Andrea Kutlíková: Začať s kritickým myslením nie je drahé. V Dánsku ho učia deti od prvej triedy

Je pre mňa dôležité, aby môj syn v škole nadobudol citlivé vnímanie sveta okolo.

5. 3. 2023

Katarína Valčeková

Keď pred šiestimi rokmi vzniklo na Zámockej ulici kultúrne centrum Kalab, jeho spoluzakladateľka Andrea Kutlíková verila, že svojimi aktivitami pomôžu scitlivovať našu spoločnosť. Pozývali na výstavy tvorby študentov VŠVU aj slovenských menšín z Vojvodiny, konali sa tu workshopy pre školy, dielne pre rodiny, premietali filmy, degustovali sa naturálne vína, organizovala svadba ukrajinského páru aj koncert na podporu Teplárne.

Pestrosť programu, otvorenosť a bezpečné prostredie do Kalabu pritiahli širokú komunitu ľudí, ktorí sa vo svojej rôznorodosti cítili vítaní. Za šesť rokov od založenia sa udialo veľa vecí.

V rozhovore s Andreou Kutlíkovou sme sa rozprávali o posune v otvorenosti ľudí na Slovensku aj o inklúzii vo vzdelávaní, ktoré je jej srdcovou témou. Dotkli sme sa tragickej udalosti, pri ktorej Andrea prišla o svojich blízkych, blížiaceho sa konca Kalabu, ale aj začiatku niečoho nového. Andrea Kutlíková sa v januári 2023 stala riaditeľkou projektu Cena Oskára Čepana

Už šesť rokov spájaš ľudí cez umenie a podujatia venované aktuálnym živým témam. Aj na nedávne udalosti – vypuknutie vojny na Ukrajine a tragédiu u vašich susedov v Teplárni, ste v Kalabe dokázali veľmi rýchlo reagovať a pomáhať. Ako sa spätne pozeráš na Kalab a širokú komunitu ľudí, ktorých zasiahol? Čo u teba doteraz najviac rezonuje?

Založenie Kalabu intenzívne vyplynulo z potreby scitlivovania spoločnosti. Na príklade rôznych menšín poukazujeme, akým sú obohatením celej spoločnosti. Na začiatku sme sa odpichli od Slovákov z Vojvodiny, ktorých často ako menšinu ani nevnímame. Časom sa to vyvinulo tak, že rôzne skupiny sa u nás cítili bezpečne, a tak v Kalabe začali organizovať svoje podujatia.

Mám pocit, že Kalab k sebe časom prirodzene pritiahol širokú komunitu. Je pravdou, že naši návštevníci sú od detí po seniorov. Veľakrát sa pri projektoch píše o cieľovej skupine a veľakrát sa pritom chce veľmi dosiahnuť, aby bola medzigeneračná. U nás to „medzigeneračno“ bolo prítomné často prirodzene. Keď sa ma staršie panie, ktoré zavítali do Kalabu, opýtali, ktoré podujatia sú tými vhodnými pre ne, povedala som im, všetky.

Kalab bol pre mňa vždy srdcovou záležitosťou. Niektoré podujatia a chvíle boli veľmi silné. Paradoxne to boli často momenty po nejakých nepríjemných situáciách. Takou bola vražda na Zámockej, ktorá sa nás dotkla aj veľmi osobne.

Rovnako vojna na Ukrajine. V situácii, keď ukrajinský pár nemohol mať svadbu v Kyjive, ale oslovil nás, či ju môže mať v našom v Kalabe, som si povedala, že sa splnilo presne to, o čo sme sa vždy snažili a čím sme vždy chceli byť – bezpečným verejným priestorom.

Keď ste v roku 2016 zakladali Kalab, boli ste štyria. V roku 2020 tragicky zahynuli dvaja zo zakladateľov – tvoja sestra Zuzka so svojím manželom Vladimírom. Boli chvíle, keď si si hovorila, že to necháš tak alebo si jednoducho vedela, že musíte pokračovať?

Na jednej strane pre mňa s mojím priateľom Stanim bolo samozrejmé, že musíme pokračovať v spoločne započatej misii, zároveň sme cítili zodpovednosť za ľudí, ktorí k nám chodili, a tiež im záležalo na rovnakých témach. Keď sa na to pozriem spätne, uvedomujem si, aké to bolo ťažké. Žili sme svoj život, do toho prišla táto veľká zmena. Život sa otočil. Stala som sa poručníčkou Zuzkinho a Vladiho syna Adriho.

Moja sestra s manželom boli verejne činní, spoločensky aktívni ľudia. V rovnakom čase sme riešili dôsledky pandémie, ocitli sme sa v centre súhry veľmi náročných okolností. To, že Kalab musí ísť ďalej, sme však brali v tom čase ako samozrejmosť.

Andrea Kutlíková
Foto: Šimon Šiplák

Ako si to všetko dokázala vtedy zvládnuť?

Myslím si, že najviac nám všetkým pomohla sila rodiny a našich blízkych, mnohých z nich sme spoznali aj cez Kalab. V tej situácii sme náš Kalab potrebovali. Vzdať sa ho by pre nás znamenalo stratiť ďalšiu našu milovanú súčasť. Kalab bol niečo, čo nás zbližovalo aj nám všetko pekné zažité pripomínalo.

Čo sa týka sily, veľkou oporou mi je môj priateľ Stani, a keď už prihára, silu naberám aj z cestovania. Aj keď v minulosti som vedela najviac vyvetrať hlavu a načerpať sily sama na svahoch, k tomu by som sa rada vrátila. Mám veľkú radosť z organizovania podujatí, prepájania rôznych skupín a spolupráce. Narodila som sa v Bratislave a mám pocit, že je to taká dedina, minimálne v neziskovom sektore, takmer všetci sa poznáme alebo minimálne vieme o sebe.

Často spomínaš, že ťa sestra v živote v mnohom ovplyvnila. Môžeš mi, prosím, povedať viac?

V prvom rade, ak niekto o mne povie, že stále niečo robím, tak je to neporovnateľné s mojou sestrou. Ona bola navyše kráľovná time manažmentu. Veľa ľudí ju malo aj za bútľavú vŕbu, na každého si našla čas, aj keď mala na starosti milión vecí. Bola nesmierne empatická.

Často na mojom príklade ilustrujem, ako na prvý pohľad trápny problém, s ktorým ste sa jej zverili, s vami dokázala precítiť. Roky som s ňou riešila moje akné, často som jej spomínala, ako ma to hnevá, a ona sa vždy tvárila, že väčší problém ako tento na svete neexistuje.

Vďaka svojmu time manažmentu dokázala robiť veľa vecí naraz. Na druhej strane bola úplný „anti self promo“ typ, nikdy nemala potrebu sa niečím pochváliť. To mi často v dnešnej dobe chýba. Mám pocit, že okolo ľudí, ktorí robia zaujímavé veci, sa bezpodmienečne objaví to marketingové, vedieť sa tým pochváliť. Jej prirodzenosť a jednoduchosť mi boli veľmi sympatické, a pritom toho, čo by u mojej sestry naozaj stálo za zmienku, bolo veľmi veľa.

Zuzka spolu so svojím manželom Vladim založili aj škôlku. Priviedla ich k tomu túžba po dobrej škôlke pre svoje deti a deti svojich kamarátov. Bratislava je malá a dnes v nej už nie sú iba deti našej rodiny a blízkych. Veľa času venovala vzdelávacím, rozvojovým témam. Bola veľmi vzdelaná, ale človek sa s ňou vždy cítil veľmi príjemne a rovnocenne.

Zuzkine aj tvoje aktivity spája dobro, pochopenie a smerujú k scitlivovaniu našej spoločnosti. Viedli vás k tomu od detstva rodičia alebo to skôr pramení zo životných skúseností?

Celý život za sebou cítim silu, ktorú mi moja rodina dáva. Moji rodičia sa rozviedli v čase ako ja hovorievam, „before it was cool“ (predtým, ako to bolo cool, pozn. red.). V triede som bola jediná, dnes je ten pomer iný. Doma sme sa o všetkom vždy dokázali porozprávať, nájsť riešenia. Neviem, či všetci ľudia z môjho okolia to tak mali. Niektorí to obdivovali.

Avšak najsilnejším impulzom k našim aktivitám, ktoré scitlivujú spoločnosť, bol stav nášho vzdelávania. Mňa aj Zuzku to vždy veľmi zaujímalo. V škole sme videli, koľko ľudí prechádza ťažkými situáciami len preto, že k niektorým záležitostiam naša spoločnosť nepristupuje dostatočne citlivo. Išlo o tých, ktorých kvôli jemnému znevýhodneniu vyčleňujeme zo spoločnosti.

Došlo nám, že s tým snáď vieme niečo spraviť. Uvedomili sme si, že témy, ktoré rozdeľujú, tu jednoducho sú, ale na druhej strane existuje aj ľudskosť, ktorá je v každom z nás. Aj mega ťažkú záležitosť predsa dokážeme zjemniť ľudským prístupom. Na to nepotrebujeme reformu školstva, ktorá nie že by nebola potrebná ako soľ, ale niečo môžeme zmeniť aj my sami.

So sestrou sme chodievali na školy, organizovali workshopy a aktivity, pri ktorých si triedy napríklad vyskúšali, aké je to zažiť moment neprijatia. Obe sme študovali vzdelávanie dospelých a sme „ambasádorky” celoživotného vzdelávania. Toto bolo naše.

Viackrát si spomenula, že rada spolupracuješ so staršou generáciou. Z mojej skúsenosti je v zahraničí bežnejšie vidieť starších ľudí tráviť čas spoločensky a vo väčšom prepojení s mladšími ľuďmi. Čím to je, že na Slovensku je to takto? Prečo miest ako je Kalab, kde sa dobre cítia ľudia každého veku, nie je viac?

Určite je to aj ekonomickou situáciou. Ľudia, ktorí nemajú financie, si jednoducho povedia, že nemôžu ísť von. U nás sú kultúra alebo voľnočasové aktivity brané skôr ako nadstavba.

Ak sa na to pozrieme z pohľadu vzdelávania, v severských krajinách každý druhý človek chodieva na nejaký kurz po práci. Je to tým, že má zabezpečené základné potreby. Keď má človek pocit, že si to nemôže dovoliť, možno má v sebe aj ostýchavosť, inokedy sa zas možno necíti vítaný.

Ja sa celkovo veľmi rada rozprávam so staršími ľuďmi. Kalab je veľmi malý priestor, a preto keď vojdete, je veľmi malá šanca, že sa nejak zašijete. Ľudia tam jednoducho celkom prirodzene začnú interagovať, dáme sa do reči a keď človeka trochu spoznám, pozvem ho na konkrétne podujatie, ktoré by ho mohlo zaujať. Mám pocit, že už len ten pocit pozvania a prijatia je pre spomínanú generáciu dôležitý.

Nesmierne ma potešilo, keď som pred časom zistila, koľko veľa skvelých organizácií pracujúcich so staršími ľuďmi máme a ako veľmi sú proaktívni aj v organizovaní podujatí.

Kalab o chvíľu končí. Prečo? Znamená to koniec vašich aktivít?

Nie je to ešte verejne známa informácia, ale časom sa verejnou stane. V Kalabe sme nikdy nemali zamestnancov, boli sme to vždy my, ja a môj priateľ Stani, Zuzka a Vladi, ktorí tu pracovali bez nároku na honorár popri inej práci. Máme aj dve skvelé dobrovoľníčky, ale často sme to boli my, kto ráno umýval podlahu, neskôr pripravil kávu a privítal hostí, večer viedol nejakú diskusiu a potom neskoro večer zatváral a na druhý deň to isté.

Trávili sme v Kalabe veľa času. Celé tie roky sme boli v komerčnom nájme a minulý rok sa niesol v znamení vzkriesenia Kalabu po pandémii. Podarilo sa nám splatiť staré dlhy, ale Kalab si zároveň vytváral nové. Je dôležité povedať, že vznikol aj vďaka podpore ľudí, ktorí našej myšlienke verili, no je veľmi náročné mnohé dobročinné a neziskové aktivity dlhodobo dotovať.

Neprepadávame beznádeji, pretože sme si povedali, a stále sa nám to viac a viac potvrdzuje, že tým najdôležitejším nie je priestor. Hybnou silou je myšlienka. Možno je budúcnosťou hosťovať naše aktivity na rôznych miestach a tým pádom živiť tému akceptácie, menšín a celoživotného vzdelávania ďalej, lebo potrebné je to stále. Zasiať semienka a možno nakoniec vznikne viac podobných priestorov. Ale človek nikdy nevie, možno ešte niekde budeme.

Viac rokov sme dramaturgicky spolupracovali s podujatím Urban Market v Bratislave, ale aj na festivale Grape, kde sme vytvárali diskusné formáty a prinášali naše témy. V tomto by som rada pokračovala. Je mojou srdcovou aktivitou prinášať niektoré polarizujúce a pálčivé témy do verejného priestoru. Zároveň som tento rok prijala novú pracovnú výzvu.

Andrea Kutlíková
Foto: Šimon Šiplák

Kým sa k nej dostaneme, vráťme sa ešte k tretiemu sektoru na Slovensku. Finančné problémy nemá len Kalab, ale aj množstvo iných organizácií a neziskoviek. Mnohé z nich suplujú to, čo by mal robiť štát. Ako vnímaš postavenie neziskových organizácií a podmienky, v akých u nás fungujú?

Trhá mi srdce, keď sa aj od vysoko postavených ľudí objavujú negatívne komentáre o neziskovkách. Akoby si neuvedomovali, že veľa tém, ktoré u nás neziskovky riešia, buď ten štát nerieši vôbec alebo ich sám neziskovkám posúva, lebo uzná, že to robia lepšie.

Či už hovoríme o Plamienku, ktorý pracuje s deťmi a smútkovou terapiou, o organizácii Návrat, ktorý sa venuje náhradnej rodičovskej starostlivosti či Nadácii Milana Šimečku, ktorá prináša vzdelávacie programy a supluje reformu školstva, ktorá stále neprebehla, až po združenia venujúce sa bezdomovectvu či migrácii.

Kalab nie je tento prípad, my sme do toho vstupovali od začiatku s tým, že je to naša dobrovoľná záležitosť. Ale ľudia, ktorí pracujú v neziskovkách, majú osemhodinový pracovný čas väčšinou len na papieri. Za svojou prácou často nedokážu zavrieť dvere. Ich činnosť je závislá na grantoch, žijú vo finančnej neistote.

Nehovoriac o tom, že partneri a partnerky ľudí pracujúcich u nás v treťom sektore, musia byť tí lepšie zárobkovo činní, aby vôbec dostali nejakú hypotéku a mohli slušne žiť.

Podobne je to u nás pri učiteľoch…

Učiteľ by mal byť ten, čo je v jednej z najvyšších platových tried, avšak u nás z učiteľského platu dokážete len ťažko uživiť rodinu, a ak ste učitelia obaja, je to priam nemožné. Nehovoriac o asistentoch učiteľov, nebodaj o liečebných pedagógoch, to je úplne prehliadané povolanie, a pritom tak veľmi potrebné. Problém však je aj to, ako vyzerá naše vzdelávanie. Máme mnoho skvelých učiteľov, no často robia mnoho vecí nad rámec, vo voľnom čase, lebo škola ich na to jednoducho nepripraví.

Časť štúdia si pôsobila v Dánsku, Prahe, v Helsinkách si absolvovala stáž v najväčšom inštitúte celoživotného vzdelávania vo Fínsku. Čo a kde ťa zaujalo v oblasti vzdelávania?

Pristavila by som sa pri Škandinávii, ktorú milujem a vrátila sa ešte k otázke o učiteľoch. V Helsinkách sa v čase, keď som tam bola, hlásilo niekoľko tisíc ľudí na štúdium pedagogiky. O prácu učiteľa je tam obrovský záujem, táto práca je aj adekvátne dobre platená, učitelia dokonca v prípade potreby dostávajú aj štátom pridelený nájomný byt. Keď tam poviete, že sa venujete vzdelávaniu, ľudia sú nadšení. Vidieť, že vzdelávanie je pre nich absolútna priorita.

Veľmi ma ovplyvnil rok v Dánsku, kde som študovala na Folk High School Hojskole Ostersoen. Navštevovali ju študenti, ale aj dospelí ľudia po práci alebo seniori. Škola ponúkala okrem polročného kurzu Európskych štúdií, ktorý som absolvovala ja, napríklad aj rôzne dvojmesačné záujmové kurzy.

Každý z môjho ročníka mal svojho mentora, ktorý nesledoval ani tak to, aké sú moje študijné výsledky, ale skôr ako sa po skončení školy hodlám vrátiť do bežného života, ako sa cítim, čo ma baví, trápi a podobne. Neboli sme hodnotení známkami, mali sme slobodu v dochádzke, a fungovalo to.

Rada spomínam na jednu z vecí, ktorá ma vtedy ako 20-ročnú dosť šokovala. V rámci školy sme mali aj školský bar. Bola v ňom chladnička plná alkoholu a my sme sa tam sami obsluhovali, a potom platili do kasičky.

Keď som prvý týždeň videla, ako si dánski spolužiaci vybrali fľašu, presne si v centimetroch odmerali „veľkosť“ shotu a podľa toho zaplatili, bola som v šoku. Nedokázala som si to preklopiť na slovenskú realitu, že nemáte formálne hranice, nemáte kontrolu a napriek tomu dokážete dodržiavať pravidlá.

Tá sloboda so sebou niesla veľkú zodpovednosť. Ako študenti sme si sami sformulovali pravidlá, ktoré budeme na škole dodržiavať, ale aj sankcie, ak ich nedodržíme. Samozrejme, v škole bol pedagogický zbor a bolo ho tam pomerne štedro, ale v takýchto procesoch boli skôr ako poradný orgán, nie výkonná moc.

Andrea Kutlíková Meet the Heroes
Foto: Šimon Šiplák

Máš skúsenosť aj s fungovaním základných škôl v zahraničí?

V Dánsku majú napríklad od prvej triedy na základnej škole zavedený predmet kritické myslenie. Žiaci sa učia viesť oxfordské debaty, zastávať iný názor ako ten, ktorý v skutočnosti majú. Podľa mňa až vtedy, keď sa človek vžije do kože človeka s iným názorom, často pochopí pohľad inej strany. Toto sa dá aplikovať aj na rôzne témy, ktoré delia spoločnosť. Začať s kritickým myslením nestojí veľké peniaze a som veľmi rada, že sa tomu aktuálne ide venovať aj nová reforma vzdelávania.

Myslím si, že také školy u nás aj fungujú a ďalšie vznikajú, existujú skvelí učitelia. Výbornú prácu robí Inštitút pre aktívne občianstvo s programom Školy, ktoré menia svet. Práve oni organizujú pravidelne konferenciu, kde sa stretnú učitelia zo štátnych škôl, ktorí sú zodpovední za malé-veľké revolúcie. Popri všetkej tej frustrácii, ktorú za posledné roky viacerí máme, je skvelé vidieť a vedieť, že tu máme mnoho ľudí, ktorí dokážu robiť bravúrne veci.

Vráťme sa ešte k škôlke, ktorú založila tvoja sestra. Ide o škôlku s rešpektujúcim prístupom, úzkou spoluprácou s rodičmi a celou komunitou. Okrem toho je vaša škôlka inkluzívna. Čo to presne znamená?

Do našej škôlky chodilo dieťa s cukrovkou, poruchou sluchu, s cystickou fibrózou aj s Downovým syndrómom. Aktuálne máme v škôlke aj dieťa s autizmom a epilepsiou. Zistili sme, že mnohé znevýhodnenia sú bez problémov aplikovateľné do kolektívu, len ich treba spoznať. Naša škôlka nie je zaradená v systéme škôlok, tým pádom môžeme mať širšie pravidlá fungovania.

Tak, ako môže mať dieťa s nejakým znevýhodnením svoje výkyvy, rovnako ich vie mať aj ktorékoľvek iné „zdravé” dieťa. Málokto si uvedomí, že každý si so sebou niečo nesieme. Niekto môže mať dieťa z rozvedenej rodiny, iné dieťa môže mať rodičov, medzi ktorými to nefunguje, ďalšie mohlo niekoho stratiť a na dieťati sa to veľmi odráža. To, že si prechádza náročným obdobím, môže urobiť v triede omnoho väčšie „rošambo“ ako malý cukrovkár a preto potrebuje podporu a prijatie.

Myslím si, že keď deti, ale aj my dospelí vyrastáme v rôznorodosti, sme citlivejší nielen na rôznosti iných, ale aj na tie svoje, ktoré si všetci nesieme. Veľmi sa snažíme, aby naša škôlka bola pre deti bezpečným priestorom na vyjadrenie emócií a ich bezpečné citlivé a najlepšie možné riešenie s ohľadom na celý kolektív.

Jedna z podmienok, s ktorou sa neviem zo skúsenosti stotožniť, je, aby mali všetci učitelia pedagogické vzdelanie. Máme pani učiteľky s pedagogickým vzdelaním a máme aj bez neho, no nemám absolútne pocit, že absolvovaná pedagogika je automaticky záruka kvality. V slovenských pomeroch určite nie.

Čím si v škôlkach a v školách na Slovensku prechádzajú rodičia s deťmi so znevýhodnením?

Myslím si, že na Slovensku funguje stále viac a viac miest, ktoré sú otvorené rôznorodosti. Je pravda, že veľmi často rôzne neštátne zariadenia suplujú to, čo nedokážu štátne inštitúcie poskytnúť možno aj kvôli zákonom. Treba si však uvedomiť, že často ide o súkromné zariadenia, ktoré si nemôže dovoliť každý. Inde vo svete je bežné, že dieťa so zdravotným znevýhodnením je súčasťou vzdelávacieho systému.

Na Slovensku sa rodičia zdravotne znevýhodnených detí od mala stretávajú s neprijatím. Kamkoľvek prídu, stretnú sa s odmietnutím. Počúvajú: „My nemôžeme vaše dieťa prijať, nemôžeme si to vziať na zodpovednosť.” Často je to však o tom, že keby to skúsili, pravdepodobne by to išlo. Samozrejme, vyžaduje si to viac práce, energie a niekedy aj prípravy.

Minulý rok bola v parlamente diskusia o možnosti, aby homeschooling mohol zahŕňať aj vyššie ročníky, dobrovoľne, ak to niekto tak chce. Vznikla veľmi prudká debata a veľa poslancov bolo proti s odôvodnením, že deti by týmto vzdelávaním nedosahovali potrebné štandardy.

Paradoxom je, že im vôbec nevadí, ako všetky deti s hoci aj minimálnym znevýhodnením sú na Slovensku na homeschoolingu povinne. Rodičia by pritom s nimi nechceli byť stále doma, my ich však nútime vzdať sa práce, lebo im nedovolíme vstúpiť do nášho vzdelávacieho systému. Týmto by sme sa podľa mňa mali spoločensky zaoberať konečne viac.

Aká je príprava vašej škôlky na príchod rôznorodej skupiny detí?

Inklúzia je super potrebná vec, ale aby fungovala, prostredie škôlky alebo školy sa na to vždy musí pripraviť. My ako súkromné zariadenie vieme o vlastných kapacitách, vieme, čo dokážeme, ale aj to, čo je už nad naše sily.

Pri všetkých deťoch sme vychádzali z komunikácie s rodičmi o konkrétnych potrebách. Pri dieťati s autizmom bol potrebný asistent. V našom prípade ho zabezpečili rodičia, ale možno nie všetci si ho môžu dovoliť. U iných detí, napríklad s cystickou fibrózou to bolo hlavne o väčšej čistote, pri Downovom syndróme špeciálna pripravenosť ani nebola potrebná.

Lieky, ktoré deti potrebovali, užívali doma. Veľakrát zdravotný stav detí nevyžaduje podanie lieku počas dňa, ale ten strach zo strany škôl tam aj tak často je. Napríklad deti s epilepsiou, hoci niektoré postihne epileptický záchvat raz za život, majú takmer nulovú šancu dostať sa do školy. Vedenie školy si to nevezme na zodpovednosť.

Veľmi vítam schválenie pôsobenia zdravotníckeho pracovníka na školách. Práve toto je riešením. Jasné, zabehnutie bude trvať dlhší čas a dnes sú finančné kapacity len na pár z nich, ale tento malý krok dokáže uľahčiť život mnohým rodičom detí s nejakým zdravotným znevýhodnením. Už len ten pocit, že ich šesťročnému prvákovi niekto bude môcť podať inzulín a oni kvôli tomu nebudú musieť behať do školy z práce, je veľmi oslobodzujúci.

Andrea Kutlíková
Foto: Šimon Šiplák

Odpovedáš viac optimisticky ako pesimisticky, poukazuješ na to, ako sa vecí robiť dajú, zažila si však moment, kedy ťa život na Slovensku frustroval do miery, že si uvažovala nad odchodom do inej krajiny?

Počas štúdia na vysokej škole som bola presvedčená, že určite budem žiť v zahraničí. Po skúsenosti z Fínska som si uvedomila, že sme na tom veľmi podobne s počtom obyvateľov, Fíni si tiež vo svojej histórii prešli ťažšími časmi, nemajú najlepšieho suseda… Možno to chce u nás viac času. Sama niekedy neviem, či je riešením odísť tam, kde to funguje lepšie alebo sa snažiť, aby napríklad malé „Fínsko” bolo raz u nás.

Myslím si, že pomalými krokmi sa veci dajú posúvať a veľa ľudí to robí. Musím sa však priznať, že minulý rok som bola najbližšie k aktívnemu premýšľaniu o tom, kam pôjdeme, ak neostaneme tu. Vražda pred Teplárňou bola obrovská tragédia, pre mňa však boli strašné tie tisícky absolútne nevhodných reakcií po nej od úplne bežných ľudí medzi nami. To bolo pre mňa veľmi desivé.

Vzhľadom na to, že môj syn je Róm, už nerozmýšľam za seba, ale často sa zamýšľam nad tým, ako sa bude na Slovensku vyrastať jemu. Žijeme si v našej bubline, ale ja vidím silné stereotypy, ktoré tu fungujú. V téme menšín som veľmi citlivá, ťažko beriem napríklad skrytý rasizmus a netoleranciu, ktoré sú na Slovensku podľa mňa veľmi silné a všade prítomné.

V Škandinávii by Adri zrejme nastúpil do preňho najbližšej školy. Predpokladám, že na Slovensku budeš zvažovať viac.

Aj keby sa mi dieťa narodilo alebo aj keby si neprešlo takou bolestivou stratou v ranom detstve, tak tým, že sa o vzdelanie hlboko zaujímam, by som výber školy vždy veľmi riešila. Mnohí si povedia, načo? Veď sme chodili do obyčajnej školy a prežili sme to.

Na druhej strane, ani my dnes nejazdíme na škodovke, ktorú sme mali v 93. roku len preto, že to vtedy bolo v pohode. Veci sa menia a reagujú na svoju dobu. Pre mňa nie je dôležité to, že Adri bude mať sedem krúžkov, ovládať tri jazyky a odrecituje mi niečo spamäti.

Dôležitý pre mňa je prístup ku študentom a pedagógom, hodnotové zakotvenie školy, bezpečné prostredie a že v nej vedú deti aj k citlivosti a vnímavosti sveta navôkol. Netvrdím, že toto môže zabezpečiť len súkromná škola, rovnako tak netvrdím, že žiadna štátna škola toto nespĺňa. Budem však venovať určitý dôležitý čas výberu a vzdialenosť od domu bude v mojom prípade jedno z menej podstatných kritérií.

Vzhľadom na svoj „balíček“, ktorý si môj syn nesie, môže omnoho citlivejšie reagovať na rôzne zmeny. Preto je pre mňa automatické riešiť jeho vzdelávanie skôr v komunitách s menším počtom detí. Veľmi rada by som ho zapísala na školu, kde nebudú len deti z majoritnej spoločnosti. Viem, že veľkú časť peňazí, ktoré Adri zdedil po svojich rodičoch, venujem na jeho vzdelanie.

Na Slovensku sa očividne musíme popasovať ešte s viacerými výzvami. Čo máš však na živote na Slovensku rada?

Mám veľmi rada Bratislavu, mesto, odkiaľ pochádzam a kde žijem. Mám rada, že tu každý každého pozná, ale tak príjemne, nie stiesňujúco. Keď sa prejdem mestom, stretnem za jednu prechádzku veľa známych tvárí. V tej našej komunite a v témach, ktorým sa venujeme, viem, že môžem hocikomu napísať. Človek len niečo nadhodí, opýta sa, či náhodou nevedia pomôcť a tí ľudia začnú okamžite vymýšľať, ako by sa to dalo, čo urobiť, ako to nakombinovať a rovnako tak to robíme my, keď niekto napíše nám. To je pre mňa veľká sila komunity.

Ľudia z neziskoviek sú naučení, že fungujú s minimom peňazí a dokážu aj z ničoho vydolovať maximum, nemyslím si však, že by to z dlhodobého hľadiska tak malo byť. Sú to často veľmi dôležité povolania, riešia kľúčové témy a nie je možné brať to ako charitu.

Zároveň si myslím, že stále sa na Slovensku máme v podstate dobre. Niekedy sa síce necháme zahrabať spoločenskou situáciou a tým, čo sa deje okolo nás, ale keď každý individuálne začneme lámať palicu, lepšie to nebude. Aj keď musím sa priznať, že tento rok mi typ motivačných vetičiek, že všetko zvládneme a spolu to dáme, už akosi nefungoval.

Andrea Kutlíková rozhovor pre Heroes
Foto: Šimon Šiplák

Aktuálny rok pre teba začal výnimočne aj pracovne, stala si sa novou riaditeľkou Nadácie Centrum súčasného umenia a Ceny Oskára Čepana. Ako sa v tejto novej úlohe cítiš a čomu chceš ako riaditeľka venovať pozornosť?

Je zaujímavé prísť do organizácie a oblasti, ktorá je pre mňa trochu zmenou a môcť do nej priniesť to svoje. Páči sa mi, že Cena Oskára Čepána pravidelne otvára rôzne spoločenské témy a reaguje na dianie, ktoré sa v spoločnosti deje. Myslím si, že na Slovensku práve umelci vedeli vždy veľmi trefne zareagovať na rôzne spoločenské témy a udalosti.

Rovnako však vnímam, že si cena posledné roky prechádzala rôznymi výzvami a situáciami, na ktoré treba aj z dlhodobého hľadiska reagovať. Treba ich otvoriť a otvorene o nich diskutovať, nie štýlom „o nás bez nás”.

Posledný rok sme o čosi intenzívnejšie svedkami toho, že peniaze smerujúce na kultúru sú stále menšie, len za posledný rok bolo mnoho renomovaných projektov zo štátnych financií nepodporených, pre mnohé z nich to bolo likvidačné. Bratislavský samosprávny kraj po rokoch zrušil svoju dotačnú schému na kultúru, Fond na podporu umenia vyradil zo žiadateľov o štipendiá študentky a študentov. Pre nich je to pritom často jediný spôsob, ako si popri štúdiu vyhradiť čas na vlastnú tvorbu.

Som zástancom toho, že sa o veciach otvorene diskutuje a hľadajú sa riešenia. Som tiež zástancom osobnej debaty, pretože papier a status niekedy znesie naozaj veľa a potom ma vie celkom znechutiť, keď zdanlivo veľké vyhlásenia nezodpovedajú realite v praxi.

Tém, ktore by som chcela otvoriť, je mnoho a niektoré z nich otvoríme už počas sprievodných podujatí k výstave. Najbližšie nás čaká 19. marca komentovaná prehliadka výstavou a výstavu bude možné vidieť v bratislavskej Kunsthalle až do 15. mája. Verím, že sa na ňu príde pozrieť čo najväčšie publikum.

Je to pre mňa nová výzva, voči ktorej mám na jednej strane rešpekt a na druhej som na ňu úprimne zvedavá.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

deti meet the heroes školstvo spoločnosť umenie vzdelavanie