málo, začali sme pomáhať so zásobovaním dobrovoľníkov, aby mohli fungovať priamo tam. Nemali sme žiadny priestor upadnúť do stereotypu.

Teraz jazdí najmä moja kolegyňa Monika z Čiech, ktorá chcela veľmi pomáhať a je aj veľmi šikovná, len jej chýbalo auto. Požičal som jej našu dodávku a zostal doma pomáhať manželke, keďže sa nám narodilo druhé dieťa.

matus-valko-rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Ako vás prijali ľudia na staniciach?

Toto je možno trochu zvláštne, ale všetci boli veľmi nedôverčiví. Povedal by som, že Ukrajina je mentálne na úrovni Slovenska 90. rokov, keď sa nikomu nedalo veriť a každý chcel každého oklamať. Pri nadväzovaní konverzácie preto zvyknem ľuďom ukazovať svoje doklady.

Raz sme pomáhali rodine zo Slavjanska, ktorá rozprávala iba rusky. Vedeli, že chcú odísť, ale nevedeli kam. Mali so sebou jednu igelitku, tak som sa spýtal, či je to ich celá batožina. Odpovedali, že to dostali od dobrovoľníkov vo vlaku. Nemali vôbec nič. Navrhol som, že ich vezmem na Slovensko. Spýtali sa ma, kde to je. Ukázal som im mapu, a keď v mobile videli našu vlajku, vydesili sa, že je ruská. Dlho som ich presviedčal, že naozaj nie je. Napokon si dali povedať a v Žiline sme im pomohli vybaviť všetky potrebné dokumenty.

Ako prebiehala cesta, keď k vám už nasadli do auta?

Bolo to veľmi individuálne. V aute s prvou päťčlennou rodinou z Černihivu bolo hrobové ticho až po ukrajinskú hranicu. Viezol som mamu so štyrmi deťmi a dve z toho boli zdravotne ťažko znevýhodnené. Neozvalo sa ani najmenšie, 1,5 ročné z nich. S kamarátom sme sa rozprávali, aké je to zvláštne.

Keď sme prešli pasovou kontrolou, povedal som, že sme von z Ukrajiny, hoci zatiaľ na území medzi štátmi. Na tých dvoch metroch z nich opadlo všetko, čo ich až po hranice ťažilo tak, že nedokázali prehovoriť. Nastala dobrá nálada a dokonca padlo aj niekoľko žartov. Bol to veľmi silný zážitok.

Keď som sa spýtal, čo ich primälo odísť, odpovedali, že žili v obytnej štvrti ďaleko od vojenských cieľov. Dohodli sa, že odídu, až keď v rámci jedného dňa padne v ich blízkosti osem bômb. Šiesta padla priamo na ich dom. Štyri dni strávili zasypaní medzi kompótmi v pivnici, kým ich nevykopali von. Potom sa rozhodli odísť. Pani dnes z Čiech vybavuje pomoc pre vojakov na fronte. Viem si predstaviť, že veľa takýchto rozhodnutí nemalo šťastný koniec.

Pridaj sa k HEROES komunite

Poď s nami objavovať inšpiratívne osobnosti.
Ak túžiš po kreatívnej práci, vedenie rozhovorov ťa pohltí.
Staň sa súčasťou nášho virtuálneho tímu.

NAPÍŠ NÁM

Na sieťach Pomoc za čiarou ste uverejnili video, ako evakuovaní ľudia v aute spievajú so slovami, že ste zvažovali, či je vhodné zverejniť ho. Prečo?

To bola veľmi zvláštna cesta. Ukrajinou sme vtedy prechádzali veľmi dlho. V aute bola babička z Charkova, ktorá zmeškala vlak. Povedala si, že má toho plné zuby a svoj život chce dožiť pri mori. Chcela ísť do Splitu, čo sme jej nedokázali splniť, ale tešila sa, že ju vezmeme aspoň do Košíc.

Mali sme tam dievča s gitarou, ktoré so sebou nemalo asi nič iné. Keď sme prechádzali Karpatskou časťou, začalo na nej hrať a bolo to nesmierne dojímavé. Kamarátovi som vtedy ukazoval zimomriavky. V aute bola aj pani so zdravotne znevýhodneným synom, ktorý si deň pred ruským útokom zlomil nohu, takže bol úplne imobilný. V Užhorode sme nakladali ešte pár nevidiacich manželov. Stačilo úplne málo, aby sme všetci v aute na chvíľku zabudli na to, čo sa okolo nás deje.

Zvažoval som, či to vypublikujem, pretože už vtedy začínali hlúpe komentáre o drahých autách, na ktorých sem prišli, že si chcú užívať, čo im máme čo pomáhať. K tomu sa mohlo pridať, že im je ešte aj do spevu. Keď som videl, že ľudia si nájdu dôvod pre nenávisť aj pri vlajke mesta Košice, povedal som si, že je to úplne jedno a vypublikoval som to. Dnes už to dokážem vypustiť a komentáre sa snažím nečítať. Je pravda, že na mojom účte ich veľa nie je a od začiatku som zmazal len jeden komentár a zablokoval jedného používateľa.

matus-valko-rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Keď utíchli evakuácie, začali ste prevážať materiálnu pomoc i pásiky do glukomera, ale ako ste sa dostali k prevozu sond do jadrovej elektrárne?

Jeden chalan sa ma medzirečou spýtal, či by sme sondy do jadrovej elektrárne nevedeli previezť do Rivne, že je to veľmi súrne. Zhodou okolností sa mi v ten večer ozvala jedna pani, že v tom istom meste jej mama potrebuje pásiky do glukomera. Tak som si povedal, že oboje vezmem jednou cestou.

Overil som si, či je prevoz legálny, chalan mal pripravené všetky potrebné papiere, ale ja som primárne pomáhal jednotlivcom a nemohol som si dovoliť stáť šesť hodín v rade kamiónov. Keďže nepotrebovali doklad o dovoze, povedzme, že sa mi sondy podarilo úspešne doručiť, no zabudol som dať vypísať papiere.

Prevážal si ešte niečo, čo ťa samého prekvapilo?

Áno. Ešte v čase, keď lietali rakety ponad Kyjev, môj priateľ – lekár – ma prosil, či dokážem zohnať lieky. Keď je vojna, chýba inzulín a ak je človek cukrovkár, tak zomrie. Ak má problémy so srdcom a nedostane správne lieky, tiež zomrie. Ale ak je človek psychiatrický pacient, nezáleží mu na tom, či dostane svoje lieky, ale trápi to celé jeho okolie. Môj priateľ mal poschodie plné psychiatrických pacientov.

Cez hranicu som mu niesol 4,5 kg liekov, ktoré som zohnal len vďaka pani, ktorej dcéra trpela psychickými problémami, a kým sa lekárom podarilo nastaviť jej správnu liečbu, doma sa im nazbieralo 4,5 kilogramu tvrdých antidepresív, liekov na ťažké psychózy a podobne. Podarovala mi ich.

Keď som ich priniesol, Maks zostal stáť s otvorenými ústami, akoby odo mňa práve dostal vrece plné zlata. Asi pred dvomi mesiacmi, keď dostal priepustku, mi prišiel ešte raz osobne poďakovať domov.

Je niečo, čo ťa na týchto cestách zaskočilo?

Veľa vecí. Keď som sa raz vracal domov cez Ubľu, tak ma zaskočil colník na slovenskej strane. Vypýtal si doklady od červeného kríža, ktorý som mal nalepený na aute a chcel mi dať pokutu 17 000 eur za to, že ho používam. Napokon som ho z auta musel strhnúť, aby som sa vyhol pokute. Ukrajinci ma naň upozornili len raz. Ak sme chceli pokračovať ďalej, odporúčali nám ho zlepiť, pretože je to obľúbený terč ruských vojsk. Vtedy sme ďalej nepokračovali.

Celé to stojí a padá na ľuďoch. Keď sme prechádzali Vyšným Nemeckým, colná kontrola vyzerala byť veľmi nadlho. V aute som viezol invalidov 2. a 3. stupňa. Sám colník ma vtedy vyzval, nech prejdem na diplomatický pás, kde sme boli vybavení behom desiatich minút.

Špeciálne ma prekvapilo, keď sme sa v noci vracali na Slovensko a prestávku sme si urobili za Žytomirom. Stáli sme tam vtedy dve autá, keď nám na okienko zaklopala stará pani. Povedala, že si všíma, že pravidelne pomáhame a sme zo zahraničia. Myslela si, že z tradičných ukrajinských jedál by nám bolo zle, tak nám priniesla sushi. Že to má určite každý rád. Neviem, či som niekedy zažil niečo tak milé a bizarné zároveň. Väčšinou ma tam veci prekvapovali v dobrom.

matus-valko-rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Zažil si situácie, ktoré bolo ťažké spracovať?

Keď sme boli s kamarátom prvýkrát nad Kyjevom, v Boroďanke. Bolo to tesne po tom, ako odtiaľ odišli Rusi. Boli sme zaniesť materiálnu pomoc seniorom a zdravotne znevýhodneným do hospicu. Ako sme vykladali naše auto, na druhej strane cesty práve vyberali masový hrob. Nevidel som mŕtvoly, ale pomáhal som ich nakladať v asi 300 vreciach. Bolo to len týždeň po tom, čo mesto okupovali ruské vojská. Tam sa mi úplne vypol mozog. Odtiaľ si nepamätám cestu do Ľvova. Netuším, ako som prešiel 535 kilometrov. Precitol som až na tamojšej benzínke, keď sa ma pani, ktorú som viezol, naliehavo pýtala, čo sa deje, pretože rozlievam kávu.

Boroďankou sa prehnalo to isté zlo, ktoré sme videli na záberoch z Buče. Bola to pre mňa skúsenosť, ktorá sa nedá dostatočne opísať, nedá sa sfilmovať. Existujú filmy, ktoré sú až príliš realistické, ale toto bolo úplne, úplne iné.

Ako sa ti darí spracovávať a prežívať celú tú situáciu?

Myslím si, že máme veľké šťastie, že Rusi zaútočili práve na Ukrajinu. Je pravda, že nemali právo útočiť na nikoho, ale ak už, tak je veľké šťastie, že to bola práve Ukrajina. Som si istý, že iný štát by nikdy nedokázal to, čo oni.

Borodňanka je mesto veľké asi ako Považská Bystrica. Tri štvrtiny sú rozbombardované sutiny. Keď sme tam prišli, oni maľovali priechod pre chodcov. Jednoducho maľujú priechod, lebo má byť tam a cesty majú byť pekné. Keď ho domaľujú, pôjdu stavať domy. Berú to tak, že Rusi tam sú, kým ich nevyženú a nikto si nepripúšťa zúfalosť situácie.

Zažil som tam obdobie, keď boli všetci zmierení s jadrovou zbraňou. Všetci o tom rozprávali a boli si istí, že Putin ju zhodí na Kyjev, Odesu alebo Varšavu. Vtedy ešte Európa riešila veľkú pomoc a Poľsko bolo nastúpené ako prvé. Bolo to iné, ako u nás. Nám tá pomoc vydržala dva týždne, presne ako rúška. Ale Poliaci sú v tomto iní ako my. Ak by dostali povolávací rozkaz, v momente sú prezlečení a nastúpení na hranici.

Ako vnímaš fenomén návratu Ukrajincov a Ukrajiniek späť domov?

Evakuoval som rodinu, ktorá mi v deň svojho odchodu späť domov oznámila, že sa vracia. Oklamali ma, že idú do Kyjeva, ale v skutočnosti sa vracali do Slavjanska, takmer na bojovú líniu. Vedeli, že by sa mi to nepáčilo a bol by som proti. Ukrajinský ľud sa vyznačuje obrovským patriotizmom.

Spomedzi všetkých rodín, ktorým som pomáhal, len prvá rozprávala ukrajinským jazykom. Všetci ostatní hovorili len rusky. To je na zamyslenie sa nad argumentom, že ruské vojská na Ukrajine len chránia rusky hovoriacu menšinu. Chránia menšinu, ktorá je v skutočnosti väčšinou a uteká pred nimi na západ, ktorého sa v skutočnosti bojí, nepozná ho a nedôveruje mu. Cítia sa u nás menejcenní, ukrivdení, nepoznajú písmo, reč a mnohí nikdy neboli za hranicami.

Tak ako sme my do 24. februára 2022 nevnímali, aký je svet za Užhorodom, tak oni doposiaľ neriešili zvyšok Európy. Keby nemuseli, nešli by.

Ich život sa s našim nedá porovnať. Jedna pani mi v Poprade skoro odpadla, keď zistila, že jej výplata je v eurách, nie v hrivnách. V Slavjansku dostala v autoumyvárke 2 eurá za celý deň práce. Jej dcéra ma poprosila, či by som ich peniaze mohol uložiť u seba, pretože mamka s babkou toľko peňazí, čo dostali za prvý mesiac práce na Slovensku, ešte v živote nevideli.

matus-valko-rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Ako sa cítiš na konci dňa, keď sa odtiaľ vrátiš? Zmenil tento projekt niečo v tvojom živote?

Zmena sa určite udiala, ale išlo to tak postupne, že si to ani neuvedomujem. Nemôžem povedať, že od 12. apríla som lepším človekom, ale myslím si, že mi to pomohlo lepšie rozlišovať priority v živote a nezaoberať sa hlúposťami.

Verím, že keby sa raz niečo také stalo u nás, niekto by mi pomohol aspoň tak, ako teraz pomáham ja. Hoci moje okolie často vraví, či som sprostý a čo si myslím, kto by pomohol nám. Vtedy odpovedám, že neviem, kto by s takým prístupom pomohol im, ale so mnou nech určite nerátajú.

Čo by vám pri tejto práci najviac pomohlo?

Vždy a najviac nám pomôže finančná podpora. Na začiatku sme zažívali obrovský boom. Za tri dni sme vyzbierali peniaze na auto, bolo to približne 6000 eur. Keď som z hranice poslal fotku na zverejnenie, kým som prišiel domov do Popradu, mali sme na účte 1400 eur, ktoré nám pokryli naftu na ďalšie jazdy. Postupne to upadalo a dnes musím robiť aukcie poštových známok, aby som vyzbieral aspoň niečo na naftu. Musíme vymyslieť ešte niečo, aby sme aspoň chvíľu dokázali fungovať.

Pomohlo by, ak by si nás zobral pod krídla niekto väčší. Odkedy sme kúpili auto, najazdili sme približne 70 000 kilometrov. Odkedy sa rozbehla zbierka, vyzbierali sme približne 8000 eur. Naše náklady sú približne 10 centov na kilometer.

Vidieť za nami úžasné výsledky. Okrem finančných príspevkov nám veľmi pomôže aj kadečo iné. Jedna firma napríklad kúpila dron, ktorý sme podarovali armáde. Vďaka nemu zneškodnili už 11 orkov. Iný chalan zase daroval svoj iPhone. Využiť sa dá skutočne čokoľvek. Ak niekto má niečo, čo by mohlo pomôcť stačí, ak nám napíše.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

aktivizmus cestovanie dezinformácie dobrovoľníctvo ľudské práva migracia slovensko spoločnosť Ukrajina vojna