Daniel Hevier: Nečakajme na revolucionára, ktorý spasí školstvo. Dôležitá je dennodenná práca

Celý svoj život sa pohybuje v umeleckých kruhoch, no nikdy neustrnul na jednom mieste. Daniela Heviera poznajú generácie našich rodičov, ale aj tie dnešné v školských laviciach. Okrem toho, že je spisovateľ a textár, je aj výtvarník, hudobník, pedagóg a lektor tvorivého písania.

Ako v rozhovore spomína, nerád sa škatuľkuje a najviac sa cíti byť kreatívcom. Rozprávali sme sa o vzdelávacom systéme, krízach v tvorbe, ale aj o tom, aký list plánuje napísať svojej bývalej škole.

Tento rozhovor vzniká pri dobrej káve medzi tisíckami kníh v kníhkupectve, navyše v marci – mesiaci knihy. Je to váš obľúbený mesiac?

Slogan Mesiac knihy ma dosť irituje. Môj obľúbený spisovateľ Dušan Radovič povedal: „Skončil sa mesiac knihy, začína jedenásť mesiacov televízie.“ Dnes by sme mohli povedať aj mobilov, internetu a sociálnych sietí. Ale som za všetko, čo pomáha rozvoju prostredia, respektíve čitateľskej kultúre. Sám robím rôzne čitateľské výzvy, dávam šifry do kníh, rád nechávam knihu len tak na lavičke v parku.

Pre mňa je mesiac knihy dvanásť mesiacov. Celý môj život sa točí okolo kníh, som knižný narkoman, knihoholik. Keď nejdem dva alebo tri dni do kníhkupectva, pociťujem abstinenčné príznaky. Všetko, čo zažijem, pretavujem do kníh a často hovorím, že z desiatich kníh, ktoré čítam, napíšem jedenástu.

Čo čítate teraz?

Mám rozčítaných desať až pätnásť kníh, nečítam systematicky. Ak napríklad sám píšem prózu, potrebujem sa toho jazyka načítať. Súbežne dočítavam staršiu sci-fi Město od C. Simaka a Chestertonovho Večného človeka. Čítavam aj inšpiratívne knihy, nie motivačné, pretože je tam veľa podvodníkov. Niekedy šmejdi predávali hrnce, teraz predávajú motivačnú literatúru. Nepodceňujem ju však, aj mne veľa kníh otvorilo oči a najmä teraz, keď sa viac zameriavam na vzdelávanie a motiváciu.

Svojho času som prečítal inšpiratívne životopisy Steva Jobsa a Elona Muska, hoci tento žáner veľmi nečítam. Práve teraz totiž píšem vlastné pamäti. Nazval som ich Predpamäti, lebo písať pamäti mi príde trúfalé. Toto bude pilot k pamätiam.

Vyberáte si aj z rebríčkov napredávanejších kníh alebo odporúčaní iných?

Nie, ja som ten, čo môže odporúčať a málokto by mi vedel poradiť. Mám len pár takých kamarátov, ale aj tak si vždy poviem, že každý má iný vkus, každý je iný človek. Napríklad Haruki Murakami je môj obľúbený autor, ktorého som dlho obchádzal, no dnes, keď vidím jeho knihu v obchode, automaticky ju beriem.

A čo oddelenie detskej literatúry? Máte k nej najbližšie?

Odmietam sa zaškatuľkovať ako autor detskej literatúry. Stále píšem aj pre deti, ale nie je to moja jediná tvorba. Snažím sa vnímať, čo deti čítajú, čo ich zaujíma.

Čo ste čítali v detstve vy? Kto bol vašim knižným hrdinom?

Pamätám si na knihu Keď bol Paľko sám na svete. Príbeh o malom Paľkovi, ktorému sa sníva, že je sám doma a na celom svete a môže si robiť, čo chce. Samozrejme, po čase ho to prestalo baviť. Kniha, ktorá mi otvorila oči, bola Alenka v krajine zázrakov, hoci keď som ju čítal, som už nebol dieťa. Keď som objavil Lewisa Carrolla, mal som ambíciu, že ju preložím do slovenčiny v takom mojom štýle a zostalo to na zozname vecí, ktoré by som chcel urobiť.

Dočítala som sa o vás, že vám Harry Potter nesadol. Prečo?

Mal som poctivý úmysel ho prečítať, ale vždy som v prvom dieli prišiel iba po druhú kapitolu, tú reálnu. Keď prišli kúzla, nebolo to pre mňa. Vyrastal som na Tolkienovi, na toto som bol príliš sčítaný a dospelý, aby ma to ohúrilo. Harry Potter ma však zaujal ako fenomén. Prečo práve táto kniha tak zarezonovala, keď sú podobných stovky či tisíce? Vážim si pani Rowlingovú a sám čakám, kým jej nový román pre dospelých vyjde aj po česky alebo slovensky.

Na vašom facebookovom profile ma zaujali úvodné slová, Povolanie: Hevier. Je to vaša vysnívaná práca? Vždy ste túžili byť Hevierom?

Vždy som chcel byť niekým tvorivým. Samozrejme, páčili sa mi aj chlapčenské povolania ako traktorista, smetiar či dobrodruh, ale veľmi skoro som zistil, že chcem byť umelec. Chcel som niečo tvoriť alebo vytvárať a to mi ostalo dodnes.

Rád som sa nechával inšpirovať hudbou, divadlom či knihami. Mal som rád výzvy. Hoci si umelci niekedy myslia, že je to na úkor ich vlastnej slobody, taká objednávka je dobrý tréning na kreativitu. Ak vám niekto zadá objednávku, napríklad napísať kreatívne knihu o srdcových chorobách, človek sa musí trošku potrápiť, aby to bolo čitateľsky zaujímavé a zároveň splnil zadanie.

Medzi tými klasickými profesiami patríte k spisovateľom, textárom, výtvarníkom, dramatikom a ešte aj k pedagógom, no nerád sa škatuľkujete. S oslovením umelec by ste súhlasili?

Aj ten umelec je pre mňa ešte úzka škatuľka, skôr by som o sebe povedal, že som kreatívec. Je tam aj umenie, aj podnikavosť, baví ma reklama aj marketing. Nehovorím, že je to viac hodnotovo, ale vnímam to ako trochu inú oblasť.

V jednom rozhovore ste spomínali, že mávate rôzne tvorivé etapy, kedy sa sústreďujete len na jednu činnosť. Aké obdobie žijete teraz?

Teraz je to syntéza, ale tá sa mi nedarí, hoci je mojím cieľom. V podstate je to hasenie. Hasím a dokončujem veci, ktoré si myslím, že by som ešte mal dokončiť. Hovorievam si, že už nebudem začínať nové veci, no samozrejme vždy príde niečo, čo sa nedá odmietnuť a potom sa dostávam do časových a organizačných problémov.

Neobávate sa vyhorenia pri tomto tempe? Nepotrebujete spomaliť?

Skoro každý deň, ale nemôžem si pri svojej profesionalite dovoliť čakať na inšpiráciu. Musím si ju vedieť navodiť sám. Napríklad si čítam knihy, listujem v obrázkoch, pozerám filmy alebo hrám šach. Keď mi niečo fakt nejde a vidím že to len kazím, že maľujem obraz, ktorý je čoraz horší a horší, začnem si hrať alebo písať.

Niekedy sú najlepšou inšpiráciou termíny. Ak chce Habera vydať vianočný album, kašle na to, či mám ako textár inšpiráciu a musím robiť. Niekedy sa mi po celom neúspešnom dni písania texty zjavujú v noci v podobe osôb alebo príbehov. Z nich poskladám skladačku, ktorá cez deň nefungovala.

Zažili ste aj krízu, ktorá trvala týždne či mesiace?

Chcel som napísať veľký román. Na začiatku som si povedal, že bude mať 444 strán, je to jeden z mojich rituálov. No aj keď som niečo napísal, bolo to nanič. Tento môj blok trval 14 rokov. Potom som ho napísal za tri mesiace.

Aké rituály vám ešte pomáhajú?

Mám takú teóriu, že pondelok sa začína v nedeľu večer, Nový rok sa začína na Silvestra a deň sa začína večerom pred ním. Každý deň začínam hraním šachu na počítači, hoci som veľmi mizerný hráč. Vždy ma to ale veľmi dobre naštartuje. Poviem si, jedna partička a začnem písať, a zrazu zisťujem, že prešlo pol dňa a ja hrám pätnástu partiu. Druhý rituál je ten, že musím mať čistý stôl. Všetky škrabance musím mať zatreté aj fľaky vymyté.

Zaujíma ma aj vaše pôsobenie na Univerzite tretieho veku, kde ste v minulosti pôsobili ako učiteľ. Aký je rozdiel medzi seniormi a „klasickými“ študentmi denného štúdia?

Boli to moji najlepší študenti. Chodili za mnou „Pán doktor, zabudli ste nám dať domácu úlohu“ alebo „Zabudli ste skontrolovať, čo sme minule robili“. Seniori sú zvedaví a v tomto veku to už robia skutočne pre seba, aby vnútorne rástli. Veľa som sa od nich učil. Myslím si, že čoskoro bude mať táto strieborná ekonomika či strieborné vzdelávanie veľký význam.

Univerzita je skvelá vec, pretože si vzdelávaním stimulujú mozog, opäť nadväzujú priateľstvá, stretávajú sa s rovesníkmi a majú spoločenský život. Navyše sa dozvedia mnoho vecí o nových témach, škála prednášok je veľmi bohatá od histórie medicíny po šport.

Keď hovoríme o škole, aké spomienky máte na tú svoju?

Chcel by som napísať list mojej škole, ktorý by vyzeral takto: „Milá moja škola, ďakujem Ti, že som tu stretol veľa ľudí, veľa lások, veľa priateľov na celý život, ale v podstate si ma nič nenaučila. Z dejepisu si pamätám len nejaké memorovanie rokov, žiadne súvislosti. Matematiku? Chémiu? Vôbec si nepamätám, že by sme robili niečo zaujímavé. To, čo som sa naučil, napríklad literatúru či gramatiku, som sa naučil sám.“

Zazlievam jej, že som tam strávil deväť rokov, potom ďalšie štyri na gymnáziu, hoci na vysokej to bolo už trošku lepšie, ale trinásť rokov som v podstate na 80 percent prežil neproduktívne. Áno, boli tam vzťahy, kamaráti, dospievanie, rôznorodí učitelia. Človek rád spomína na svoje detstvo, ale z celého pobytu v škole mi ostali v pamäti najmä cesty do školy s kamarátmi, prestávky, pozorovanie spolužiačok cez hodiny a cesty zo školy.

Ste aj k dnešným školám taký kritický?

Dnes sú školy omnoho pestrejšie. Existujú dobré školy, do ktorých deti chodia rady. No aj také ako za našich čias, kde žiak musel len počúvať alebo školy plné unavených a vyhorených dospelých, ktorí tam chodia za trest či z neschopnosti sa niekde uplatniť.

Ako docieliť to, aby sme v školách mali práve tých kvalitných a zanietených učiteľov?

Dilema je, kde začať. Dospel som k názoru, že potrebujeme začať všade a naraz. Aj ja som začínal pred rokmi a mnoho ďalších učiteľov tiež. Nečakajme na revolucionára, ktorý to všetko spasí. Dôležitá je drobná dennodenná práca a vzdelávanie.

Samozrejme, je potrebné do toho zapojiť rodinu, študentov na pedagogických fakultách, učiteľov na stredných i základných školách. Treba podporovať tých učiteľov, ktorí „chcú“ a nie tých, ktorí „nechcú“.

Potrebujeme robiť zmeny nielen v systéme a zhora na ministerstve, ale aj zdola. Potrebujeme vychovávať a vzdelávať aj samotných rodičov. Práve tí vedia byť veľkými prekážkami a sabotérmi. Deti môžu mať dobrého učiteľa, ale ak sa rodič sťažuje, prečo ich neznámkuje alebo nedáva domáce úlohy, je to pre nás nekončiaca práca. Na druhej strane povolanie učiteľa prináša satisfakciu, ktorej sa máločo vyrovná.

Vy sa o „zmenu zdola“ snažíte aj v projekte Radostná škola s Danielom Hevierom, kde inšpirujete učiteľov a poskytujete im metodiku na inovatívne vyučovanie. Majú učitelia úprimný záujem o vaše workshopy?

Učitelia sa sami prihlasujú, takže na tých, ktorí o to nemajú záujem, nemám dosah. Toto však nie je jediná platforma, kde fungujem. Učím na školách, vzdelávam online a nakoniec aj svoj Facebook beriem ako istú vzdelávaciu inštitúciu, lebo tam mám tiež niekoľko skupín, s ktorými pracujem.

Stretávate sa aj s názormi a argumentáciou „To v mojej triede nebude fungovať“ alebo „To sa nedá“?

Nie som mudrc, ktorý príde a povie, že keď to odteraz budete robiť takto, budete obľúbený učiteľ alebo že všetko, čo ste robili doteraz, je zle. Učitelia sami vedia najlepšie, akých žiakov majú a čo na nich funguje. Niekedy sa naozaj niečo nedá. Ak je systém v škole nastavený tak, že hodina má 45 minút, čo sa, mimochodom, ukazuje ako najnešťastnejší čas, tak to musí učiteľ akceptovať.

Učíme vo svete, v ktorom v susednej krajine prebieha vojna. Mali sme tu pandémiu, žijeme počas ekonomickej i ekologickej krízy. To všetko sú veci, ktoré by učiteľ mal zohľadňovať pri výučbe, a preto sa nedá radiť len tak od počítača.

Myslíte si, že tieto témy patria do škôl alebo je to na komunikácii v rodine?

Ako učiteľ rezignujem na rodinu, ako keby nebola. Nemôžem sa spoliehať, že rodič bude doma doučovať dieťa to, čo ho ja nenaučím alebo mu dá nejakú mravnú výchovu. Ja beriem dieťa, ako keby prišlo z džungle, pretože niekedy rodina naozaj nefunguje. V dnešnej dobe prichádzajú rodičia neskoro domov a keď prídu, každý má svoj svet. Okrem toho, pamätám si zo svojho detstva, že rodičia boli tí poslední, ktorí ma ovplyvňovali. Boli to skôr kamaráti, spolužiaci, idoly. Samozrejme, nie je to tak všade, ale dieťa skôr vnímam ako nepopísaný papier a ak tam nejaký základ je, tým lepšie.

Zdôverujú sa vám učitelia s problémami, ktoré ich trápia?

Samozrejme. Sú vyčerpaní zo všetkej byrokracie, ale aj zo vzťahov s niektorými rodičmi. Tento systém je potrebné zmeniť a keď sa nezmení, on sám o chvíľu padne. Budú iné alternatívy, ktoré už dnes fungujú ako domáce vzdelávanie či súkromné školy a to bude ponuka, ktorú budú rodičia brať. Keď Slováci pochopia, že vzdelanie je investícia a nemôže byť zadarmo, lebo nič nie je zadarmo, tak to bude iné.

Čo by ste poradili mladým učiteľkám a učiteľom, ktorí majú chuť zlepšiť slovenské školstvo?

Začať od seba a zlepšiť samého seba. Položiť si otázku nie či som schopný napísať diplomovku a urobiť štátnice, ale či som schopný rozumieť deťom, ktoré sa rodia s inými mozgami a budú vyrastať možno v čase letov do vesmíru alebo v krytoch. Či je to to, čo chcem robiť, a či na to mám.

Vedieť sa pripraviť na to, že budem robiť jedno veľmi ťažké, ale najkrajšie povolanie na svete. No a potom hľadať podporu, sieťovať sa s ľuďmi, nájsť školu, kde by som sa mohol niečo naučiť a neustále sa vzdelávať. Máme v rukách krehký materiál, ktorý ak pokazíme, pre mnohých to môže byť na celý život.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Daniel Hevier knihy školstvo spisovateľ učiteľ