Sestra Bernadeta: Ľudí bez domova netrápia len omrzliny, ale aj onkologické ochorenia či psychiatrické diagnózy

Niekedy sa aj dospelí obávajú vidieť smrť na vlastné oči a kvôli strachu nechcú mať umierajúceho doma.

25. 12. 2021

Lucia Trubačíková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Bernadeta Staňová je rehoľnou sestrou Spoločnosti Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul, inak známe ako Vincentky. Už od detstva snívala o práci ošetrovateľky, po štúdiu na strednej zdravotníckej škole a fakulte zdravotníctva a sociálnej prá­ce si tento sen splnila. Vybrala si rehoľný život, v ktorom pomáha chorým a opusteným. 

Ako zdravotná sestra v Depaul už ošetrila viac než tisíc ľudí bez domova. Okrem toho sa v hospici združenia Slnečnica venovala aj paliatívnej starostlivosti a pomáhala príbuzným i zomierajúcim v ich posledných chvíľach. 

Už niekoľko rokov pracujete ako zdravotná sestra v organizácii Depaul, kde sa denno-denne staráte o ľudí bez domova. Mali ste voči nim zo začiatku predsudky?

S ľuďmi bez domova som sa ako zdravotná či rehoľná sestra stretávala občas aj pred prácou v Depaul. Tieto stretnutia však boli pre mňa nepríjemné, pretože som nevedela, ako sa im priblížiť, ako prekonať akúsi moju vnútornú bariéru. Pre mňa to boli ľudia, ktorým neviem pomôcť. Nechcela som im dávať peniaze na alkohol alebo drogy, no zároveň som ich neodsudzovala a chcela som nájsť spôsob, ako im aspoň sčasti zlepšiť životnú situáciu.

Môj postoj sa zmenil, keď som s nimi začala pracovať. Moja vnútorná bariéra sa postupne lámala, no stále som mala pocit, že táto pomoc je len kvapkou v mori. Cítila som bezmocnosť. Po pár mesiacoch v Depaul som bola frustrovaná, ale v podobných organizáciách zažíva tieto pocity občas každý.

U mňa nastal zlomový moment v deň, keď som po ceste do kostola stretla skupinku ľudí, ktorých som poznala z Depaul. Po rozhovore som si v duchu položila otázku: „Bože, čo je podstatné v tejto službe? Ja to nechápem.“ A vtedy som si to vnútorne uvedomila. „Podstatné je, aby som im zjavila kúsok mojej lásky, nič viac a nič menej.“ Aby to nebola služba, ktorá ich pokoruje za to, kde sú, ale aby ich moja služba dvíhala. Človek bez domova totiž stráca okrem materiálnych istôt i ľudskú dôstojnosť a prežiť na ulici bez vplyvu alkoholu či drog je veľmi náročné. Zažíva strach, neistotu, zimu, nenávisť od okolia, často silné výčitky svedomia.

Foto: Lucia Trubačíková

Ľudia bez domova sú často spoločnosťou prehliadaní, či už pre ich zovňajšok alebo nepochopenie ich situácie. Ako si k nim nájsť cestu?

Myslím si, že ak by som s nimi nezačala pracovať, stále by bol vo mne istý kus nepochopenia. Treba si však uvedomiť, že ľudia, aj keď bez strechy nad hlavou, sú stále ľuďmi. Každý z nich má svoj príbeh. Niekedy pravdivý, inokedy menej, ale pre nich dôležitý. Vďaka nemu sa snažia prežiť, získať peniaze od okolia. Inokedy používajú žobranie kvôli ľudskému kontaktu, chcú sa len porozprávať.

Občas sa stačí zastaviť a spýtať sa, ako môžem pomôcť. Zároveň je správne povedať, že aj ja mám obmedzené možnosti a neviem všetko zabezpečiť. Môžeme kúpiť niečo na jedenie alebo predplatiť nocľah. Napríklad vo farnosti Ružinov vytvorili kartičky v hodnote jedného eura, ktoré môžu ľudia kúpiť a darovať človeku bez domova. Kartičku vie potom použiť v nocľahárni, kde mu poskytnú nocľah, hygienu a jedlo.

Je veľa možností, ako nebyť ľahostajný, no niekedy sa naše a ich predstavy o pomoci môžu líšiť. Nemali by sme chudobných robiť na nás závislými. Obrazne povedané, nedávať im len rybu, ale aj udicu, aby sa naučili chytať tie ryby, aby sa naučili o seba postarať.

Aké sú životné príbehy ľudí, ktorí sa ocitli na ulici?

Každý z nich má odlišný príbeh. Niektorí putujú na ulicu priamo z detských domovov, odkiaľ už vychádzajú s nejakou závislosťou a v podstate v nej na ulici pokračujú. Iní mali svoje zázemie, prácu, postavenie, no prišla ťažká životná situácia, stratili vzťahy s rodinou, priateľmi a nenašli pomocnú ruku. A potom je medzi nimi veľa psychiatrických, nediagnostikovaných pacientov. Okolie im nevedelo pomôcť a takto sa dostali na ulicu.

Ľudia, ktorí prišli o všetko a zostanú zo dňa na deň na ulici, siahnu po pár týždňoch po alkohole alebo drogách. Takže nie je pravidlom, že alkohol alebo drogy dostávajú týchto ľudí na ulicu, ale ulica ich urobila závislými.

Majú tieto príbehy aj šťastné konce?

Niektorí ľudia nechcú, aby im niekto pomohol. Vybrali si túto cestu sami a nevedia inak žiť. To sú tí, ktorí na ulici strávili dvadsať rokov a viac, nedokázali sa zbaviť závislosti a podľahli alkoholu, drogám alebo gamblerstvu. Väčšinou sú na prvý pohľad zanedbaní, žobrú a ľudia s nimi majú zlé skúsenosti. Aj takto vznikajú bariéry k ľuďom bez domova. Títo ľudia však tvoria maximálne tretinu zo všetkých ľudí bez strechy nad hlavou. Veľakrát človeka bez domova na ulici vôbec nespoznáte.

Ďalší na sebe pracujú, snažia sa resocializovať, ale prídu životné sklamania ako strata práce alebo rozpad vzťahu, a my ich opäť stretávame v nocľahárni v Depaul. Po istom čase sa vedia opäť zaradiť do normálneho života.

A sú ľudia, ktorí sa ocitli v krízovej situácii, na ulici sú veľmi krátko a cez sociálnych pracovníkov dostanú pomocnú ruku. Preklenú obdobie dvoch až troch mesiacov, vrátia sa do normálneho života a k nám sa už nikdy nevrátia. To sú tie šťastné prípady.

Foto: Lucia Trubačíková

Aký mýtus spojený s ľuďmi žijúcimi na ulici vás dokáže najviac zamrzieť?

„Veď si za to môže sám.“ Toto je veľmi častá veta, ktorá sa s ľuďmi bez domova spája. Je veľmi ľahké dostať sa na ulicu, no cesta späť je veľmi ťažká. V dnešnej dobe stačí zabudnúť zaplatiť nejaký účet, dlhšie si to nevšimnúť alebo sa po strate zamestnania neprihlásiť na úrad práce, z čoho potom vznikajú nedoplatky v zdravotnej starostlivosti. Napríklad aj teraz počas pandémie k nám prišlo niekoľko ľudí, ktorí zrazu nemali kde bývať, pretože sa zatvorili ubytovne. Nikdy na ulici neboli, bol to pre nich šok stráviť takto pár týždňov.

Je pravdou, že niektorí si za to môžu sami, ale niektorí nie. Ako môže dieťa z detského domova zvládnuť prechod do dospelého života, ak už v zariadení spadlo do kolotoča závislosti? Nedostalo toľko lásky ako dieťa, ktoré vyrastalo v milujúcej rodine, nemá zázemie, istoty. Nikomu nepatrí, nechýba, podvedome potom v živote zlyháva a nevie si nájsť miesto v spoločnosti.

Ak človek nemá niekoho, kto mu je oporou, stratí zmysel života a je ťažké urobiť prvý krok. Často mi títo ľudia hovoria, že nemajú pre koho žiť, pre koho sa vrátiť, stratili silu znova nadviazať vzťahy a vrátiť sa do bežného života.

Spomínam si na jednu medializovanú petíciu spred pár mesiacov, v ktorej obyvatelia mestskej časti Vrakuňa v Bratislave nesúhlasili s vytvorením prechodného bývania pre ľudí bez domova v ich časti. Majú útulky a podobné sociálne zariadenia zlú povesť? Prečo sa im spoločnosť bráni?

Problém je v tom, že nechceme vidieť. Nechceme vidieť, že je medzi nami niekto, kto je chudobný alebo závislý. Niekto, kto narúša moje istoty. Máme strach z niečoho, čo nikdy ani nebude.

O spomínanej situácii viem, vo Vrakuni aj v Podunajských Biskupiciach majú stále problém s ľuďmi bez domova. Postupne z parkov odstránili lavičky, aby ich z tejto časti vytlačili. To spôsobilo, že nám v zariadení za posledného pol roka pribudlo neskutočne veľa klientov pod vplyvom drog, ktorí sa predtým združovali v okolí Pentagonu. Určite sa situácia musí riešiť, no tým, že ľudí odtiaľ vyženieme, neprestanú existovať.

Podobne to bolo aj s Útulkom sv. Lujzy de Marillac. Kapacity budovy už nestačili, pribúdalo chorých ľudí bez domova a zrazu sme dostali ponuku na prenájom dvoch starších susedných víl na Krčméryho ulici. Pamätám si na paniku susedov, keď zistili, že na ich ulici bude útulok pre ľudí bez domova. Po čase si na nás tak zvykli, že sme tam z pôvodného roka zostali ďalších päť a keď sme sa odtiaľ sťahovali, pýtali sa, prečo musíme odísť. Toto je príklad toho, ako sa tí, ktorí s ľuďmi bez domova nemajú skúsenosť, boja niečoho, čoho sa báť nemusia.

Ako zdravotná sestra v Útulku sv. Lujzy de Marillac poskytujete zdravotnú starostlivosť ťažko chorým ľuďom bez domova. V akých situáciách vyhľadávajú vašu pomoc?

Útulok poskytuje 24 hodinovú starostlivosť, ročne sa tu vystrieda približne 80 pacientov, kapacita je 30 lôžok. Klientov prijímame len na základe zlého zdravotného stavu. Väčšinou sú to ľudia prepustení z nemocníc, ktorí nemajú kam ísť. Pomenej sú to ľudia so zlým zdravotným stavom, ktorých nájdu terénni sociálni pracovníci, prípadne si ich všimne niekto v nocľahárni. V tých prípadoch ošetrujeme omrzliny, vredy v predkolení, hnisajúce rany a mnohé iné.

Drvivá väčšina z nich nie je schopná ísť priamo za lekárom. Často im chýbajú doklady, majú dlhy na zdravotnom poistení, ak predtým nežili v Bratislave, nemajú tu ani svojho obvodného lekára. Mnohí ľudia bez domova trpia psychiatrickými diagnózami, okrem závislostí sú to schizofrénie, mániodepresie, mentálne retardácie, v takom stave ťažko vyhľadáte odbornú pomoc.

Nehovorí sa o tom veľa, no aj títo ľudia trpia onkologickými či ďalšími civilizačnými ochoreniami. Dokážu ťažko chorí prežiť na ulici?

Je to tak, aj ľudia, ktorí sa ocitli na ulici, musia čeliť rovnakým chorobám, či už sú to infarkty, nádorové ochorenia alebo spomínané psychiatrické diagnózy. Napríklad onkologickí pacienti sa k nám dostávajú až v predterminálnom či terminálnom štádiu rakoviny, to znamená, že u nás zomrú. Pamätám si len jeden prípad, kedy to tak nebolo. V útulku sa snažíme zastabilizovať ich stav a potom aj s pomocou niektorých lekárov a sociálnych pracovníkov hľadáme pre nich stabilné bývanie. Ak ešte nedosiahli dôchodkový vek, odchádzajú do domova sociálnych služieb, starší do zariadenia pre seniorov. Na týchto miestach môžu pokojne dožiť aj s ťažkou chorobou.

Foto: Lucia Trubačíková

Prevencia pred ochoreniami v týchto prípadoch asi neexistuje.

Ak majú ľudia dlhy na zdravotnom poistení, majú nárok len na neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Potom je na lekárovi, či ich problém vyhodnotí ako zdraviu ohrozujúci stav. My sa im snažíme pomôcť aj v týchto otázkach, či už cestou osobného bankrotu alebo zmenou zdravotnej poisťovne. Je to náročné, ale s Božou pomocou a s pomocou úžasných ľudí to ide.

Skúsenosti máte aj v starostlivosti o nevyliečiteľne chorých a zomierajúcich v mobilnom hospici sv. Kataríny Labouré. V čom spočíva slovo mobilný?

Je to poskytovanie paliatívnej starostlivosti v domácnosti chorého. Ak napríklad pacientovi ukončili onkologickú liečbu a jeho zdravotný stav je nezvratný, zabezpečíme, aby obdobie zomierania bolo pre neho čo najúnosnejšie. Pomáhame so zavádzaním infúzií, ošetrovaním rán, riešime neúnosné bolesti kontinuálnou analgosedáciou (farmakologické utlmenie pacienta do stavu, v ktorom nevníma podnety okolia, pozn. red.). Ak majú o to záujem, pripravujeme ich na odchod aj duchovne. Zavoláme kňaza alebo sa pri posledných minútach ich života s nimi modlíme.

Zároveň týmto obdobím sprevádzame príbuzných, pretože aj pre nich je to veľmi náročná situácia. Na začiatku si nevedia predstaviť, ako zvládnu takúto starostlivosť. Musia sa o zomierajúceho starať 24 hodín denne a zároveň sa vysporiadať s blížiacim sa koncom. Neskôr sú však veľmi radi, že sa mohli o blízkeho postarať v domácom prostredí.

Dá sa vôbec pripraviť na smrť?

Je to veľmi individuálne. Veľakrát je to smutné, lebo odchádzajú mladé mamičky alebo oteckovia rodín a zanechávajú po sebe malé deti. Na smrť mamy sa nedá pripraviť. Aj keď to rozum chápe a uvedomuje si realitu, emočne sa to ťažko spracováva. Naposledy sme sa starali o mamičku, ktorá mala tri malé deti, to sú veľmi ťažké príbehy.

Nikde a nikdy smrť nie je rovnaká. Niekedy je to vyslovene slávnostná chvíľa odchodu, prechodu do večnosti a poďakovanie za život. Ten moment, kde sa nebo stretáva so zemou, vtedy je to veľmi silné. Niekedy je rodina nahnevaná na všetko a na všetkých. Atmosféra pri zomieraní je potom ťažšia až dramatická.

Bojujú až do konca?

Mladší určite áno, ale onkologické ochorenia so sebou prinášajú vyčerpanie organizmu a neznesiteľnú bolesť. Emočne i psychicky ľudia bojujú a snažia sa, ale ochorenie je tak silné, že organizmus úplne vyčerpá. Potom aj sami priznávajú, že už nevládzu ďalej. Tiež sa stáva, že nechcú zraniť jeden druhého, boja sa pravdy.

Spomínam si na jeden mladý manželský pár. Žena zomierala a už niekoľkokrát bola na pokraji smrti. Jej manžel si to však nechcel pripustiť a rozprával mi, ako by sa o ňu rád staral aj do osemdesiatky, len nechce zostať bez nej. Vysvetlila som mu, že odchod z tohto sveta by bol pre ňu úľavou a má ju nechať odísť. Neskôr, po jej smrti, mi povedal, že na sekundu pomyslel, nech sa už toľko netrápi a možno to bol moment, kedy vedela, že môže pokojne odísť.

Foto: Lucia Trubačíková

V minulosti bolo prirodzené, že chorý človek umieral doma, v kruhu svojich blízkych. V dnešnej dobe trávi posledné dni života na nemocničnom lôžku. Mala by smrť zostávať za múrmi nemocníc? 

V súčasnosti máme tendenciu chrániť od tejto pravdy najmä deti. No niekedy sa aj dospelí obávajú vidieť smrť na vlastné oči a kvôli strachu nechcú mať umierajúceho doma. Zároveň každý zomierajúci túži byť doma, s rodinou, so svojimi blízkymi. Predsa len, nemocnica je inštitúcia, ktorá zabezpečí zdravotnú starostlivosť, ale mať svoj komfort a domáce prostredie je pre zomierajúcich veľkým darom.

Keď som pracovala v Hradci Králové, primár urgentného príjmu hovoril: „My lekári a sestry sme tiež len ľudia, nedokážeme zachrániť všetko, lebo všetko sa zachrániť nedá. Smrť je súčasťou nášho života. Tak ako sa človek narodí, aj odchádza. Nežime v klamstve a neklamme naše deti, že smrť neexistuje.“ Doteraz si to pamätám.

Každý deň je veľkým darom. Aj v rámci mobilného hospicu sme mali chorých, o ktorých sme sa starali takmer rok, boli to veľkí bojovníci. Spomínam si na jednu pani, ktorá hovorila, že každý deň, ktorý má naviac, je pre ňu úžasným darom. Môže sa pripraviť na odchod a môže na neho pripraviť aj svojich blízkych. Keď sa vie rodina o týchto veciach rozprávať a vedia spoločne kráčať neľahkou cestou, tak je to s pomocou Božou obrovský dar.

V rozhovore s evanjelickou farárkou Annou Polckovou som na záver položila rovnakú otázku, zaujíma ma vaša odpoveď. Veriaci ľudia umierajú s myšlienkou na posmrtný život. Čo nás tam čaká?

Priznám sa, že mám veľmi obmedzenú fantáziu, nikdy som si to nejako nepredstavovala. Keď sa nad tým ale niekedy zamýšľam, myslím si, že nás tam čaká objatie lásky. Stav, v ktorom budeme šťastní. To je niečo, čo zomierajúci či už veriaci alebo neveriaci, podvedome vedia. Že existuje niečo po živote, niečo bez bolesti a trápenia.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.