Anna Polcková: Ak si uzurpujeme právo určovať ľuďom ako a s kým majú žiť, stratíme ich, v cirkvi nezostanú

Anna Polcková pôsobí ako farárka v Evanjelickom cirkevnom zbore Bratislava Staré Mesto. Vo svojich kázňach sa nevyhýba tabuizovaným témam, oslovuje menšiny i LGBT komunitu a za svoje vyjadrenia sa nejeden raz dostala do konfliktu s cirkevnými hodnostármi. Napriek tomu s odvahou vyzýva k rešpektovaniu inakosti a k rovnosti všetkých ľudí.

Byť farárkou môže byť na prvý pohľad celkom netradičné, hoci na Slovensku má toto povolanie dlhú históriu. Začala ju Darina Bancíková, ktorá to medzi evanjelickými duchovnými nemala spočiatku jednoduché. Zažili ste počas svojho pôsobenia aj vy neprijatie od okolia?

Prvé ženy v histórii to mali vždy veľmi zložité. Ony boli hrdinky! Keď som začínala ja, mala som 23 rokov a niektorí na mňa pozerali s nedôverou. Časom sa však to, ako ľudia vnímajú moju službu, veľmi zmenilo. Neskôr som zažila ešte ďalšie neprijatie, tentokrát sa týkalo mojich názorov, pohľadov či otázok. Mám však veľa skúseností aj s tým, že niektorí ľudia názor zmenili a po čase sa mi ospravedlnili.

Aké názory sa nepáčia vašim oponentom?

Väčšinou sú to témy týkajúce sa utečencov, Rómov alebo LGBT komunity. Je to prirodzené, nikto nemôže vyhovieť všetkým, ani ja. Keď ich tieto témy vyrušovali priveľmi, prehlásili sa do iného cirkevného zboru. Takých však bola menšina. Kvôli témam, ktoré v našom cirkevnom zbore otvárame, sa k nám ľudia skôr prihlásia.

Koľko žien – farárok je v súčasnosti vo vašej cirkvi?

Takmer polovica. Väčšina cirkevných zborov je už zvyknutá na to, že majú farárku. V našom zbore sme teraz na farárskych miestach len farárky, obe sme ženy. Príležitostne vykonávajú Služby Božie i viacerí farári a farárky, ale zodpovednosť za takmer 2800 členný zbor nesieme my dve.

Bolo 70 rokov dostatočných na to, aby sa zmazali rodové rozdiely v evanjelických zboroch?

K tomu sa neviem celkom dobre vyjadriť, lebo som pôsobila po celý čas v Bratislave. Viem o tom, že niektoré moje kolegyne to v regiónoch nemali jednoduché. Nie kvôli službe samotnej, ale kvôli tomu, že sa od nich očakávalo, že sa postarajú o údržbu fary, kostola a podobne. Väčšina kolegýň však svojou prácou dokázala ľudí presvedčiť.

To, či je muž alebo žena v službe prijímaný alebo prijímaná, nezáleží od rodu, ale od empatie a schopnosti komunikovať. Sú muži, ktorí sú otvorení a priateľskí, a ženy, ktoré sú odmerané a držia si dištanc v domnení, že si tak získajú autoritu. To však neplatí.

Zároveň viem o prípadoch, kedy bolo na viacero žien kladených priveľa očakávaní alebo rôznej agresivity, a tak odišli, nemal ich kto podporiť. Mnohých farárok je škoda. Muži sú naozaj od útleho detstva vedení k tomu, aby zvládali výzvy, zabojovali, vydržali. Ale to sa našťastie mení. Vidím to na manželoch, ktorí k nám prichádzajú pred krstom bábätka. Je celkom prirodzené, aspoň tu v Bratislave, že väčšina mladých mužov je schopná podieľať sa na starostlivosti o malé dieťa, rozumejú žene, a ak chce ísť pracovať, sú ochotní vystriedať ju na rodičovskej dovolenke. Nepovažujú to ako ujmu svojej mužnosti.

Rímskokatolícka cirkev neumožňuje vysvätenie žien za farárky, s čím niektorí odporcovia nesúhlasia. Cirkevní hodnostári však v skratke vychádzajú z príkladu Krista a apoštolov, medzi ktorými ženy neboli. Vnímate to tiež ako diskrimináciu?

Vnímam to ako neporozumenie Biblie a neochotu reflektovať to, že život sa mení. Ženy majú v súčasnosti prístup ku vzdelaniu a otvorené dvere k oblastiam, ktoré v minulosti patrili výlučne mužom. Biblické spisy však vznikali v úplne odlišnej kultúre, patriarchálnej spoločnosti a ich autormi boli muži. Je preto prirodzené, že spisy spred tisícok rokov nemôžu dávať presný návod na život dnes. Zaznamenávajú vieru, túžbu nachádzať zmysel života, zápasy a pochybnosti, ktoré sú univerzálne platné. Ale toto všetko treba chcieť v Biblii nájsť. Treba poznať kontexty doby, v ktorej biblické spisy vznikali a kontexty doby, v ktorej sú interpretované.

Pápež František pred pár týždňami zmenil paragraf kánonického práva a odteraz môžu aj ženy rímskokatolíckeho vyznania oficiálne rozdávať eucharistiu či miništrovať. Môže to byť cesta k úplnému zrovnoprávneniu žien v cirkvi?

Áno, aj v rámci rímskokatolíckej cirkvi k tomu raz určite príde. Pred takmer 30 rokmi som na jednom vzdelávaní v Nemecku spoznala Švajčiarku, rímskokatolíčku, ktorá vo svojej krajine mohla vykonávať bohoslužbu slova. Niektoré rozhodnutia vedúce k zrovnoprávneniu trvajú dlho, ale určite k nim príde.

Prečo trvajú tak dlho?

Z viacerých dôvodov. Zmeny nemá kto začať. Nie je jednoduché robiť niečo inak ako väčšina ostatných, je pohodlnejšie „neriešiť”. A štruktúry, ktoré sa javia ako osvedčené a zabehnuté, nie je jednoduché nalomiť. Aj to je dôvod, prečo cirkev stráca ľudí. Nejaví dostatočný záujem o to, čím ľudia žijú, čo ich teší a trápi. Fandí si, že veci, ktoré hlása, sú večné, nemenné, ale pritom si nevšíma, že už človeku nerozumie a často ide proti nemu v rozpore s prikázaním lásky. A to je najdôležitejšie prikázanie. To, o čom si niektorí v cirkvi myslia, že je nemenné, sa prezentuje ako niečo magické, v čo človek buď verí, alebo nie. Za takouto radikalizáciou rôznych názorov je len málo lásky a priveľa ega. A ešte neochoty priznať si chyby.

Nie je jednoduché uniesť názorovú pluralitu, ale láska je o tom, aby sme vedeli pripustiť, že nemáme patent na pravdu, ani na „správnu“ vieru. Každý z nás vidí, spoznáva a reflektuje len „čiastky“ ako sa píše v hymne lásky v Prvom liste Korinťanom. To najlepšie, dobré a pekné môžeme dosiahnuť iba spolu, keď dáme jeden druhému priestor. Keď zistíme, že sa potrebujeme a toto zistenie nás nevyľaká, ale poteší.

Na druhej strane, nemala by byť cirkev pevným bodom v životoch veriacich, s nemennými hodnotami, za ktorými si stojí?

Áno, cirkev by ľudí mala vedieť podporiť v tom, čo im pomôže nájsť v živote pevný bod, orientáciu. Napríklad v láske, vernosti, skromnosti, trpezlivosti. V odvahe zastať sa jeden druhého, v dobrej vôli, v pravdivosti. V spravodlivosti, ale pre všetkých ľudí, nielen pre niektorých. V podpore, ktorú poskytne starým, šikanovaným, postihnutým i závislým. V ochrane životného prostredia. V tom, že ľuďom pomôže nájsť správny postoj k sebe samému a dôstojnosť bez ohľadu na momentálny výkon. Otázka je tiež, kto je cirkev? A čo si kto predstavuje, keď sa povie duchovná hodnota.

Ako vnímate hodnoty vy?

To, čo sa za týmto pojmom skrýva, je niekedy otázne. Niekedy sa z „duchovnej hodnoty“ môže vykľuť boj proti človeku. To, čo sa prezentuje ako ochrana života, ochrana rodiny, je niekedy boj proti tým, ktorí majú iný názor alebo sa narodili ako príslušníci nejakej menšiny. Takéto prenasledovanie ľudí v rámci presadzovania hodnôt je strašné pokrytectvo. Je veľa otázok, na ktoré neexistuje jedna správna univerzálne platná odpoveď. Cirkvi na Slovensku sa s tým jedného dňa budú musieť naučiť vysporiadať a pripustiť rôzne pohľady.

V ktorých otázkach by mala byť cirkev otvorenejšia?

Okrem možnej služby žien v rímskokatolíckej cirkvi sú nimi aj rodová rovnosť, manželstvá kňazov, postoj k zákonu o interrupciách, sexuálna výchova, postoj k LGBT ľuďom alebo výzvy, ktoré prináša multikultúrna spoločnosť. Chýba schopnosť viesť medzináboženský dialóg. To sú všetko témy, o ktorých sa v cirkvi zatiaľ nediskutuje.

Vy sa vo svojich kázňach nevyhýbate ani témam homosexuality a otvorene podporujete homosexuálne zväzky. Viacerí vás označujú ako „liberálnu farárku“, cítite sa tak?

Liberálna v zmysle slobodná, áno. Musím hovoriť to, čo je napísané v Biblii, máme rešpektovať všetkých ľudí bez rozdielu. Je viac farárok a farárov, ktorí majú rovnaké presvedčenie ako ja aj my v našom cirkevnom zbore. Zatiaľ ale mlčia. Je však len otázkou času, kedy sa odvážia a budú hovoriť aj oni. Diskusie vo väčšine cirkví dávno prebehli alebo prebiehajú, u nás sa ešte budeme niekoľko rokov odhodlávať.

Mrzí ma to, lebo na to doplácajú konkrétni ľudia. Ak si uzurpujeme právo určovať im ako a s kým majú žiť, stratíme ich, v cirkvi nezostanú. Im však ide často priamo o život. Ako to môžeme dopustiť? Ako si dovoľujeme zasahovať do ich práv a slobôd? Naozaj si niekto myslí, že tak to je a má byť podľa Biblie? V mene Božom? Nie je to trúfalé? Ak si chcú títo často múdri, šikovní a láskaví ľudia zachovať svoju integritu, a ostať verní sami sebe, tomu, čo prežívajú a cítia, cirkvi sa vyhnú.

Váš minuloročný prejav na Dúhovom Pride pobúril biskupov, ktorí vás vyzvali k odchodu z duchovnej služby. Neurobili ste tak. Cítite sa dobre v cirkevnej komunite, ktorá má na túto tému opačný názor?

Kvôli tomu, že sa zastávam ľudí, ktorí majú problémy s akceptáciou identity ich okolím, nemôžem odísť zo služby. Veď ja som tu pre nich, potrebujú ma a keď treba, budem hovoriť za nich, je to moja povinnosť. Moji kolegovia v cirkevnom zbore a presbyteri majú k tejto otázke a mnohým iným podobný postoj. Rešpekt a ochotu pomáhať každému, kto to v tejto spoločnosti potrebuje. To robíme.

Podporujeme LGBT, ale aj seniorov, a v spolupráci s niektorými občianskymi združeniami rómske deti vo vylúčených komunitách alebo ľudí bez domova. Jeden z našich bytov v cirkevnom zbore sme vyčlenili pre rodinu utečencov zo Sýrie, teraz tam žijú dvaja mladí moslimovia z Afganistanu.

Aktívne ste v týchto dňoch zriadili aj anonymnú telefonickú linku pre starších ľudí, dokonca linku pre dúhových veriacich.

To, že nemáme možnosť stretávať sa s ľuďmi, nás viedlo k uvažovaniu o iných možnostiach. K hľadaniu toho, čo by potešilo ľudí, ktorí sú viac vystavení osamelosti. Už počas prvej vlny sme telefonovali seniorom, ktorí túto službu veľmi ocenili. Všetkým jubilantom posielame tiež pohľadnice k narodeninám a aj na ne dostávame veľmi srdečné spätné väzby. Mnohí niečo také celkom jednoduché vnímajú ako prejav záujmu, pozornosti a pohľadnice si opatrujú.

Linku pre dúhových veriacich, ako sme ju zatiaľ nazvali, sme zriadili pre ľudí, ktorí majú problém vystúpiť z anonymity a obyčajne žijú mimo Bratislavy. Je to ponuka pastorálnej práce bez hraníc. Po mojom prejave na Pride som dostala desiatky, možno stovky e-mailov, smsiek, telefonátov od ľudí, ktorých sa téma priamo týka, ale aj od ich rodičov, súrodencov či priateľov. Je preto potrebné venovať im pozornosť. Teraz pracujeme na tom, ako by sme mohli podporu poskytovať vo forme stretnutí – podporných skupín LGBT blízkym. Aj oni sú prejavom agresivity a odmietnutia vystavení, hoci sekundárne. Našou úlohou je dať im najavo porozumenie a jasne komunikovať, že ich vnímame ako súčasť nášho spoločenstva, našej rodiny a že nie sú sami.

Aktuálna situácia si žiada nové prístupy. Neponúkame prenosy z kostola oblečení v talári. Pre mňa nie je prirodzené, aby som sa obliekla do čierneho rúcha a nastúpila pred oltár v prázdnom kostole. Dôležité je slovo, povzbudenie, kontakt. Preto kázne a modlitby zverejňujeme v písomnej podobe, aj ako zvukovú nahrávku.

Niečo ako podcast pre veriacich?

Ako podcast pre všetkých. Nerada hovorím o veriacich a neveriacich. Všetci sme hľadajúci a nachádzajúci – vždy sa to mení. Viera nie je konštantný stav, vždy u každého prichádzajú vplyvom rôznych podnetov, ohrození a kríz pochybnosti. A kto hovorí nie, klame. Nerada preto hovorím o veriacich, neveriacich, hľadajúcich. Kto z ľudí to môže posúdiť? Iba Boh, človek nie.

Zapojili ste sa do podpornej kampane filmu Dobrá smrť – slovenského dokumentu zachytávajúceho príbeh nevyliečiteľne chorej ženy, ktorá podstúpi eutanáziu. Prečo ste sa rozhodli podporiť tento film?

Aj téma eutanázie je jednou z tých, ktorých sa obávame. So smrťou a umieraním nevieme zaobchádzať. Obyčajne sa chceme držať nejakých téz, udržania života bez toho, aby sme si pripustili, aká je tá téma zložitá. Akonáhle sme konfrontovaní s bezmocnosťou, popierame ju alebo ignorujeme. Ak človek trpí nevyliečiteľnou chorobou alebo je starý, každé stretnutie s ním nás vedie k myšlienkam o vlastnom konci. Pred nimi vždy unikáme do lacnej útechy, planých sľubov „To zvládneš, to dáš” alebo k zábave, aby sme myšlienky na vlastný koniec prehlušili.

V kampani ste povedali aj toto: „Myslím si, že je dôležité, aby sme vedeli dôstojne žiť, aj dôstojne umierať.“ Eutanáziu teda a priori neodsudzujete?

Zatiaľ nevieme pracovať ani s témami, ktoré otvárajú životné fázy, kedy človek odchádza preto, že je chorý alebo starý, eutanázia je veľmi špecifická. Teológovia o nej nemôžu hovoriť ako jediní, je potrebné viesť interdisciplinárnu diskusiu. Ide o to, o čom človek môže a chce rozhodnúť, a čo už má prenechať Bohu. O kvalite života. O tom, či máme právo inému človeku zabrániť, aby sa rozhodol, že nechce umierať pomaly, lebo už žiadnu perspektívu nevidí. My však do diela Stvoriteľa už zasahujeme tým, že život predlžujeme. Myslím, že aj v tejto otázke by sme ako kresťania mali urobiť maximum preto, aby človek nezostal sám.

Smrti blízkych musí v týchto mesiacoch čeliť tisíce ľudí. Cítite to aj vo vašom zbore?

Áno, teraz je to pre každého veľmi náročné. Pochovávame často a aj rozhovory pred pohrebom sú náročnejšie. Objavujú sa v nich pocity viny, zaoberá sa nimi viac ako 90 percent ľudí. V týchto mesiacoch príbuzní nemajú možnosť, aby sa so svojimi najbližšími rozlúčili. Niektorí sú nahnevaní, že neboli dravejší, že sa k odchádzajúcemu rodičovi do zariadenia nedostali. Tá samota a odlúčenie sú najhoršie.

Pomôžu smútiacemu slová?

Áno, pomôže mu, že ho má kto počúvať, že má kde ventilovať svoj smútok a svoj hnev. Nepotrebuje veľa slov, iba účasť. Keď smútiaci stratia blízkeho, ani lekár, ani patológ, ani pohrebná služba nemajú čas rozoberať to, čo sa v ich vnútri deje. Sú vďační, že môžu rozprávať a tento priestor radi využijú. Moje „vstupy“ do rozhovorov sú skôr otázky na doplnenie, vyjadrenie záujmu.

Chodíte aj za umierajúcimi?

Áno, pomerne často a sú to pre mňa veľmi silné zážitky. Veľakrát ma príbuzní volajú k človeku, ktorý umiera. Očakávajú, že mu dám posledné pomazanie alebo že urobím niečo, aby „bolo lepšie”. Vidím ich bezradnosť. Avšak bezradnosť umierajúcich je o to väčšia, že zostávajú nepochopení. Oni nepotrebujú farárku, aby „niečo urobila“, potrebujú iba to, aby s nimi boli ich najbližší čo najdlhšie, až do konca, a ustáli, že odchádzajú. A to hovorím iba o situácii človeka pri prirodzenej smrti.

V nemocniciach sú pacienti, za ktorými prídem, vďační za to, že tam s nimi som. Niekedy im niečo podám alebo pri nich len sedím. Ak sa dá, pýtam sa ich, čo potrebujú. Modlitbu alebo Večeru Pánovu mnohí odmietajú. Nechcú obrady, chcú obyčajné slovo, pohladenie a prítomnosť človeka.

Zmení sa vnímanie človeka, ak pre neho smrť nie je len ďaleká budúcnosť?

Som presvedčená, že áno. Ale záleží na tom, do akej miery má človek odvahu pripustiť si ju ako realitu. To platí pre umierajúcich, aj pre ich príbuzných. Týmto obdobím však každý prechádza inak. Ak človek zažije svoju zraniteľnosť, usporiada si priority a vie, čo je dôležité a čo vôbec nie. Preto si myslím, že sú to dôležité životné lekcie. Keby sme od nich najprv ako pozorovatelia neutekali, mohli by nás naučiť kvalitnejšie žiť a vnímať aj straty ako niečo, čo k životu patrí. Boli by sme vďačnejší za mnohé drobné radosti, lebo by sme ich nepokladali za samozrejmé.

Žijeme tak, akoby smrť neexistovala?

Sme nastavení na to, aby sme získavali úspech, výkony, zachovali si mladosť, optimizmus a ak to nie je možné dosiahnuť, máme pocit, že sme v živote prehrali. Ale takéto predstavy o živote, v ktorom nepočítame so slabosťou, únavou, sebazaprením i obeťami za dobrú vec, nie sú reálne. Sú to ilúzie.

Život je krásny aj s tým, čo v ňom musíme prekonať. S krízami, ktoré sme ustáli. S obdobím, kedy je primerané mlčať, nie hovoriť. Smútiť, nie tancovať. Byť zúčastneným načúvajúcim, nie tým, kto rozdáva recepty na šťastný a bezproblémový život. Boh je láska, ale láska sa dá žiť iba vo vzťahu. Je skvelé, že jeden druhého máme, to je to, čo môže trvať, aj keď nevládzeme, keď sa zraníme, keď raz umrieme. Láska je hybnou silou života, preto by sme sa ju mali učiť živiť. Kreativitou a poznaním potrieb, snov seba aj iného človeka.

Ako sa vyrovnávate so situáciami, kedy vidíte smrť na vlastné oči?

Rôzne. Snažím sa byť nejaký čas sama so sebou, nevystavovať sa ďalším podnetom. Sedieť v aute, písať o tom, ísť sa prejsť. Uvedomiť si, čo môžem urobiť pre seba a pre iných, kým tu som. Jedného dňa tu nebudem a všetko pôjde ďalej aj bezo mňa. Ale kým sa to stane, môžem svoj čas zmysluplne využiť. Uvedomenie si, na čom naozaj záleží, mi dáva pokoj aj v situáciách, v ktorých som vystavená tlakom. Raz vôbec nebudú dôležité, zostane len to, čo urobíme pre iných.

Veriaci ľudia umierajú s myšlienkou na posmrtný život. Čo nás tam čaká?

Neviem. Biblia prináša iba obrazy života bez bolesti, trápenia a sĺz, obrazy harmónie. Toho, čo si teraz nedokážeme predstaviť. Som na to zvedavá, s myšlienkami na taký život by som chcela nielen umierať, ale už teraz žiť. Keby náš život v tejto realite, v tomto svete plnom nespravodlivosti a protikladov skončil, bolo by to nespravodlivé.

Večný život prebieha už tu a teraz. Každý deň sme stavaní pred odpovede na otázky ako zaobchádzame s ľuďmi, ktorí sú okolo nás hladní, smädní, chorí, nahí, väznení, cudzinci. Čo sme urobili pre tých, ktorí zažívajú nedostatok, násilie, a to len preto, lebo sa narodili na južnej pologuli, vo vylúčenej komunite alebo v rodine, ktorá ich nedokázala podporiť? Čo pre nich robíme? Stále málo. Ak je Boh láska, ak je Boh spravodlivý, čo vyznávame, že je, niečo vymyslel, aby náš deficit lásky vyrovnal. Verím, že smrť nebude poslednou bodkou, iba dvojbodkou, lebo to najlepšie ešte len príde.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Anna Polcková evajnelický cirkevný zbor náboženstvo viera