Jozef Kákoš: Mnohí ľudia bez domova potlačili svoje potreby až tak, že dnes už nemajú žiadne sny

Ľudia nekončia na ulici kvôli závislosti. To ťažká realita bezdomovectva prináša závislosť.

16. 12. 2021

Pavla Pisárová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Jozef Kákoš je riaditeľ neziskovej organizácie Depaul Slovensko, ktorej poslaním je poskytovať verejnoprospešné služby zamerané na pomoc ľuďom bez domova. Jozefov prvý kontakt s touto prácou bol náhodný (pokiaľ veríte na náhody), no postupne mu prirástla k srdcu a rozhodnutie pracovať v tejto organizácii mu úplne zmenilo život. Dnes sa aj vďaka nemu menia životy iných. Hovorí, že ľudia bez domova si zvykli žiť z minima a predstava návratu je pre nich veľmi náročná. Čo by sme ako spoločnosť mohli robiť inak a ako môžeme pomôcť?

V Depaul ste pracovali ešte predtým, ako ste sa stali riaditeľom. Ako ste sa dostali k tejto práci a prečo ste sa rozhodli pomáhať ľuďom bez domova?

Predtým som pracoval v nocľahárni a k tejto práci som sa dostal náhodou, aj keď verím, že náhody v skutočnosti neexistujú. Po vysokej škole, na ktorej som študoval históriu, som si potreboval oddýchnuť a preto som si našiel prácu v korporáte. Boli to dva intenzívne a v niečom aj náročné roky, po ktorých som potreboval prácu, ktorá by mi dávala hlbší zmysel.

Dlho sa mi takú nedarilo nájsť. V tom čase mi Depaul ostal ako jediná možnosť. Kamarát mi povedal, že hľadajú niekoho do nočnej zmeny. Povedal som si, že to je asi miesto, kam mám ísť.

Moja skúsenosť s ľuďmi bez domova bola len taká, že som ich videl na uliciach alebo predávať NotaBene. Zároveň mi to nebolo cudzie. U nás v rodine sa pestovalo vedomie, že pomoc je prirodzená vec. Takže som do toho nešiel s predsudkami ani s očakávaniami.

Môžem povedať, že toto rozhodnutie mi otočilo život na ruby. Je to veľmi intenzívna práca a niekedy bolo veľmi náročné pracovať v nočných zmenách. Traja sme zariaďovali to, aby 200 ľudí každý večer prišlo a v zdraví odišlo.

Odnášal som si z toho to, že sú to bežní ľudia ako my. V tom čase som sa zamýšľal nad tým, ako je možné, že ja mám kde bývať a oni nie. V čom je ten rozdiel? Prečo práve tí ľudia stratili bývanie a prečo iní nie?

Táto práca a ľudia mi veľmi prirástli k srdcu. Prvý kontakt bol náhodný, ale potom to bola veľká láska.

Ako vám toto rozhodnutie a skúsenosť otočili život na ruby? Povedzte mi o tom viac.

Bola to zmena môjho smerovania. V roku 2009 som si hľadal prácu aj vo svojom odbore, ale nič sa mi nepodarilo nájsť. A tak som začal v Depaul. Potom som sa oženil a chceli sme si založiť rodinu. Vedeli sme, že to z tej mzdy neutiahneme, a tak som prešiel do Slovenskej katolíckej charity. Kvôli povodniam sa vtedy rozbiehal projekt humanitárnej pomoci.

V neziskovom sektore som ale ostal naďalej. V charite som sa venoval potravinovej pomoci pre ľudí v hmotnej núdzi, pracoval som s deťmi na školách, dostal som sa na nejaké obdobie na Ukrajinu a potom som sa venoval integrácii utečencov na Slovensku.

V roku 2015 ma potom oslovil vtedajší riaditeľ Depaulu s tým, že si hľadá zástupcu. Rozhodol som sa vrátiť, pretože mi to ponúkalo možnosť ísť viac do hĺbky v jednej téme.

A kedy sa to zrodilo? V tom jednom momente, kedy som do Depaul prvýkrát nastúpil. Nič z toho by sa neudialo, ak by som sa vtedy rozhodol inak. Bol to krok do neznáma, no tým, kým som dnes, som vďaka tomu momentu. Aj vďaka tejto pomoci vnímam svoj život ako veľmi naplnený. Robím, čo ma baví a dáva mi to veľký zmysel. Zároveň som z tej práce schopný uživiť rodinu a nie je to len dobrovoľníctvo. Je to vzácna kombinácia a vnímam, že to takto mnohí ľudia nemajú. Keď chcú uživiť rodinu, tak nie vždy môžu robiť len to, čo ich baví.

Čo ste sa za ten čas naučili?

Vychádza mi z toho to, že sa netreba báť ísť do neistoty. Keď človek vie, čo mu dáva zmysel a zároveň si nie je istý v tom, čomu čelí, tak niekedy sa oplatí to vyskúšať. Stále sa v tom snažím byť slobodný. Kým to človek nevyskúša, nepríde na to, či je to “to” pravé a či tadiaľ má ísť. Veciam treba dať šancu a potom sa nebáť toho, že to nemusí vyjsť. Treba hľadať ďalej a zachovať si v tom slobodu. Má zmysel hľadať zmysluplné veci.

Jozef Kakos Depaul
Foto: Martina Juríčková

Už niekoľko rokov pracujete v Depaul. Čo sa za ten čas z vášho pohľadu zmenilo, či už vo fungovaní organizácie ako takej a tiež v situáciách, akými si ľudia bez domova prechádzajú?

Ľudia bez domova sú vo veľkej miere takí istí, akí boli predtým. Mnohí sú starší a niektorým sa výrazne zhoršuje zdravotný stav.

Pozitívum je, že sa táto téma dostáva z okraja do centra pozornosti. Aspoň čo sa týka Bratislavy. Zároveň sa posunula z charitatívneho rozmeru, ktorý je veľmi podstatný, k riešeniam. Nie je to len o tom, ako pomôcť a uľahčiť život na ulici, ale i o tom, ako ľudí z ulice dostávať a nielen udržiavať pri živote.

Tým pádom sa aj pomaly menia možnosti pre ľudí bez domova. Ešte stále je to raritné, ale už viacerí začínajú bývať v nájomných bytoch s podporou. Ani si nedokážem predstaviť, že by sa to dalo uskutočniť v roku 2015.

Organizácia je živý organizmus a zároveň vnímam, že Depaul bol stále akýmsi hľadačom toho, kde je najväčšia potreba. Stále sa to snažíme napĺňať. Vznikli sme v čase, keď ľudia zamrzli na ulici a chýbalo miesto, kam môžu prísť všetci aj pod vplyvom alkoholu a drog. Ako odpoveď vznikla Nocľaháreň sv. Vincenta.

Následne vznikol Útulok sv. Lujzy, ktorý kombinuje zdravotnú a sociálnu službu. Teraz je to veľmi potrebná služba, ktorá je málo dostupná na celom Slovensku.

Postupne sme organizáciu posunuli do ďalších projektov a momentálne rozvíjame tie integračné. V centre našej organizácie je človek bez domova a jeho potreby. Snažíme sa odpovedať na to, ako máme robiť prácu tak, aby sme čo najviac pomohli. Odpovede sa v čase menia. Teraz je to bývanie, ktoré sa ukazuje ako najefektívnejší spôsob riešenia bezdomovectva.

Ako sa vám momentálne darí riešiť otázku bývania?

Do prvopočiatkov bývacích projektov bolo našou snahou dostávať ľudí z ulice. Pri počte 2000 ľudí, ktorí k nám ročne prídu, sa nám podarí posunúť do bývania približne 100 ľudí. Niektorí išli na ubytovňu, iní zase do nájomného bytu, je to rôzne. Nezávisí to len od možností, ktoré daný človek má.

Vďaka pomoci Útulku sv. Lujzy si niektorí ľudia bez občianskeho preukazu a karty poistenca počas roka dokážu tieto veci vyriešiť. Dostanú pomoc s dávkami, s lekármi a po roku odchádzajú s vlastným príjmom do nejakého zariadenia, ktoré potrebujú. Donedávna bola toto jedna z mála ciest k tomu, aby mal človek nárok na to dostať sa do nejakého zariadenia.

Čo sa týka bývacích projektov, ešte nemáme niekoľkoročnú skúsenosť, ale obdobie, ktoré máme za sebou, jasne ukazuje, že to vôbec nie je tak, že sa ľudia najskôr musia učiť bývať a až potom môžu bývať sami. Ľudia sú schopní bývať a poznám prípad, v ktorom človek jeden deň spal v nocľahárni a na druhý deň vo vlastnom byte, v ktorom býva dodnes.

Jozef Kakos Hrdina
Foto: Martina Juríčková

Čo je podľa vás najväčšou prekážkou pre ľudí bez domova, aby si našli prácu a začlenili sa späť do spoločnosti?

Ideálny stav je, aby ľudia neprepadávali do bezdomovectva aj pomocou prevencie. Zároveň to, čo by sa podarilo nastaviť v prevencii, by pomohlo ľuďom dostať sa z ulice. Ľudia bez domova na začiatku potrebujú vyriešiť veľa vecí naraz. Väčšinou majú zdravotný problém, nemajú príjem a majú dlh. Ak by sa zamestnali, tak im väčšinu zoberie exekútor a ostane im málo, z čoho si nezaplatia náklady na život. Sú odkázaní pracovať a bývať v nocľahárni. Dlhodobo sa však nedá chodiť do práce z nocľahárne. Niektorí sa niekedy vyšvihnú, ale je to veľmi ťažké.

Na to, aby sa dostali z ulice, potrebujú normálne bývanie. Miesto, kde si môžu zložiť veci, zamknúť ich a vedieť, že kedykoľvek tam prídu, je to ich bezpečné miesto. Aby si mohli dovoliť bývanie, potrebovali by príspevok, ktorý je teraz na úrovni približne 55 eur a je naviazaný na dávku v hmotnej núdzi.

Súčasne potrebujú i sociálnu pomoc, aby mohli riešiť dlhy a zdravotný stav. Človek potrebuje čas na to, aby sa dostal späť do pracovného procesu. Málokto má také šťastie, že má vyriešené aspoň dve z týchto vecí.

Aké sú podľa vás hlavné príčiny toho, že sa ľudia ocitnú na ulici?

Sú tam prítomné osobné dôvody daného človeka, ale i systémové. Najvypuklejšie je zdravotné poistenie. Na to je naviazané to, že keď človek stratí prácu, tak má sedem dní na to, aby sa prihlásil na úrade práce. Pokiaľ to neurobí, automaticky je považovaný za samoplatcu na zdravotnom poistení, a ak si ho neplatí, vzniká mu dlh. Mnohí ľudia bez domova takto prišli k dlhom.

Ak sa po tom čase rozhodnú ľudia pracovať, príde im exekúcia, že majú dlh na zdravotnom poistení, a tak sa často rozhodnú pracovať na čierno, pretože inak by im ostalo veľmi málo peňazí. Takýto človek nemôže ísť ani na vyšetrenie. Ak ide o bežnú starostlivosť, tak si ju celú musí hradiť sám alebo je nedostupná. Dostane ju iba v ohrození života.

Keď je kritická situácia, tak systém na Slovensku s dávkou v hmotnej núdzi a príspevkom na bývanie nie je promptný, a keď ľudia pomoc potrebujú, tak ju nedostanú. A ak ju nedostanú v správnom čase, prídu o bývanie. Ďalším prípadom je, keď majú ľudia prácu naviazanú na bývanie. Keď prídu o prácu, prídu aj o bývanie a strácajú zázemie, kde by mohli prečkať.

Z osobných dôvodov sú časté rozvody. Muži odídu od rodín práve na ubytovne alebo do zdieľaných bytov. Časom sa môže niečo pokaziť, zhoršiť zdravotný stav alebo môžu prísť o bývanie.

Pomerne časté sú aj odchody detí z rodín po konfliktoch. Niekedy, žiaľ, aj deti z detských domovov končia v službách pre ľudí bez domova.

Ľudia by možno tipovali, že hlavným dôvodom straty bývania je závislosť. To však nie je primárna príčina. Skôr sa stáva to, že život na ulici prináša závislosť. Lebo keď ľudia čelia ťažkej realite, ktorá je na ulici, mnohí siahnu po otupení mysle. Nie všetci, ale časť z nich áno.

Existuje štatistika, ktorá by ukazovala pomer medzi jednotlivými dôvodmi?

Najbližšie k tomu je prieskum a sčítanie, ktoré sa robilo v Bratislave v roku 2016. Jedna z otázok sa presne týkala dôvodu straty bývania. Tri štvrtiny boli spojené s konfliktom v rodine. Či už to bol rozpad rodiny, odchod od rodičov alebo sa to týkalo detí z detských domovov, ktoré do zariadenia poslali rodičia.

Ako by sa tomu dalo predísť?

Vnímam, že sociálna sieť ľudí bez domova je slabá. Niekedy je dôležitejšia ako ekonomické a sociálne zázemie. Nielen v sieti, ale i v kvalite.

Nedá sa tomu predísť úplne. Rodinné záležitosti sú individuálna vec. Skôr je to o prieniku systémového a osobného, to sa dá posilniť. Ak by sa oddelil príspevok na bývanie od hmotnej núdze, a človek by si o to vedel požiadať v momente, keď to potrebuje, tak by to bol jeden zo spôsobov.

Niektoré krajiny majú ako spôsob riešenia bezdomovectva “rýchle ubytovanie” človeka. Čím skôr zasiahne do kritickej situácie pomoc, tým jednoduchšie a pravdepodobnejšie sa človek bez problémov uchytí.

Na Slovensku máme málo nájomných bytov. Bratislava ako mesto ich má 1000 a ešte pár majú mestské časti, ale to je žalostne málo. Mať krízové byty na takéto situácie je veľmi dôležité. Keď sa do nejakých častí sťahujú ľudia s rovnakým pozadím, tiež to nerieši problém.

Ak má Slovensko v ústave napísané, že zdravotná starostlivosť je univerzálna, tak aby bola dostupná pre všetkých, bola by situácia ľudí bez domova omnoho lepšia.

Ten podpis na úrade práce do siedmich dní po strate práce vnímam ako formalitu. Má toto hodnotu pre Slovensko? Aby malo 2000 ľudí na ulici takéto zásadné problémy za to, že sa nepodpísali? Má ten podpis takú veľkú hodnotu, aby sme potom budovali celý systém záchrany a dokázali ich dostať späť?

Toto sú systémové zmeny, ktoré treba odburávať a celý systém “poľudšťovať”. Aby sme zvýšili šancu, že ľudia neprepadnú a keď áno, tak to nebude cesta tŕnistým údolím.

Čo ďalšie by podľa vás mohol v tejto súvislosti urobiť štát?

Napríklad zmeniť zákon o trvalom pobyte. Ten je na Slovensku viazaný na nehnuteľnosť, ktorú buď človek vlastní, alebo si ju prenajíma a dostane od vlastníka povolenie na nahlásenie pobytu.

Zmena trvalého bydliska je veľmi náročná vec a pre ľudí bez domova skoro nemožná. Človek sa nemôže odhlásiť zo svojej pôvodnej nehnuteľnosti a prihlásiť sa napríklad na mestskej časti. Musí ho odhlásiť majiteľ nehnuteľnosti. Ak to neurobí, tak to on sám nevie urobiť.

Potom to vyzerá tak, že ľudia v Bratislave nemajú trvalý pobyt, aj keď v nej žijú niekoľko rokov. Kazí to štatistiky a vznikajú zvláštne situácie. Napríklad raz sme niekoho chceli odhlásiť z trvalého pobytu a tá nehnuteľnosť už bola zbúraná a neexistovala. Pre sociálneho pracovníka to bol náročný proces, ako toho človeka z adresy dostať.

Nedávno som bola na prechádzke Prahou s Romanom, ktorý pracuje pre sociálny podnik Pragulic. Nadobudla som pocit, že sa uspokojil s tým, čo má a neplánuje s tým niečo robiť. Má dve práce, no stále žije pod mostom v stane, v prostredí, ktoré veľmi nepomáha k zmene. Ďalšou vecou sú práve tie dlhy…

Ľudia bez domova potrebujú vyriešiť veľmi veľa vecí naraz. Ak nejaká z nich nevyjde, môže sa to celé rozsypať. Niekedy sa na isté obdobie odhodlajú, no potom to nezvládnu, pretože život na ulici hrá proti nim.

Zvykli si žiť z minima. Ich pohľad je úplne iný ako ten náš. Ak by mali rovnaké ciele ako my, zbláznili by sa. Na ulici sa žije zo dňa na deň. Rieši sa to, kde sa najesť, ako si zaplatiť nocľah, kam ísť na toaletu, aby z toho nebol problém. Je to úplne iný rozmer. Buď si na to človek zvykne, alebo to neprežije. Mnohí preto išli na minimálny štandard a predstava návratu je potom veľmi náročná.

Sociálni pracovníci pomáhajú ľuďom bez domova aj s osobným bankrotom. Celý proces trvá asi šesť mesiacov. Je to jedno z riešení. Ak však človek aj po tom zostáva v nocľahárni, je veľká pravdepodobnosť, že do dlhov opäť padne. Síce sa časť problému vyriešila, no bez bývania je to kritické.

Veľa sme nad tým premýšľali a v nocľahárni sme vytvorili oddelené izby pre ľudí s prácou. Fungujú tam iné pravidlá ako v nocľahárni. Môžu tam po práci prísť, mať tam svoje veci a oddýchnuť si.

V organizácii máme dve komunitné pracovníčky, ktoré zapájajú ľudí bez domova aj do verejných politík. V rámci jednej komunity sme sa rozprávali o bývaní, o tom, ako by si to predstavovali a ľudia bez domova sa stále vracali k tomu, akú polievku chcú mať na večeru. Ukazovalo sa práve to, o čom sa bavíme. Potlačili svoje potreby natoľko, že považovali nocľaháreň za svoj domov a ďalšie sny nemali.

Momentálne rozbiehame bývacie projekty a vnímam, že začali premýšľať o tom, ako sa do iného bývania dostať. Tým, že neboli príležitosti, ľuďom chýbala predstava toho, že vo svojom živote vedia dosiahnuť niečo viac, ako poznajú. Časť z nich si už teraz uvedomuje, že existuje šanca a je potrebné pre to niečo robiť, pretože to nie je nemožné.

Myslím si, že práve toto je veľmi dôležité. Pretože je ťažké bývať pod mostom a pracovať niekde na plný úväzok bez dlhov. Keď príde príležitosť, zmení sa postoj človeka a uvedomí si, že to chce, len to má v sebe hlboko zatlačené.

Jozef Kakos noclaharen
Foto: Martina Juríčková

Akým spôsobom zmenila pandémia životnú situáciu ľudí bez domova?

Na začiatku sme sa báli, že to bude veľmi zlé. V prvej vlne bol najväčší strach. Ľudia sa báli, že sa zatvoria služby, vďaka ktorým môžu prežiť. Aj oni majú brigády a v tom čase sa všetko zastavilo a aj ľudia bez domova prišli o možnosť zarobiť si. Esenciálne služby, kde sa môžu vyspať, najesť či umyť, sa stali kľúčové.

Všetci si zvykáme na život s covidom. Najhoršie scenáre sa vďakabohu nenapĺňajú a situácia nie je až taká kritická. Momentálne sú už aj oni z toho unavení. Niektorí sa boja viac a nosia rúška stále, iní zase menej. Niektorí sú antivaxeri, no v službách ich musia nosiť aj tak.

Ako prihliada vláda pri tvorbe pravidiel aj na ľudí bez domova?

Bola to dlhá cesta. V určitom období sme mali byť všetci v lockdowne, no pre ľudí bez domova to nebolo možné. V Bratislave dostal jeden človek pokutu za to, že ho porušil. Ako organizácia sme dlho a intenzívne komunikovali to, ako majú byť ľudia bez domova doma, keď žiadny nemajú. Po tej pokute sa to ustálilo a snažia sa na to prihliadať.

V tomto smere sme závideli mestám ako Praha a iné, ktoré poskytli hotely pre ľudí bez domova. U nás sa to, žiaľ, nepodarilo. No aj vďaka covidu sa na Slovensku od leta podarilo rozbehnúť pilotný projekt s prvkami “housing first”. Verím, že takéto projekty budú mať podporu aj z európskych fondov. Je to jeden pozitívny výsledok pandémie aj pre ľudí bez domova.

Aké opatrenia vo vašich zariadeniach momentálne dodržiavate?

Kontrolujeme teplotu, dezinfikujeme a pravidelne testujeme. Niektorí očkovaní ľudia sú na to nahnevaní. Je okolo toho podobná diskusia ako aj vo verejnom priestore.

Aký majú postoj k testovaniu a očkovaniu?

Aj v tomto sa ukazuje, že sú rovnakí ľudia ako všetci ostatní. Časť z nich sa veľmi bojí a dáva si pozor, tá druhá je v druhom spektre. Najskôr sa chceli zaočkovať Sputnikom a potom vôbec. Všetky názorové prúdy sú zastúpené.

V jednom z rozhovorov ste spomínali, že sa v minulom roku takmer nikto z vašich klientov nenakazil. Ako je to možné?

V minulom roku sme v komunite ľudí bez domova nemali žiadny pozitívny prípad. Po Vianociach sa to zlomilo. Súvisí to aj s tým, že cez sviatky ľudia chodievajú za príbuznými alebo ku známym. V bežných dňoch máme v nocľahárni 200 ľudí a cez sviatky približne 130. Myslím si, že práve toto spôsobilo rozšírenie covidu v tomto roku.

Celé obdobie minulého roka bez nákazy ukazuje to, ako veľmi je táto komunita ľudí izolovaná. Jediný kontakt je, keď predávajú NotaBene alebo žobrú na ulici. Inak sú minimálne spojovacie plochy.

A aký bol tento rok v porovnaní s tým predchádzajúcim?

Od začiatku sme sa báli, že nákaza môže nastať a aj preto sa všetky opatrenia v službách poctivo dodržiavali. Boli sme si vedomí toho, že keď to príde, tak to nebude v jednotkách. Je veľmi náročné zastaviť šírenie, pretože nocľaháreň je veľkokapacitná služba. Ľudia sa stretávajú aj vonku, kde už nemusia mať rúška. Tí, ktorí nemajú na tabak, zbierajú ohorky alebo viacerí fajčia jednu cigaretu. Potom je ťažké zabrániť šíreniu.

Na začiatku roka sme mali jedného pozitívneho a postupne ich bolo približne 160. Báli sme sa, ako to bude prebiehať práve kvôli ich zdravotnému stavu. Všetci išli následne buď do karanténneho mestečka a keď sa im naplnili kapacity, otvorili sme covidovú časť nocľahárni.

Veľká vďaka patrí kolegom, ktorí boli ochotní ísť do rizika v čase, keď ešte neboli vakcíny. Časť z nich ostala v zelenej časti nocľahárne, aby esenciálna služba toho, že ľudia môžu prísť a prespať hlavne počas zimy, ostala fungovať.

Covid sme mali v jednom čase aj v útulku i v nocľahární, takže aj ľudia z iných projektov išli pomáhať do týchto služieb. Keď sme mali chorých zamestnancov, našli sa dobrovoľníci, ktorí nám prišli pomáhať. Bolo to ťažké obdobie.

Momentálne čakáme, či sa cez nás ďalšia vlna prevalí alebo nie. Väčšina kolegov a aj ľudí bez domova je už zaočkovaná. Časť z nich covid prekonala. Predpoklad je, že nenastane prudký nárast, ale že to bude stagnovať na určitom počte. No môže nás to prekvapiť a na to musíme byť pripravení.

Jozef Kakos Heroes
Foto: Martina Juríčková

Za vašu vyše desaťročnú prax v sociálnej oblasti ste boli isto svedkom mnohých príbehov. Ktorý vami najviac zarezonoval?

Bolo ich viac, musím porozmýšľať.

Poznám človeka, ktorý bol v nocľahárni ešte v roku 2009 a dnes žije sám, má vlastnú prácu, no má komplikovanejší zdravotný stav a nemá to jednoduché. Ale zvláda to. Zdravíme sa s ním ako starí známi. Je pre mňa zaujímavý človek s hlbokým srdcom a zároveň s náročným osudom.

Mal problémy s alkoholom a dokázal sa z toho dostať. Z nocľahárne odchádzal tiež v roku 2010 a začal bežne fungovať. Po piatich rokoch, keď som išiel opäť pracovať pre Depaul, sa vrátil aj on, pretože sa mu rozpadol vzťah a skončil na ulici. Je zaujímavé, že tým obdobím už zase nechcel prejsť.

No potom sa rozhodol, že sa chce opäť postaviť na nohy. Zapojil sa do aktivít, ktoré v nocľahárni fungovali. Postupne sa dostal k ďalšej práci a kolegovia mu pomohli s bývaním. Už sú to tri roky, čo býva samostatne.

Je pekným príkladom toho, že sa to dá, aj keď to nie je vôbec jednoduché. Stále s tými vecami treba zápasiť, ale má to zmysel.

Napadol mi ešte jeden príbeh. Pre pár rokmi sme v malom kolektíve rozbiehali terénnu prácu. Počas nej som na benzínovej pumpe stretol pár. Ťažko sa niekomu z ničoho nič prihovára, pretože neviete naisto, či ten človek má takýto problém. Začal som sa pýtať a hovoriť aj o našej práci. Pani sa rozhovorila o tom, že bývajú vo veľmi zlých podmienkach a zarezonovalo to vo mne aj preto, že boli vo veku mojich rodičov.

Začali sme za nimi chodiť a vysvitlo, že boli dôchodcovia, no dôchodok nemali vybavený. Mali ešte občianske preukazy z Československej socialistickej republiky. Kúrili si drevom a nemali ani tečúcu vodu. Keď sa išli osprchovať, tak nepoznali ani pákovú batériu a kolegyňa im museli vysvetliť, ako to funguje. Pri vybavovaní preukazov nám boli veľmi vďační, pretože sami by sa v tom nevedeli zorientovať.

Ako organizácia sme si s nimi prešli dlhú cestu. Snažili sme sa dostať ich z ulice, pretože boli starší a báli sme sa, ako to zvládnu. Chceli sme im nájsť byt, ale ten nechceli, pretože boli zvyknutí bývať vonku. Namiesto bytu od nás chceli, aby sme im našli radšej murovanú chatku s vodou. Nakoniec povedali, že sú spokojní tam, kde sú a po pätnástich rokoch sa im odtiaľ nechce odchádzať. Vytvorili si tam komunitu ľudí, ktorí ich poznali a pomáhali im.

Bolo veľmi náročné prijať ich rozhodnutie. Človek sa musí rozhodnúť sám. Nakoniec sa im zdravotný stav zhoršil a pán skončil v Útulku sv. Lujzy. Po nejakom čase zomrel, no bol tam približne pol roka a aspoň v tomto smere to bolo ľudské. Pani tam skončila tiež a teraz býva v zariadení. Nezabudnuteľný príbeh.

Za posledné dva roky vyplávalo na povrch mnoho problémov, ktorým sa nevenovala dostatočná pozornosť. Čo by sme ako spoločnosť mohli robiť inak a ako môžeme ako jednotlivci pomôcť?

Chce to systémový pohľad na veci, ktoré štát dáva svojim občanom ako povinnosti. Či sú primerané a či pomáhajú alebo škodia. Nemali by sme zostať zaseknutí, ak veci nespĺňajú účel a vytvárajú časť ľudí, ktorí majú kvôli tomu veľké problémy v živote. Mala by tam byť snaha rýchlo to meniť a posúvať. Sústrediť sa na to, či je to účelné a nenechávať to nezmenené, keď to nedáva zmysel.

Zároveň veľmi verím komunitám. Je dôležité budovať ich. Môže to znieť komplikovane, no v skutočnosti sú to jednoduché veci. Zaujímajte sa jeden o druhého a buďme k sebe navzájom citliví a ľudskí. Skúšajme vnímať ľudí okolo nielen cez svoj pohľad.

Pri pomoci ľuďom je často prekážkou, že ich vnímame tak, že si za to môžu sami. Málokto si uvedomuje, že nie každý máme rovnakú štartovaciu čiaru. To, čo môžem očakávať od seba, sa dá ťažko očakávať od druhého človeka, pretože nemusel mať k dispozícii to všetko, čo ja.

Príkladom toho sú napríklad deti z detských domovov, ktoré nedostali to, čo my ostatní. Mali by sme na to prihliadať a vytvárať prostredie tak, aby sme pomohli nahradiť alebo preklenúť to, čo nedostali. Niekedy sa to nedá, ale treba sa nad tým zamýšľať a v pomoci to reflektovať.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

depaul ludia bez domova