Denisa Augustínová: Vidieť hladné dieťa je pre Slovákov šok, pre dve tretiny obyvateľov tejto planéty dennodenná realita

Unavuje ma ignorácia. Ľudia prestávajú vnímať kontext, zastavia sa pri informácii na pár sekúnd a scrollujú ďalej.

5. 12. 2021

Katarína Valčeková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Pred dvadsiatimi rokmi zaujala psychologičku Denisu Augustínovú a jej partnera, fotografa Martina Bandžáka, zvláštna fotka. Zachytávala deti z Černobyľu v zariadení na Kube. Miesto pri Havane našli a deťom ukrývaným ďaleko od domova pomáhali. Žiadna organizácia im vtedy pomocnú ruku nepodala, a tak si založili svoju vlastnú.  

Dnes patrí Magna medzi päť medicínskych humanitárnych organizácií na svete, ktoré reálne denne liečia priamo v teréne. Tím Magny ostáva v teréne aj na miestach, odkiaľ iné organizácie sťahujú svojich ľudí do bezpečia. Poskytujú zdravotnú pomoc v extrémne nebezpečných oblastiach, a popri tom dokumentujú desivé dôsledky ozbrojených konfliktov, epidémií či klimatickej krízy.

Denisa Augustínová nerada hovorí o počte zachránených, v každom pacientovi vidí jedinečný ľudský osud. Celým rozhovorom sa nesie myšlienka solidarity a záujmu, ktoré dnes často prehlušuje ignorancia a akési zjednodušovanie všetkého. Prečítajte si o tom, či sa mladí Slováci zaujímajú o ľudí v núdzi, ako vyzerá život v utečeneckom tábore, a či sa Denisa dokáže rozprávať o bežných starostiach s ľuďmi z bohatej časti sveta.

Pomáhate v zónach s ozbrojenými konfliktmi, na miestach postihnutých prírodnou katastrofou, v utečeneckých táboroch, pri epidémiách. Môžete nám priblížiť, kde všade Magna pôsobí a kto pre ňu pracuje?

Naše misie delíme na dlhodobé a krátkodobé, tie zakladáme najmä na miestach prírodných katastrof a pri humanitárnych krízach. Snažíme sa neodchádzať skoro, v krízach ostávame minimálne dva roky. Misie Magny fungujú v Amerike, Ázii, Európe aj Karibiku. Za posledných 20 rokov sme boli pri všetkých najväčších humanitárnych katastrofách.

Okrem toho máme dlhodobé misie. Napríklad v Kambodži pôsobíme od nášho začiatku, teda dvadsať rokov.

S našimi tímami pracujeme na sýrskej hranici, v Iraku aj v Demokratickej republike Kongo, kde prebieha jedna z najväčších humanitárnych katastrof po 2. svetovej vojne, ak nehovoríme o veľkom aktívnom vojenskom konflikte. Momentálne sme aj v Južnom Sudáne a po zemetrasení opäť na Haiti. Predtým to boli Filipíny a India postihnuté tsunami, Haiti cyklónom, a tak ďalej.

V teréne máme takmer tisícpäťsto ľudí, väčšinu zdravotníkov, ktorí dennodenne liečia. Sú to státisíce pacientov, ktorí boli vyliečení alebo zachránení. Nerada hovorím v číslach, veľmi sa snažím, aby sme používali tie správne výrazy. Za každým číslom hľadáme ľudský osud a mnoho pacientov je alebo bolo u nás v starostlivosti dlhodobo.

Ako sa darí vášmu najdlhšiemu projektu v Kambodži, kde aj väčšinu roka žijete?

Náš projekt na pomoc HIV pozitívnym pacientom tam funguje s určitými obmenami doteraz. Snažíme sa a dúfame, že Kambodža bude medzi prvými nízko príjmovými krajinami, ktoré eliminujú vírus HIV. Budeme radi pri tom, vzhľadom na to, že Magna je jedinou medicínskou organizáciou, ktorá v Kambodži v tejto oblasti ešte stále pôsobí. Sme hlavným garantom pre ministerstvo zdravotníctva, čo je obrovský posun. Keď sme sem totiž pred dvadsiatimi rokmi prišli, ministerstvo sa tvárilo, že AIDS v ich krajine vôbec neexistuje.

Mnohí pacienti, ktorých sme v Kambodži liečili a zachránili, celá generácia ľudí, ktorí by bez tých liekov zomreli, teraz pracuje, a vďaka liečbe majú negatívne deti. Dnes je Kambodža na najlepšej ceste sa z toho dostať.

Prečo sa sústreďujete na pomoc v iných krajinách ako na Slovensku?

V Magne sme presvedčení, že každý má právo na prístup k základnej zdravotnej starostlivosti a k záchrane života. Magna pôsobí tam, kde to systém, vojnový konflikt alebo ekonomická či iná kríza nedovoľujú.

Slovensko patrí na mape sveta medzi bohaté krajiny. Máme sociálny a zdravotný systém, výborných odborníkov a lekárov. To, že nie vždy a všade je problém zachytený a riešený dostatočne, je skôr otázka na našich politikov a predstaviteľov týchto inštitúcií. Do systému sa odvádzajú nemalé prostriedky.

Na Slovensku sme pomáhali v začiatkoch koronakrízy. Cítili sme potrebu a tá bola aj opodstatnená. V čase, keď chýbali respirátory, sme ich uvoľnili z našich skladov a pomáhali s našimi tímami testovať. Neskôr, keď už boli slovenské tímy zastabilizované, sa naša aktivita znížila.

Denisa Augustínová Magna
Foto: Šimon Šiplák

Kto sú ľudia, ktorým pomáhate? Dajú sa opísať ich osudy a situácie, ktoré zažívajú?

Sú to ľudia na okraji spoločnosti v krajinách, kde nefunguje žiadny systém. Pomáhame ľuďom, ktorí ak sa po štyroch dňoch chôdze dostanú k zdravotníckemu zariadeniu, nájdu nefunkčnú kliniku bez zásob a zdravotného personálu.

Práve v tom je dôležitý prístup Magny. Veľmi veľa našich zdravotníkov tvoria lokálni pracovníci, aby tu po našom odchode ostala pracovná sila a funkčná nemocnica s ľuďmi, ktorí vedia liečiť.

Naši pacienti sú väčšinou deti a ženy. Ženy, ktoré zomierajú na ľahké komplikácie v tehotenstve, lebo nedostanú zdravotnú starostlivosť. Deti často zomierajú pri pôrode. Keby sa dostali k nám, zabezpečili by sme im bezpečný pôrod. Keď sa k nám dostanú deti, sú vyhladované a trpia podvýživou.

Momentálne zase začíname bojovať s hladomorom. V Kongu vypukol už pred pol rokom a, bohužiaľ, je veľmi veľa krajín, kde sa v nasledujúcich mesiacoch stane to isté. Aj to je následok neriešenia rôznych problémov. Celý svet sa zameral na covid a bežná operácia zostala zabudnutá.

Ako zasiahol covid Magnu?

Prvýkrát po veľmi dlhom čase sme si uvedomili zraniteľnosť a bezmocnosť, keď sa z dôvodu zasiahnutia vírusu zastavil svet.

V krajinách, kde pôsobíme, sa prostriedky z bežnej zdravotnej starostlivosti presunuli práve na boj s covidom, čiže ani základné úkony ako rutinné očkovanie novorodencov alebo zdravotná starostlivosť pre tehotné mamičky tu teraz nie sú ľahko dostupné.

Lockdown zapríčinil, že ľudia stratili svoju prácu a chudoba sa ešte prehĺbila. Tí, čo prišli o príjmy, nemali možnosť získať ani minimálnu formu pomoci od štátu v podobe, akú poznáme my. Samozrejme, môžeme diskutovať o tom, ako pomoc od štátu funguje na Slovensku, ale tieto krajiny bojujú s tým, že tam nefunguje vôbec nič.

Pomáhate ľuďom, ktorí často za celý život nepocítia pohodu a bezpečie. Čo s ľudským organizmom a psychikou urobí permanentný silný stres, strach o život?

Takmer 60 až 70 percent našich pacientov sú utečenci alebo vnútorne, v rámci vlastnej krajiny vysídlení ľudia. Ich zdravotný stav ovplyvňuje veľmi veľa vecí. Nemajú prístup k základnej zdravotnej starostlivosti, žijú v chudobe, trpia podvýživou. U ženy v treťom štádiu tehotenstva graviditu ledva vidíte, pretože nemá čo jesť.

Dôvodmi ich úteku nie sú vždy vojnové konflikty alebo konflikty medzi etnickými skupinami, sú to aj klimatické zmeny. Sucho, ktoré sa za posledných 10 rokov absolútne zhoršilo. My sme začali veľkým projektom na somálskej hranici, v takzvanom rohu Afriky, ale hladomor sa pravidelne začína objavovať na ďalších miestach. Sucho a nedostatok zrážok sú už absolútne bežné a ľudia sa presúvajú.

Duševná pohoda? Oni často ani nevedia, čo to je. Mnohí ako deti utečencov vyrastali natlačení v hrozných podmienkach utečeneckého tábora. Ak mali šťastie, podarilo sa im odísť na iné miesto, no tam vznikol ďalší konflikt.

Toto je aj známy príbeh našich kolegov. Mnohí z nich vyrástli v utečeneckom tábore v Kakume počas prvej sudánskej vojny. Po vzniku Južného Sudánu sa chceli vrátiť domov, navštíviť rodinu, budovať svoj život, ale nakoniec pre nekončiacu krízu v krajine skončili opäť v utečeneckom tábore.

Cyklus nepokojov a ich dlhodobého neriešenia vedie týchto ľudí do začarovaného kruhu utrpenia. Predstavte si ženy a deti, ktoré sa musia každý deň báť, keď idú po vodu, pretože môžu byť znásilnené. Je to veľmi ťažké.

Ako vyzerá život ľudí, ktorí dlhodobo žijú v utečeneckom tábore?

Mnoho ľudí si myslí, že tí, ktorí sa dostali do utečeneckého tábora, tu už musia byť spokojní, pretože našli útočisko. Život je tu však nesmierne ťažký. Utečenecké tábory a kempy pre vnútorne vysídlených ľudí, teda IDP Camps, nesmú mať štruktúru, môžu ich tvoriť iba stany. Predstavte si život v stane, ktorý vás nechráni prakticky pred ničím. Veľakrát sú v tábore ženy s deťmi samé, vystavené tomu najväčšiemu nebezpečenstvu.

Elektrinu, samozrejme, nemusíme ani spomínať, keď zájde slnko, je tam tma. Hygienické podmienky sú hrozné. Najhoršie je, že ľudia nemôžu pracovať, keďže nemôžu z kempu odísť. Aj preto sa Magna snaží zamestnávať ľudí priamo v táboroch. Pracujú pre nás ako komunitní pracovníci, ľudí s vyšším vzdelaním priberáme do tímu. Nie je to ľahké, ale vždy sa o to pokúšame.

Existuje predsudok, ktorí ste už v niekoľkých rozhovoroch vyvrátili, o tom, že ľudia, ktorí dlhodobo žijú v hrozných podmienkach na územiach konfliktov a katastrof, si na ťažký život dokážu zvyknúť a aj s osobnými tragédiami sa vedia zmieriť ľahšie. Ako vnímate tento postoj ľudí, ktorí žijú v dostatku a bohatstve voči ľuďom v núdzi?

Na žiadnu bolesť a chudobu sa nedá zvyknúť. Ak si niekto myslí, že matka, ktorá žije v zlých podmienkach a stratí dieťa, trpí menej, je na omyle. Ako ju to môže menej bolieť? Sú to predsa ľudia ako my, rodiny, ktoré trpia a smútia rovnako. Ich prejav je možno iný, často už nemajú silu na prvotné slzy. Majú v sebe väčšiu pokoru, smútok si chcú prežiť sami so sebou a dúfajú, že ich ostatné deti prežijú.

Chvíle, keď vám matka a otec poďakujú, že ste sa pekne starali o ich dieťa, hoci vedeli, že sa to asi nepodarí, sú veľmi ťažké. Vidíte ich odchádzať, so zvyškom rodiny odkráčajú domov. Sú vďační, že ste sa vôbec o záchranu pokúsili.

Pre mňa je to bolestivé aj v zmysle, akí vieme byť nevďační, ako veľa vecí považujeme za samozrejmosť. Potom sú tu ľudia, ktorí vo svojej hlbokej pokore vedia poďakovať aj za to, že to nevyšlo. Takúto maminku som, bohužiaľ, stretla vo veľa krajinách, ale teraz hovorím konkrétne o Južnom Sudáne.

To, že niekto žijúci v bohatej časti sveta môže vnímať bolesť niektorých ľudí ako menšiu, je pre mňa ťažké pochopiť. Možno si to pred sebou takto ospravedlňuje, aby sa ich utrpením nemusel zaoberať.

Pred utrpením iných nesmieme zatvárať oči. Stále na to v Magne myslíme. Musíme o tom hovoriť a skúsiť sa vcítiť do životov ľudí v núdzi. Potom budeme inak nahliadať na matku so štyrmi deťmi utekajúcu zo zbombardovanej Sýrie, ktorá chce zachrániť životy svojich detí po tom, ako prišla o celú rodinu.

Mnohí darcovia Magny sú zo Slovenska, tí však prirodzene nemôžu pokryť aktivity tak obrovskej organizácie. Kto sú vaši hlavní donori?

Rozhodli sme sa byť nezávislí od grantov. Naše peniaze pochádzajú od individuálnych donorov, niekoľkých firiem a nadácií. Sme prítomní a registrovaní v skupine medzinárodných humanitárnych organizácií pod oblasťami, v ktorých pôsobíme –  zdravie, nutrícia a mentálne zdravie. Magna neposiela peniaze tretiemu subjektu, naše tímy sú vždy na mieste krízy.

Sme vždy registrovanou organizáciou v danom teritóriu a pôsobíme priamo v teréne. To je veľmi dôležité. Musíme spĺňať veľmi veľa ťažkých administratívnych kritérií, mať rôzne zmluvy s vládou, prejsť kontrolami.

Vo viacerých krajinách, napríklad v Kongu, to funguje tak, že vláda vytipuje organizácie, ktoré reálne na mieste pomáhajú a dostávame zásoby, lieky, terapeutickú stravu alebo priamo financie na krátkodobejšie alebo dlhodobé projekty z takzvaného OCHA Fund, fondu Organizácie Spojených národov špeciálne zriadeného pre humanitárnu krízu.

V mojom okolí poznám veľa uvedomelých mladých ľudí, ktorí sa snažia žiť a správať sa zodpovedne v zmysle, že kupujú bezobalovo, podporujú lokálnych výrobcov oblečenia, umenia. Zaujíma sa však mladá generácia z bohatých krajín aj o ľudí v núdzi a nebezpečenstve? Sú aj oni vašimi darcami?

Naši podporovatelia sú aj mladí aktívni ľudia či mladí rodičia, ktorí sa zaujímajú o svet. Tým nechcem povedať, že tí, ktorí podporujú lokálne produkty, sa o svetové dianie nezaujímajú. Medzi darcami je aj veľa technicky zameraných firiem.

Podporuje nás veľa mužov, ale aj dosť starších ľudí, ktorí sú naši dlhoroční darcovia, a zároveň často ľudia, ktorí majú sami málo.

Videli sme to teraz, ohlásili sa nám počas pandémie s ospravedlnením, že žiaľ, počas najbližších mesiacov nemôžu Magne prispievať svojimi tromi alebo piatimi eurami. Z tohto je úplne zrejmé, že prispievajú, pretože chcú. Vždy sa vieme podeliť, len to závisí od toho, či chceme.

Denisa Augustínová rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Poskytujú médiá na Slovensku informácie o svetovom dianí v dostatočnej miere na to, aby sme ho dokázali vnímať komplexne a tým aj pochopiť, prečo je podpora vašich projektov dôležitá?

Súvisí to možno aj s predchádzajúcou otázkou a záujme mladej generácie o svet. Myslím si, že médiá v poslednom desaťročí informovali verejnosť veľmi povrchne o dianí vo svete, veľakrát doslova o téme len informovali, nevysvetľovali, nešli do hĺbky. Niekedy až do miery jednej vety prebratej z Reuters.

Výsledkom je vnímanie, že sa niečo deje, ale nerozumieme kontextu, tým pádom sa nevieme vžiť do tragédie, ktorú tí ľudia žijú. Berieme to povrchovo, v Afrike je chudoba a hladomor. Ľudia, ktorým sa tým nechce zaoberať, si možno povedia: asi tam nič nerobia, tak sú hladní. Neuvedomujú si, že sú tam vojny, konflikty, klimatické krízy.

Myslím si, že aj informácie o utečencoch alebo migrantoch, ako sme ich volali, boli v čase ich príchodu podávané, žiaľ, skôr hanlivým, dehumanizujúcim spôsobom.

Všetci sme nedávno v nemom úžase sledovali strašný odchod ľudí z Afganistanu. Koľko správ o Afganistane dostávame dnes? Jednu, dve? Na druhej strane to, čo sa bude diať teraz, je stonásobne horšie ako predtým. V Afganistane vznikol nebezpečný precedens, ktorý dal zelenú všetkým ostatným.

Pracujeme aj v Mosule. Viete si predstaviť, ako sa ľudia už teraz boja, že spiace tajné bunky sa zase zmobilizujú, že ISIS dostane finančnú podporu?

Chystáte sa do Afganistanu?

Je taký plán, už sme v procese registrácie. Uvidíme, ako sa situácia vyvinie. Prebieha prieskum, ktorým zistíme, kam sa podarilo utečencom v najväčšej miere presunúť a akú pomoc budú potrebovať ale aj v rámci Afganistanu. Nie je to len Pakistan ako v minulosti, odchádzali aj do iných okolitých krajín, do Tadžikistanu, Turkmenistanu.

Ako to vyzerá, keď sa s Magnou chystáte do krajiny, v ktorej je napríklad ozbrojený konflikt? Môžete popísať postup a celý proces prípravy a organizácie?

S históriou a expertízou čo už máme, je to už trochu iné ako v minulosti. Tým, že sme súčasťou medzinárodného priestoru, spolupracujeme s medzinárodnými inštitúciami a sme zaradení v pracovných skupinách, je pre nás jednoduchšie sa napojiť, keď ide o novú krajinu. Ak sme už v danej krajine prítomní, časť tímu sa jednoducho presunie.

Momentálne chystáme našu druhú misiu v Kongu, druhej najväčšej africkej krajine. Vzhľadom na obrovskú rozlohu Konga, ale aj úplne iné prostredie, jazyk, etnické skupiny a problémy, je to, akoby sme išli do celkom inej krajiny.

V nových krajinách to závisí od toho, či je konflikt aktívny alebo nie. Snažíme sa vždy v krajine zaregistrovať. Magna pôsobí vždy priamo na mieste, náš Magna človek reálne odovzdáva liek pacientovi. Tým, že naším hlavným partnerom v každej krajine je ministerstvo zdravotníctva, ideme cez oficiálny kanál. V krajinách, kde sme už v minulosti pomáhali, ako napríklad Haiti, je to o to jednoduchšie, že tam stále máme platnú registráciu. Náš tím tam teraz robil prieskum, tamojšia situácia je veľmi vážna, vzhľadom na gangy a hroznú bezpečnostnú situáciu.

Budúci rok sa chystáme zriadiť misiu v Stredoafrickej republike, čo je tiež veľmi komplikovaný kontext, ale cez naše partnerské organizácie tam máme spoľahlivé kontakty. Pre nás je dôležité mať na začiatku jasné informácie o bezpečnosti. Keď do krajiny prichádza prvá časť tímu, tí ľudia musia byť aspoň v relatívnom bezpečí.

Môžu sa humanitárne organizácie ešte spoliehať na dodržiavanie medzinárodného humanitárneho práva?

Je to komplikované. Na jednej strane sú tí, ktorí ho nedodržiavajú a na druhej ochrancovia tohto práva, ktorí by mali hľadať tých, ktorí sú za porušenie zodpovední. Načo je právo, ktoré môžete nonstop porušovať a nikomu sa nič nestane?

V Sudáne nám ako na bežiacom páse vypaľujú sklady, prepadávajú jednu nemocnicu za druhou. My to hlásime a nič sa nedeje. V Sýrii sú bežné situácie, keď sa čaká na výjazd mobilnej kliniky, aby mohla byť prepadnutá. Symbol kríža na ambulancii označuje v súčasnosti skôr cieľ útoku ako ochranu.

Žiaľ, so zhoršujúcou sa bezpečnostnou situáciou vo svete a množiacimi sa útokmi na humanitárnych pracovníkov stále viac organizácií sťahuje svojich ľudí z krajín. Paradoxne, keď to tí ľudia najviac potrebujú, pomoc odchádza.

Mnohé organizácie si vybrali model fungovania v podobe spolupráce s lokálnymi partnermi, cez ktorých poskytujú svoju pomoc. Svojich medzinárodných pracovníkov majú maximálne v centrálnej základni. Naozaj veľmi málo medzinárodných organizácií má svoje tímy priamo v teréne.

Ak však finančná pomoc prechádza cez viaceré organizácie, je riskantné, že výkon projektu neprebehne ako bol plánovaný a stráca sa efektivita. Taktiež ak organizácia nie je reálne na mieste, výkon projektu nemôže byť stopercentný. Spätne to môže viesť k nedôvere ľudí, ktorí prispievajú na pomoc. Vnímam to ako problém, preto stále trváme na tom, že Magna v teréne je a zostane.

Aké dosahy na vašu pomoc v teréne konkrétnym ľuďom majú rozhodnutia hlavných predstaviteľov štátov, spoločenstiev a veľkých donorov? Aká je v tomto smere budúcnosť humanitárnej a zdravotníckej pomoci?

Posledné roky nás naučili, ako veľmi je to ťažké, práve z pohľadu spomínanej bezpečnosti. Ďalším problémom je, že na pomoc prichádza stále menej peňazí. V súčasných veľkých krízach hľadajú veľkí donori aj iné záujmy.

Napríklad Veľká Británia, jeden z najväčších a najvýznamnejších donorov, ktorý mal vlastný humanitárny program, teraz absolútne zmenil priority. Pomoc v mnohých krajinách ukončili, v niektorých oblastiach znížili rozpočet o 80 %. Pri takomto škrte už reálna pomoc nie je možná.

Bude dôležité, ako sa k tomu postaví medzinárodné spoločenstvo, ako bude vedieť odkomunikovať potrebu prispievať na humanitárnu pomoc a presvedčiť o tom bežných ľudí v krajinách, akou je aj Slovensko. To je teraz kľúčové.

V projektoch, kde sme prešli významnú a dlhú cestu a riešili už finálnu fázu pomoci, aby sme mohli z projektu bezpečne vystúpiť, došlo k najväčším škrtom. Aké to bude mať následky, uvidíme.

Klimatická kríza tiež sama od seba nezmizne. Podpora projektov klimatickej krízy je jedna vec, ale hladomor a podvýživa v Afrike sú klimatickej kríze absolútne priamoúmerné. Veľkí donori, ktorí klimatické veci podporujú, však na tieto dôsledky prostriedky nedávajú. Pritom ide o spojené nádoby.

Ďalšou vecou sú politické záujmy. Neovplyvníme ich, ale zmenu vidíme. Príkladom môže byť USA. Mnohé dobré projekty v Afrike prišli o peniaze. Na boj s HIV prispievali USA dlhé roky, Trumpovou administratívou prišli osemdesiatpercentné zníženia a všetko sa modifikovalo. Dlhodobé projekty zamerané na humanitárnu a zdravotnícku pomoc by nemali podliehať zmenám v politickom nastavení, potom sú zdroje využité neefektívne.

Zažívate niekedy pocit frustrácie, že aj po 20 rokoch stále riešite dôsledky konfliktov a situácia sa nelepší?

Magna sa za 20 rokov života naučila veľa. Predovšetkým to, že nesmie nikdy zabudnúť, pre koho to robí. Pre mňa je frustrujúce a zároveň fascinujúce, že čím sa máme lepšie, tým sme rýchlejšie schopní ignorovať druhých. Hovorím konkrétne o tejto časti Európy. Zabudli sme, že aj nám v minulosti niekto pomohol. Čím viacej prosperujeme, tým lepšie zatvárame oči. Máme pocit, že nás pomoc iným ohrozuje, lebo sa budeme mať horšie, keby sme sa mali podeliť.

Unavuje ma boj s ignoranciou. Ľudia prestávajú vnímať kontext, zastavia sa pri informácii na pár sekúnd a scrollujú ďalej. Z množstva podnetov sú už tak presýtení, že potom tá jedna informácia, ktorú im chcete odovzdať, nemôže byť ani príliš dlhá, ani komplikovaná.

Trápi ma aj to, ako spoločnosť vedie mladú generáciu k nazeraniu na svet. Máme ešte stále v rukách brzdu, aby sme ju naučili pomáhať a myslieť na druhého?

Denisa Augustínová
Foto: Šimon Šiplák

Akú úlohu popri rodine by mala pri tomto zohrať škola?

Skúsme aj vo vzdelávaní myslieť na pozitíva iných kultúr, vnímajme, čo sa od nich môžeme naučiť. Otvorme sa. Vo Francúzsku, krajine s dlhoročnou tradíciou humanitárnej pomoci, sa vo vzdelávacom systéme dokonca nevyhýbajú ani tej najbolestivejšej téme – kolonializmu. Musela to byť pre nich veľká sebareflexia. Deti sa o ňom v škole učia pomerne pravdivo. Dostávajú informácie, akým spôsobom sa v týchto krajinách Francúzi správali. Považujem to za súčasť inteligencie a vyspelosti spoločnosti.

Je to o vôli prestúpiť vlastný tieň. Nehovorme len o našich lokálnych problémoch, tým sa stále uzatvárame do seba. Na Slovensku žijú úžasní ľudia, veľmi šikovní, priateľskí a múdri, ale prekročiť vlastný tieň býva problém.

Keď moje deti prídu na Slovensko, vždy sa tešia z vodovodu a pitnej vody. Stále sa hnevajú, že splachujeme tou istou vodou. Riešia, či si nezoženieme inú, aby sme túto nemíňali. Presne za toto by sme mali byť vďační. Viete, koľko detí na svete trpí vážnou dehydratáciou z dôvodu absolútne obmedzeného prístupu k pitnej vode?

Poskytujete zdravotnícku a humanitárnu pomoc. Dali ste si však za cieľ aj informovať o hrôzach, ktoré sa dejú v konfliktných zónach alebo na miestach postihnutých katastrofou. Ako sa vám tieto svedectvá darí šíriť a akú spätnú väzbu dostávate?

Keď sa k tomu dostaneme a môžeme naše skúsenosti a svedectvá niekde šíriť, myslím, že to osloví veľmi veľa ľudí. Teraz sme vydali ďalšie dve knižné publikácie. Fotografie zachytávajú realitu a príbehy konkrétnych ľudí. Vydanie knihy fotografií Jehe Bereeni bolo naplánované k výročiu genocídy Jezídov v Iraku.

V niektorých prípadoch podporovatelia Magny ukazujú naše publikácie deťom a ďakujú nám, že týmto spôsobom môžu svojim synom a dcéram ukázať, že aj takto žijú ľudia.

Myslím si, že zdieľať informácie o dianí vo svete má zmysel. U mladšej generácie definitívne. Ak o tom nebudeme hovoriť, nikdy sa to nedozvedia, lebo v našich správach takúto informáciu nedostanú. Keď ľuďom hovoríme príbehy našich pacientov alebo si prejdú web Magny, prečítajú si a pozrú fotografie v našich knihách, mnohí ostanú v šoku. Pýtajú sa: kde som bol, keď som toto nevedel?

Nastala za 20 rokov u ľudí na Slovensku nejaká zmena vo vnímaní vašich tém?

Za tie roky vidím veľmi pozitívny posun napríklad v tom, že otázka, ktorá zaznela na začiatku – Prečo pomáhate inde – už nezaznieva tak často.

Veľakrát naše svedectvá a fotografie ľudia vnímali kontroverzne. Vidieť hladné dieťa je na Slovensku pre niekoho ešte stále šok, hoci pre nás a pre dve tretiny obyvateľov tejto planéty dennodenná realita. Zistili sme, že priniesť pravdu na Slovensko je niekedy kontroverzné. Skôr je však za tým opäť nedostatok informácií.

Nerozumejú, prečo by mali niekomu pomôcť, keď si myslia, že by si tí ľudia napríklad mohli nájsť prácu. Neuvedomia si, že v zbombardovanej krajine je to takmer nemožné. Do toho vystupujú predsudky k istým komunitám a náboženstvám.

Dodnes liečime HIV pozitívne deti. Na začiatku ľudia nerozumeli, ako môže mať dieťa HIV. Domnievali sa, že musí ísť o prostitútku alebo závislého človeka. Dlhodobo sme vysvetľovali, že tieto nevinné deti sa narodili pozitívnej matke, ktorá ani nevedela, že je pozitívna, keďže išlo o druhé vlny nákazy a v krajine už bola v podstate nakazená väčšina spoločnosti. Po takomto porozumení Slováci vedia otvoriť srdce. My však nemáme možnosť sa s každým človekom takto porozprávať.

Spomínate, že si pri práci stále opakujete, pre koho ju robíte. Pre obete kríz a konfliktov, nie pre seba a vlastný dobrý pocit. Ako sa dá dennodenne dávať, pomáhať a nič z toho si nebrať pre seba?

Ja nedávam viac, ako dostávam. Rovnováha vychádza z toho, že vôbec môžem robiť túto prácu a nemusím sa nečinne pozerať, ako to na svete vyzerá. Niečo preto robím, a to mi pomáha. Keď je motivácia jasná a čistá, nemôže sa vám stať, že cítite, že len dávate.

Pochádzate z krajiny, ktorá nemá tradíciu v humanitárnej pomoci, myšlienku založiť Magnu sprevádzalo veľa prekážok. Napriek tomu je dnes Magna jednou z najvýznamnejších medicínskych humanitárnych organizácií sveta. Ako vnímate to, čo sa vám podarilo?

Magna je dnes veľký živý organizmus. Na začiatku nám však všetci hovorili, že vytvoriť niečo takéto nie je možné a ani potrebné, ešte obzvlášť, keď sme zo Slovenska. Na tej opačnej strane sme sa zase stretávali s nekonečnými otázkami, odkiaľ sme a čo tu robíme. Museli sme preukazovať svoje kvality, že sme dostatočne dobrí ako kolegovia z krajín, kde je tradícia humanitárnej pomoci viac ako päťdesiatročná.

Stále hovorím, že dobre pomáhať je veľmi ťažké. Pomáhať efektívne a mať navyše zodpovednosť za všetkých kolegov, donorov a priateľov Magny, pre ktorých sme predĺžená ruka v pomoci, plus samotná pomoc s rešpektom k ľuďom, pre ktorých tu sme, je veľký komplex úloh a zodpovednosti.

Nezastavilo nás ani množstvo prekážok a veľmi veľa komplikácií. Za všetkým sú reálni ľudia, náš tím. Človek na Magna motorke, ktorý vezie lieky do konkrétnej nemocnice. Keby som vám ukázala fotky, ako sa naši ľudia brodia po kolená v blate… Práve včera som riešila situáciu, v ktorej uviazli v strede ničoho, pred pár dňami zase evakuáciu, lebo neďaleko sa strieľalo. Títo ľudia vedia, čo sa môže stať, ale nedá im odísť a nechať pacientov na miestach, na ktorých, keby sme neboli, by zomreli.

Máme niečo za sebou, ale ešte toľko práce pred sebou. To nás ženie vpred. Nesmieme prestať, musíme stále pokračovať.

Denisa Augustínová Magna
Foto: Šimon Šiplák

Dokážete sa po príchode na Slovensko normálne rozprávať s priateľmi a blízkymi, ktorí sa posťažujú na to, aké majú problémy?

Keď sa odtrhnete od reality, to je začiatok konca. Myslieť si a uveriť, že vy ste niečo viac, je absolútny problém. Stretáva sa s tým veľa humanitárnych pracovníkov.

Superiorita je čiastočne aj znakom vyhorenia. Treba na to dávať pozor. Musíte chodiť do normálneho prostredia. Slovensko je naša súčasť, pochádzame odtiaľto, sídli tu Magna. A problémy, ktoré tu ľudia pociťujú, nepovažujeme za menejcenné, len sú iné.

Aké hodnoty sú pre vás najdôležitejšie a pripomínate ich aj svojim dcéram?

Pravda. Hľadanie a prinášanie pravdy, vždy a za každých okolností. A ešte pochopenie a vcítenie sa. Ak sme schopní vcítiť sa do iného človeka, byť láskavý a hľadať pravdu, nemôže sa stať, že nás nezaujíma, ak niekde na tomto svete umiera dieťa na podvýživu. Minimálne by sa nás to malo dotknúť v pocite, že pre to môžeme niečo urobiť. Keby sme boli na mieste toho človeka my, tiež by sme dúfali, že niekto sa bude o nás aspoň zaujímať.

Magnu môžete podporiť aj vy.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

aktivizmus klimatická kríza ľudské práva magna migracia spoločnosť svet vzdelavanie zdravotníctvo ženy