Ivan Ježík je z Trenčína. Učil matematiku vo Švédsku, Rakúsku a Anglicku. Na posledných dvoch školách bol zároveň koordinátorom International Baccalaureate Diploma programu. Po návrate na Slovensko pracoval v banke ako výkonný manažér pre internú komunikáciu a elektronické médiá. Neskôr sa začal venovať práci pre neziskové organizácie, popri tom pracoval ako nezávislý lektor vzdelávacích podujatí a konzultant pre rozvoj značky. Je spoluzakladateľom Voices. Popri riadení organizácie sa venuje moderovaniu rozhovorov Choices, príprave podujatí Jump Slovensko a lektorskej činnosti v Train 21.

Začnime zľahka. O koľkej ráno bežne vstávaš?

Budík bežne nepoužívam. Ak nemám niečo mimoriadne, vstávam, keď sa zobudím. Zvyčajne je to okolo pol šiestej.

Koľko času denne pracuješ?

S prestávkami asi osem hodín denne.

Nápady si zapisuješ do notebooku, či na papier?

Na papier. Mám rád ručne robené zápisníky a zošity.

Vraj máš rád Pedra Almodóvara. Ktorý film máš najradšej?

Obdivujem inteligenciu, nápady a odvahu viacerých režisérov. Od Almodóvara mám rád film Ženy na pokraji nervového zrútenia. Farebné kontrasty, premyslené detaily, brilantné odkazy na vzťahy a zdanlivú absurditu. Myslím, že všetci žijeme nepravdepodobné scenáre a občas pripadáme čudní dokonca sami sebe. Našťastie aj sme. Čo sa týka spoločenských konvencií, nemali by sme sa snažiť byť za každú cenu iní, ale ani sa úporne usilovať byť normálni.

Tvoj najväčší životný hrdina?

Mama. Vzdelaná, zásadová a krásna žena. Rešpektovala ľudí takých, akí boli. Mala ich nekonečne a bezpodmienečne rada. Bola k nim vždy priama. Aj za cenu straty ich priazne. 

Máš nejaký pracovný rituál? Nejakú rutinu?

Jeden mám, hneď ráno. Otvorím okná, pozerám sa na stromy a pri káve potichu polhodinu rozmýšľam ako to spravím, aby deň bol taký, aký ozaj chcem. Alebo len tak o tom, že život je vlastne fajn.

Ivan Ježík - Voices
Foto: Šimon Šiplák

Čo sa musí stať v hlave človeka, aby vymenil manažérsky oblek za voľné tričko?

U mňa vtedy rozum ustúpil intuícii. Prevalcovala ma túžba po slobode. Vedel som, že to bude ťažké, ale chcel som prestať robiť kompromisy a robiť iba veci, na ktorých mi záleží, a s ľuďmi, ktorých si vážim. Chcel som realizovať svoje nápady, nie nápady iných.

Nedávno si získal “Cenu za občiansku angažovanosť” od Nadácie Orange. Aký význam má pre teba táto cena?

Málokto dnes vníma prácu pre druhých ako úspech. Preto ma cena príjemne prekvapila a potešila. Beriem to však s pokorou. Poznám desiatky ľudí, ktorí by si ju zaslúžili, a za to som rovnako vďačný.

Akých ďalších ocenení si držiteľom? Kľudne začni od základnej školy 😉

Keď som bol raz dávno chorý, pani učiteľka zo škôlky mi v mene mojich spolužiakov napísala list. Nakreslili mi dajaké obrázky, povedali o tom, čo robili a že im chýbam. Ak sa ľudia chcú s tebou deliť o svoje životy, sú s tebou radi a všimnú si tvoju neprítomnosť, to je veľké ocenenie. Za moju prácu sa medaily nedávajú a ani to nečakám.

Voices funguje 8 rokov. Ste stále neuveriteľne aktívni. Kde čerpáte silu?

Od ľudí. Z ich reakcie vidíme, že to má význam. Neraz nám po podujatí povedia, že bolo pre nich zábavné a prínosné, naštartovalo ich, uvedomili si nové súvislosti, či spoznali niekoho, s kým rozbehnú spoluprácu. Alebo prídu s tým, že nám s čímkoľvek radi pomôžu, lebo to, čo robíme, je potrebné a má podľa nich zmysel.

Aktuálne ste Voices presťahovali do Trenčína. Čo predchádzalo tomuto rozhodnutiu?

Tu som kedysi vyrastal a teraz som sa sem vrátil žiť. Počas posledných dvoch rokov som si stále viac uvedomoval, aký obrovský potenciál mestá pre celé Slovensko majú, a že práve tu môžem ponúknuť najviac z toho, čo som sa naučil.

Ivan Ježík - Rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Aké máte ďalšie plány, nové projekty, nové výzvy?

Trenčín je krásny. Hoci má kopec rôznych problémov, určite si zaslúži, aby vzdelaní ľudia mali dôvod tu zostať alebo sa sem vrátiť. Chceme s Voices doplniť ponuku neformálneho vzdelávania, podporovať tvorivosť a podnikavosť mladých. Od septembra máme v centre mesta svoj priestor a chceme ho rozvíjať ako miesto na spoluprácu a menšie podujatia. Workshopy, kreatívne večery a neformálne stretnutia. Chceme inšpirovať k osobnostnému rozvoju, ale aj ku väčšej empatii a prevzatiu kúska zodpovednosti za svet okolo seba. Je to výzva. Zmiešavajú sa vo mne všetky pocity – odhodlanie, radosť aj obavy, či to finančne ustojíme. Teším sa na to!

Dlhé roky vzdelávaš ľudí. Ako často sa sám seba pýtaš, či to má význam (napríklad v kontexte neslávnych výsledkov volieb)?

Nič nemá väčší význam, ako život a práca s ľuďmi. Akokoľvek dobre to v spoločnosti nastavíme, vždy bude záležať na tom, či sme slušní, schopní, otvorení a všímaví.

Stretávaš sa s množstvom mladých aktívnych ľudí v dlhom časovom horizonte. Mení sa nejako ich zmýšľanie, ambície, či ciele v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami?

Mladí dnes stále menej riešia, čo si kto o nich myslí. Sú smelší a sebavedomejší. Nehľadajú návody a postupy. Omnoho radšej sa sami o riešenia pokúšajú. Slobodu vnímajú prirodzenejšie a samozrejmejšie, rýchlejšie preberajú zodpovednosť. Sú hladní po našej dôvere, potrebujú od nás priestor. Ničí ich naša skepsa a negatívnosť. Neznášajú poučovanie, milujú výzvy a otvorenosť.

V tejto súvislosti, pre zmenu, ako často sa ti stáva, že stretneš človeka, ktorí je absolútne mimo realitu, verí rôznym konšpiračným tvrdeniam a nechá sa manipulovať rôznymi autoritami?

Nie príliš často. Stále si myslím, že rozumných ľudí je viac, len je ich menej vidieť.

Ok, tak ak ja na takého natrafím, čo s tým môžem urobiť?


Univerzálne fungujúcu radu nemám. Hlavne by som sa snažil takého človeka neodpisovať, neponižovať a nestavať na okraj spoločnosti. Všetci sme do určitej miery limitovaní vlastným strachom, stereotypmi a osobnými skúsenosťami. Logické argumenty takí ľudia zvyčajne neakceptujú. Snažil by som sa takému človeku nenásilne a v nejakom preňho príťažlivom kontexte vytvoriť príležitosť prekonať obavy z nepoznaného, zažiť radosť z objavovania a spoznať niečo pekné.


Z rôznych prieskumov je jasné, že nejde len o mladých ľudí, ktorí volia v posledných rokoch radikálne riešenia, alebo sú ovplyvnení konšpiračnými teóriami. Máme na Slovensku vôbec autoritu, ktorá dokáže osloviť túto časť obyvateľstva?

Neviem, či je to o jednej autorite. Mrzí ma, koľko múdrych a skúsených ľudí na Slovensku skĺzlo do permanentného samoľúbeho verejného deklarovania svojho názoru. Niektorí dokonca v planej nádeji, že to Slovensku prospeje. Mladí nepotrebujú dookola počúvať, aké sú naše hodnoty. Omnoho viac im pomôže, ak ich sami spozorujú jasne prítomné v našom každodennom konaní. Namiesto kampaní a poučovania by sme mali preto s nimi vytvárať drobné i väčšie spolupráce, aby nás zažili v akcii a videli, ako sa chováme jeden k druhému a k svetu okolo seba. Všetci sme zodpovední za to, aké to tu máme a aké to bude.

Ivan Ježík z Voices
Foto: Šimon Šiplák

Išiel by si niekedy do politiky? Napríklad dať do poriadku školstvo?

Neviem si to predstaviť. Máme schopných ľudí a lepších odborníkov na školstvo ako som ja. Ak sa stane, že sa ocitnem na strane väčšiny, trochu sa zľaknem, zastavím sa a premýšľam. To nie je dobrý predpoklad na fungovanie v politike. Myslím si, že som užitočnejší tým, čo robím, a tam, kde to robím. Podporím každú iniciatívu, ktorá povedie k menšiemu počtu inštrukcií, lepším podmienkam pre pedagógov a zrovnoprávneniu rôznych foriem vzdelávania. Našťastie stále viac mladých ľudí v mestách ponúka komunite svoje nápady, čas a energiu. Zaujímajú sa jeden o druhého. Žijú spolu. Tvoriví ľudia v mestách vytvárajúci reálne príležitosti pre rastúci počet interakcií posilňujú vo mne dôveru v to, že všetko bude nakoniec v poriadku.

Díky Ivan.

Niečo normálne do inboxu