Viktória Marcinová: Knihy sú pre mnohých luxusom, no práve chudobné vrstvy sú tie, ktoré ich potrebujú najviac

Želám si, aby jedného dňa malo každé dieťa na Slovensku aspoň jednu vlastnú knihu.

10. 12. 2020

Katarína Valčeková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Viktória Marcinová sa téme čítania s deťmi intenzívne venuje od roku 2014. Začala blogom Čítajme si spolu, pokračovala projektom Prečítané leto, až dorazila do Krajiny čitateľov, iniciatívy Martinusu, pozdvihnúť detské čítanie a pomáhať rodičom, učiteľom aj vylúčeným komunitám s čítaním v detskom veku. V rozhovore sme sa venovali dôležitosti čítania deťom od narodenia, kľúčovej úlohe učiteľa, spolupráci s projektom Omama a aj tomu, ako môže prítomnosť 25 kníh zmeniť život dieťaťa z chudobného prostredia.

Viktória Marcinová zo skúseností, ale aj na základe výsledkov výskumu, tvrdí, že krajiny, ktoré majú lásku ku knihám ako normu, sú kultúrne vyspelejšie. Jej túžbou je, aby každé dieťa na Slovensku malo aspoň jednu vlastnú knihu.

Ktorý moment vo vašom živote rozhodol o tom, že ste sa profesionálne začali venovať téme detských kníh a čítania s deťmi?

Ten moment si pamätám presne. Bola som mama na materskej dovolenke s dvoma deťmi s malým vekovým rozdielom. Pamätám si aj konkrétny deň, bola zima, napadlo veľa snehu a chystali sme sa ísť von, v jednom bode som to však v predsieni vzdala. Vyzliekli sme sa, vrátili do izby a ja som zobrala prvú vec, ktorá mi prišla pod ruku. Bolo to leporelo Krtko a medvede.

Zvykli sme si pravidelne čítať večer a toto nebola časť dňa, ktorú by som mala zaradenú ako „čítaciu“.  V izbe ostalo úplné ticho a ja som sa uvoľnila. Uvedomila som si, že nemusím neustále vydávať nejaké pokyny, inšpiratívne deti zabávať a niečo vymýšľať, v tejto chvíli pri čítaní knihy tu s nimi môžem len tak byť. Bol to oslobodzujúci wow efekt.

Všimla som si aj to, že moja v tom čase ročná dcéra drží leporelo hlavou hore, čiže správne. Dovtedy to tak nebolo a vedela som, že je to veľký míľnik v rozvoji dieťaťa. Zároveň, keď sme si začali čítať, môj syn zopakoval po mne slovo, ktoré som ho predtým nikdy nepočula použiť. Pre mňa to bola zlomová chvíľa. Svoje deti som videla zrazu novými očami.

Povedala som si, že toto chcem. Na prvý pohľad to znie triviálne, ale je to zažitá vec. Keďže mám za sebou akademické pozadie, začala som rýchlo hľadať informácie, že čo a ako sa v tej situácii vlastne udialo, čo robí už u maličkých detí čítanie so slovnou zásobou, sústredením a spoluprácou. Od tohto momentu v roku 2014 som cez projekty súvisiace s čítaním – Čítajme si spolu a Prečítané leto dorazila až do Krajiny čitateľov v Martinuse.

Čo sa deje navonok a čo vo vnútri dieťaťa pri čítaní, keď je ešte tak malé, že nie je schopné porozumieť príbehu? Prečo by si rodičia s deťmi mali čítať hneď od narodenia?

Čítaním sa dieťaťu nesmierne rozvíja jazyk, a to aj v čase, keď ešte nerozpráva. Existuje veľa výskumov na to, že hoci dieťa ešte slovne nekomunikuje, v hlavičke sa mu už tvorí jazyk. Za dôležitejšie však považujem niečo iné. Hovorievam, že čítanie je láska, pretože pri čítaní sa viacero potrieb dieťaťa napĺňa v jednej. Zatiaľ som nenašla inú aktivitu, ktorá by ich v sebe takýmto spôsobom kumulovala.

Z čítania vie mať dieťa fyzický dotyk a blízkosť. Sadne si, opiera sa o mňa, krúti mi vlasy. Obaja sa sústredíme na tú istú zdieľanú vec, a to je veľmi dôležité. Zažívame jednu konkrétnu situáciu a vytvárame si spoločnú spomienku. Pri čítaní s malými deťmi funguje interakcia – ja čítam, dieťa ma počúva, kladiem otázky, komunikujem na úrovni slovnej zásoby, akú dieťa má.

Dôležité je, že ako rodič situáciu pri spoločnom čítaní vôbec nemusím kontrolovať a nechávam úplnú autonómnosť v rukách svojich detí. Hlavne pri malých deťoch platí, že ak sa im nepáči strana, ktorú čítame, ideme na inú, obľúbenú. Tým, že na dieťa reagujem a nenútim ho, aby sa išlo podľa mojej predstavy, zažíva pocit dôležitosti.

Povedzme si pravdu, malé deti nemajú veľa priestoru na vlastné rozhodovanie. Toto je jedna z mála aktivít, ktorú môžu mať pod kontrolou ony. Pri čítaní funguje príjemná vzťahová dynamika, celý čas sme v jednom rozhovore, sústredíme sa na jednu spoločnú vec a dieťa to citlivo vníma. Myslím si, že dôležité je najmä to sústredenie, ktoré je v dnešnej dobe tak ťažké udržať a neprerušiť ho odpovedaním na telefonáty alebo odbiehaním k sporáku.

Viktória Marcinová LitPark
Foto: Tibor Czitó

Viedla vás táto nová skúsenosť a poznatky k založeniu blogu o čítaní s deťmi?

Áno, povedala som si, že toto je niečo úžasné, po tomto túži každý rodič a musím s tým niečo urobiť. Pred desiatimi rokmi vznikalo veľa blogov, ktoré sa venovali téme materstva. Keďže vždy mi išlo ľahko písanie, manžel mi kúpil doménu, a v noci, keď deti spali, som založila blog Čítajme si spolu. Vedela som, že na trhu je množstvo viac, ale aj menej kvalitných kníh pre deti, a tak som začínala recenziami. Stále som však ostávala aj vo výskumnom pozadí, ktoré sa týka čítania a všetkého, čo robí s ľudským sociálnym a emočným vývinom.

Rýchlo som sa dostala k známej a vedecky podloženej problematike Summer Slide, o ktorej sme na Slovensku vôbec nehovorili. Ide o prázdninový útlm u detí, ktorý je možné ľahko podchytiť čítaním kníh. Spojila som sa s ďalšími blogerkami, ktoré sa venovali čítaniu, oslovili sme prvú knižnicu a spustili Prečítané leto.

Stáva sa, že rodič má pre dieťa v knižnici rôzne „žánre“ detských kníh. Od kníh, ktoré pomáhajú deťom s rôznymi zručnosťami, napríklad ako zvládnuť škôlku či umývať si zuby, cez klasické rozprávky, encyklopédie až po knihy, po ktorých dieťa túži, pretože sú práve v kurze. Po akej knihe a v akej miere siahnuť pri malých deťoch?

Keď berieme čítanie ako vzťahovú vec, vnímam čítanie ako lepidlo. Zlepí nás k sebe, dáva nám niečo, čo teší nás obidvoch. Akonáhle ako rodič pri čítaní trpím, dieťa to v momente prečíta a odchádza. Čítanie je spoločná aktivita, takže musí tešiť aj samotného rodiča. Toto automaticky vylúči obrovské množstvo kníh. Samozrejme, aj moja dcéra, tak ako každé druhé dievča v jej veku, chce byť Elza. Ak mi však Elza neprináša radosť, mám ako rodič dve možnosti. Jedna končí tým, že to chvíľu pretrpím, ale môže sa stať, že sa detským knižkám začnem vyhýbať alebo k nim budem pristupovať s nechuťou. Druhou možnosťou je dohodnúť sa. Dôležité je aj to, že dieťa vidí, že niektoré knihy jednoducho nemusí mať rado, a je to tak v poriadku.

Musím sa priznať, že na knihy o nočníkoch, upratovaní izby a umývaní zubov som trochu alergická. Väčšinou z takýchto kníh cítiť zápach lekcie, vyučovania, ale knihy majú byť o pôžitku.

Ako vyzerá detská kniha, ktorá prináša rodičovi pôžitok?

Rodičia sa veľakrát pýtajú, ako im môže detská knižka, v ktorej je 30 slov, priniesť pôžitok a radosť. Tie, samozrejme, vychádzajú hlavne z toho, že trávite čas s dieťaťom, lenže bežne sa stáva, že dieťa vás pri čítaní ťahá za vlasy, lepí sa na vás, vyleje pri tom čaj a v jednom bode nastane chvíľa, keď si ako rodič poviete, že vám táto aktivita za to nestojí a chcete to vzdať. Vtedy je výber knihy naozaj rozhodujúci. Keď máte v tejto chvíli v ruke dobrú knihu, ktorá obsahuje hoci 20 slov, ale autori do nich reálne zakódujú niečo, čo brnkne aj v rodičovi, čítanie tak ľahko nevzdáte.

Zo svetových výskumov už vieme, že ak má dieťa pri sebe dospelého, ktorý mu je v tomto smere vzorom, je to jeden z najdôležitejších faktorov toho, či dieťa bude dlhodobý čitateľ so všetkými benefitmi, ktoré z toho plynú. Zažije, že čítanie je radosť a spája sa s pocitom bezpečia, vzájomnej prítomnosti a pohody. Dieťa však naopak vycíti aj rodiča frustrovaného z toho, že číta nejakú knihu, ktorá ho nebaví a môže pri tom dokonca zažívať pocit viny. Najdôležitejšia vec je mať na detskú knihu vysoké nároky a čítať ju s otvorenými očami.

Môžete nám uviesť príklad takejto knihy?

Pred dvoma rokmi sme ešte ako OZ Čítajme si spolu vydali Martu a Jonatána, obrázkovú knihu českého autora o dvoch osamelých dážďovkách. Stretnú sa v hruške a pohádajú sa, lebo obe ju chcú pre seba. Pobijú sa a navzájom zapletú, a tak musia kráčať svetom spolu. V jednom bode, keď im vrana odďobne chvosty a oni sa môžu konečne rozdeliť a ísť po svojom, zistia, že chcú byť spolu. Táto konkrétna kniha má 32 strán a na každej je jedna veta. Keď si príbeh prečíta dospelý, tak aj napriek stručnému textu v ňom nájde niečo, čo je úplne autentické a pravdivé. Toto sú knihy, ktoré chceme pre naše deti.

Zvyknem hovoriť, že knihy by mali byť ako more. Nie ako vaňa, ale ako more. V mori viete sedieť na plachetnici a močiť si členky vo vode, do mora sa dá skočiť a zaplávať si, ale môžete sa v ňom aj ponárať. A to sa vo vani nedá. Vo vani sa nedá ísť naozaj do hĺbky. Toto platí o dobrých knihách. V knihe o Marte a Jonatánovi nájde dospelý pravdu o tom, ako fungujú ľudia v reálnom živote, ponoria sa do príbehu hlboko. Malé dieťa to vníma ako príbeh dážďoviek, ktoré sa na konci skamarátia.

Podobne fungujú aj Príbehy na dobrú noc pre malé rebelky. Pre päť až šesťročné deti sú to príbehy o ženách, ktoré mali zaujímavý život, pre trinásť až štrnásťročné čitateľky dokáže byť ten istý príbeh výpoveďou o identite či vnútornom presvedčení.

Viktória Marcinová
Foto: Tibor Czitó

Máte radu, ako dosiahnuť denne dvadsať minút čítania v rodinách s viacerými deťmi a zaneprázdnenými rodičmi?

Aj výskumy potvrdzujú, že tých 20 minút denne by sme si na čítanie s dieťaťom jednoducho mali vedieť nájsť. Akonáhle má rodič viac než jedno dieťa, večer má už málokedy kapacitu na čítanie. Dvadsať minút sa však môže rozložiť do troch minút v električke, dvoch minút v kúpeľni a podobne. Výborné sú presuny alebo chvíle čakania. V aute by vždy mali byť knižky, dieťa si ich môže listovať a zvyká si, že kniha je každodenná súčasť jeho života. Čas vyhradený na čítanie nemusíme špeciálne oddeľovať.

Výborne funguje čítanie, keď prídu deti domov zo škôlky alebo školy. Niekedy bývajú predráždené z množstva hluku a detí. Hneď po príchode domov si môžete spraviť čaj, dať si niečo dobré a v tichu odpočívať. Upokojiť sa, prečítať si krátky príbeh, pritúliť sa k sebe. Aj päť minút sa počíta.

Pri viacerých deťoch je úplne ideálne, ak natrafíme na knihu, ktorá vyhovuje všetkým. Keď je kniha dobre napísaná a nechce poučovať ani moralizovať, ak je to poctivý príbeh, potom si ju na tej príbehovej vrstve užívajú menšie deti, ktoré ešte hlbšie roviny nezachytávajú. Staršie deti tiež počúvajú, ale vnímajú už hlbšie veci. Je dôležité neprestávať deťom čítať nahlas aj keď už čítajú samé. Pomaly dozrievajú do väčších, hustejších príbehov. Samozrejme, čítanie deťom musí stále baviť aj rodičov.

Stretávam sa s tým, že rodičia predpokladajú, že ak ich dieťa pri čítaní knihy ticho neobsedí, znamená to, že ho čítanie nebaví a radšej preň zvolia inú aktivitu. Robia dobre?

To, podľa čoho rodičia usúdia, že ich dieťa nebaví čítanie kníh, v skutočnosti vôbec nemusí znamenať, že ho nebaví čítanie samotné. Každé jedno dieťa je totiž rado, keď sa mu jeho rodič sústredene venuje. Najčastejšie je pri čítaní problém v priťažkej knihe, ktorá má málo ilustrácií a priveľa textu. Dieťa sa nemá o čo zachytiť. Alebo ak je viac pohybové a treba ho nejako prichytiť, môže napríklad počúvať, a zároveň si kresliť alebo sa hrať s legom.

Ďalšou možnosťou je, že deti kniha, ktorú spolu s rodičom čítajú, naozaj veľmi nebaví. Veľakrát majú rodičia tendenciu čítať deťom knihy, ktoré si pamätajú z detstva. My si však často pamätáme knihy z veku, keď sme boli starší než naše deti, ktorým čítame. Taktiež veľa kníh z nášho detstva jazykovo veľmi zostarlo, takže im naše deti nerozumejú.

Čo všetko dá dieťaťu do života každodenné 20-minútové čítanie si s rodičom?

Týmto sa zaoberalo množstvo výskumov. Na Slovensku je obrovský rozdiel medzi deťmi, ktoré pochádzajú z chudobného prostredia a deťmi zo strednej a vyššej triedy. Medzi deťmi z vyššej strednej triedy a deťmi zo strednej triedy sú rozdiely, ale nie až také veľké. Výskumy hovoria, že dieťa vo veku troch rokov, pochádzajúce z rodiny s bohatými príjmami, má slovnú zásobu 1 100 slov, dieťa zo strednej triedy 750 a dieťa z chudobnej rodiny, odkázanej na podporu od štátu, 500 slov.

Sú výskumy, ktoré ukázali, že šírka slovnej zásoby dieťaťa, ktoré má štyri roky, má priamy dopad na jeho výsledky v škole, keď má 10 rokov. To, čo patrí k jeho aktívnej a pasívnej slovnej zásobe a k jeho všeobecným znalostiam o svete v takomto ranom veku, má vplyv na to, ako sa mu bude dariť v škole omnoho neskôr.

Je to neuveriteľné, ale na druhej strane to všetko dáva zmysel. Keď sa dieťa začína učiť, šírka slovnej zásoby predpovedá, ako rýchlo sa naučí čítať. Keď sa učí čítať pomaly, lebo má menšiu slovnú zásobu, omnoho rýchlejšie prichádza vnútorná frustrácia. Zároveň dieťa sprevádzajú zásadné problémy na všetkých ostatných predmetoch, ktoré si vyžadujú čítanie zadaní, jednoduchých textov. Kvôli tomu spomalí, a to je ešte len na základnej škole.

Ďalší výskum hovorí, že deti do veku štyri a pol roka, ktorým bolo pravidelne čítavané od narodenia, majú výrazne rozvinuté čitateľské zručnosti – skôr rozoznávajú písmená, prvé slová. Na základných školách sú bežne šesťročné deti, ktoré ani nevedia, že slovo, ktoré je napísané na papieri, je to, ktoré hovorí učiteľka. Toto sa učia tým, že im je odmalička čítané. Zároveň do školy prichádzajú šesťročné deti, ktoré už dokážu čítať. Rozptyl medzi deťmi je obrovský a jeden z hlavných kľúčových faktorov je rodinné prostredie.

Občas, keď o tomto rozprávam, príde za mnou rodič a povie mi, že on svojej dcére nečítal a aj tak v škole dosahuje dobré výsledky. Rozdiely medzi deťmi z lepšie a priemerne zabezpečeného prostredia sú vždy menšie než medzi nimi a tými najchudobnejšími. Dieťa z pomerne bohatej rodiny môže prospievať, aj keď mu rodičia nečítavali pravidelne. Je to preto, že rodina má stále pomerne dosť zdrojov na to, aby občas kúpila detské pracovné zošity, sem-tam knižku, a niekedy dieťa zobrala do planetária či zaplatila letný tábor. Toto všetko prispieva ku všeobecnému poznaniu sveta, ktoré je základom učenia sa v škole.

Viktória Marcinová v rozhovore pre Heroes
Foto: Tibor Czitó

Môže čítanie v detstve ovplyvniť napríklad aj mieru empatie, zrelosti či zodpovednosti v dospelosti?

Je to presne tak. Veľa hovoríme o systéme vzdelávania vo Fínsku a školstve severských štátov. Nerada by som idealizovala, ale faktom je, že severským štátom sa darí veľmi dobre stierať rozdiely medzi bohatými a chudobnými deťmi. Výsledky PISA testov ukazujú, že na Slovensku je to presne naopak. Rozdiely sú obrovské. Zároveň severské krajiny sú tie, kde je normou milovať knihy. Kultúrna vitalita národa, pod ktorou sa počíta počet stredných škôl, vysokých škôl, počet časopisov, ktoré vychádzajú v krajine, internetová dostupnosť, sieť knižníc, služby aké poskytujú a ďalšie, je tu úplne najvyššia z celosvetových meraní.

Nezápasia s elementami, že ľudia nemajú radi knihy, s presviedčaním rodičov, že čítanie je dobré pre ich deti. Majú napríklad celú sieť triednych knižníc, čo je na Slovensku vecou skôr individuálnej iniciatívy učiteľa. Jednoducho je to v nich úplne prirodzene votkané a žijú tým.

Cítite v oblasti čítania s deťmi posun u novej generácie rodičov?

Myslím, že súčasnej generácii rodičov je táto téma bližšia, pretože ide v spojení so vzťahovým rodičovstvom. Mám však pocit, hoci neviem, či tým, že sa pohybujem medzi takými ľuďmi alebo je to ozaj zmena, že je omnoho viac učiteľov, ktorí rozumejú dôležitosti čítania a vyslovene zmenami zdola vo svojich vlastných triedach začínajú uskutočňovať kroky, aby deti čítali viac. Lebo je jasné, že sa to nestane cez povinné čítania, ale jedine cez čítanie, ktoré je zážitkom a cez dospelého, ktorý je vzorom.

Ako sa menia témy kníh v čase? Vieme cez knihy priblížiť deťom celospoločenské témy?

Vždy dávam pozor, či je téma ešte stále zakomponovaná do príbehu integrálne alebo či sa už kniha mení na lekciu alebo osvetu. Tam už potom balansujeme na tenkej hrane, čo je ešte pôžitok a čo už nie. Dieťa to vie veľmi správne vycítiť.

Veľakrát sa objavuje otázka, či v knihách zobraziť deti inej farby pleti, otázky emigrácie alebo sexuálnej orientácie a je potrebné zvažovať, akú vekovú hranicu zvoliť. Trebárs Marek Vadas spolu s Danielou Olejníkovou napísali knihu Útek s veľmi pekne ilustrovaným príbehom o emigrantoch, ktorí hľadajú novú zem. Kniha dostala vo svete veľmi veľa cien, ale mám pocit, že aj keď bola bohato ilustrovaná a nemala veľa textu, mierila už na staršie, osem až deväťročné deti, ktoré už tému dokážu spracovať.

Napríklad, čo sa týka témy ekológie, vydavateľstvo Egreš nám tu spôsobilo úplnú paradigmatickú zmenu. Zameriava sa na knihy o ochrane prírody, ktoré sú zároveň umelecky na veľmi vysokej úrovni. Rodičia si často myslia, že detské knihy by mali byť tak trochu “presladené ňuňu” s usmievanými detičkami, slniečkami a lienkami. Egreš však ukázal, že to môže byť niečo celkom iné a s ilustráciami, ktoré v detských knihách čakal iba málokto.

Do akej miery sú slovenskí rodičia pri detských knihách otvorení novým témam a prístupom?

Myslím si, že pre rodiča, ktorý pravidelne kupuje domov Elzy a Spidermanov, môže byť kniha s netypickými ilustráciami veľkým výstupom z vizuálnej komfortnej zóny. Ale zároveň si myslím, že máme na Slovensku veľa blogerov a mikroinfluencerov o detských knihách, ktorí rodičom v tomto smere rozširujú horizonty. Situácia je omnoho lepšia, ako to bolo napríklad pred piatimi rokmi.

Spomeniem príklad. Špinuška, holandský národný poklad, je veľmi dobrá kniha o dievčatku, ktoré nevie ostať čisté viac než pol hodinu. Keď takto opíšete knihu rodičovi v predajni, sú mamy, ktoré zareagujú: “V žiadnom prípade, odložte to.” Nestihnete ani vysvetliť, že Špinuška je pozitívna postava s dobrý srdcom, ktorá sa vždy dostane do problémov nie vlastnou vinou. Kniha však domov nepôjde, bez ohľadu na to, že my máme overené, že Špinušku deti milujú na prvé pozretie.

David Walliams je zas autorom fantastickej knihy o priateľstve medzi chlapcom a bezdomovcom, Pán Smraďoch. Tému bezdomovectva približuje detskému čitateľovi veľmi dobre, a zároveň zábavne. Walliams píše o blchách, všiach a podobne, ale pod tým všetkým je príbeh tak silný a autentický, že zamrazí aj dospelého. Vďaka mnohým iniciatívam sú dnešní rodičia na veľké spoločenské témy v detských knihách pripravenejší než pred pár rokmi, ale v princípe si myslím, že je ich skôr menej než viac.

Aké ďalšie projekty a iniciatívy, okrem tých vašich, pomáhajú na Slovensku propagovať čítanie u detí? Je snaha napríklad zo strany štátnych inštitúcii poradiť sa s vami o tejto téme?

Ak sa niečo na Slovensku v tejto oblasti doteraz dialo, išlo väčšinou o nezávislé iniciatívy zdola. Neviem o žiadnom vzdelávaní v oblasti čitateľskej gramotnosti, naväzujúce na súčasné výskumy či príklady dobrej praxe zo sveta, ktoré by iniciovali štátne inštitúcie.

Island riešil pred 20 rokmi najvyššie percento teenagerov závislých na alkohole v Európe. Za dve dekády sa im podarilo problém vyriešiť, a to spojením síl učiteľov, rodičov a zákonodarcov.

Na Slovensku sme ostali opäť zhrození z výsledkov našich detí v PISA testoch a s veľmi zlými výsledkami v PIRLS testoch, ktoré ukazujú, ako veľmi domáce prostredie vplýva na vzdelanie a budúcnosť detí. Riešenie tohto problému by som tiež rozložila na učiteľov, rodičov a zákonodarcov. My sme však doteraz nemali zákonodarstvo, ktoré by vnímalo problém čítania ako dôležitý, práve naopak. Dobrou správou môže byť nový minister, v minulosti sám inovátor, ktorý už začal podnikať niektoré zmeny. Uvidíme, ako to pôjde ďalej, cesty sú zatiaľ rozdelené.

Najväčšiu konferenciu pre učiteľov, ktorú na Slovensku máme, robí Indícia, najväčší tvorca inovatívneho vzdelávania, a zároveň aj najväčšia učiteľská jednotka na Slovensku. Indícia pritom funguje ako nezisková organizácia. V rámci Bibiany vzniklo pred niekoľkými rokmi centrum pre podporu čítania, ktoré sa venuje pomerne širokej škále aktivít od organizovania knižných súťaží cez oceňovanie tvorcov literatúry pre deti a mládež až po usporadúvanie národnej súťaže Najkrajšie knihy Slovenska. Centrum organizuje aj odborné podujatia, ktoré sú však určené skôr odborníkom a akademikom než učiteľom.

V roku 2016 vstúpil do platnosti Inovovaný Štátny vzdelávací program pre predprimárne vzdelávanie v materských školách. Cieľom časti venovanej jazyku a komunikácii, ktorú pripravili docentky Oľga Zápotočná a Zuzana Petrová, je cieľavedomé rozvíjanie budúcej funkčnej čitateľskej gramotnosti. To znamená pomoc aj deťom, ktoré prichádzajú do škôlky z nepodnetného prostredia. Škôlka by sa tak stala prostredím, kde sa zatvárajú nožnice veľkých rozdielov. Z workshopov s učiteľmi alebo rodičmi ale vieme, že škôlky často nemajú dosť peňazí na nákup moderných, aktuálnych kníh pre deti – a budúcu čitateľskú gramotnosť bez ľahkého prístupu ku knihám jednoducho budovať nedokážeme.

Čo sa týka knižníc, mnohé z nich sa aktivizujú a dopĺňajú, čo chýba. Organizujú zážitkové podujatia pre rodiny s deťmi, pripravujú aj vzdelávanie pre učiteľov či rodičov, spolupracujú so škôlkami. Nie sú to ale systémové aktivity. Tieto snahy zväčša vychádzajú od konkrétneho vedenia knižníc alebo samotných nadšených knihovníkov. Medzi príklady dobrej praxe patria napríklad aktivity Knižnice pre mládež mesta Košice, Miestnej knižnice Petržalka, aktivity detského oddelenia Krajskej knižnice v Žiline alebo Knižnice P. O. Hviezdoslava v Prešove.

Viktória Marcinová v rozhovore pre Heroes
Foto: Tibor Czitó

Spolupracujete s neziskovou organizáciou Cesta von v projekte Omama, ktorý pomáha rozvíjať zručnosti a vedomosti malých detí žijúcich v chudobnom prostredí vo vylúčených komunitách. Ako konkrétne v projekte pomáhate? 

K Ceste von som sa dostala veľmi krátko potom, ako som začala pracovať v Martinuse. Od začiatku sme vedeli, že chceme podporiť deti z chudobného prostredia, u ktorých už pár kníh môže viesť k obrovskému posunu. Rozhodli sme sa, že organizácii Cesta von poskytneme knihy, ale nielen to. Potrebnými skúsenosťami a vzdelaním vieme vybrať knihy pre deti presne na mieru a poskytnúť ich omamám poradenstvo.

S omamami sa poznám osobne. Pre tie nové, prichádzajúce do projektu, vždy robím workshop, ako s knihami pracovať, ako si čítať s najmenšími deťmi. Často tam zažívam aj kultúrnu zvláštnosť – nové omamy majú pocit, že nemôžu knihu čítať, meniť hlasy a preháňať, tak ako by sa to páčilo malému dieťaťu, lebo sa obávajú, že sa im budú ostatní vysmievať. My to s nimi trénujeme a vysvetľujeme, prečo je to dôležité.

Každá nová omama dostáva dva balíčky 13 kníh, jeden nosí so sebou na hodinu a druhý balík, a to je najlepšia vec, ide rovno do miestnej knižnice. Prvé komunitné knižnice vznikli už po prvom polroku projektu, lebo mamy v osadách zistili, že ich deťom sa začína zlepšovať slovenčina hlavne vďaka tomu, že si s nimi omamy v tomto jazyku čítavajú leporelá a knižky. Chceli im v tom pomôcť, preto začali postupne skúšať čítať si samé.

Aký majú vzťah ku knihám ľudia, ktorí zápasia s ozajstnou chudobou?

Knihám v knižnici v osade sa nič nestane. Majú pre nich cenu zlata. Navzájom sa kontrolujú, aby sa knihe nič nestalo a vydržala im čo najdlhšie. Niektoré mamy si začali čítať samé, keď nikto nebol doma, aby sa v čítaní zlepšili. Staráme sa aj o to, aby každé dieťa, ktorému sa venujú omamy, dostalo svoju vlastnú knihu. Riešime aj operatívne veci, starším deťom, ktorým sa venujú omamy, lebo ich nevedia zachytiť miestne materské škôlky, posielame knihy a pracovné zošity.

Môžu práve knihy pomôcť naštartovať lepší život deťom, ktoré sa zacyklili v prostredí generačnej chudoby?

Rozsiahly výskum, ktorý trval 20 rokov v 27 krajinách sveta ukázal, že stačí, aby dieťa z chudobnej rodiny vyrastalo v prítomnosti 25 kníh, a bude študovať o dva roky dlhšie. O dva roky dlhšie možno znamená skončiť celú základnú školskú dochádzku, čo sa u nás nepodarí každému rómskemu dieťaťu. V každom jednom individuálnom prípade je potenciál knihy využitý úplne na 100 percent.

My sme vedeli na začiatku, že keď dodáme knihy do chudobných komunít, nemusia to byť zrovna vylúčené rómske komunity, ale napríklad aj krízové rodinné centrá, potrebujeme tam mať niekoho, kto vie s knihami pracovať. Aby nestáli v polici.

Z veľkých svetových výskumov vieme, že chudobné vrstvy majú úplne najťažší prístup ku knihám. Je to pochopiteľné, pretože pre mnohých sú luxusom, ale zároveň, chudobné vrstvy sú tie, ktoré knihy potrebujú najviac. Potrebujú prístup ku vzdelávaniu. Hľadali sme niekoho, kto to bude robiť adresne a Omama je presne ten typ projektu. Vedeli sme, že keď bude mať omama 13 kníh v škatuli, tie knihy sa za osadou nevyhodia, ale budú naozaj používané. Zmena sa udiala veľmi rýchlo. Mamy začali rýchlo spoznávať, že deti hovoria krajšie po slovensky. Zmenu si všimli dokonca na svojich deťoch, ktoré hodinu omamy s najmladším dieťaťom len pozorovali.

Knihami podporujeme napríklad aj jednu pani, ktorá žije pri Spišskej Novej Vsi, a v rámci svojho voľného času každý rok pripraví štyri-päť detí z miestnej osady na nástup do nultého ročníka. Štyri rómske deti sa zdajú málo, ale zároveň v týchto celkom najchudobnejších podmienkach má takáto pomoc obrovský dopad na všetko, čo bude nasledovať. Keď sa na to pozrieme z hľadiska financií, úplne najefektívnejšia pomoc je tá, čo sa udeje do prvých šiestich rokov dieťaťa. Najlepšie by bolo, keby išlo o štandardnú formu štátnej pomoci, ale tá nefunguje na Slovensku vždy optimálne.

Viktória Marcinová v rozhovore pre Heroes
Foto: Tibor Czitó

Krajinu čitateľov, podľa vašej webovej stránky, možno nájsť na troch miestach – tam, kde pomáhate dospelým objavovať čítanie s deťmi, kde vás potrebujú učitelia a pracovníci s deťmi, a tam, kde knihy robia zázraky. O zázrakoch v chudobnom prostredí sme už hovorili. Akým ďalším aktivitám na podporu čítania sa ešte venujete?

Veľmi rýchlo sme začali vytvárať ďalšie spolupráce, polovicu nákladu nášho leporela Nina ide spinkať sme dodali zadarmo na miesta, kde je potrebná, napríklad do centier včasnej intervencie. Pre rodiny s deťmi, ktoré centrá navštevujú, vedia byť knihy účinným nástrojom terapie. Knihy posielame aj do nemocníc, krízových a rodinných centier. Zameriavame sa na miesta, kde nie sú celkom emočne zdravé prostredia a je v nich vyššia tendencia k trecím plochám. Ku každému miestu pristupujeme individuálne.

Vo veľkej miere sa venujeme poradenstvu, vzdelávame kníhkupcov, ktorí v Martinuse predávajú na detských oddeleniach, aby vedeli pomôcť rodičom pri bežných, ale aj špecifických požiadavkách – poradiť knihu pre dyslektikov, deti s autizmom a podobne. Úzko spolupracujeme s organizáciou Teach for Slovakia.

Našim novým projektom sú triedne knižnice, s ktorými máme veľké plány. V uplynulom roku sme ich testovali a zistili, že ak sa objaví knižnica v triede, kde je učiteľ, ktorý rozumie, čo znamená byť vzorom pre svojich žiakov, začínajú sa diať veľké veci. Za učiteľom začínajú prichádzať kolegovia, ktorým sa nápad pozdáva, pretože zažívajú pozitívne zmeny, o ktorých vieme, že súvisia s čítaním. V triede je väčší pokoj a s deťmi sa lepšie pracuje. Zistili sme, že stačí, keď založíme jednu knižnicu, ďalšie sa potom na škole množia samé. Dostať knihy do tried je naša forma zmeny zdola. Prístup ku knihám je dôležitý a zmenšuje nožnice medzi bohatými a chudobnými deťmi.

Keby bol svet ideálny, ako by to, podľa vás, v súvislosti s knihami, vyzeralo v rodine, v škôlke, škole?

V každej rodine, škôlke a triede v škole by bolo aspoň 20 až 40 kvalitných kníh pre deti. V škôlkach aj školách knihy veľakrát sú, ale často tam skončili práve preto, že doma ich už nikto nečítal. To nie je to, čo potrebujeme. Potrebujeme knihy, ktoré sú atraktívne pre deti, zodpovedajú ich veku aj záujmu.

Čo sa týka škôl, dôležité sú dve veci. V triedach by boli knihy, po ktorých deti môžu počas prestávky kedykoľvek siahnuť. Druhá vec – bol by tam učiteľ, ktorý by si bol vedomý svojej dôležitej úlohy. Najmä v tom, že žiaci ho celý čas pozorujú, a tak práve on plní dôležitú úlohu pri formovaní budúceho čitateľstva. Takýto učiteľ by nielen svojim žiakom čítal, a to pokojne aj v ôsmom ročníku, ale aj on sám by bol aktívnym čitateľom. Je veľmi dôležité, aby deťom ukázal, že on je niekto, kto má knihy rád, čítava ich vo voľnom čase, občas nejakú knihu nevie dočítať alebo občas inú knihu číta stále dookola, lebo sa jej nevie nabažiť. To štandardné čitateľské správanie.

Moje vysnívané predstavy v skutočnosti vôbec nie sú zložité na uskutočnenie. Dostať 20 kníh do triedy problém nie je, problémom sú dospelí. Máme učiteľov, ktorí sami nie sú čitatelia a tí neurobia z nečitateľov čitateľov nikdy. Priala by som si, aby nová generácia bola omnoho bližšie k norme, že máme radi knihy.

Som momentálne spokojná tam, kde som, lebo mám nástroje na to, aby sme mohli tieto myšlienky, ale aj skutky posúvať ďalej na celé Slovensko. Máme plány a uvidíme, ako to pôjde. Nateraz by som chcela, aby sa v triedach viac čítalo.

Kde beriete pozitívnu energiu a drajv pre aktivizmus?

Prvé dva roky môjho života s dcérou som bojovala s popôrodnou depresiou, to je začiatok môjho príbehu. Knihy mi otvorili nový svet a nadšene som sa pustila do projektu Čítajme si spolu, z ktorého však nikdy neboli žiadne peniaze na účte. Nenašla som jediný grant, o ktorý by som mohla žiadať. Na podporu čítania na Slovensku nie sú zdroje. Veľa vecí, ktoré som robila v Čítajme si spolu, sme neskôr posunuli do Krajiny čitateľov, kde majú väčšiu podporu a dosah. Podpora projektu od Martinusu a rozpočet, s ktorým môžem narábať, veľmi prispieva k pohode a dodáva mi chuť ísť do toho naplno.

Blížiace sa časy vianočných svetielok a medovníkov nás naladili na vlnu štedrosti, a preto každý týždeň do Vianoc venujeme jednému z odberateľov nášho newslettra knihu Meet the Heroes. Ak ste nás doposiaľ nepozvali do vašej mailovej schránky, teraz je správny čas tak spraviť. Ďakujeme, že nás čítate.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

aktivizmus knihy martinus Rómovia školstvo spoločnosť tipy na knihy vzdelavanie