Ema Oriňáková: Nevynechávajme zdravotne znevýhodnených z debaty. Každý dokáže priniesť spoločnosti niečo dobré

Ema Oriňáková bola pri zrode psychologickej internetovej poradne pre mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením Dobrá Linka. Téma zdravotne znevýhodnených ľudí sa prelína s jej doktorandským štúdiom, ktorému sa v súčasnosti venuje. Zároveň pracuje ako psychologička v Centre špeciálno-pedagogického poradenstva. V budúcnosti si chce spraviť psychoterapeutický výcvik.

Rozprávali sme sa o problémoch ľudí so zdravotným znevýhodnením, o vyrovnávaní sa s vlastným hendikepom, ale aj o tom, ako lepšie spolu komunikovať. 

Boli ste garantkou Dobrej linky, psychologickej poradne pre ľudí so zdravotným znevýhodnením. 

Bola som vlastne koordinátorkou Dobrej linky. Mala som na starosti tím poradcov, ktorí viedli čet s klientmi so zdravotným znevýhodnením. Mojou úlohou bolo ich vzdelávať, ako to majú robiť. Súčasne som poradcom poskytovala intervíziu, vedenie a podporu, keď bol nejaký problém, s ktorým sa potrebovali poradiť.

Prečo ste si vybrali túto tému?

V IPčku – internetovej poradni pre mladých ľudí som začala pracovať ešte počas školy. Asi sa im páčil spôsob mojej práce s klientmi, pretože mi navrhli, či by sme poradňu rozšírili o klientov so zdravotným znevýhodnením. Všimli sme si totiž, že sa na poradňu často obracajú aj ľudia so zdravotným znevýhodnením.

Tam sú však určité špecifiká najmä v oblasti komunikácie. Nevidiaci napríklad potrebujú pri komunikácii cez počítač mať niektoré veci inak upravené a nepoužívali sme ani posunkový jazyk pre ľudí so sluchovým znevýhodnením. To sa postupne na Dobrej linke zmenilo, takto sme sa chceli priblížiť všetkým.

To, že som si vybrala túto parketu, vychádza najmä z toho, že sama mám telesné postihnutie a vždy som chcela pomáhať ľuďom a byť tu pre nich nejakým spôsobom užitočná. Vyplynulo z toho, že pôjdem študovať psychológiu.

Mojou túžbou bolo pomáhať ľuďom so zdravotným znevýhodnením nachádzať cestu. Aj keď máme hendikep, akýkoľvek, neznamená to, že nemôžeme viesť plnohodnotný život. Možno je štartovacia čiara v niečom náročnejšia, ale to neznamená, že nemôžeme žiť naplno v rámci možností, aké máme. Aj ja som počas detstva a puberty hľadala odpovede, ako mám vlastne naložiť s hendikepom. Prijatie hendikepu je proces a výzva.

Ako to myslíte?

Hendikep vnímam ako určité obmedzenie, na ktoré sa však dá pozrieť z druhej strany ako na dar. Každý deň si uvedomujem, že sa môžem naučiť prekonávať limity a samú seba v rámci svojich možností. Behať maratón síce nepôjdem, ale zistila som, že limity sú často len v hlave. Človek môže mnohé dokázať a mnohé v sebe objaviť aj vďaka tomu, že ten hendikep má.

Veľakrát som si povedala, že keby som nemala postihnutie, možno by som nebola teraz tam, kde som. Hendikep ma sformoval tak, že som silnejšia.

Zdraví ľudia, ktorí sa nestretávajú s ľuďmi so zdravotným znevýhodnením, majú často obavy či predsudky. Sme normálni ľudia, ktorí majú svoje sny, plány, chceme mať rodiny, prácu, vlastné bývanie a tak ďalej.

Ako sa ľudia vyrovnávajú s hendikepom?

Každý po svojom. Veľmi pomáha podpora v rámci rodiny, to je primárny základ, ktorý pomôže vybudovať zdravé sebavedomie, aj keď má človek hendikep. Každý má svoje barličky, napríklad ešte priateľov alebo vieru.

Mne pomohlo, že som to mohla pretransformovať do požehnania, pozerám sa na to ako na dar. Rozmýšľam, čo môžem z toho vyťažiť. Snažím sa na to pozerať s ľahkosťou a humorom. Nevnímam to ako bremeno, ktoré si teraz musím strpieť.

Áno, je to náročné, to nikto nepopiera, snažím sa to zobrať ako fakt. Dobre, mám to, ale zároveň to nie je niečo, čím som, a to je rozdiel. Nie som hendikep, ja hendikep mám. Idem s ním žiť a pracovať s tým, že je to z nejakého dôvodu. Čo s tým môžem urobiť, aby som mohla byť užitočná? Nielen sebe, aby som mala spokojný naplnený život, ale čo môžem urobiť pre druhých?

Čo najčastejšie trápi ľudí so zdravotným znevýhodnením?

Možno sú to práve predsudky a bariéry, či už sociálne alebo komunikačné. Prostredie nám nie je prispôsobené. Stále treba rozmýšľať, ako sa môžeme niekam presúvať, napríklad či si je kam sadnúť, ak nás čaká veľa schodov a podobne.

Osobitná téma je samostatnosť. Mnoho ľudí so zdravotným znevýhodnením chce samostatne žiť, ale nemajú na to podmienky. Mám pocit, akoby sa u nás automaticky rátalo s tým, že človek so zdravotným znevýhodnením bude závislý na rodičoch do konca života.

Samostatnosti napomáhajú aj osobní asistenti, ale to je tiež proces, v ktorom potrebujete vypísať milión papierov a dokazovať svoj zdravotný stav.

Problém je tiež nájsť si prácu. Chceme pracovať, ale spoločnosť má obavy, aj keď nie sú explicitne vypovedané. To všetko je prepojené so samostatnosťou. Samostatnosti a nezávislému životu výrazne napomáha aj to, ak človek má možnosť mať pravidelný príjem.

Samostatná kapitola sú ešte partnerské vzťahy. Často je to o tom, že ľudia s postihnutím si neveria, či už vzťah ešte len chcú alebo už sú v ňom.

Ak to zhrniem, naše trápenia a túžby sú úplne rovnaké ako u zdravých ľudí, len sú u nás prítomné rôzne bariéry. Sú inštitúcie, školy a miesta, kde to funguje a kde to nefunguje, ale je to proces. Nastavenie by sa malo zjednotiť a potom sa to začne meniť aj na vyšších úrovniach.

Čo sú hlavné komunikačné bariéry?

Spoločnosť by sa nemala báť mať otvorenú myseľ a mala by dať šancu aj nepoznanému, teda tomu s čím nemáme skúsenosť. To, že je niečo trochu iné, neznamená, že je to horšie. Keď už ľudia tú skúsenosť získajú, zistia, že sa nemajú čoho báť.

Často používam humor, hlavne keď vidím, že má niekto obavy a nevie, čo môže povedať a čo nie. Vtedy pomáha, keď my s hendikepom spravíme prvý krok a sami začneme komunikovať. Mnohokrát je to o strachu z toho, že ľudia s postihnutím nebudú prijatí, vtedy sa zvyknú izolovať. Niekedy je potrebná odvaha vyjsť z komfortnej zóny a prelomiť ľady. Niekedy je dobré priamo povedať, čo potrebujem. Človek chce pomôcť druhému s hendikepom, ale nevie ako. Je dobré vedieť to pomenovať.

Zdá sa mi, že ľudia so zdravotným znevýhodnením sú v živote húževnatejší. Ako to vnímate vy?

Niekedy musíme vynaložiť viac úsilia, aby sme niečo dosiahli. U ľudí s hendikepom vnímam obrovskú chuť do života. Chcú žiť naplno, dosiahnuť svoje ciele a túžby.

Sú tu dva tábory. V jednom je veľa ľútosti, čo nie je dobré. Ľútosť je emócia, ktorá nepomáha k tomu, aby sa človek posúval dopredu. Skôr oslabuje. Ľuďom s hendikepom treba ukázať, že sú vnímaní rovnocenne.

Pre mňa boli veľkou motiváciou moji súrodenci, ktorí sú zdraví. Mám sestru dvojča a brata, ktorým som sa chcela vyrovnať. Keď som sa učila samostatne chodiť, brat si sadol na môj vozík a ja som išla okolo neho a on ma povzbudzoval. Šli sme okolo ulice a keby nás sledoval niekto nezainteresovaný, tak si povie, čo to ten chlapec robí.

Ako je to s ľútosťou?

Ľudia s hendikepom nepotrebujú ľútosť, ale to, že im dáte dôveru v ich schopnosti. Pomôže im to rozvíjať talenty a silné stránky. Samozrejme, latku treba nastaviť primerane, ale treba podporiť a stimulovať rozvoj človeka. Každý má nejaké slabé, ale aj silné stránky, ktoré zostanú neobjavené kvôli tomu, že sa títo ľudia podceňujú.

Rodič sa o dieťa s hendikepom stará často až s opičou láskou, čo je prirodzené, ale nepomáha to. Títo ľudia často nemajú žiadne právomoci rozhodovať sa. Samostatnosťou ale dáte človeku najavo, že veríte v jeho schopnosti. Denné rozhodovania, aj tie najmenšie kroky, od možnosti obliecť si, čo chce, pomôže, najmä ak ide o rodiča. Mladý človek si formuje identitu aj tým, ako sa prejavuje, čo platí aj pre obliekanie. Rodičovi sa môže uľaviť, keď zistí, že môže dať svojmu dieťaťu slobodu a voľnosť.

Počas pandémie sa začalo veľa hovoriť o jej dopadoch na duševné zdravie. Ako pandémiu a lockdowny vnímali ľudia so zdravotným znevýhodnením? Bolo to niečo nové alebo niečo, s čím sa vlastne stretávajú každý deň?

Neviem, či mám presnú odpoveď, povedala by som, že to bola náročná situácia pre každého.

Deti a mladí ľudia bez ohľadu na zdravotný stav zostali zavretí doma a nemali možnosť rozvíjať sociálne kontakty, čo spôsobilo veľkú psychickú záťaž. Nemyslím, že by bol markantný rozdiel v tom, kto to ako znášal. Objavilo sa množstvo úzkostného prežívania a sociálnych fóbií, čo sa znásobilo tým, že sme nemali možnosť kontaktu. Sociálne siete nám nejakým spôsobom pomáhali, ale osobný kontakt nenahradili.

To isté potrebujú ľudia s hendikepom a možno ešte o to viac. Potrebujú kontakt s bežným svetom, no často nemajú toľko príležitostí. Veľa ľudí s hendikepom je izolovaných doma bez možnosti ísť von.

Priznám sa, že mi debaty o ľuďoch so zdravotným znevýhodnením prekážajú. Jednak, väčšinou v debate nie sú zastúpení, a tak sa bavia o nich “zdraví” ľudia. Z jednej debaty o zamestnávaní ŤZP ľudí som mala pocit, že sa debatujúci rozprávajú akoby o ohrozenom druhu vtáčikov, ktoré vlastne zachraňujú. Na záver sa všetci mentálne potľapkali, za to, akú veľkú vec robia. Ako vy vnímate verejné debaty o problémoch zdravotne znevýhodnených?

Zastúpenie ľudí so zdravotným znevýhodnením by tam malo byť. Pre zdravého človeka je ťažké pochopiť, aké je to mať zdravotné postihnutie, skúsenosť je neprenosná. Keď nedáte hlas tomu, koho sa to týka, je to ako mlátenie slamy do prázdna.

Je veľa zdravých ľudí, ktorí sa tejto problematike venujú a tú skúsenosť majú. Keď už sa robia zmeny alebo diskusie, je vhodné, aby sa pozývali aj ľudia, ktorých sa to týka. Keď chcem spraviť niečo, čo bude šité na mieru danej skupine, tak sa ich musím opýtať, čo chcú.

Je to o tom byť komunikačným rovnocenným partnerom. Keď pozvete človeka, ktorého sa to týka, potom vníma, že ho považujete za rovnocenného partnera, čo je gro prístupu. Vždy sa poteším, keď vidím debatu s touto témou, kde sme v zastúpení aj my.

Bude sa niekedy segregácia považovať za čudnú?

V tomto som večná optimistka. Verím v dobro človeka. Keby sme nemali ideály, ktoré chceme v živote dosiahnuť, tak by nás to nemotivovalo zlepšovať sa ako spoločnosť. Dúfam, že to bude stále lepšie a lepšie.

Stále sú problémy, nič nie je ideálne, ale musíme sa približovať k tomu, v čo veríme, lebo to má zmysel. Verím, že nato tu sme. Máme dar života, rastieme a učíme sa na pozitívnych aj negatívnych skúsenostiach, čo nás posúva. Keby som nevidela zmysel v tom, čo robím, tak sa tomu nevenujem.

Aj malý krok je veľký úspech. Nemusí to byť o tom, že ideme teraz robiť veľké zmeny, to sa ani nedá. Je to o malých postupoch, ktoré k tej zmene dovedú. Nedá sa spraviť zázrak, že zrazu sa tu budeme na seba pozerať úplne bez predsudkov. K inšpirácii mi stačí, keď vnímam pozitívne príklady toho, že sa to dá, či už v škole, v práci a všetko to spolu funguje. Nemusíme všetko dosiahnuť hneď a absolutisticky.

Čo môžeme v bežnom živote urobiť, aby sa ľudia so zdravotným znevýhodnením v našej spoločnosti cítili lepšie?

Stačí byť ľudský a prirodzený. Prihovoriť sa a pokojne sa priznať, že s niečím nemám skúsenosť a nebáť sa opýtať. Komunikácia je základ všetkého, aby sme boli k sebe ako ľudia bližšie. Keď nekomunikujeme, vytvárame si predstavu, a tá začne vytvárať v hlave bariéru – čo povedať, nepovedať, pomôcť, nepomôcť. Keď si nie som istý, tak sa opýtam.

Stačí nás brať ako rovnocenných partnerov do komunikácie a nerobiť rozdiely. Každý človek má hodnotu, už len tým, že sa narodí. Nemusíme ju získavať, už ju máme. Dôležité je postupne sa formovať a učiť.

Často si myslíme, že si musíme hodnotu nejako zaslúžiť, ale to tak nie je. Snaha o dokonalosť je utópia, dokonalosť neexistuje. Sme dokonalí už teraz, aj keď si myslíme, že nie sme. Sme dokonalí v nedokonalosti, akú máme, nikto nie je bez chyby. Každý môže priniesť spoločnosti niečo dobré, treba mu v tom nechať šancu.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

psychické zdravie psychológia zdravotne znevýhodnení