Juraj Ferko: Najšťastnejšie psy často patria ľuďom bez domova

Je novou tvárou mediálneho sveta. Dog kouč Juraj Ferko má viac ako 20 rokov skúseností s výcvikom psov, ktoré zúročuje v novej úspešnej dokureality Najvernejší. Psov už učil golfovú etiketu, žiť v kamióne aj cestovať kabrioletom či súkromným lietadlom. V rozhovore nastavuje zrkadlo majiteľom psov, hovorí aj o skúsenostiach s výcvikom divokých zvierat, slovenskej legislatíve a o živote ľudí so psami. 

Vyštudoval si strategické korporátne riadenie. Kedy nastal zlom, kde si si uvedomil, že trénovanie psov je tvojím životným poslaním?

Ešte ako dieťa som začal pomáhať s výcvikom psov na cvičáku. Ako dobrovoľník som to robil každú nedeľu celých osem rokov. Keď som mal asi devätnásť, prihlásila sa tam moja dnes už manželka. Trénerka, pod ktorou som tam pomáhal, ju kvôli nejakej hlúposti vyhodila, a ja som sa principiálne rozhodol odísť s ňou. Po pol roku bez trénovania mi manželka povedala: “Neblázni, robíš to dobre, ľudia ťa majú radi, funguje to, založ si vlastné!”

Tak som si založil živnosť. Mal som vtedy v peňaženke 200 eur. Živnosť stála päť eur a zvyšné peniaze som minul na plagátiky, ktoré som mestskou hromadnou dopravou rozdistribuoval na všetky veterinárne kliniky v Bratislave.

Počas magisterského štúdia som sa naučil robiť mentálne mapovanie a vyskúšal si prácu v korporáte od najspodnejšej pozície. Vtedy som si uvedomil, že už nikdy nechcem byť zamestnaný. Po vysokej škole som sa musel rozhodnúť, čo so svojím životom urobím. Z mentálnej mapy mi vyšli dva možné smery. Buď sa budem venovať výcviku psov alebo snowboardingu. Zimné športy s Bratislavou veľmi neladia, tak som sa rozhodol investovať všetku energiu do vybudovania výcvikovej školy pre psov Doggie.

Ako si si potom dopĺňal svoju odbornosť?  

Veľkú oporu mi poskytli moji rodičia. Chceli, aby som si našiel najlepšie možné vzdelanie a naučil sa trénovať psov lepšie, ako sa to vtedy robilo na Slovensku. Asi 200 kilometrov od Viedne som našiel skvelú školu. Keďže som dobre ovládal nemčinu, mal som vysoké šance štúdium zvládnuť. Naučili ma tam rôzne techniky pozitívneho podmieňovania, čo znamená, že psychiku zvieraťa viem ovplyvniť tak, aby urobilo to, čo chcem, bez toho, aby som mu akokoľvek ubližoval.

Na starom cvičáku sa používali sťahovacie reťaze, vyvesovanie a obesovanie psov až do odpadnutia, obušky i biče. Nepáčilo sa mi to, ale vnímal som to ako formu tréningu, odmena za dobré a bitka za zlé.

V Rakúsku ma zrazu naučili niečo úplne nové a ja som to priniesol domov. Začal som pracovať so špeciálnou certifikáciou zo zahraničia a poznal som funkčné metódy, ktoré dovtedy nikto nepoznal. Vďaka tomu začala moja výcviková škola rásť a ja som si uvedomil, že ak sa tým chcem živiť, musím sa stať podnikateľom.

Aké ďalšie kroky si podnikol? 

Začal som zisťovať, čo by moju firmu mohlo ešte viac rozšíriť. Hľadal som k sebe ďalších ľudí, nové prevádzky, otváral cvičiská nielen v Bratislave, ale aj v Pezinku alebo Nitre, a takto postupne sme začali rásť.

Nebolo to vždy ružové. Veľmi dlho som sa na začiatku musel spamätávať z toho, že iní tréneri o mne na dog fórach rozširovali, že trénujem psov ako v 60. rokoch, že používam roxorové tyče v hadici a podobne. Je pravda, že také techniky kedysi existovali, ale boli to čisté výmysly a tí ľudia sa nikdy neprišli pozrieť na to, ako pracujem.

Vnímal som to ako veľkú nespravodlivosť a krivdu, ale spätne môžem povedať, že ma to celkom naštartovalo a posilnilo. Ešte viac som sa začal vzdelávať a obklopil som sa ľuďmi, ktorí formovali moje myslenie aj odbornosť. Veľmi blízkym priateľom sa mi stal František Šusta, tréner divokých zvierat, ktorý vtedy šéfoval tréningu v Pražskej ZOO. Zo všetkého, čo som kedy videl, sa mi časom podarilo vyskladať vlastnú metodiku práce.

Zažil si vo svojej práci aj stagnáciu?

Áno, keď som cítil, že moja práca so psami začína stagnovať, začal som sa oveľa viac venovať výcviku divokých zvierat, napríklad dikobrazov, divých svíň, tigrov alebo uškatcov. Veľký rozdiel bol v tom, že divé zviera človeku nič neodpustí. Pes mi odpustí všetko, ak sa pomýlim. Ak urobím chybu pri slonovi a on ma kopne, môžem prísť o život. Takže ma to naučilo oveľa väčšej presnosti, rýchlosti aj dôslednosti. V tréningu psov je to veľká výhoda, pretože dokážem reagovať rýchlosťou podobnou iným zvieratám.

Koľkokrát ťa pohrýzol pes?

Veľmi málo v porovnaní s tým, koľko ich prešlo mojimi rukami. Asi trikrát. Raz ako dieťa, raz u veterinárky, a potom u nás na cvičáku. Majiteľka vtedy nedala náhubok psovi, ktorý bez varovania hryzie a nepovažovala za potrebné povedať nám to.

Z tej veteriny mám aj veľmi škaredé video, ako som vpadol do rany československému vlčiakovi, ktorý vyštartoval po veterinárke. Dohryzenou rukou som sa snažil tlačiť proti nemu, keďže to je základná technika, a potom som sa musel rýchlo upokojiť, aby sme mohli pokračovať v tréningu.

Všeobecne si na to dávam veľký pozor. K agresívnemu psovi nevleziem, kým mu majiteľ nedá náhubok. Nechcem, aby sa to opakovalo, no na druhej strane, keď to človek zažije, oveľa lepšie rozumie.

Existuje ešte nejaká oblasť, v ktorej cítiš odborné medzery?

Teraz som celkom ohromený neurochémiou psa, ktorej by som sa chcel venovať najbližších pár rokov. Všetko sa zároveň snažím učiť aj ľudí, ktorých prijímam do firmy. Potrebujem, aby dokázali robiť analýzu rodín a prispôsobovať tam podmienky tak, aby pes mohol žiť pohodlný a komfortný život. Ja tie rodiny nenavštevujem preto, aby sa mali lepšie ľudia. Pre mňa je dôležité, aby sa mal dobre pes.

Základnú poslušnosť dokážem naučiť človeka, ktorý v živote nevidel psa, za jeden mesiac. Takému tréningu sa najčastejšie venujú tréneri u mňa v škole. Ja chodím hľadať riešenia tam, kde zlyhali veterinári, psí psychológovia aj 25 trénerov. Určite sa nájde jeden z tisíc psov, pri ktorom neuspejem. Ale to je tak mizivé percento, nad ktorým sa vôbec nemôžem pozastavovať.

Ako by si charakterizoval spoločný, najväčší problém psíčkarov? 

Základný a najväčší problém, ktorý majú majitelia psov so psami, je nedôsledná komunikácia. Z toho potom vplýva separačná úzkosť, agresivita, strachová reakcia, počúravanie, skákanie na ľudí, ťahanie na vôdzke, lovenie zveri, žranie svinstiev na prechádzke… Toto všetko je problém v nedôslednej komunikácii.

Pes má v hlave zakódovanú hierarchickú štruktúru. Človek je nad alebo pod, prípadne sa bijete o pozíciu. Nie je nič iné, neexistuje tu rovnosť. Človek, ktorý sedí pred telkou a hodí psovi loptičku hneď, ako mu ju priniesol do lona, presne poslúchol povel svojho psa. Ako môže nabudúce chcieť, aby pes poslúchal jeho?

Čo si človek môže odniesť z výcviku?

Veľa ľudí sa tam učí empatii. Môj kamarát bol osamelý, nemal priateľku a zaobstaral si psa. Pociťoval absenciu kontaktov. Bol to uzavretý introvert, ktorý nedokázal prejaviť emóciu. Ten pes ho to naučil. My, ktorí ho poznáme, si myslíme, že aj priateľku, s ktorou má teraz dve deti, si našiel vďaka psovi. A zrazu je to idylka.

Pes naučí človeka empatii, sebareflexii, reaguje na to, čo my robíme nezávisle od toho, na čo sa hráme. Psa neoklameme. Keď sa bojím, vie, že sa bojím, keď som nahnevaný, vie, že som nahnevaný. Je to veľmi dobré zrkadlo, a práve to si tí ľudia často odnášajú. To by mal byť ten hlavný dôvod, prečo si zaobstarať psa. Problémom však je, že človek nechce to nastavené zrkadlo a nechce vedieť, aký v skutočnosti je. Všetci by sme boli najradšej takí, akí sme na Instagrame.

Čo podľa teba najviac motivuje ľudí zadovážiť si psa a ako vnímajú zodpovednosť, ktorá z toho vyplýva?

Zodpovednosť nevnímajú. K najčastejšej motivácii patrí, že si ho vyžiadalo dieťa. Vtedy sa rodič musí stotožniť s tým, že najbližších 15 rokov to bude jeho pes. Dieťa sa oňho nebude starať, pôjde na strednú školu, do puberty, na diskotéky, športovať alebo do zahraničia. Nebude si so sebou nosiť psa. Keď kupujem dieťaťu psa, kupujem ho sebe.

Druhý dôvod je trochu poetickejší. Pes je príprava na dieťa. Keby sme spravili štatistiku, ktorá neexistuje, zistíme, že 20 až 30 percent majiteľov psov sú páry v produktívnom mladom veku. Ešte nechcú deti a psa majú na skúšku, či niečo dokážu vychovať. Ak sa im to podarí, majú dieťa. Ak sa im to nepodarí, rozídu sa. Skúška síce dopadne úspešne, ale pes potom trpí.

Pravda je taká, že človek väčšinou vôbec netuší, prečo má psa.

Kedy by si ho človek podľa teba nemal brať?

Psa by nemal mať alergik, ten, kto by mu dokázal ubližovať, ale aj človek, ktorý si nevie sám upratať vo vlastnom živote. Raz ma zavolali do Petržalky, že v byte majú tri argentínske dogy a tie sa začínajú biť. Našiel som garsónku s trojčlennou rodinou a tromi argentínskymi dogami. Povedal som, že všetky dogy musia preč. Tí ľudia nemali dostatok osobného priestoru ani pre seba.

Zopár mestských častí trápi, že majú byty, kde s nejakým asociálnym človekom žije 40 psov. Často je znalý zákona do takej miery, že psy mu nemôžu zobrať.

Majiteľ by mal vedieť dokázať zabezpečiť to, že zviera netrpí, a že ani okolie nebude ovplyvňované ním a jeho psom. V opačnom prípade by nemal mať psa.

Využívame podľa teba psí potenciál v spoločnosti dostatočne?

Nevyužívame. Legislatíva hovorí, že slepecké psy nesmú vstúpiť do nemocničného zariadenia, hoci sú kompenzačnou pomôckou, nie domácim miláčikom. Je to problém. Chodím na konferencie do Fakultnej nemocnice v Motole, kde majú celé jedno oddelenie rekonvalescencie vybavené zvieratkami. Sú tam psy, králiky, chovajú tam aj prasa. Vnútri v nemocnici žije prasa, s ktorým sa robia terapie.

U nás je to nemožné, je to na okraji záujmu. Pre politickú elitu nemá logiku venovať sa tomu, pretože to využije 100 ľudí ročne. Oni potrebujú robiť rozhodnutia, ktoré využije 100 000 ľudí ročne, pretože to sú ich voliči. Rozumiem tomu len z obchodného hľadiska, nie z ľudského.

V zahraničí existujú zvierací profesionáli, ktorí sa venujú terapiám so psami. Majú farmu, na nej 40 psov a personál, ktorý sa o ne stará. Človek, ktorý sa tomu venuje, je vysokoškolsky vyškolený terapeut. Počas týždňa strieda psov a chodí vykonávať terapie do škôlok, domovov sociálnych služieb a podobne. Preplatí mu to zdravotná poisťovňa, vďaka čomu uživí seba a zamestná ľudí. Vďaka podpore poisťovne má aj viac klientov. U nás to nie je možné, pretože to nemá legislatívnu oporu.

Čo by ešte pomohlo našej legislatíve v tejto oblasti?

Naša legislatíva a naši zákonodarcovia, nezáleží, či súčasní, minulí alebo predminulí, sú extrémne kostrbatí. Videl som veľa príkladov, ako môže fungovať lokálne aj celoplošná legislatíva. Vidím ich v zahraničí, dá sa tam načerpať veľa inšpirácie. Slovensko funguje 30 rokov a za ten čas sa podarilo zmeniť len jediné, že zviera nie je vec. To malo byť uzákonené ešte v 90. rokoch a aj dnes je ešte vymožiteľnosť tohto práva nulová.

Ľudia, ktorí týrajú zvieratá, sú nepostihnuteľní. Druhý problém je, že hocikto môže mať hocijaké zviera. Akýkoľvek nesúdny človek si môže kúpiť psa, ktorý má v dospelosti 90 až 100 kíl a je šľachtený na zabíjanie ľudí.

V niektorých štátoch sú niektoré plemená psov považované za zbraň. Treba na ne psychotesty i zbrojný preukaz. My toto vôbec neriešime, a potom sa čudujeme, že chodím do hlavných správ hovoriť, prečo pes zabil človeka a ako.

Len v susednej Viedni musí mať človek na každé väčšie plemeno psa vodičák. Podmienkou sú relatívne zložité skúšky a musí mať základnú vedomosť o tom, ako s tým zvieraťom pracovať. To u nás nie je.

Už niekoľkokrát som sedel v parlamente a hovoril, že každý pes musí mať zo zákona povinný výcvik. Že ho ľuďom môžeme dať aj zadarmo, pretože peniaze na to sú. Stačili by dve hodiny praxe a jedna hodina teórie. To je všetko. Pes, ktorý ide do MHD a do nákupného centra, musí byť ovládateľný.

Som presvedčený, že toto sa zmení k lepšiemu len tak, že nám to nadiktuje vyššia autorita, EÚ, OSN alebo WHO. To sú organizácie, ktoré naši zákonodarcovia rešpektujú. Som presvedčený, že keby to dostali príkazom, dokázali by to implementovať. Inak je legislatíva okolo chovu domácich zvierat úplne na chvoste záujmu.

Je dnes výcvik psa dostupný pre každého?

Základný kurz v našej škole stojí 200 eur za 2 mesiace. Určite sú aj lacnejšie, ale nechcem hovoriť o ich kvalite. Výcvik psa je investícia, ktorá sa človeku vráti.

Trénoval som aj psov, za ktorých sme inkasovali vyše 10 000 eur. Akýkoľvek výcvik je lepší ako žiadny. Vo všeobecnosti som presvedčený o tom, že každý rodinný pes by mal absolvovať cvičák. Môžete si nájsť taký, kde je kvalitný výcvik, ktorý stojí adekvátne peniaze, alebo navštíviť lokálny kynologický klub za pár desiatok eur, kde to robí nejaký nadšenec, ktorý rozumie psom. Suma za výcvik je napríklad oveľa nižšia ako suma za veterinára.

Dokážeš charakterizovať človeka podľa jeho psa?

Ak ten pes žije s človekom nejaké markantné obdobie, tak dokážem. Keď vidím čistokrvného zlatého retrívera s veľmi netypickým správaním, viem, že ho naučil majiteľ a tiež viem, že to urobil nevedomky. Človek často bojuje s emóciami a jeho psychické problémy vnímam práve cez psa. Ľuďom, ktorým pomáham, leziem pod kožu. Prídem k nim domov, keď sú nepripravení, nemajú upratané, navarené alebo ešte majú oblečený župan.

Hovorím raz majiteľke, že mi to celé nedáva logiku. Pýtam sa, aká vážna trauma sa jej stala v posledných piatich rokoch. A ona mi prekvapene povie, že pred tromi rokmi jej zomrel manžel. Stalo sa to ešte skôr, ako prišiel pes, ale ona tú traumu aj tak preniesla naňho. Niektoré psy reflektujú aj menštruáciu a tehotenstvo rozpoznajú skôr, ako to žena čo i len tuší.

Patrí pes do postele? 

To závisí od preferencií danej rodiny. Domáce pravidlá si určujú ľudia a pes sa im má prispôsobiť. Ja som človek, ktorý má rád psov v posteli. Máme na to posteľové pravidlá. Môže tam ležať len vtedy, keď to dovolím a len od pása dole.

Raz som išiel k veľmi starej dáme v Dúbravke, ale prišiel som skôr a ona povedala, že ešte večerajú, ale dvere sú otvorené. Nerozumel som, prečo hovorí v množnom čísle. Keď som vošiel dnu, dvanásťročný kríženec ma predbehol, vyskočil na stôl, a ich spoločná večera vyzerala tak, že pani dala vidličku sebe a tú istú aj psovi. Mal zhnité, hnedé, nechutné zuby. Obracal sa mi žalúdok a bolo mi z toho fyzicky zle, pretože ten pes mal v papuli zoologickú záhradu. Po dvojhodinovom rozhovore s jeho majiteľkou som pochopil, že stolovanie so psom je pre ňu tak dôležitá vec, že keby som jej ju zobral, psychicky by ju to položilo.

Preto sa pri otázke, či pes v posteli áno alebo nie, nedá byť striktný. Je to rôzne. Sú psy, ktoré žijú vo voliére alebo môžu byť len v spodnej časti domu a nemôžu ísť na poschodie. Potom sú tu také, ktoré majú dokonca vlastný gauč v obývačke a na iný nemôžu.

Aké rozdiely vnímaš medzi psami v meste a na dedine?

Obrovské. Najmä vo vnímaní psa ako zvieraťa. Na vidieku je to často hospodárske a nie spoločenské zviera. Pes, ktorý stráži sliepky, celý život je na reťazi pred kurníkom a líška cez neho neprelezie. Veľa ľudí frfle na kvalitu jeho života, ale on tak žije celý život a netuší, že to môže byť lepšie. Preto nijako extrémne netrpí. V kontraste k nemu je napudrovaný psík v kabelke za 7 000 eur. Polemizovať by sme mohli aj o kvalite jeho života.

Čo by mohlo pomôcť pri zbližovaní psíčkarov a nepsíčkarov?

Legislatíva je predpokladom toho, aby všetky ďalšie veci fungovali. Keď sa pozrieme do Bruselu, je tam asi 1 200 oplotených výbehov pre psov. Kdekoľvek v meste ste so psom, do pol kilometra máte vždy nejaký výbeh. Ich sieť je výborná. Psíčkarov by sme mali koncentrovať na miestach, ktoré sú im určené. Je dôležité, aby tie miesta boli vybavené, ohraničené a dostatočne veľké. Som si istý, že nepsíčkari by tam nechodili.

Ďalšia vec je vzdelávanie. Zažívam ľudí, ktorí sú psíčkari a nerozumejú, prečo by mali zbierať hovienka, keď je to príroda a aj vtáčiky to robia na trávnik. A to je čistá nevzdelanosť, ktorá  sa dá zmeniť len systémovo. Možno už v rámci prírodovedy na základnej škole. Ak by sme to začali robiť teraz, výsledky by sme videli o 30 rokov.

Ako vnímaš situáciu v osadách a množiarniach?

Ide o podobný princíp ako so sliepkami v klietkovom chove. Veľa sa o tom hovorí, spoločensky to rezonuje, ale ani vzdelávanie tú situáciu nezmení. Na Slovensku absentuje komplexné uchopenie marginalizovaných komunít. Bez neho sa problém so psami nikdy nevyrieši.

Množiarne sú oveľa horším problémom, ktorý treba riešiť trestnoprávne, veľmi intenzívne a zakázať tým ľuďom priblížiť sa k zvieraťu. Tam psy trpia oveľa viac. Média nám z osád ponúkajú len tie najhoršie prípady. Často je ich cieľom vyvinúť tlak na garnitúru, aby s tým niečo robila, ale nefunguje to.

Veľakrát som zadarmo cvičil psov ľuďom bez domova. A som presvedčený, že chudobný človek dá psovi oveľa viac ako ten, kto na to má. Najšťastnejšie psy, aké poznám, patria ľuďom bez domova. Aj v osadách majú ľudia so svojimi psami pekné vzťahy. Samozrejme, aj tam nachádzame špeciálne prípady sadizmu, ale tie nie sú priamo späté len s osadami. Nachádzame ich kdekoľvek.

Aký odkaz chceš prostredníctvom svojej práce a mediálneho priestoru, ktorý teraz máš, odovzdať spoločnosti?

Tajne dúfam, že relácia zmení život mnohým psom. Ľuďom by som chcel ukázať, že s každým psom sa dá niečo spraviť. Uvedomujem si zásah mediálneho priestoru a zodpovednosť, ktorá z toho vyplýva. Snažím sa ukazovať len také techniky, ktoré nemôžu ublížiť žiadnemu psovi. Napríklad nikdy by som v relácii nepoužil elektrický obojok, hoci v správnych rukách je to veľmi dobrý nástroj. Viem si predstaviť, že hneď po epizóde by sa vyprázdnili sklady a veľa ľudí by zrazu malo psa na diaľkové ovládanie. To nechcem.

Veľmi by som si prial aj to, aby sa vďaka našej práci a osvete znížil počet psov v útulku a ľudia ich prestali vyhadzovať preto, že ich nedokážu naučiť hygienu a základné povely.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

pes podnikanie slovensko spoločnosť vzdelavanie