Mária Patakyová: Skúsenosť s vojnou v susednej krajine nás môže priviesť k tomu, aby sme o slobode začali viac uvažovať

Donedávna pôsobila ako verejná ochrankyňa práv, teraz sa vrátila späť za katedru a vyučuje na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Profesorka Mária Patakyová bola posledných päť rokov v roli ombudsmanky menšín, sociálne slabších i odsúdených. Tieto zraniteľné skupiny sa však nemajú už polroka na koho obrátiť. Parlament stále nevymenoval novú ombudsmanku či ombudsmana.

Rozprávali sme sa o tom, prečo Slovensku chýba verejný ochranca práv, ako strácame hodnotu osobnej slobody, ale aj o tom, čo získa mladý človek štúdiom na vysokej škole.

Kancelária verejného ochrancu práv, ktorú ste päť rokov riadili, funguje už šesť mesiacov bez vedenia. Zostali sme na Slovensku bez ochrany našich práv?

Verejný ochranca práv je inštitúcia povolaná ochraňovať slobody nie v širokospektrálnom pohľade, ale so zameraním na orgány verejnej moci. To znamená, ak do našich práv a slobôd zasahuje úrad či štátna inštitúcia.

Aj preto ombudsman nepodáva správy o celkovom stave základných práv a slobôd, ale o tom, ako inštitúcie a orgány verejnej moci dodržiavajú základné práva a slobody, a či dodržiavajú tie garancie, ktoré sú dané ústavou alebo medzinárodnými dohovormi. Čiže áno, v mozaike inštitúcií, ktoré pôsobia v tejto oblasti, činnosť ombudsmana určite chýba.

Čo to znamená v praxi?

Ombudsman je monokratický orgán. Nemá svojho zástupcu, čiže všetky riešenia prípadov čakajú už mesiace na jeho podpis. V súčasnosti funguje kancelária verejného ochrancu práv, v ktorej zamestnanci komunikujú s úradmi a preberajú podnety, ale všetky sa kopia na stole budúceho verejného ochrancu práv. 

Počas tohto obdobia sa ani podávateľ nedozvie, či došlo k obmedzujúcemu zásahu do jeho práv, ani úrad, či postupoval správne voči podávateľovi. Mám obavy, že toto bude veľký zásah do fungovania budúceho ombudsmana.

Na absenciu slovenského ombudsmana či ombudsmanky upozorňuje aj Európska komisia vo Výročnej správe o právnom štáte. Čo to o Slovensku vypovedá?

Inštitút ombudsmana patrí medzi jeden z ťažiskových prvkov otvoreného vládnutia. Orgánom verejnej moci prináša spätnú väzbu o tom, ako vykonávajú svoju prácu v rámci svojej pôsobnosti. Absencia ombudsmana na Slovensku o nás hovorí, že nepripisujeme dôležitosť tejto spätnej väzbe. Ako keby ústavné inštitúcie nemali záujem o nastavenie zrkadla, čo nie je dobrý signál pre Slovensko. Nevyužívame všetky princípy, na ktorých je založený demokratický štát.

Úzko to súvisí s krízou spoločnosti v dôvere v štátne inštitúcie. Ak národná rada nepripisuje dostatočnú vážnosť tomu, aby sa dopredu zamýšľala nad voľbou nového obmudsmana, a aj po expirácii túto voľbu stále odkladá, z pohľadu Európskej komisie nás to nestavia do dobrého svetla.

Myslíte si, že postoj politikov k voľbe ombudsmana je aj vyjadrením ich postoja k ľudským právam? Môžeme v tom vidieť prepojenie?

Nevidím tam priamu súvislosť. Verejný ochranca práv sa zaoberá dodržiavaním práv a slobôd len v určitom rámci. Avšak výročná správa o činnosti verejného ochrancu práv nebola v roku 2020 v parlamente zobraná na vedomie. Zdá sa, že očakávania od poslancov boli iné, než je právny rámec činnosti, ktorú ombudsman priamo vykonáva.

Napriek snahám mnohých organizácii a dvadsaťročnému fungovaniu tejto inštitúcie sú práva menšín stále vnímané ako niečo navyše a nie ako snaha odstrániť diskrimináciu v spoločnosti. Kde robíme chybu?

Ochrana základných práv a slobôd patrí medzi základné piliere demokratického štátu práve kvôli tomu, lebo predstavujú ochranu postavenia menšín ku štátu, ale aj k majorite. Edukácia v oblasti otázok toho, čo je to právny štát, je niečo, na čo nepostačuje ani tých tridsať rokov od vzniku štátu.

Vnímam to cez viaceré programy, ako sú napríklad Olympiáda ľudských práv alebo Otvorené školy. Nedostatočne približujeme myšlienky hodnôt od najnižších vekových kategórií až po tých ľudí, ktorí sú už roky po škole. K tomu by mala prispievať aj politická kultúra, ktorá má silu formovať mentálne nastavenie ľudí. Bohužiaľ sa aj tu začína objavovať hrubšia či jednoduchšia rétorika, čo spôsobuje ujmu pozitívneho vnímania ochrany práv a slobôd vo verejnej mienke.

Ako pomôcť menšinám, ktoré sa často musia hlasnejšie domáhať toho, čo je pre iných samozrejmosťou?

Postavenie menšín je vždy komplexom viacerých javov. Vo vzťahu napríklad k rómskej menšine potrebujeme pochopiť problémy, ktoré sú spôsobené chudobou či sociálnym zázemím. Mali by sme si uvedomiť, že ľudia v tak ťaživej situácii nemajú kontrolu nad svojím životom.

Kto nežil v rómskej osade, nevie sa do ich situácie vcítiť a potom to porovnáva s prizmou vlastnej skúsenosti rečami typu: „Ja by som sa nedal zlomiť a šiel by som za svojím cieľom“. Pri ľuďoch v týchto komunitách však toto nestačí. Práve preto by mala spoločnosť a štát urobiť všetky systematické opatrenia, aby sa nožnice viac neotvárali, ale začali sa zatvárať.

Veľa ľudí nerozumelo, prečo sme v kancelárii ombudsmana počas pandémie tak naliehavo upozorňovali na karantenizáciu osád. Tým, že sa ochraňovalo zdravie iných ľudí, verejnosť nechápala, v čom je postup štátu nekorektný a zlý, až kým to nenašlo svoj obraz v štátnej karanténe, ktorú na vlastnej koži zažili ľudia prichádzajúci zo zahraničia. Až potom prišlo pochopenie, čo znamená, keď človek stráca kontrolu nad svojím životom.

Verím, že budeme ako spoločnosť dostatočne vyspelí na to, aby sme nemuseli všetky naše chyby, ktoré máme v uplatňovaní verejných politík, prežiť aj osobnou skúsenosťou, pretože na to jednoducho nemáme toľko času.

S vojnou na Ukrajine je aktuálna aj téma utečencov. Ako Slováci podľa vás zareagovali na tisíce ukrajinských občanov, ktorí hľadali pomoc aj u nás?

Ako Slováci cítime geografickú aj kultúrnu blízkosť týchto ľudí. Aj preto si myslím, že naše vnímanie ľudí, ktorí hľadali bezpečie pred vojnou, je vďaka tomu iné. Akonáhle však boli situácie, že z Ukrajiny odchádzali tí, ktorí mali inú farbu pleti či rasy, opäť bolo vidieť na našich hraniciach nástup nedôvery.

Po vypuknutí vojny ste navštívili hranicu vo Vyšnom Nemeckom, dočasný tábor v Humennom a zariadenie v Gabčíkove. S akými pocitmi ste odtiaľ odchádzali?

Na miesta sme prišli v polovici marca. Vtedy tam boli aktívne najmä mimovládne organizácie, ktoré svoje zabehnuté mechanizmy pomoci preniesli na východ Slovenska a viac menej suplovali štát. Na každom kroku bola cítiť vlna solidarity, ochota a snaha pomôcť. Ukázali sme, že ľuďom v núdzi skutočne vieme a chceme pomôcť, osobitne vtedy, keď z nich nemáme pocit ohrozenia.

Stretli ste sa ešte počas vášho pôsobenia v úrade s porušovaním ľudských práv týkajúcich sa práve ukrajinských odídencov?

Nedostali sme žiadny konkrétny podnet, hoci boli isté indície, že dochádzalo k nie férovému využívaniu ubytovania v súkromí, ktoré bolo dotované z verejných zdrojov. Bohužiaľ, nájdu sa aj prípady, keď vieme situáciu ľudí, ktorí sú odkázaní na našu pomoc, zneužiť.

Zmení podľa vás vojna na Ukrajine hodnotu slobody a dôstojnosti, ktorú ľudské práva zaručujú každému z nás?

Veľmi dúfam, že áno. Niekedy sa stáva, že osobnú slobodu nevnímame ako veľmi významnú hodnotu, pričom sloboda je základ slobodného rozhodovania o sebe a svojom živote. Pri stretnutí so študentmi, najmä pri diskusiách o právach ľudí vo výkone trestu odňatia slobody, sme sa niekedy stretli s reakciami, načo sú väzňom nejaké práva. Veď je o nich postarané, majú čo jesť, kde spať a často je im lepšie ako ľuďom na slobode. Z týchto reakcií je vidieť, ako sa hodnota osobnej slobody vytráca.

Preto verím, že aj keď pod takou ťaživou a negatívnou skúsenosťou ľudí v bezprostrednom susedstve znovuobjavíme hodnotu slobody a budeme schopní rozlišovať a uplatňovať si všetky práva, ktoré s ňou súvisia.

Žije sa nám veľmi dobre, keď nevnímame dôležitosť osobnej slobody?

Zrejme áno, a preto nás takáto ťažká skúsenosť s vojnou v susednej krajine môže priviesť k tomu, aby sme o slobode začali viac uvažovať. Potrebujeme otvorené diskusie v rodinách a v školách. Táto situácia dala možnosť do dôsledkov pochopiť, ako sa cez propagandu a manipuláciu dajú veci zaobaliť a pokriviť pravdu.

Keď sa rozprávate s ľuďmi, ktorí dlhodobejšie žili mimo Európu, napríklad v Afrike, často narazíte na tento moment. Ako keby sme mali eurocentristický pohľad na vnímanie reality sveta a v rámci neho nám vedia unikať viaceré dôležité momenty.

Čo s tým?

Uhol pohľadu súvisí s tým, ako vnímame základné hodnoty. V spoločnosti, ktorá je demokratická až od roku 1989 a predtým žila v inom prístupe ku vzdelávaniu v otázkach slobody jednotlivca, je tu živná pôda na to, aby sa veci vedeli podať spôsobom, ktorému ľudia ľahko uveria. Tu sa vraciame k tomu, ako je potrebná diskusia na školách i mimo nich.

Po funkcii ombudsmanky ste sa vrátili späť k profesúre na Právnickú fakultu Univerzity Komenského. Neuvažovali ste nad tým, že sa za katedru už nevrátite?

Nie, išla som do výkonu funkcie ombudsmana na vymedzených päť rokov. Aj ústava a zákon to takýmto spôsobom nastavujú, čo súvisí so základnou požiadavkou na verejného ochrancu práv a to je nezávislosť. Ombudsman sa pohybuje v politickom ringu, ale nemá boxerské rukavice. Rozhodnutia a závery z podnetov podáva s vedomím, že si uvedomuje, čo to môže v ringu spraviť, ale musí si zachovať svoju nezávislosť. K tomu, aby sa toto dokázalo zabezpečiť, je podľa môjho presvedčenia práve požiadavka jedného funkčného obdobia. Snaha o predĺženie funkcie vedie človeka k zvažovaniu, aké dopady budú mať jednotlivé riešenia na šancu opätovnej voľby.

Zároveň som sa chcela vrátiť späť na svoju alma mater, lebo sa cítim byť učiteľom a kontakt so študentami vnímam ako vzájomne obohacujúci a pre mňa mimoriadne naplňujúci.

Máte za sebou prvé mesiace na univerzite. Ako ste sa zžili s rolou učiteľky?

Bolo to veľmi zaujímavé. Koniec funkčného obdobia bol spojený s prechodom na prezenčnú formu vzdelávania. Aj na samotných študentoch bolo vidieť dva roky pandémie. Neboli zvyknutí na bezprostrednú interakciu s učiteľom, ale na online vzdelávanie. To na druhej strane nie je jednoduché ani pre nich, ani pre učiteľov.

My zvyčajne vidíme pri online prednáškach a seminároch tmavé obrazovky a nie študentov, a keď položíme otázku, čakáme, či sa niekto proaktívne ujme odpovede. Pre mňa sa preto potvrdili všetky dôvody toho, prečo preferujem prezenčnú výučbu a som rada, že ju máme späť.

Napriek tomu pandémia donútila školstvo urobiť veľký krok vpred v online výučbe.

Určite. Ku vzdelávaniu na vysokej škole patrí aj prezenčná, ale teraz aj online výučba. Tie možnosti, ktoré nám poskytuje aj v medzinárodných projektoch, sú veľkým prínosom.

Veľa sa hovorí o nedostatkoch slovenského školstva, ale skúsme sa na neho pozrieť aj z opačnej strany. Čo dokáže dať vysoká škola mladému človeku?

Štúdium na vysokej škole by malo zabezpečiť istý spôsob uvažovania o veciach. Zvládanie sa naučiť isté množstvo matérie, ktoré je nevyhnutné k svojej práci. Tým chcem povedať, že by sme mali byť schopní priviesť študentov k tomu, aby si uvedomili hodnotu vedomostí, ktoré získajú počas štúdia a zároveň by sme ich mali byť schopní priviesť k istému spôsobu uvažovania. Toto by boli moje očakávania od vysokoškolského štúdia.

Je to spôsob získavania vedomostí a ich pochopeniu a taktiež získavanie zručností a praktických skúseností. Posledné spomenuté ešte stále nie je dostatočné, a preto študenti často získavajú prax mimo školy, čím vzniká konkurenčný vzťah medzi praxou a školou, a to nie je dobre. Škola by mala študenta podporiť, aby skúsenosti získaval pod jej hlavičkou.

Ako zlepšiť kvalitu vysokoškolského systému?

V súčasnosti máme zavedené tzv. klinické vzdelávanie študentov, ktorého som bola v roku 1996 priekopníkom na Slovensku. Znamená to vzdelávanie študentov cez riešenie konkrétnych prípadov. Študenti tak majú možnosť vidieť komplexnosť problému a konkrétny osud človeka či neziskovej organizácie. Je potrebné vytvárať priestor pre to, aby sa spájali praktické, teoretické i hodnotové vedomosti.

Vnímajú vás teraz študenti inak ako pred piatimi rokmi?

Pravdepodobne áno, ale keďže som na tejto škole v podstate od roku 1986 a prešla som rôznymi pozíciami, sama to výrazne nevnímam. Skôr to vidím na očiach študentov, ktorých neučím svoje predmety. Tí ma nevnímajú ako učiteľku, ale ako bývalú ombudsmanku.

Bolo veľmi príjemné, keď som dostávala pozvania na rôzne diskusie aj od iných univerzít, kde som mohla rozprávať o práci ombudsmanky. Pre mňa ako učiteľku je rozhodujúca schopnosť zaujať cez konkrétne riešenia problémov, aby som poukázala na to, že ľudské práva sú hodnoty, ktoré sa týkajú každého jedného z nás. Mali by sme ich vnímať veľmi citlivo a strážiť si ich, pretože ak budeme ľahostajní k potlačovaniu práv iných, jedného dňa sa môže stať, že budú potlačované aj naše práva a ľahostajní budú tí ostatní.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

ľudské práva Mária Patakyová ombudsman školstvo verejná ochrankyňa práv