Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Sandra Tordová zo združenia Proti prúdu sa už takmer 18 rokov venuje projektu Nota Bene, ktorý zakladala so svojimi kamarátmi. Vďaka projektu sa v 17 mestách na Slovensku nachádzajú stovky predajcov, ktorí majú strechu nad hlavou a nežijú na ulici. So Sandrou sme sa rozprávali o tom, že Nota Bene nie je len časopis, ale ľuďom v núdzi pomáha aj pri oddlžovaní či hľadaní vhodného bývania.

Pred niekoľkými dňami obehla internet vaša kampaň s cieľom vyzbierať 40 000 € na pomoc predajcom Nota Bene. Aké máte zatiaľ na kampaň reakcie?

Ľudia sú veľmi podporní. Musím povedať, že nás dojalo, ako vyjadrujú podporu, snažia sa pomáhať zdieľaním a mnohí už aj prispeli. Teraz sa vyzbieraná suma pohybuje okolo 26 000 €, čo znamená, že sme už za polovicou cesty. Dúfam, že sa to celé podarí.

Pomoc predajcom Nota Bene sa určite zíde počas celého roka. Má táto kampaň nejaký špeciálny dôvod?

Systémová pomoc pre ľudí bez domova sa v legislatíve ešte len tvorí, takže finančná podpora zo strany štátu a miest je stále veľmi nedokonalá. Tým pádom je väčšina z organizácii poddimenzovaná a často sa stáva, že si musíme dopĺňať zdroje od mnohých iných donorov. Potom keď jeden – dvaja vypadnú, čo je teraz náš prípad, je rovnováha narušená a musíme tvorivo hľadať riešenia.

Teraz sme v situácii, keď nám na ďalší rok chýba 40 000 €. Keď sme si prezreli naše možnosti, odkiaľ čerpáme zdroje, vyšlo nám, že aj keď využijeme úplne všetky, čo máme, tak 40 000 € nám stále chýba na zabezpečenie základu, ktorý robíme teraz.

Pre nás je síce najväčšia túžba pohnúť sa ďalej a rozvíjať sa, ale teraz nemôžeme zháňať financie na rozvoj, ale na stabilizáciu a na to, aby sme nemuseli obmedzovať naše služby.

Sú Slováci vo všeobecnosti ochotní pomáhať ľuďom bez domova?

Asi to neviem zovšeobecniť. My máme skúsenosti s ľuďmi, ktorí ochotní sú. Na druhej strane stále vnímame predsudky, ktoré okolo bezdomovectva vznikajú a ktoré sa stále opakujú.

S akými predsudkami sa najčastejšie stretávate?

Mám pocit, že mnohí vnímajú ľudí bez domova ako nejaký zvláštny druh ľudí, ktorí si to vybrali ako svoj životný štýl. Alebo dokonca, že sú to ľudia, ktorí fatálne zlyhali a toto je ich trest. Určite je to kontroverzná téma a možno ľudia stále úplne nerozumejú, prečo niektorí končia na ulici.

Je mi ľúto, že nevidíme, čo všetko predajcovia Nota Bene robia preto, aby sa pohli. Ten krok, ktorý je potrebný na ukončenie bezdomovectva, oni už naozaj spravili a mnohí majú dve aj tri práce. Ale to, čo tu chýba, je, aby sme ako spoločnosť urobili krok my.

Aký je najväčší problém bezdomovectva na Slovensku?

Aby ľudia na ulici mohli bezdomovectvo ukončiť, musia tu byť cenovo dostupné byty, v ktorých ho môžu ukončiť. Musí tu byť efektívnejšia systémová podpora, aby ľudia vôbec nepadali na dno a keď náhodou spadnú, mala by ich zachytiť nejaká záchranná sieť krízových služieb a odraziť ich späť do normálneho života a do slušného bývania. A to sa teraz naozaj nedeje. Ľudia na dne zostávajú a krúžia v systéme väčšinou dovtedy, až kým nezomrú. To je možno hnusne povedané, ale zjednodušene to je tak.

Podstatné je pozrieť sa na to očami ľudí bez domova, pretože to nie sú iní ľudia ako my. Sú v situácii bez domova a asi nikto z nás by nechcel žiť spôsobom, akým sú nútení žiť v takýchto krízových situáciach.

Napríklad predajcovia Nota Bene musia žiť v komerčných ubytovniach. A predstavte si, že žijete s úplne cudzími ľuďmi a za to zaplatíte nejakých 140 – 160 €. Ľudia tam často žijú vo veľmi nedôstojných podmienkach a je to skutočne preto, že tu chýbajú klasické mestské nájomné byty – tzv. „sociálne byty“ – v ktorých by si ľudia mohli vytvoriť svoj domov.

Tešíme sa, že 96 % predajcov si z predaja Nota Bene v Bratislave dokáže zaplatiť strechu nad hlavou a nemusia žiť na ulici, ale ubytovňa nie je domov.

Sandra Tordová Rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Aká je situácia s ubytovňami na Slovensku?

Už len nájsť dobrú ubytovňu je problém. Vždy to bolo ťažké, ale teraz je situácia omnoho horšia, pretože nával je obrovský a ubytovne si začali ešte viac vyberať. Moja kolegyňa sa teraz snažila nájsť bývanie pre dvoch našich predajcov. Prechádzala s nimi 13 ubytovní v Bratislave, z toho deväť z nich jej oznámilo, že nebudú prijímať ľudí bez domova s trvalým pobytom v Bratislave. Sú plné robotníkov, pre ktorých izby prenajímajú firmy.

Ocitla sa v situácii, keď bola v ubytovni jediná voľná izba s 10 posteľami a kde to vyzeralo ako v telocvični, do ktorej položili postele. Na stene boli červené škvrny od ploštíc, mali tam jednu sprchu na celú chodbu a ešte bez ružice.

Najhoršie na tom je, že musela prosiť o to, aby ich vzali do takejto hrôzostrašnej izby a to je naozaj drásajúca vec a len to ukazuje zúfalú situáciu na Slovensku. Keď si ešte uvedomíme, že títo ľudia sú často vo vážnej zdravotnej situácii, v seniorskom veku alebo ženy, je jasné, že takéto podmienky im vlastne skracujú život.

Sú vôbec ľudia bez domova schopní prijať pomoc aj za predpokladu, že sa musia prispôsobovať takýmto podmienkam a pravidlám ubytovne?

To je to, čo som sa vravela na začiatku. Sú to normálni ľudia ako my. A keď si predstavíme v tejto situácii seba, tak čo by pre nás bola skutočná pomoc? Bolo by to zariadenie, do ktorého musím prísť do siedmej – ôsmej večer, lebo inak nebudem mať miesto? Kde sa musím sprchovať vo vyhradenej hodine, lebo na mňa nemusí vyjsť teplá voda? Alebo že si nemôžem dať ani pivo s kamarátom, lebo je tu, samozrejme, nulová tolerancia alkoholu?

Keď sa na to pozriete z tohto pohľadu normálneho človeka, tak vám to začne pripadať dosť absurdné. Ale je zaujímavé, že pri ľuďoch bez domova je automaticky očakávané, že by mali mať takto prísne a jasne stanovené pravidlá.

Bez pravidiel by to ale asi nefungovalo.

Toto je vec, s ktorou mám osobne problém. Úplne chápem, že pre tieto zariadenia musíme nastaviť nejaké pravidlá, pretože zabezpečujú krízovú pomoc pre obrovskú skupinu ľudí, a to nie je ľahké. Ale z pohľadu ľudí bez domova to nie je dôstojná alternatíva. Nevravím, aby sme zrušili útulky a nocľahárne. Tieto miesta sú potrebné a užitočné, ale je veľmi dôležité, aby pobyt v takýchto podmienkach trval iba nevyhnutne najkratšiu dobu.

Na to sú vlastne aj prístupy „Housing first“ alebo „Rapid re-housing“, ktoré vo svete ukazujú najefektívnejšie riešenie dlhodobého bezdomovectva. Tým myslím ľudí, ktorí sú na ulici rok a viac. Napríklad Rapid re-housing mal systém, ktorý mal podchytiť rodinu tak, aby najneskôr do mesiaca bývala v „dôstojnom“ v byte, ktorý spĺňa štandardné podmienky.

Bývanie a domov nie je niečo, čo môžete postrádať. Nie je to luxus, ale nevyhnutnosť. Je to miesto, kde sa cítime bezpečne, kde si môžeme oddýchnuť a kde môžeme za sebou zavrieť dvere. Takisto je to priestor, ktorý si môžeme prispôsobiť podľa seba a môžeme tam žiť aj sociálny život. To znamená, že si tam zavoláme návštevu, čo v mnohých ubytovniach vôbec nie je možné, nehovoriac o tom, že keď sú dvaja, traja na izbe, nebolo by to ani príjemné. A toto na tých ľudí veľmi dolieha a ovplyvňuje ich to.

Sandra Tordová Bezdomovectvo
Foto: Martina Juríčková

Čo konkrétne by mal teda štát urobiť, aby sa títo ľudia mali lepšie a aby mali lepšie podmienky na bývanie?

Jedna z tých najpodstatnejších vecí je skutočne začať seriózne pracovať na dobudovaní kapacít cenovo dostupného bývania. A tu nejde len o bezdomovcov, ale napríklad aj o ľudí zo strednej triedy, ktorí často nemajú inú možnosť, než si vziať hypotéku, čo je pre nich celoživotné bremeno. A niektorí na hypotéku ani nedosiahnu.

Čo potom s ľuďmi, ktorí žijú z minimálneho príjmu? Vieme, že tie mzdy sú tak nízke, že sa z toho nedá slušne vyžiť. Malo by sa hovoriť o tom, že v našej krajine je veľká skupina ľudí, ktorá si za svoje ťažko zarobené peniaze nemôže zaplatiť slušné bývanie. To nie je v poriadku. Potom sa stane, že mnohí z najzraniteľnejších skupín, čo sú zdravotne znevýhodnení ľudia, matky s deťmi alebo ľudia v akejkoľvek nepredvídanej kríze, sa zrazu ocitnú na ulici, lebo tu pre nich nemáme riešenie.

Čo sa deje vo chvíli, keď za vami príde niekto so záujmom stať sa vašim predajcom? Potrebuje k tomu napríklad nejaký vstupný poplatok?

Keď prichádza záujemca o predaj, nepotrebuje mať žiadne peniaze, nepotrebuje ani občiansky preukaz. Celý systém pouličných časopisov bol vymyslený na to, aby bol prístupný pre každého.

Záujemcovia od nás dostanú preukaz predajcu a absolvujú skupinové sedenia začiatočníkov, kde získajú základné školenie a prípravu. Tá prebieha v diskusných skupinách, aby si lepšie dokázali predstaviť, čo ich čaká, čo sa na ulici bude diať pri predaji a ako sa pripraviť na ťažšie reakcie.

Dostávajú od nás základný balík – tri kusy časopisu a niekoľko produktov, ktoré ponúkame ešte popri časopise. Keď ich predajú, tak všetky ostatné si už musia kupovať za polovicu sumy a predávajú ich za celú. Investícia sa im tak vždy vráti a získajú ďalších 70 centov.

Sandra Tordová Fotenie
Foto: Martina Juríčková

Spomínali ste príklad, ako vaša kolegyňa chodila s predajcami zháňať ubytovanie. Predpokladám, že vaša práca nekončí len odovzdaním časopisu. Ako ďalej s nimi spolupracujete?

Predajcovia majú k dispozícii štyroch sociálnych pracovníkov, ktorí sú s nimi v dennom kontakte tak, že si prichádzajú po časopisy. Výdajcom časopisu nie je len tak “ktokoľvek”. Je to vyškolený sociálny pracovník, ktorý môže pomôcť aj s akýmkoľvek reálnym problémom.

Každý predajca má svojho sociálneho pracovníka, s ktorým môže riešiť problémy, ktoré v súčasnosti zažíva – či už sa to týka predaja, zdravotného stavu, dlhov, exekúcii alebo si hľadá prácu, bývanie.

V rámci kampane máte uvedenú vetu „Predaj časopisu nestačí na to, aby sa ľudia bez domova dostali z bludného kruhu nedôstojných podmienok“. Čo ďalšie je potrebné zabezpečiť?

Keď sme začínali s predajom Nota Bene pred 18 rokmi, tak sme si trošku naivne predstavovali, že to bude stačiť a že to bude „most“ pre ľudí z ulice. Oni začnú predávať, potom si nájdu bývanie, potom prácu a všetko pôjde.

Potom sme zistili, že majú veľa problémov, ktoré niektorých na ulicu dostali a ktoré sa tam na nich nabalili. Tiež že na druhej strane je tu problém na strane spoločnosti, ktorá má nastavenú legislatívu aj reálne možnosti tak, že týmto ľuďom reálne nepomáha dostať sa z ulice. Pochopili sme, že musíme začať robiť viac.

Na akých ďalších aktivitách ste začali pracovať?

Začali sme prinášať rôzne pilotné projekty. Niektoré s nami zostali a niektoré sa rozvinuli do podoby, ako sú nosiči batožín. Pochopili sme, že je tu dôležitý medzikrok medzi ulicou a bežnou prácou, a to vytvoriť chránené zamestnávanie, ktoré bude mať zároveň za cieľ pomôcť sa týmto ľuďom oddĺžiť. Tiež sme rozbehli terénnu sociálnu prácu – street work, ktorý sme robili päť rokov alebo Divadlo, ktoré sa osamostatnili a dnes fungujú ako nezávislé organizácie.

Ďalej bolo pre nás dôležité pracovať so systémom a spoločnosťou. Jeden z takýchto projektov je obhajoba práv ľudí bez domova v legislatíve a v tomto systéme. V rámci projektu sa venujeme aj pripomienkovaniu zákonov s cieľom zabezpečiť prístup zdravotnej starostlivosti pre ľudí bez domova, k oddĺženiu aj k dostupnému bývaniu. Boli sme, napríklad, členmi úplne najužšieho tímu prípravy národnej stratégie prevencie a riešenia bezdomovectva, o ktorú sme roky bojovali.

A teraz máme ešte jeden nový projekt, ktorý je pre nás veľmi dôležitý. Môžem ho ešte zmieniť?

Určite.

Dlho sme totiž hľadali spôsob, ako vytvoriť udržateľné a dostupné bývanie pre našich klientov, v ktorom ukončia bezdomovectvo. A keďže tu nemáme dostatočný príspevok na bývanie, ktorý by im pomohol zvládnuť nájom a nemáme tu ani lacné, mestské byty, vymysleli sme, že využijeme zdroje, ktoré sú k dispozícii, a to sú ľudia.

Ľudia, ktorí majú byt, nebudú ho potrebovať dlhší čas a sú ochotní ho prenajať za nižšiu cenu. Týchto ľudí prepájame s ľuďmi bez domova. Pomáhame im tak, že uľahčujeme komunikáciu, aby si nastavili zmluvu a pravidlá, v ktorých sa budú obaja cítiť dobre.

Trocha vychádzame z princípov Housing First. Pomáhame im udržať si bývanie či už tým, ako sa starať o domácnosť, alebo ako komunikovať s majiteľom, čo je pre nich tiež často nová vec.

Takto sme za minulý rok pomáhali piatim predajcom, prenajali sme už tri byty a ďalší čaká teraz vo februári. Pomáhame im ešte aj finančne na kaucie a na to, ako zvládnuť prípadnú krízovú situáciu.

Sandra Tordová Nota Bene
Foto: Martina Juríčková

Ako nezisková organizácia toho zvládate a robíte pre ľudí bez domova skutočne veľa. Ako môžeme pomôcť aj my, obyčajní ľudia, napríklad mimo toho, že si kúpime časopis?

Kúpa časopisu je kľúčová pomoc. Je to jedinečný nástroj, vďaka ktorému nemusia žiť stovky ľudí na ulici, aj keď niektorí ľudia majú dojem, že to predajcom nemôže pomôcť, lebo ide o malú sumu. Realita je však taká, že to pomáha.

Cez zimu môžete ďalej podporiť našich predajcov aj tým, že si kúpite naše špeciálne zimné produkty, ktoré sú presne na to určené. Nikde inde ich nekúpite, iba u predajcov, pretože chceme, aby boli v zime zaručene v teple a pomohlo im to prežiť zimu. To je napríklad diár, ktorý už vydávame niekoľký ročník.

Potom Kniha Sára a zázračný stôl – láskavá, odvážna knižka o bývaní, o Sáre, ktorá má deväť rokov, nebojí sa tmy a sníva o tom, že bude ošetrovateľkou, ale žije v záhradnej chatke so svojou mamou. Táto kniha priblíži aj detským čitateľom, že bezpečný, pokojný domov nie je samozrejmosť a niekedy k tomu, aby ho človek získal, len odhodlanie nestačí. Ukazuje to cestu za domovom. Je to veľmi nádherná kniha.

Snažíme sa spolupracovať s tými najlepšími výtvarníkmi aj autormi, aby sme mali dobrý produkt a aby naši predajcovia vedeli, že to, čo predávajú, je dobrá vec. V podstate to je vianočný darček, ktorý poteší dvakrát.

Je správne nechať predajcovi viac peňazí, ako reálne stojí časopis? Napríklad niečo ako “prepitné”?

S tým sa často stretávame, pretože ľudia sú motivovaní pomôcť ešte viac. Ja tomu síce rozumiem, ale týmto nechtiac spôsobujú, že predajca zrazu nie je predajcom. Mnohí idú predávať časopis, aby nemuseli byť žobráci a toto ich dáva do situácie, v ktorej sa necítia dobre. Lepšie by bolo, keby si za túto sumu kúpili viac časopisov – možno jeden, dva navyše, ktoré môžu potom darovať vo svojom okolí a získať tak nových zákazníkov pre predajcov. To by bola ďalšia a dlhodobejšia pomoc.

Vy sama sa venujete tejto tematike už 18 rokov. Čo vás poháňa sa tomu venovať aj ďalej?

Myslím, že ma poháňa nespravodlivosť, ktorá tam je. Tí ľudia sú v strašne nespravodlivej situácii. Nielen, že to majú ťažké, no nie je tu ani veľa možností, ani tu nie sú nástroje, ktoré by sme im vedeli dať. Bezmocnosť je to najťažšie. To hovoria aj naši sociálni pracovníci, ktorí sú s nimi v každodennom kontakte a riešia každý deň všetky možné ťažké situácie.

Keď si predstavím, že oni sú v situácii, keď nemajú podporu od systému a zároveň ešte získavajú nálepky bezdomovca, ktorý je čudný, asociál a pravdepodobne alkoholik, tak ma to hrozne štve a zároveň poháňa.

Aj napriek tomu s tým ako človek žijete každý deň a ešte stále sa nad tým zvládate pousmiať a zasmiať sa. Niektorí ľudia o tom len čítajú a sú z toho smutní, takže si musia dávkovať nálož týchto informácii. Ako toto celé vnímate?

Mne pomáha, že mám strašne dobrých kolegov, s ktorými na tom spolu pracujeme. Tieto dva mesiace ťaháme 15 hodín denne, lebo vieme, že teraz to je potrebné, aby sa nám podarilo vykryť dieru, ktorú tam máme.

Mám kolegov, s ktorými je radosť pracovať a s ktorými sme zameraní na riešenia. Myslím, že téma pomoci bezdomovcom priťahuje určitý typ ľudí. Z toho mála, čo máte k dispozícii – málo prostriedkov, málo personálu, málo iného – jednoducho musíte niečo spraviť a musíte byť kreatívny. A nejaké riešenia sa vždy nájdu.

S dávkovaním informácií mám veľký problém a tiež s tým bojujem. Nemôžem veľa čítať, pozerať správy, lebo ma to tiež deptá, berie mi to nádej a chuť do života. Ale toto si prostredníctvom časopisu Nota Bene tak trochu vraciam. Pretože sa sústreďujeme na projekty a na ľudí, ktorí vidia rôzne cesty a inšpiratívne premýšľajú nad tým, ako pristúpiť ku konkrétnym problémom.

Okrem toho sme aj s našimi predajcami priatelia. A nechceme, aby ten stav zostal taký, aký je. Nechceme, aby Veronika žila so svojou dcérou navždy v nejakej prenajatej izbe, kde je tých ľudí ako hadov. Chceme, aby mali šancu na naozajstný domov a v tomto sme tvrdohlaví a tak je to vlastne správne.

Ak chcete aj vy pomôcť, prispieť môžete na www.pomahatjelahke.sk. Vďaka vášmu daru pomôže Nota Bene ľuďom bez domova získať strechu nad hlavou, dostať sa z ulice a hľadať skutočný domov.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

bezdomovectvo ludia bez domova nota bene sandra tordova zivot na ulici