Andrea Kosírová: Buďme realisti. Pri pomoci závislým ľuďom nemusí byť cieľom len úplná abstinencia

Andrea Kosírová Hugáňová vyštudovala sociálnu prácu na univerzite v Nitre, kde sa počas štúdia venovala terénnej práci v Združení STORM. To sa venuje drogovo závislým ľuďom a osobám pracujúcim v sexbiznise. Verejnosť ho pozná najmä cez kampaň výmeny čistých injekčných striekačiek, hoci v skutočnosti robí združenie oveľa viac.

Andrea pracuje v organizácii doteraz, v súčasnosti už ako štatutárna zástupkyňa. V rozhovore sme sa rozprávali o pomoci závislým ľuďom, drogovej situácii na Slovensku a pripomenuli sme si 1. december, Svetový deň boja proti AIDS.

Vedeli ste už počas štúdia na vysokej škole, že chcete pomáhať práve ľuďom závislým od drog?

Pri výbere vysokej školy som neuvažovala nad tým, že budem pomáhať práve tejto komunite. Pochádzam z Liptova a tematika drogových závislostí sa ma až tak nedotýkala. Keď som bola v prvom ročníku vysokej školy, STORM u nás robil nábor nových členov a vtedy som sa stala ich terénnou pracovníčkou. Bolo to niečo netradičné, zaujímavé práve kvôli téme a od začiatku mi to dávalo veľký zmysel. Dostala som sa do rôznych kolektívov, nabrala nové skúsenosti a práca bola pre mňa veľkým obohatením.

Čo by ste poradili študentom sociálnej práce, ktorí chcú svoju profesiu robiť naozaj dobre?

Určite by som začínajúcim sociálnym pracovníkom odporúčala, aby sa nebáli ísť do praxe. Ísť tam s otvorenou mysľou a srdcom, s myšlienkou zlepšovať sa, robiť svoje povolanie naozaj dobre. Aby nečakali, že škola ich všetko naučí, aby hľadali alternatívy, skúsili prácu v teréne. Ak by som zostala len pri tom, čo mi škola odovzdala, myslím, že by som túto prácu už nerobila. Bolo to veľmi plytké a málo praktické, pričom sociálna práca je veľmi praktický odbor. Navyše sa vďaka nej môžete zlepšovať v komunikačných schopnostiach, ale aj v projektovom manažmente.

Čo sa týka očakávania od práce priamo s užívateľmi drog, nemajte syndróm záchrancu. Je to najväčšia pliaga, s ktorou sa stretávame vo všetkých pomáhajúcich profesiách.

Čo to znamená?

Človek má neustálu potrebu zachraňovať ostatných. Často je ochotný obetovať svoje vlastné potreby v prospech nich, čím sa veľmi rýchlo vyšťaví, zožuje ho to. Človek by sa mal nastaviť na to, že ide pomáhať iným, no zároveň aj sebe, v osobnom i pracovnom rozvoji. Pretože je omnoho viac príkladov toho, že človek na druhej strane zlyhá a nenaplní očakávania pomáhajúceho pracovníka. Ak nie je sociálny pracovník dostatočne zrelý si to uvedomiť, skončí frustrovaný, hnevá sa na klientov, využíva rôzne manipulatívne techniky a mocenstvo, aby dosiahol vlastné uspokojenie.

Nemá očakávať príbehy so šťastným koncom?

Tie by mali očakávať najmä klienti. Vždy v klientov verím, nikdy žiadnemu nepoviem, že na to nemá a nie je schopný dostať sa z drog. Zároveň veľmi pragmaticky a racionálne viem, že niektorí to majú v živote veľmi ťažké a niektorým by som sa čudovala, ak by sa rozhodli žiť normálnym životom, lebo je to pre nich takmer nedosiahnuteľný cieľ.

Ak 30 rokov užívate drogy, nemáte žiadne rodinné zázemie, prácu, len obrovské dlhy, šanca na návrat do bežného života je veľmi malá. Ak by som na takého človeka tlačila, budeme frustrovaní obaja, lebo cieľ reálne nedosiahneme. S ním je treba pracovať veľmi pragmaticky a prízvukovať mu, že každé zlyhanie, každá recidíva je len znakom toho, že je schopný byť chvíľu čistým. Mnohí ľudia sa na to pozerajú spôsobom „Jasné, on znova zrecidivuje, vráti sa k drogám…“, ale ja sa mu snažím vysvetliť, že bol už niekoľkokrát ochotný urobiť rozhodnutie prestať. Každé obdobie bez drog je dobré. Poďme sa baviť o tom, čo mu to dalo, čo mu to vzalo.

STORM používa princíp Harm reduction, s ktorým som sa aj ja od začiatku stotožnila. Je to minimalizácia zdravotných rizík spojených s užívaním drog a je neodsudzujúci. Pomáha tu a teraz, aj keď sú to trochu iné výsledky, ako si väčšina ľudí predstaví.

Úplná abstinencia nemusí byť cieľ. S klientmi sa rozprávame aj o tom, čo by chceli dosiahnuť najbližší rok. Niektorí by napríklad chceli užívať drogy aj naďalej, ale v menšom množstve. Konzultujeme s nimi, ako môžu pomaly dávku znižovať, aký spôsob podávania drog je pre nich lepší. Pristupujeme k tomu veľmi pragmaticky a učíme klientov, aby boli zodpovední. Nikde na svete nedokázali drogy úplne odstrániť zo spoločnosti, preto sa netvárme, že neexistujú.

Vy pomoc ponúkate, majú o ňu drogovo závislí záujem?

Určite áno. Málokto, kto začne užívať drogy, má v pláne užívať ich do konca života a skončiť na ulici. Nikto si nechce zničiť rodinu, prácu, zdravie. Je to skôr o spôsobe vysporiadania sa s problémom, ktorý práve prežívajú. 99 % z nich nemá už záujem takto žiť, no závislosť je v tomto nebezpečná. Človek v sebe nemá mechanizmy, ktoré by mu pomohli prestať. To sa týka schopnosti prijať zodpovednosť za seba a fungovať v realite, v ktorej sa nachádzame.

Realita je však taká, že tí, ktorí chcú skutočne niečo zmeniť, na to často nemajú ideálne podmienky. Na väčšinu liečení a resocializačných zariadení berú ľudí bez dlhov na zdravotnej poisťovni a kým prejdú všetkými byrokratickými procesmi, väčšina to vzdá. Samozrejme, sú aj takí, ktorí majú veľké odhodlanie a sú schopní s tým seknúť.

Je vaša práca nebezpečná?

Ja som sa v živote cítila nejako ohrozená len dvakrát. Treba byť obozretný, lebo pracujeme s ľuďmi pod vplyvom drog. No bála by som sa viac pracovať napríklad na úrade práce, kde chodia veľmi rôzni ľudia a pracovníčky nemajú žiadny krízový plán. My, keďže pracujeme s rizikovými ľuďmi, sme vyškolení na správanie v krízových situáciách.

S akými príbehmi sa na ulici stretávate? Je pravdou, že závislým sa môže stať ktokoľvek?

Určite áno, máme veľa rôznych klientov. Od typického príkladu zanedbaného človeka bez domova až po ľudí, ktorí majú rodiny a chodia do práce. Je rozdiel, ak niekto užíva drogy dva alebo dvadsať rokov. Pri krátkodobejšom užívaní ešte nie sú vidieť následky užívania.

Často sa v súvislosti s drogami hovorí o negatívach, no ich pasca je v tom, že majú veľa pozitív. Nikto by nebral drogy, keby nemali pozitívne účinky. Potom sa stáva, že mladí ľudia vyskúšajú niečo, o čom všetci tvrdia, že je zlé a oni z toho majú super pocit. Začnú experimentovať a sú presvedčení, že o 20 rokov už na drogy ani nepomyslia. Takto postupne padajú do závislosti. Až veľmi neskoro prichádza bod zlomu, kedy si uvedomia, že to nemajú pod kontrolou.

Stretávate sa aj s prípadmi, že za vami prídu rodičia, ktorí majú podozrenie na užívanie drog u svojho dieťaťa?

Bohužiaľ, rodičia často prichádzajú príliš neskoro, uvedomia si to až vtedy, keď dieťa v škole prepadá alebo ho zatknú. To, že sa to stalo, však neznamená, že nie je cesty späť. Vždy je dôležité, ako sa k tomu rodina postaví. V týchto prípadoch sa má pracovať nielen so závislým, ale aj s najbližšími, a tí to často odmietajú.

V rodinách neexistuje otvorená komunikácia, dôvera, nie sú nastavené jasné hranice. Je dôležité uvedomiť si, že aj rodičia sa musia zmeniť. Niektoré mamy majú tendenciu prejavovať lásku tým, že ustupujú. Nechcú pripustiť, aby sa na ne dieťa hnevalo. Je to prirodzený proces, rodičia prechádzajú podobne ťažkým obdobím a je normálne cítiť hnev na oboch stranách. Len to treba vedieť spracovať do niečoho, čo prinesie výsledok.

Rodičom vtedy odporúčam spoznať aj iných rodičov, ktorí si prešli rovnakou cestou. Človek si uvedomí, že aj iní ľudia sú v podobnej situácii a zažívajú to isté. Tiež je dobré pýtať sa odborníkov a nebáť sa návštevy psychológov či sociálnych pracovníkov.

Sestra Bernadeta, ktorá ošetruje ľudí bez domova, v nedávnom rozhovore spomenula aj skutočnosť, že človek na ulici ľahko podľahne drogám. Akú časť vašich klientov tvorí táto skupina ľudí?

Závisí to aj od toho, čo považujeme za bezdomovectvo. Sú ľudia, ktorí bývajú na čierno v rôznych ubytovniach, v opustených domoch, v starých fabrikách. Ak by sme ich označili ako ľudí bez domova, tak takých klientov máme približne 70 %. V Nitre je to lepšie, ľudia bývajú so svojimi príbuznými alebo pracujú, ale v Seredi a Trnave sú komunity tvorené zväčša ľuďmi bez strechy nad hlavou.

Spoločnosť vníma činnosť takýchto organizácií najmä cez výmenu injekčných striekačiek. Aký význam má zásobovanie sterilnými striekačkami drogovo závislých?

Injekčné užívanie drog sa považuje za jedno z najnebezpečnejších a najrizikovejších spôsobov. Zároveň je tento spôsob pre klientov najlukratívnejší, pretože sa droga dostáva priamo do krvného obehu a má veľmi rýchly nástup. Prímesi, ktoré do drog díleri dávajú, však majú na organizmus omnoho dezolátnejšie účinky, ako keď sa droga užíva iným spôsobom, napríklad fajčením alebo šnupaním.

Pri injekčnom užívaní sa omnoho rýchlejšie šíria rôzne infekcie ako žltačka, HIV alebo hepatitída typu B a C. My sa preto snažíme robiť prevenciu. Keď už človek musí užívať drogy, učíme ho používať čisté ihly, aby nenakazil seba či niekoho ďalšieho. Tieto infekčné choroby sa vedia šíriť veľmi rýchlo. Nemusíte byť v tejto komunite ľudí, stačia spoločné verejné priestory. Je to ochrana samotného človeka a ochrana spoločnosti.

Akým činnostiam sa okrem poskytovania sterilných striekačiek vaša organizácia venuje?

Čo sa týka nášho občianskeho združenia, máme niekoľko programov, ktoré sa venujú deťom, dospievajúcim i dospelým. Po celý rok sú v teréne kontaktní pracovníci, ktorí poskytujú poradenstvo, zabezpečujú výmenu injekčných striekačiek a taktiež ich bezpečnú likvidáciu. Prevádzkujeme aj nízkoprahové kontaktné centrum, kde poskytujeme anonymne a bezplatne pomoc klientom, ktorí sa pokúšajú stabilizovať a zlepšiť svoju situáciu. Snažíme sa ich motivovať k zmene.

V niektorých prípadoch sú užívatelia drog odsúdení a putujú do väzenia. Vtedy im ponúkame možnosť písať si s nami, pretože množstvo klientov nemá nikoho blízkeho. Je to zaujímavý kontaktný nástroj, píšeme si s nimi o tom, ako bude vyzerať ich život po treste a hľadáme možnosti, ako využiť potenciál toho, že budú „čistí“ a môžu začať odznova.

Robíme tiež aktivity pre verejnosť smerujúce k preventívnej činnosti. Ide prevažne o krátkodobé akcie, kde komunikujeme témy o bezpečnej likvidácii injekčného materiálu, minimalizácie rizík na festivaloch, prevencie obchodovania s ľuďmi a podobne.

Vaše združenie pôsobí v Nitre, Seredi a v Trnave, v Bratislave podobnú službu zabezpečuje organizácia Odyseus. Sú na Slovensku aj ďalšie združenia pre ľudí, ktorí prepadli drogám a potrebujú pomoc?

V Bratislave ešte pôsobí občianske združenie Prima, to sú všetky. Keď som pred pätnástimi rokmi začínala, podobných organizácií bolo sedem. Vtedy na Slovensko prišiel systém riešenia drogovej problematiky a viac zahraničných donorov podporilo rozbeh združení. Tie však rokmi postupne zanikali, chýbala podpora mesta či kraja.

My sme tiež prešli viacerými obdobiami, robili sme ako dobrovoľníci a takmer sme nemali na zakúpenie nových injekčných striekačiek. Nemôžeme ale robiť zadarmo, je to skutočná práca, nie len rozdávanie ihiel. Ak by to bolo len o nich, tak sa môžu zriadiť automaty na ihly. Ale tam ide o vzťah. Títo užívatelia patria ku skrytým komunitám, neprejavujú sa navonok, a práve my sa do nich vieme týmto spôsobom dostať.

Je smutné, že Slovensko sa k tomu stavia týmto spôsobom a že od Nitry smerom na východ neexistuje žiadna organizácia. Výnimkou je naša pobočka vo Zvolene, kde kolegyňa zabezpečuje likvidáciu použitých striekačiek. Podľa všetkého je tam aj veľká komunita užívateľov drog, ale samospráva nie je ochotná zabezpečiť financovanie kompletného programu, tak si nás objednali aspoň na zber ihiel.

My na Slovensku čakáme na chvíľu, kým sa všetko nevyhrotí. Ročne bezpečne zlikvidujeme 100 000 ihiel, to znamená, že bez našej práce by sa po uliciach povaľovali tisícky použitých striekačiek.

V tejto práci asi nemôže mať človek vysoké očakávania a predstavu, že zbaví všetkých klientov od závislosti. Čo vo vašej organizácii vnímate ako úspech?

Mám rada, keď vidím na klientoch, že sa niekam posúvajú, vnímajú rozdiel v tom, ako fungovali predtým a ako teraz. Samozrejme ma poteší, keď sa klient rozhodne prestať s užívaním drog či zmenšiť ich množstvo. Myslím si, že aj to, že sme schopní byť 20 rokov v teréne, v kontakte s klientmi, je veľký úspech. Som hrdá, že táto organizácia je to schopná prežiť. V dnešnej dobe je mimovládnych organizácií s takou dlhou históriou veľmi málo.

Prvý december je Svetovým dňom boja proti AIDS. Na rozdiel od 90. rokov sa debata o tejto infekčnej chorobe takmer vytratila. Čím to je?

Pred približne 20 rokmi začali u nás vznikať organizácie a programy, ktoré sa venovali výmene injekčných striekačiek, terénnej práci s užívateľmi drog i s ľuďmi v sexbiznise. Mám dojem, že na Slovensku sa tak zázračne spojila účinná prevencia a začiatok šírenia HIV medzi ľuďmi. Samozrejme, HIV je na Slovensku stále prítomné, no ľudia už vedia o tejto chorobe viac.

Pre mňa je dôležité, aby sa ľudia neprestali báť toho, že sa môžu nakaziť. Predtým sa ľudia báli človeka s HIV dotknúť, teraz vedia, že medicína pokročila a užívaním liekov viete mať chorobu pod kontrolou. Dnes sa pozitívni ľudia môžu dožiť rovnako vysokého veku ako negatívni. Stále je to však smrteľná choroba a je lepšie ju nemať.

Asi je to v ľudskej povahe, že keď sme dlho pod vplyvom rizika, prestaneme ho po čase vnímať ako riziko a zvykneme si na to. Keď bolo niečo neznáme, báli sme sa toho viac. Trochu mi to pripomína aj súčasnú situáciu s koronavírusom.

Ako vyzerá život s HIV?

Pacienti chodievajú na pravidelné prehliadky, často stačí brať jednu tabletku denne bez žiadnych vedľajších účinkov. V Bratislave funguje občianske združenie Dom svetla určené pre HIV pozitívnych ľudí, kde dostávajú poradenstvo či terapeutické stretnutia.

Zažívajú ľudia s HIV diskrimináciu?

Určite áno, najmä pri lekárskych vyšetreniach. Veľký problém sú napríklad gynekológovia a zubári. Na miestach, kde by mal mať človek pocit, že sa tejto problematike rozumejú, zažívajú klienti nepochopenie. Ak som gynekológ a idem vyšetrovať klientku s HIV, neznamená to, že sa teraz nakazím.

Podľa mňa by mali všetci doktori pristupovať k ľuďom s tým, že môžu mať infekčné ochorenie. Mrzí ma, že lekári a sestričky poľavujú v týchto preventívnych opatreniach. Výskum o HIV sa dnes posunul a my presne vieme, ako sa človek vie nakaziť a ako nie. Nerozumiem, prečo majú niektorí lekári k tomu taký negatívny postoj.

Moji HIV klienti si uvedomujú, že sú rizikoví pre iných ľudí a je pre nich normálne, ak má lekár pri nejakom vyšetrení napríklad ochrannú masku. Ale nech to robí spôsobom, aby sa títo ľudia necítili ako menejcenní.

Ako vieme inak prispieť k väčšej solidarite s týmito ľuďmi okrem pripnutia červenej stužky?

Existuje aj sviečkový pochod, na ktorom človek ukáže svoju podporu a solidaritu. Vyjadrujeme ním, že my všetci chceme byť nápomocní tým, ktorí touto chorobou trpia. Bez ohľadu na to, ako sa človek nakazil, neodsudzujeme človeka. Taktiež existujú rôzne kampane a ich zdieľaním pomáhate šíriť viac informácií. A ak sa nám človek otvorí a povie, že touto chorobou trpí, buďme k nemu láskaví a vnímajme ho stále ako plnohodnotného človeka.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Andrea Kosírová Hugáňová drogová závislosť HIV sociálna práca Združenie Storm