Martin Bajaník chce robiť veci pekne a dobre. Presne tak nazval aj svoje malé grafické štúdio. Na VŠVU vyštudoval grafický dizajn, neskôr spravil kariéru v reklame, no a dnes sa jeho meno spája s renesanciou nielen bratislavských kaviarní. Stojí za grafickou identitou obľúbených konceptov SHTOOR, Foxford, Republika východu a ďalších. Podniká poctivo a spolupracuje so značkami, s ktorými si ľudsky rozumie. S Martinom sme sa porozprávali o jeho práci, grafickom dizajne, ale aj o tom, ako vieme spoločne spraviť Slovensko krajším.

Máš za sebou bohatú kariéru v reklame a stojíš za mnohými obľúbenými značkami v gastrobiznise. Veľa grafikov toho dosiahne oveľa menej a ich egá sú obrovské. Ako je na tom to tvoje?

Na druhej strane, veľa grafických dizajnérov dosiahne oveľa viac. Neviem, snažím sa držať pri zemi. Na sebareflexiu používam moju manželku, ktorá mi dokáže nastaviť zrkadlo, ja som balónik a ona ma drží, aby som neuletel. Minule som napríklad váhal, či zobrať jednu prácu, ktorá sa mi zdala málo platená, aj keď by som mal na ňu čas a ona mi pripomenula, koľko na takúto “malú sumu” zarábajú iní ľudia. Niekedy je ale príjemné si ego čímsi dofúknuť. Napríklad aj tým, že človek odpovie na takúto otázku.

O prácu teda asi núdzu nemáš. Ako vyzerá deň v živote Martina Bajaníka?

Minulý rok som sa rozhodol opustiť svoju reklamnú agentúru a pracovať už iba na projektoch, ktoré sa mi nezdajú ako strata času. Poväčšine robím sám, z domu, čiže môj pracovný deň začína tým, že vypravíme syna do jasličiek, s manželkou si uvaríme kávu a pozvoľna sa púšťame do práce. Snažím sa pracovať tak, aby mi práca neprinášala stres, ale potešenie. Kreatívna práca sa ťažko vynucuje, ale ja som si našiel polohu, ktorá mi funguje a ktorá je horizontálna. Najlepšie sa mi vymýšľa v alfa hladine, to je ten stav tesne pred spánkom, kedy človek ešte nespí, ale už ani nebdie. Dokážem sa sústrediť, niečo vymyslieť a nezabudnúť. Vedľajší benefit toho je, že si oddýchnem, viem sa prebudiť po 15 až 20 minútach. Podľa mňa by mal byť gauč povinným vybavením pracoviska.

Na stretnutia využívam svoju kaviareň, takže viem skontrolovať, čo sa tam deje  a aspoň sa trocha prejdem. Dnes sa kladie veľký dôraz na výkon. Mne skôr vyhovuje veci premyslieť, sústrediť sa na kvalitu. Keď mi práca nejde, jednoducho ju odložím na druhý deň a pracujem na niečom inom. Dizajnérska práca má tú výhodu, že sa dá popri nej všeličo pozerať a počúvať, tak pozerám a počúvam a to aj veci, ktoré by si normálny človek nepustil. Končím o takej piatej – šiestej, to sa už vracia malý z jasličiek, ideme von, prípadne si varíme večeru. Kedysi som rád pracoval večer a v noci, ale to už nevládzem.

Martin Bajaník dizajnér
Foto: Šimon Šiplák

Veľa sa hovorí o matkách, ktoré musia hľadať balans medzi prácou a rodičovstvom. Na otcov sa zabúda. Ako hľadáš rovnováhu medzi týmito dvoma dôležitými rolami ty?

Nie som najvzornejší otec, čo je ale dané tým, že ja som taký pomalší typ, zatiaľ, čo sa môj syn nezastaví ani na minútu. Ale doslovne. Moja rodičovská biblia je známa knižka The Idle Parent. V tom sa niekedy nezhodneme s mojou manželkou, ktorá si myslí, že pracujem veľa, hoci opak je pravdou. Doma sa snažím byť aj preto, aby sme sa so synom nevideli iba pri večernom kúpaní. Víkendy ale trávime spolu, pretože náš syn už vo svojich dvoch rokoch miluje všakovaké výlety a tak chodíme po širšom okolí, hlavne teda po Rakúsku a v poslednom čase aj Maďarsku, lebo tam máme pocit, že si pocestujeme do cudziny a pritom je to len pár kilometrov. Naposledy sme boli pozrieť maďarský Visegrád a Szentendre. Pamätám si, keď bola práca posvätná a pracovalo sa deň-noc, či cez víkend. Dnes často pracujem s ľuďmi, ktorí sú rodičmi a hľadajú štandardný work/life balance a preto už nie je tabu povedať – “dajme si toto stretnutie inokedy, vtedy som s rodinou”.

Poďme ale naspäť k tej práci. Bol si dlhé roky v reklame. Ako si sa napokon dostal ku corporate identity a tvorbe konceptov kaviarní?

Paradoxne som sa skôr venoval dizajnu ako reklame. Vyštudoval som grafický dizajn na VŠVU, dnes sa to už volá myslím komunikačný dizajn. Jedna z mojich prvých školských prác bola vizuálna identita pre dedinský rozhlas, ktorý som si nazval Rádiovka. Dodnes nechápem, ako nám mohli dať taký projekt hneď na začiatku školy, ale dopadlo to dobre a mne sa to zapáčilo asi z celej oblasti dizajnu najviac. Do reklamy som išiel z jediného dôvodu, potreboval som začať zarábať a platiť účty, ale celkom sme si k sebe s reklamou našli vzťah.

Kaviarnikom som sa stal úplnou náhodou, vďaka kríze, ktorá prišla v roku 2008. Zrazu reklamné zákazky prestali chodiť a tak som začal uvažovať nad tým, čo s načatým životom. Aj preto sme sa s kamarátmi dohodli, že sa pustíme do takého bláznivého projektu, akým je kaviareň, bez toho, aby sme o tom niečo vedeli. A tak vznikol SHTOOR. O nič veľké sme sa nesnažili a pritom sme položili základy kaviarenskej renesancie v Bratislave. Úspech prišiel veľmi rýchlo, začali sme rásť, mali skvelé tržby a tam niekde sa to asi aj medzi nami zlomilo. Je to na dlhé rozprávanie, ale nakoniec som odišiel a pustil sa do nového projektu menom Foxford. Ale keďže som človek, ktorý rád vymýšľa niečo nové, tak už sa mentálne posúvam k ďalším projektom.

Mimochodom, máš vôbec rád kávu?

Kávu milujem a teší ma celý ten život, ktorý okolo nej vzniká. Na káve je úžasné, že to je vlastne spoločenský katalyzátor. Stretávame sa pri nej, hovoríme o nej, definuje nás, je to všetko, čo sa skrýva pod pojmom kultúra. Ako spolumajiteľ kaviarní o nej chcem niečo vedieť a preto o nej čítam, vzdelávam sa, chutnám ju, objavujem. Máme doma mnoho rôznych kávovarov, ktoré používame paralelne podľa chuti. Momentálne je to ROK, čiže espresso stroj bez elektriny a Aeropress, ktorý nahradil tradičnú mokku. Najdôležitejším faktorom dobrej kávy je ale aj tak mlynček a preto som doňho celkom dosť investoval. A samozrejme káva. Snažím sa nebyť tým typickým kávovým nacistom, ale zisťujem, že niektoré kávy už fakt nedám. Je to ako s vínom. Akonáhle človek spozná a ochutná tie lepšie, k horším sa mu vracia už iba ťažko.

Martin Bajaník dizajn Yeme
Foto: Šimon Šiplák

Keď sa pozrieš spätne na všetky svoje doterajšie projekty, na ktorý si najviac hrdý?

Projekt, ktorý mi priniesol najviac odozvy a ktorý asi aj najviac zarezonoval je SHTOOR. Neviem, či by som to nazval hrdosťou, ale teší ma, keď človek urobí niečo najlepšie ako to vie a ľuďom sa to páči, reagujú na to. To je taká kreatívna katarzia. Tento projekt ma veľa naučil. Napríklad som sa stal, aj keď sám pre seba, zadávateľom reklamy a dizajnu a tak som pochopil veľa z tej druhej strany. Dnes sa snažím svojim klientom radiť aj z pohľadu podnikateľa. Mnohým ľuďom hovorím, aj keď idem možno proti sebe, aby niektoré veci nerobili, že ich nepotrebujú. Prídem síce krátkodobo o nejakú menšiu zákazku, no v dlhodobom horizonte to prináša oveľa väčší efekt celkovej dôvery.

Dnes robím pre potraviny YEME a častokrát ich nazývam “ideálnym klientom” a to preto, že sme si dokázali tento typ dôvery navzájom vybudovať. Niekedy si preto s kolegami z branže nie celkom rozumiem, lebo oni častokrát hľadajú najlepší kreatívny nápad, pričom môže ísť len o exhibíciu. Ale na druhej strane sa sám seba pýtam, je toto najlepšie, čo som mohol urobiť? Človek totiž, keď sa mu začne dariť, ľahko skĺzne do akejsi maniery, opakuje to, čo už niekedy urobil a pritom najlepšie veci vznikajú z ochoty riskovať.

Ktorá spolupráca / projekt bola zasa pre teba najväčším sklamaním?

Paradoxne je to tiež SHTOOR. Sklamali ma ľudia, s ktorými som ho robil, ale nemám potrebu o tom príliš hovoriť. Každý si ideme svojou cestou, tá moja je taká, že sa snažím robiť s ľuďmi, od ktorých sa môžem niečo naučiť, niekam sa posunúť. Veľmi veľa mi dala napríklad spolupráca s Martinusom, hoci keď sme začali robiť spolu Foxford a ja som vkročil do tímu rádovo o desaťročie mladšieho, stretli sa dva rôzne svety. Nie je mi vlastná taká tá komunitná identita a neskrývané nadšenie, no po čase som zistil, že to je len prejav pozitívneho pohľadu na svet a chuti do práce a to mi zasa vlastné, aspoň dúfam, je.

Akým spôsobom si vlastne vyberáš klientov?

Myslím, že to bol Erik Spiekermann, nemecký dizajnér, ktorý definoval kľúč k úspechu jednoduchým konštatovaním: Don’t work with assholes, don’t work for assholes. A toho sa snažím držať. Táto práca je o ľuďoch, čo si budeme hovoriť. A preto hovorím hneď na začiatku potenciálnym klientom: budeme spolu pracovať, keď si navzájom sadneme a budeme si rozumieť. Ináč je to len trápenie a to nemá zmysel pre nikoho. Takáto spolupráca skôr či neskôr skončí a najpravdepodobnejšie skončí zle. Dizajnér je tak trocha psychológ značky, potrebuje vedieť jej problémy, slabiny.

A keďže značka nerozpráva, musia to urobiť ľudia. Samozrejme, že nežijeme v ideálnom svete a dizajnér si s klientom nepadnú do náručia na piesočnej pláži pri západe slnka, ale o taký vzťah usilujem. S ľuďmi, ktorí založili YEME sme sa pred podpísaním akéhokoľvek kontraktu niekoľkokrát stretli a dlhé hodiny sa rozprávali. Tento rozhovor pokračoval aj potom, boli sme spolu v Taliansku obzerať iné koncepty potravín, inšpirovať sa. Strávili sme veľa času v aute, pri jedle. Výsledok? Dnes robím primárne 1 návrh (nie 3 a viac, ako je štandard pri iných klientoch) a až keď ten pre niečo nevyhovuje, púšťam sa do ďalšieho. Znamená to, že nestrácame svoj čas navzájom.

Martin Bajaník rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Práca v tvojom malom grafickom štúdiu a vo veľkej agentúre sa asi diametrálne odlišuje. Je iné spolupracovať s klientom priamo a iné cez accounta. Kde je podľa teba chyba, ak klient nadáva na agentúru a account na klienta?

To, čo robil kedysi account v agentúre dokážu dnes celkom dobre rôzne kolaboratívne nástroje. Neviem, už dlho nie som v klasickej agentúre, tak sa mi to ťažko hodnotí, ale za mojich čias to boli často iba poštári a tak trocha projektoví manažéri. Ale mám pocit, že ten štandardný model agentúry sa vyčerpal. Prevádzkovať agentúru je drahé a klienti to neradi, rozumej po kríze, platia. Nevidia v tom pridanú hodnotu. A to je dané práve tými novými nástrojmi, ktoré dokážu veľa ľudí zastúpiť. Poznám príbehy, kedy sa klienti sťažujú na veľkú agentúru, že je drahá a málo flexibilná, malá zasa nedokáže všetko alebo s obmedzenými kapacitami. Aj preto sa nesnažím budovať agentúru alebo niečo ako štúdio v tradičnom zmysle slova.

Tímy a spolupracovníci sa dajú kontrahovať ad hoc. Stále viac ľudí pracuje spôsobom, že nechodí do práce, nemá zamestnávateľa a predsa majú veľa práce a slušne zarábajú. Hľadám model, ktorý by bol agentúrou bez agentúry, pretože podstatná nie je štruktúra tímu, ale ľudia. Nie človekohodiny, ale nápady a výkony. A rovnaké je to podľa mňa na strane klienta. Marketingové oddelenie obyčajne nemá takmer žiadne právomoci a vo veľkej korporácii je tým, čím je account na strane agentúry. Pre dizajnéra je dôležité pracovať a komunikovať na strane klienta s decision-makerom, lebo inak hráme tú známu hru na poštu.

Čo si praješ aby ľudia a najmä klienti vedeli o grafickom dizajne?

Že dizajn neznamená, že je niečo pekné. Nie náhodou nemá slovenčina ekvivalent pre slovo dizajn a preberá ho v anglickej podobe. Je to niečo ako projekt, návrh, ale aj systém, či myšlienka. Dizajnovať sa dajú trasy, ktorými sa zákazníci pohybujú v obchode. Pod dizajn spadá aj vytvorenie napríklad orientačného systému. Je to niečo viac, častokrát sofistikovaná a nehmatateľná robota a rovnako je to aj pri grafickom, dnes už skôr nazývanom komunikačnom dizajne. Napríklad pri tvorbe corporate identity nejde ani tak o logo, farby, písmo, ale dizajnér vytvára akýsi nový set symbolov s vlastným významom, je to štruktúra podobná jazyku, pričom používa výtvarné prostriedky. Identita neznamená definíciu toho, čím sme, ale naopak, čím sa odlišujeme od ostatných. Logo ako grafický symbol dnes dokáže urobiť študent strednej školy s macbookom a talentom, ale na korporátnu identitu, ktorá funguje ako spoločné vizuálne náboženstvo pre komunitu ľudí, ktorú tvoria zamestnanci firmy spolu so zákazníkmi, to chce už skúsenosť a rozhľad. Preto logo od študenta môže stáť 50 eur a od skúseného profesionála aj stonásobok.

Ako hodnotíš stav grafického dizajnu na Slovensku?

Kto si bol pozrieť výstavu finalistov Národnej ceny za dizajn tak musí konštatovať, že slovenskí dizajnéri stále zmenšujú ten rozdiel medzi vizuálnou kultúrou, ktorá je bežná na západe a u nás doma. Škoda len, že sa tak deje takmer výlučne na pôde malých lokálnych značiek. Nemyslím, že by tie na to nemali právo, ale veľkí zadávatelia akoby nemali odvahu investovať do inovatívneho dizajnového riešenia. Asi je to dané aj tým, že samotní dizajnéri sa tak trocha obávajú komerčných zákazok. Dozvedel som sa, že ideálnym klientom mladého dizajnéra je nejaká galéria, festival alebo neziskovka. No áno, pre takéhoto klienta je ľahšie robiť niečo odvážnejšie. A to je presne tá výzva. Postaviť sa pred reálny problém s reálnymi dôsledkami a ten vyriešiť, lebo to je úloha nás dizajnérov, nie byť zavretí v inkubátore školského ateliéru.

Na druhej strane, zadávatelia nevedia častokrát rozpoznať hodnotu dobrého dizajnu a dokonca ho nevedia nakúpiť, obstarať. Aj preto sme sa viacerými dizajnérmi rozhodli založiť Úniu grafických dizajnérov Slovenska a začať na toto trocha tlačiť. Zhodou okolností som sa stal predsedom tohoto spolku a verím, že po dovolenkách sa konečne pustíme do práce. Ako veľkú tému sme si zvolili identitu tohoto štátu, pretože to je to, čo majú ľudia denne na očiach a štát je prvý, ktorý je na poli dizajnu úplne stratený.

Martin Bajaník dizajn káva Yeme
Foto: Šimon Šiplák

Značky, na ktorých si pracoval, sú už teraz mimoriadne obľúbené. Čo sú podľa teba tie správne ingrediencie na namiešanie love brand-u?

Neviem, či sa dá na túto otázku odpovedať inak ako nejakým bonmotom, lebo na to neexistuje jednoznačná odpoveď. Ak sa stane niečo úspešné, spätne sa snažíme dohľadať ten proces a dôvody, prečo sa tak stalo, aby sme ich mohli replikovať. A obyčajne to potom aj tak nefunguje. Myslím, že je to súhra viacerých okolností. Okrem poctivej práce to chce aj pravý čas a tak trocha šťastia. V celom procese sú veci, ktoré ako dizajnér viem ovplyvniť a naopak také, ktoré idú mimo mňa. Snažím sa sústrediť na tú prvú časť, robiť svoju prácu poctivo. A aj tak to nie vždy vyjde.

Martin, si sčítaný človek. Ktorá kniha, ktorá by mala byť povinným čítaním pre všetkých?

Ja som veľký fanúšik Umberta Eca a myslím, že jeho dielo ešte len začneme doceňovať. Pri svojej práci často klientom vysvetľujem povahu znaku, symbolu, značky, ktoré sa snažíme vytvoriť. O tom napísal Eco mnoho dobrých kníh, hoci sú veľmi teoretické a nezáživné. Jedno je ale dôležité. Eco povedal, že interpretácia významu nevzniká pri písaní, kreslení, natáčaní, ale pri čítaní, či pozeraní. Žijeme v tom istom meste a predsa je to pre jedného zaujímavé mesto, pre iného diera. Ako je to možné? Jednoducho tak, že každý ho vidíme vlastnými očami. Tak je to aj s našou prácou. Je ilúzia myslieť si, že keď nakreslím strom, tak je to pre každého strom. Ak by to niekoho zaujímalo, tak rozhodne treba čítať Ecovo “Otvorené dielo”, výborná kniha je aj “Skeptikové a těšitelé” (vyšlo myslím iba v češtine) o popkultúre a jej žánroch, pre náročných je to jeho “Teória semiotiky”, ale tú som celú nedočítal ani ja. Jeho celoživotné dielo je o tom, ako vzniká význam a interpretácia, čo je v dnešom preinformovanom svete veľmi užitočná informácia. Jeho román Foucaultovo kyvadlo zhŕňa snáď všetky konšpiračné teórie sveta.

Veľmi ma tiež ovplyvnili knihy Jamesa Gleicka “Chaos” a “Informace”, hlavne tá druhá je o tom, ako vznikla informácia od prvého jazyka až po súčasné počítače. Veľmi odporúčam tiež knihu “Proč státy selhávají” od harvardského profesora Darona Acemoglu o tom, ako vzniká prosperita v spoločnosti a určite sa oplatí prečitať aj “Dilemu všežravca” od Michaela Pollana o tom, ako sa vyrábajú dnes potraviny.

Knihy ovplyvňujú aj kritické myslenie. A práve táto schopnosť kriticky myslieť na Slovensku zatiaľ veľmi rozšírená nie je. Čo je podľa teba potrebné spraviť aby sa situácia zlepšila?

Určite má na súčasnej situácii svoj podiel aj škola, ale mám pocit, že kritické myslenie je skôr pohľad na život a svet ako taký. Je smutné, že dnes pod ťarchou preinformovanosti zdegenerovalo do všelijakých konšpiračných teórií a iných nezmyslov. Svet sa mení a my to nestačíme sledovať. Musíme vytvoriť nové koncepty komunikácie a informovanosti. Vysvetlím. Ak pochopíme, že informácia sa nerovná faktu, tak sa vyhneme mnohým nedorozumeniam. Asi by bolo praktické začať presadzovať niečo ako globálny jazyk, ktorým bude hovoriť každý, lebo komunikácia je už globálna a my si nerozumieme. Uvedomil som si to na sebe. Po anglicky viem obstojne tak, aby som sa dohovoril, čítal a porozumel. Ale tiež mnohým veciam nerozumiem. Jazyk je zložitá štruktúra, ktorá má svoje medziriadky ako sú irónia, humor, idiomy a pod. Na sebe pozorujem, že zatiaľ, čo v rodnom jazyku sa snažím obývať tieto poschodia, v angličtine mi to ide iba ťažko. Nutne sa tak moja úroveň komunikácie znižuje. Preto dnes vidíme toľko sprostostí, jednoducho si nerozumieme a vôbec nám to nepríde divné. Takto to vidím ja, ale keďže ide o veľmi komplexný jav, môžem sa mýliť.

Martin Bajaník dizajn detail v obchode Yeme
Foto: Šimon Šiplák

Na sociálnych sieťach a v blogoch sa nebojíš vyjadriť svoj názor a kriticky okomentovať súčasné dianie. Ako vidíš Slovensko v nasledujúcich rokov?

Dnes podliehame akejsi blbej nálade, lebo nevieme interpretovať súčasný svet a cítime sa neistí. Pritom pred 10 rokmi tu bola obrovská konjunktúra, tešili sme sa, že sme sa stali súčasťou vyspelého sveta, darilo sa nám. Chcem tým povedať, že to je iba 8 rokov, odkedy sa situácia celkom zmenila a preto je celkom možné, že o takých 10 rokov, sa budeme pozerať na kotlebovcov ako na skínov z 90. rokov. Áno, Slovensko dnes stagnuje a dá sa ukázať prstom na konkrétnych ľudí, ktorí za to môžu, ale rovnako to vyzeralo za Mečiara. Netvrdím, že nám bude lepšie zadarmo, že si to nebudeme musieť vybojovať, ale myslím, že to, aké bude Slovensko záleží celkom iba na nás. Osobne neverím v to, že nás ilumináti práškujú z lietadiel, Chazari pripravujú ovládnutie sveta z pohodlia kancelárii na Wall Street, ani že Merkelová je jašter zo súhvezdia Plejád, ktorý na nás uvalí moslimské hordy a preto sme bezbranní.

Kritizuješ aj “bratislavskú kaviareň” pre nečinnosť a úplnú ignoráciu života v regiónch s vysokou nezamestnanosťou. Čo by sme mohli spraviť aby sa tieto dve skupiny ľudí navzájom pochopili a aby sme spoločne zabránili rozvoju extrémizmu?

Sám pre seba mám takú teóriu, ktorú som si nazval “Teória spoločného stola”. Myslím, že naša krajina je niečo ako rodina (nemyslím v pokrvnom eugenickom duchu) a každému členovi prináleží miesto pri tomto spoločnom stole. Rovnako ako v rodine, aj tu niekoho nemôžeme vystáť, s iným sa nerozprávame, alebo naopak by sme radi sedeli vedľa svojho obľúbenca. Sú takí, ktorí toto miesto odmietnu, iní sú odcestovaní alebo takí, ktorým nechutí menu. Stále ale majú svoje miesto pri stole. Pri ňom môžeme debatovať, spoznávať sa, hľadať kompromisy, niekedy sa aj pohádať. Nesúhlasím ale s tým, že sú ľudia, ktorých by sme k stolu nemali pustiť. Je to kultúrny, nie politický koncept. Politické inštitúcie fungujú trocha inak.

Predstavujem si krajinu, ktorá nie je slávnostnou hostinou len pre vyvolených na pozvánky, ale ani primitívnym ohniskom, okolo ktorého si každý uchamtne kus mäsiska podľa svojej šikovnosti. Predstavujem si to ako veľkú svadbu, dlhý stôl v nejakom sade, ktorý bol na začiatku tak trocha slávnostný, no už teraz sa zasadací poriadok premiešal, ten, čo na chvíľu odišiel, si na ňom nájde svoj pohár, kde si prisadnú k sebe cudzí ľudia a hoci so sebou nesúhlasia, pripijú si a v dobrom si to vyrozprávajú. Toto je moja predstava, ako by sme mohli fungovať ako spoločnosť na Slovensku. Viem, idealistická, možno až romantická, ale pomenúva to, že Slovensko nie je ekonomická korisť alebo čičmiansky vzor, ale priestor pre spolužitie rôznych ľudí, ktorých spája akési neviditeľné puto.

Charakterných ľudí v politike nevidieť často. Radšej sa držia mimo. Nie je to podľa teba chyba? Vieš si predstaviť, že by si do politiky niekedy vošiel?

Neviem si to predstaviť z jednoduchého dôvodu: nemám tie sociálne zručnosti, ktoré sú na takúto funkciu potrebné. Rozumiem tomu, že aj politika je komplexný jav a preto sa nedá na ňu pozerať čiernobielo a častokrát musí človek všeličo prehltnúť, ale dnešný stav toho, čo voláme politika je alarmujúci. Podľa mňa sa to bude postupne meniť. Na Slovensku sa v roku 2015 narodila občianska spoločnosť. Referendum o rodine bola prvá veľká téma, na ktorej sme sa ako spoločnosť pohádali a profesionálni politici pozerali ako vyorané myši. Prvýkrát nedokázali nielenže nastoliť, ale ani moderovať túto verejnú debatu. Nasledovali utečenci. Kde sú tie časy, keď sme sa bavili o nejakých sociálnych balíčkoch, daniach a pod. Zatiaľ diskutujeme pomerne primitívne, no verím, že časom sa trocha obrúsia hrany, ale hlavne zvedieme kultúrne vojny, ktoré už majú západné štáty za sebou. Dnes je politika takmer nefunkčná a je to len manažment prístupu k štátnym zdrojom a to ma vôbec neoslovuje.

Čo môže podľa teba spraviť jednotlivec aby prispel k lepšej spoločnosti?

Každý z nás robí denne malé rozhodnutia, ktoré menia spoločnosť. Netreba mať veľké oči a myslieť si, že v každom z nás drieme Martin Luther King, ako sa nás o tom snaží presvedčiť popkultúra. Ako hovorí jeden slovenský psychológ, dieťa netreba veľmi vychovávať, stačí pekne žiť, ono sa pridá. Každý z nás môže robiť svoju prácu poctivo, nekradnúť, neklamať, hoci sa to možno dnes javí ako nevýhodné. Podľa mňa by sme mali začať rozlišovať niečo, čo sa volá spoločný záujem, ktorý je niekedy dôležitejší ako záujem indiviuálny. Príkladov je mnoho, ale napríklad dopravné predpisy sú našim spoločným záujmom hoci pre jednotlivca to znamená isté obmedzenia. Na cestách to chápeme, ale rovnako to funguje napríklad v ekológii, ekonomike, či politike. Niekedy stačí iba uprednostniť spoločný záujem pred osobným.

Ďakujem, Martin!

Páčil sa vám rozhovor? Ešte neutekajte! Martin nám totižto venoval jeden poukaz v hodnote 20€ na nákup v Yeme. Stačí, ak sa do stredy prihlásite na odber nášho newslettra. Vyžrebovaného šťastlivca kontaktujeme e-mailom.

Niečo normálne do inboxu