Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Jaroslava Matláková, rehoľným menom sestra Hermana, je rehoľníčkou Kongregácie Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok a učiteľkou na košickom gymnáziu. Odvážny krok urobila v roku 2005, keď si založila blog na platforme SME.sk. Jej príspevky si získali stovky čitateľov a z Hermany sa stala najznámejšia blogujúca rehoľníčka na Slovensku. Časom začala písať stĺpčeky do týždenníka .týždeň a blogy vymenila za sociálne siete. Online priestor vníma ako miesto pre evanjelizáciu a nevidí dôvod, prečo by v ňom rehoľníci nemali zdieľať svoje myšlienky.

Ste jedna z mála aktívnych rehoľníčok na sociálnych sieťach a verejne vystupujete aj na rôznych diskusiách. Aký majú na to pohľad sestry z vašej rehole?

Nemôžem za ne odpovedať, ale mnohé ma podporujú a dostávam od nich pozitívnu spätnú odozvu. Určite sú však aj také, ktoré sa s tým úplne nestotožňujú a ja to rešpektujem. Pozerám sa na to ale aj z pohľadu mojich študentov. Často im hovorím: „Darmo budete na politikov nadávať, ak sa sami neangažujete.“ Je potrebné pýtať sa a zaujímať sa o veci verejné.

Aj my v cirkvi by sme mali hovoriť o veciach a odhaľovať dezinformácie. Jednou z nich je aj tá, že cirkev neplatí dane. Ono to tak ale nie je. Cirkev neplatí dane z kostolov a cintorínov, ale všetky ostatné úžitkové plochy a ostatné budovy, ktoré vlastní, sú zdaňované. Aj naša rehoľa má vlastné pozemky a domy, v ktorých bývame a takisto za ne dane odvádzame. Máme aj hospic, do ktorého štát prispieva veľmi máličko, takže často musíme zháňať sponzorov a prispievať na jeho fungovanie z vlastných peňazí. Bohužiaľ, ľudia skôr veria jednoduchým riešeniam a nepozerajú, čo je za tým.

Ako sa pozeráte na financovanie cirkvi štátom?

Je to veľká téma. Vnímam to tak, že z mojich daní sa rovnako platia aj športové podujatia, koncerty či divadlá. Na Slovensku je nás päť a pol milióna a všetci prispievame na všetko. Posledné sčítanie obyvateľstva hovorilo, že na Slovensku žije 3,3 milióna veriacich ľudí a oni by tiež mohli zaujať postoj, že nechcú prispievať na šport či národné divadlo.

Keď príde človek na kraj východného Slovenska a pýta sa ľudí, koľkokrát v živote boli na národnom futbalovom štadióne či v národnom divadle, povedia vám že nikdy. A keď sa spýtate, koľkokrát boli v kostole, tak každú nedeľu. Farári na dedinách robia často kreatívne programy pre mládež, nacvičujú s nimi divadlo, hrávajú futbal, organizujú opekačky a rôzne akcie. Zastupujú športové i kultúrne organizácie.

Uvedomujem si však, že toto nie je jednoduchá téma a nestaviam sa do role analytika. Hovorím, aby sme boli k sebe tolerantní, lebo „z tvojich daní sa platí aj kňaz, ktorý pôsobí na krajnom východe a z mojich daní sa platí futbalový štadión, do ktorého nikdy nezavítam.“

Hermana Matláková v Ružomberku
Foto: Lucia Trubačíková

Stretli ste sa aj s kritikou od ľudí v cirkvi kvôli vašim verejným názorom?

Bolo obdobie, a je to už veľmi dávno, keď som bola jedinou blogujúcou sestrou na celom Slovensku. Padla otázka, či je to potrebné a chcem sa takto verejne prezentovať. Bolo mi odporúčané, aby som s tým prestala a uvidíme, ako sa situácia neskôr vyvinie. Potom však prichádzali mladší a mladší rehoľníci a omnoho viac ich bolo vidieť na sociálnych sieťach alebo blogoch. Pýtam sa, či nie je online svet aj náš priestor na evanjelizáciu. Ja ho tak vnímam a v súčasnosti sa to aj medzi kňazmi a rehoľníkmi berie skôr ako pozitívum.

Pamätám si, ako mi jeden kňaz, ktorý dlhé roky pôsobil v Ríme, hovoril, ako čítal moje blogy. Bol to pre neho závan domoviny a takéto reakcie mi chodili často. Pre mňa to bolo povzbudenie a aj keď teraz už neblogujem, rada sa o svoje myšlienky delím na sociálnych sieťach.

Konferencia biskupov Slovenska sa v nedávnom vyhlásení dištancovala od dezinformačných stránok a upozornila na šírenie konšpirácií. Je to dostatočné?

Otázkou je, či sa má práve konferencia biskupov hlbšie zaoberať touto témou. Oni nie sú vzdelávacia inštitúcia. Určite sú tieto vyhlásenia potrebné, ale viac by sme mali apelovať na ľudí, ktorí pracujú s mládežou. Upozorňovať na fakt, aby sme si informácie overovali, hoci viem, že to môže byť niekedy únavné a zaberie to veľa času.

Problém vidím aj v tom, že sa mnohé dezinformačné weby tvária ako konzervatívne a kresťanské, niektoré dokonca nesú aj taký názov. Ľudia potom často podľahnú prvému dojmu a naletia na dezinformácie.

Kniha, ktorá nesmie chýbať vo vašej knižnici

Ak radi čítate naše rozhovory, túto knihu si zamilujete.
Je určená všetkým, ktorým záleží na slobode, zdravých hodnotách
a ktorým nie je osud našej krajiny ľahostajný.

ZÍSKAJTE KNIHU

Myslela som aj na zapojenie kňazov, ktorí sú v menších obciach mienkotvorcami, najmä pri starších ľuďoch.

Každý jeden kňaz by mal vo farnosti vysvetľovať, aké je dôležité rozlišovať fakty a klamstvá. V súčasnosti vidím veľký rozdiel v tom ako sa prežíva pandémia v meste a na dedine. Na dedinách majú ľudia svoje dvory, záhrady, domáce zvieratá a na internete trávia minimum času.

Naopak, ľudia v panelákoch trávia čas čítaním všeličoho, čo internet ponúka. Ľudia sú izolovaní, nemôžu sa so svojimi „domnienkami“ zveriť svojmu okoliu alebo kňazovi, a to situácii vôbec nepomáha. Na sociálnych sieťach sa vytvárajú skupinky s jednotným názorom, ktoré ľudí len utvrdzujú, že ich názor je ten správny. Verím, že po pandémii mnohým týmto médiám klesne čítanosť.

Mnoho ľudí žije stále v presvedčení, že rehoľníčky trávia celé dni za múrmi kláštora. Aká je realita zasväteného života?

Toto je častý omyl, s ktorým sa stretávam. Ľudia nás dokonca označujú za príživníčky, hoci v pracovnej oblasti pre nás platia úplne rovnaké pravidlá ako pre väčšinu obyvateľov. Na Slovensku je nás v rôznych rehoľných rádoch cez dvetisíc. Každá jedna zo sestier je zamestnaná, má vzdelanie alebo remeslo a k tomu prislúchajúce povolanie. Ak sa stane, že sestra nemá alebo stratí prácu, je bežnou realitou, že sa registruje na úrade práce.

Špecifikum rehoľného života je v tom, že tvoríme komunity po celom Slovensku. Konkrétne v reholi Satmárok je to deväť komunít a každá má trochu iné zameranie. Napríklad v Trenčíne pracujú sestry v zdravotníctve, v hospici, kde sa starajú o nevyliečiteľne chorých pacientov a zomierajúcich. My v Košiciach pracujeme v školstve ako učiteľky slovenského jazyka, dejepisu a náboženstva. Vnímame to tak, že rehoľníčky majú danej komunite prinášať ovocie.

Hermana Matláková v teniskách
Foto: Lucia Trubačíková

Čím vám bola rehoľa Satmárok blízka?

Už ako stredoškoláčka som chodievala na stretnutia k sestrám Saleziánkam, spolupracovala som so sestrami Františkánkami a odmalička som poznala aj sestričky Satmárky. Prečo som si vybrala práve túto komunitu? Ťažko sa to vysvetľuje, ale je to niečo ako keď spoznávate mužov a pri tom jednom sa vám rozbúcha srdce. Ja som to mala podobne, vedela som, že sem patrím.

Františkánsky brat Filip mi v jednom rozhovore povedal, že sa pred vstupom do rehole musel vzdať všetkých svojich vecí. Mali ste to podobne?

Áno, dodnes to tak funguje, ale popravde som to veľmi nevnímala. Do rehole som vstupovala veľmi mladá, tri mesiace po maturite, takže som sa v podstate len presťahovala od rodičov. Na dnešných ženách, ktoré k nám vstupujú ale vidím, že to prežívajú ťažšie. Mnohé sú už zamestnané, majú vlastné bývanie, majú už niečo za sebou.

Učíte žiakov na gymnáziu, aj vysokoškolákov na univerzite. Ako fungujete počas dištančného vzdelávania?

V obidvoch prípadoch fungujeme online, ale je rozdiel vyučovať dospelých ľudí a mladších žiakov. Pri vysokoškolákoch nie som len pedagogička, ale aj partnerka do dialógu a diskusií. Pri žiakoch osemročného gymnázia je to viac o ukázaní cesty a vysvetľovaní učiva. Vzdelávanie cez internet pôsobí niekedy vtipne, ale niekedy si vieme nájsť cesty, ako robiť veci, ktoré by sme inak nerobili. Na jednej hodine náboženstva sme preberali svadbu v Káne Galilejskej a žiaci skúšali pripravovať rôzne židovské jedlá. Pri monitoroch miešali nátierky, ochutnávali ich. Toto by sme na normálnej hodine asi nerobili.

Myslím si, že humanitné predmety sú pre tento druh výučby ľahšie, prírodovedecké predmety ako fyzika či chémia sa učia horšie. Hoci aj tie obsahujú veľa dôležitej teórie, potrebujete mať aj praktický základ.

Rozprávate sa so študentmi aj o tom, ako sa teraz cítia?

Áno, každú hodinu začínam tým, že sa študentov pýtam či sú zdraví, či je v rodine všetko v poriadku a ako sa majú. Je veľmi dôležité tieto otázky klásť a keď vidím, že niekto sa slabšie zapája alebo prestáva komunikovať, snažím sa mu viac venovať. Mladšie deti sú teraz veľmi zraniteľné. Najmä tie, kde obidvaja rodičia pracujú v prvej línii, nemajú súrodencov, prípadne s nimi už nebývajú, a oni trávia celé dni osamote doma. Tieto deti nutne potrebujú socializáciu, rozprávať sa s niekým. Učiteľ musí byť citlivý a vnímať situácie, v ktorých sa nachádzajú, nielen prebrať učivo a zadávať úlohy.

Zmení sa školstvo po pandémii? Budú si žiaci viac vážiť vzdelanie?

Myslím, že to nebude o tom, či si budú viac vážiť vzdelanie, ale jednoznačne z nich vyrastie úplne iná generácia. Predsa len, už je to rok, čo nechodia klasicky do školy. Z časti vyrastú géniovia, ktorí budú túžiť viac po vzdelaní a budú na sebe vnútorne pracovať, a určite tu bude aj časť generácie, ktorú zasiahne frustrácia. Bude mať pocit, že nestíha, nerozumie a cíti sa ohrozená. V tomto vedia zohrať veľkú rolu odborníci, psychológovia a učitelia. Musíme s deťmi pracovať a nevnímať to ako stratený rok.

Cítite frustráciu detí aj teraz?

Čoraz viacej vnímam, že deťom chýba vnútorná motivácia. Dôvod, prečo by ráno mali zapnúť počítač a vzdelávať sa. Keď sú v triede medzi spolužiakmi, vládne medzi nimi prirodzená súťaživosť. V súčasnosti z nich postupne mizne a s ňou aj motivácia.

Ja to trochu prirovnávam k vojnovému stavu. Ani deti počas vojny neboli klasicky vzdelávané a asi sa tiež nehrávali na uliciach. Napriek tomu medzi nimi vznikla generácia, ktorá chcela niečo dosiahnuť a aj s hendikepom vojny sa to mnohým podarilo. Táto mládež bude poznačená tým, že bola ochudobnená o mnohé zážitky, ale na druhej strane z toho môže vzniknúť aj niečo veľmi pekné.

Môže z toho vyťažiť aj školský systém?

Vidím to ako veľkú príležitosť pre Ministerstvo školstva, ktorého reforma je už naozaj potrebná. V školstve pracujem dvadsať rokov, sama som prešla týmto systémom a jeho smerovanie nie je dobré. Informácie nám pribúdajú, učivo sa hustí a stále máme pocit, že deti všetko musia zvládnuť. No nemusia. Nikde nie je napísané, že potrebujeme čistých jednotkárov. Ešte na základnej škole, kde sa učia základy, to pochopím, ale ďalej už nie.

Často hovorím gymnazistom, aby sa rozhodli v prvom, najneskôr v druhom ročníku, kde a čo chcú študovať. V prvom rade by sa mali venovať predmetom, ktoré budú neskôr potrebovať. Ak chce ísť študent na medicínu, nech sa venuje chémii a biológii, samozrejme aj jazykom, ale prečo by mal mať jednotku z občianskej náuky alebo z dejepisu? Svet sa nezrúti z trojky na vysvedčení. Bohužiaľ, toto je boj s veternými mlynmi, pretože rodičia často tlačia na deti, aby mali samé jednotky. Študent potom stráca veľa energie na tom, že sa venuje predmetu, ktorý vie, že mu je zbytočný, len preto, aby boli rodičia spokojní. Toto je zlé nastavenie.

Hermana Matláková Satmárka
Foto: Lucia Trubačíková

Aký je rozdiel medzi rehoľníčkou – učiteľkou a ostatnými pedagógmi?

Myslím, že tam nie je rozdiel, aj keď často hovorím, že práve tým, že nemáme rodinu a žijeme v komunite, by sme mali byť väčšie odborníčky. Mali by sme viac študovať a viac sa zaujímať o moderné pedagogické prístupy, ale to je o nastavení každej jednej z nás. Sama som v prvých rokoch ako učiteľka prechádzala rôznymi pochybnosťami, že to neviem a borím sa v tom. Po čase som našla svoj štýl učenia a zrazu som sa v ňom cítila dobre.

Už viackrát som si na školení uvedomila, že práve tento spôsob využívam, no robím to intuitívne bez jeho pomenovania a návodov. Tým som si len potvrdila, že to, čo robím, robím správne. Je to o tom, ako sa k svojmu povolaniu človek postaví a nezáleží na tom, či je rehoľníčka alebo nie.

Ako na vás reagujú deti v škole? Nemuseli ste si vybudovať autoritu tvrdšie ako vaši kolegovia?

Snažím sa určovať pravidlá vždy na začiatku, takže ak majú žiaci akékoľvek mylné očakávania, po prvej hodine opadnú. Skôr u niektorých rodičov som bola vnímaná viac ako rehoľná sestra než učiteľka, no pravidlá fungujú pre všetkých rovnako.

Nesedíte len za katedrou, ale aj v lavici. Minulý rok ste začali s doktorandským štúdiom na katedre žurnalistiky v Ružomberku. Ako vám napadla táto myšlienka?

Skĺbilo sa viacero vecí, ktoré ma ovplyvnili. Minulý rok mi dve moje známe nezávisle od seba hovorili o doktorandskom štúdiu, neskôr ma oslovila moja provinciálka (najvyššia predstavená v reholi, pozn. red.), že potrebujeme človeka, ktorý bude mať kvalifikované novinárske zručnosti. Ja som študovala slovenský jazyk a literatúru, k písanému slovu mám blízko, tak som si povedala, že to skúsim a poslala som prihlášku. Viem, že sme boli traja záujemcovia, prijali len mňa, tak som do toho šla.

Kvôli škole pravidelne cestujete vlakom medzi Košicami a Ružomberkom. Vaše stĺpčeky a statusy na sociálnej sieti venujete práve príhodám a zamysleniam z ciest. Baví vás cestovať?

Cestovanie je pre mňa čas, kedy robím to, čo nestihnem inokedy. Som človek, ktorému nevedia oddychovať ruky ani hlava, takže si vo vlaku rada čítam alebo háčkujem. Pri háčkovaní si psychicky oddýchnem a práve vtedy vnímam svoje okolie ešte viac. Potom z toho vznikajú aj statusy na Facebooku, tie sa dostali veľmi rýchlo medzi ľudí. Už mi prišli aj správy od ľudí, že sa tešia, kedy budem opäť cestovať, aby som tieto svoje zážitky mohla znova spisovať do statusov.

Ste spoluautorka kresťanskej brožúrky O ženách v cirkvi. Aké je podľa vás súčasné postavenie žien?

Cirkev má za sebou dvetisíc rokov fungovania a mnohé veci sú dané tradíciou. Dodnes existujú farnosti, kde žena nesmie čítať čítanie počas nedeľnej sv. omše, lebo v presbytériu nemá čo robiť, ale máme aj opačné prípady. Napríklad vo Svite nie sú dievčatá – miništrantky ničím netradičným. Je veľa aktívnych žien, ktoré by vedeli zastávať aj významnejšie posty v cirkvi. Prednedávnom sa strhla veľká debata o tom, keď pápež František vymenoval rehoľnú sestru do funkcie podsekretára Synody biskupov, prvýkrát sa tejto úlohy zhostila žena. Je to gesto, ktorým odkazuje, že ženy v katolíckej cirkvi majú zohrávať väčšiu úlohu.

Pre mňa bolo veľmi povzbudzujúce, keď som zistila, že teologickú fakultu Karlovej univerzity v Prahe vedie prodekanka, dokonca laička, nie rehoľná sestra. To bolo milé prekvapenie v kňazskom seminári. Treba si uvedomiť, že ženy majú v dnešnej dobe už rovnaké vzdelanie ako muži alebo aj vyššie, preto nevidím dôvod, prečo by sme nemali zastávať aj takéto posty.

Často hovorím slovenským ženám: „Viem, že máme patrónku Sedembolestnú Pannu Máriu, ale ona nebola mučenica so sklopenými ušami.“ Žena má srdce a mnohé veci cíti intuitívne, emočne a aj v tom dokáže cirkev obohatiť. Túto vlastnosť bolo vidieť aj počas prvej vlny pandémie, keď viaceré rehoľné spoločenstvá prišli s myšlienkou služby ucha. Bola to telefonická linka pre ľudí, ktorí potrebovali vypočuť a porozprávať sa s niekým.

Sama v publikácii píšete, že žena sa stále utápa v patriarchálnej spoločnosti. Rímsko-katolícka cirkev na Slovensku sa však prejavuje ako výrazne mužská cirkev, takže postavenie žien nezlepšuje. Ako to zmeniť?

Negeneralizovala by som to len na cirkev. Cirkev bola napríklad prvá, ktorá otvárala školy pre dievčatá. Celkovo ženám na Slovensku chýba sebavedomie v akomkoľvek prostredí. Často musíme dokazovať, že sme v niečom lepšie ako muži. Keď budeme poznať svoju hodnotu, verím, že sa to postupne zmení.

Hermana Matláková rehoľníčka
Foto: Lucia Trubačíková

Vo vedení katolíckej cirkvi nemajú ženy prakticky žiadne slovo, všetky významné posty zastávajú muži. Nevnímate to ako diskrimináciu?

Úprimne, sama si neviem ešte predstaviť kroky, ktorými by sme odstránili túto bariéru, teda ako sa dopracovať k tomu, aby bola žena viditeľnejšia. Zároveň vnímam, že naše názory sú vypočúvané a neraz sa mi stalo, že si odo mňa pýtal radu niekto vyššie postavený. Sám Svätý Otec robí významné kroky k tomu, aby sa to postupne menilo. Na Slovensku nám to bude opäť trvať dlhšie, lebo sa bojíme novoty a obávame sa toho, čo by nám to mohlo priniesť.

Z historického hľadiska sme do 11. storočia mali v Európe rovnosť medzi pohlaviami. Príkladom toho sú Hildegarda z Bingenu alebo Juliana z Norwichu, to boli ženy, ktoré mali v cirkvi veľkú autoritu. Postupne to zaniklo na historicite toho, čo sa odohrávalo na kráľovských dvoroch. Tie začali byť veľmi patriarchálne a žena sa dostávala do úzadia.

V súčasnosti sa svetské prostredie opäť otvára aj ženám, preto si myslím, že to príde aj do cirkvi, ale netvárme sa, že patriarchát tu bol vždy.

Aké úlohy by mali ženy v cirkvi zohrávať?

Žena je srdcom cirkvi, tak ako to povedala Terezka Ježiškova: „Srdce je hybnou silou, ktorá dáva krv do celého tela.“ Žena je vnímavejšia, je iniciátorkou myšlienok ako pracovať, žiť, ako sa posunúť v iných sférach. Možno aj dnes vnímame, že KBS je čisto mužské prostredie, ale pracujú v ňom aj ženy, ktoré sú v rôznych poradných komisiách. Prináša to ženský pohľad do niektorých tém, ktorý môže byť lepší. Žena je menej egocentrická, môže byť hybnou silou ako nasmerovať kultúru a pohľad na náboženstvo v celej spoločnosti.

Ktoré mená žien, ktoré ovplyvnili dejiny cirkvi, by mali veriaci poznať?

Všetky tri ženy, ktoré sú patrónkami Európy, sú silnými osobnosťami. Medzi nimi je aj veľká mysliteľka Editha Steinová. Žena, ktorá hľadala pravdu a bola ochotná pre ňu žiť. Zaujímavé je, že pre tú pravdu nezomrela, zomrela pre niečo iné. Napriek tomu je v katolíckej cirkvi vyhlásená za svätú. V roku 1929 spravila okružnú cestu po univerzitách v Nemecku, kde mala prednášky o tom, aké by bolo dobré, aby sa pediatrii venovali ženy – lekárky. Práve ona bola tým človekom, ktorý o tom začal hovoriť. Jej životopis odporúčam prečítať všetkým ženám.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

koronavírus náboženstvo sestra Hermana školstvo viera