Lenka Víchová patrí k popredným slovenským a českým ukrajinistom. Je redaktorkou magazínu Ukrajinský žurnál, spoluorganizuje Festival ukrajinského filmu v Prahe, ako odborníčka sa v médiách vyjadruje na tému rusko-ukrajinských vzťahov a v Českej televízii komentuje aktuálne dianie na Ukrajine.
Ukrajina je dnes v de facto vojnovom konflikte s Ruskou federáciou. Na Slovensku a v Česku však najmä od vrcholových politikov počúvame rozpoluplné vyjadrenia na adresu tohto konfliktu. Ako to vnímate?
Nenazývame veci pravými menami, schovávame hlavy do piesku a čakáme, že tento problém za nás vyrieši niekto iný. Mali by sme si uvedomiť, že otázka slobodnej a nezávislej Ukrajiny je hlboko európskym a tým pádom i našim problémom.
Moskva už od začiatku vojny proti Ukrajine jasne tvrdí, že nebojuje proti Ukrajine, ale na Ukrajine proti západnej civilizácii. Ako ukrajinistku ma to pokrytectvo a strach našich politikov trápi, pretože už piatym rokom „v priamom prenose“ sledujem, ako Ukrajinci pochovávajú svoje deti.
Ako občianku EÚ ma to ponižuje. Priala by som si vidieť politikov s víziou. Nielen takých, ktorí nám rozprávajú o ekonomických záujmoch, ktoré o pár rokov ani nemusia byť relevantné.
Záblesk takejto vízie o bezpečnej a slobodnej Európe zaznel nedávno v prejave Donalda Tuska v ukrajinskom parlamente. Nepovedal nič nového. Len vložil tzv. doktrínu ULB do dnešného kontextu. Ide o koncepciu poľskej východnej zahraničnej politiky, ktorú presadzovali Jerzy Giedroić a Juliusz Mieroszewski, a ktorá se týkala pochopenia toho, že bez slobodnej Ukrajiny, Bieloruska a Litvy nebude ani slobodné Poľsko.
A my predsa nemôžeme dúfať, že si udržíme slobodu, ak okolo nás budú neslobodné krajiny.
Čím to je, že našu spločnosť stav na Ukrajine príliš nezaujíma?
Tento strach a nerozhodnosť nie je len problémom našich politikov. Skúškou neprešli ani naše médiá. Nie je deň, aby sme nepočuli, že Ukrajina bojuje s proruskými separatistami. Po piatich rokoch vojny už predsa veľmi dobre vieme, že to nie je vnútorný konflikt.
Že Ukrajina bojuje s Ruskou federáciou, ktorá síce využíva miestne obyvateľstvo okupovaného Donbasu v boji proti Kyjevu, ale to neznamená, že proti ukrajinskej armáde stoja miestni roľníci alebo baníci. Máme strach. Nechceme byť súčasťou vojny. Ale to nechcú ani Ukrajinci. Vojna k nim prišla bez pozvania.
Sú naše aktivity a pomoc Ukrajine dostatočné?
Ukrajinci by si, samozrejme, priali, aby postoje našich politikov boli jednoznačnejšie a konanie voči Rusku tvrdšie. Česko a Slovensko by mohli urobiť viac, ale verím, že Ukrajina nezabudne na to, ako Česká republika pomohla s liečbou zranených z Majdanu, ako dnes české humanitárne organizácie rekonštruujú školy a škôlky v Donbase. Mimochodom, deti v Donbase poznajú českú vlajku a vedia, že je to vlajka priateľov Ukrajiny.
Ukrajinci nezabudnú ani na to, ako im Slovensko pomohlo s reverzom plynu. A to bola obrovská pomoc, pretože plyn pre Ruskú federáciu nie je komodita, ale zbraň, ktorú používa proti Ukrajine.
A aj keby si Ukrajinci dokázali predstaviť väčšiu podporu, je na mieste spomenúť, že Ukrajina pred sto rokmi neustála svoj boj za nezávislosť predovšetkým preto, že nemala silných spojencov. Nemala žiadnych spojencov. Táto prehra ju v 20. storočí stála približne 16 miliónov mŕtvych.
Ukrajina si v priebehu 20. storočia prešla peklom represií, hladomorov a vojen. Tým chcem povedať, že naša neaktivita má svoje dôsledky. Aj keď história nepozná žiadne „keby“, tak je dobré zamyslieť sa, či by bez okupácie Ukrajiny bola možná aj okupácia Československa. Každopádne, dnes Ukrajina spojencov má a to ju posilňuje.
Čo Ukrajina reálne potrebuje?
Ukrajina nám vysiela signály, ktoré buď dobre nepočujeme, alebo nechápeme. Keď sa pred časom niekto spýtal prezidenta Ukrajiny Petra Porošenka, ako a čím by mohla stredná Európa pomôcť Ukrajine, Porošenko odpovedal tým, že sa sama udrží. Pretože ak padne pod váhu populizmu, ruských peňazí a ich agentúry aj stredná Európa, Ukrajina sa ocitne v obkľúčení.
Ukrajinci s veľkou obavou sledujú vývoj v strednej Európe a ničenie jednej inštitúcie za druhou. Pretože pred vojnou na Ukrajine prebiehali podobné procesy. Rusko nezaútočí na silného protivníka, počká si, až sú inštitúcie oslabené, armáda zničená, bezpečnostné služby prešpikované agentmi. A presne v takomto stave bola Ukrajina v roku 2013.
Myslíte si teda, že podobný scenár ako na Ukrajine je realistický aj na Slovensku a v Česku? Pobaltské krajiny a Poľsko hrozbu vnímajú. Na Slovensku je skôr taká klíma, akoby sa nás to netýkalo a akoby Ukrajina ani nebola naša susedná krajina.
Nepredpokladám, že v blízkej budúcnosti by na Slovensko mohli prísť ruské tanky ako na Donbas. Dá sa dokonca povedať, že Slovensko a Česko čelia iným bezpečnostným problémom ako napríklad Poľsko. Ale táto vojna má rôzne podoby a bojuje sa v nej rôznymi zbraňami. O suverenitu neprídeme len stratou kontroly nad naším územím, ale aj stratou kontroly nad politickou alebo ekonomickou elitou alebo nad informačným priestorom.
Čím to podľa vás je, že niektorí politici a ľudia inklinujú viac k slovanským „bratom“ Rusom a nemajú prakticky žiaden vzťah so slovanskými „bratmi“ Ukrajincami?
Chýbajú nám odborníci, ktorí by nám dokázali objasniť konanie Moskvy – aj keď rusistov máme dosť. Ešte pred niekoľkými rokmi sme informácie o Ukrajine dostávali cez Moskvu, v lepšom prípade cez Varšavu. Bežný občan nepozná rozdiel medzi Ukrajincom a Rusom, tak jednoducho inštinktívne vyberie toho silnejšieho. Že následujúcou obeťou može byť on sám, si nepripúšťa.
Vo formovaní zahraničnej politiky nemáme dlhú tradíciu, veď celé desaťročia ju za nás formoval niekto iný. Mali by sme sa vážne zamyslieť nad tým, či máme vôbec nejakú zahraničnú politiku. A ak áno, prečo je tak dobre pred občanmi utajená.
Tento smutný stav je, bohužiaľ, vidieť i vo vzťahoch s bývalými satelitmi ZSSR. Vždy vo mne vyvoláva smutný úsmev, keď počujem niektorých našich politikov raziť myšlienku, že by sme mohli byť mediátorom medzi Rusmi a západom. Veď my, naopak, potrebujeme pomoc západu, aby sme ustáli vyjednávanie s Moskvou.
A rovnaké je to aj s interpretáciou dejín. Ivan Gabaľ trafil do čierneho, keď pri príležitosti päťdesiateho výročia sovietskej okupácie napísal, že ešte doteraz sme neboli schopní vygenerovať inú než komunistickú interpretáciu 68. roku. Pokiaľ nie sme schopní pozrieť sa na naše vlastné dejiny inými očami, než ktoré nám ponúkli komunisti, aký je náš pohľad na dejiny iných národov?
Práve preto je pre nás ľahšie uveriť, že Krym bol vždy ruský, že Ukrajinci nie sú národ a že Ukrajina vlastne neexistuje. A snáď úplne najjednoduchšie je otvoriť konzervu banderizmu. Tiene horúceho leta videl každý, takže predstavu o banderovcoch má jasnú.
(Pozn. redakcie: banderovci bol pôvodne neoficiálny názov jedného z krídel Organizácie ukrajinských nacionalistov vedených Stepanom Banderom – nepresný a ukrajinským odbojom nejednoznačne príjmaný názov Ukrajinskej povstaleckej armády, bojujúcej za slobodný ukrajinský štát. V antiukrajinskej propagande sa tento termín využíva ako hanlivé označenie pre Ukrajincov, sugerujúci ich sklon ku krajnej pravici a údajnému kolaboranstvu.)
Nakoniec sa dostaneme k tomu, že najväčším nebezpečenstvom pre Európu nebol Hitler, Stalin alebo dnes Putin, ale Stepan Bandera a Petro Porošenko.
Ako je to vlastne s ukrajinistikou na Slovensku? Spomínate, že je tu stále viac rusistov.
Keď som začala študovať ukrajinistku na Karlovej univerzite, koloval medzi slavistami taký vtip: Kto študuje ukrajinistku, nemá rozum a kto študuje rusistiku, nemá charakter. V tej dobe bolo skoro nereálne uplatniť sa ako ukrajinista. Dnes už je situácia úplne iná. A ja som veľmi vďačná slovenským aj českým ukrajinistom, ktorí svoje povolanie robili desaťročia do šuplíka. A som hrdá na tých ukrajinistov, ktorí sa nevyľakali z obrovského tlaku a postavili sa klamlivej propagande, ktorá bola a je súčasťou informačnej vojny.
Určite má zmysel študovať ukrajinistku a byť odborníkom na krajinu, ktorá je naším susedom. Je to krajina s viac než 40 miliónmi obyvateľov, rozlohou je najväčšia v Európe. Ale predovšetkým je to náš sused a my si musíme uvedomiť, že to, na ktorú stranu sa Ukrajina prikloní, ovplyvní aj našu situáciu a budúcnosť.
Z jednej strany ma teší, že svet zaujala estetika Majdanu a odvaha Ukrajincov, ale z druhej strany by som chcela povedať, že na Ukrajinu by sme sa mali začať pozerať pragmaticky. Prestať ju vnímať ako krajinu, ktorá nás oslabuje, ale ktorá nás môže, naopak, posilniť.
Ako a v čom nás môže Ukrajina posilniť?
Je zvláštne, ako západný svet a špeciálne Európa odmieta pripustiť fakt, že sa posledné európske impérium rúca a nedá sa zachrániť. Bojíme sa jeho rýchleho rozpadu, a tak ho kvôli „rovnováhe“ v Európe, kvôli krátkozrakosti či alibizmu konzervujeme už 100 rokov. Obávame sa, že zrúcaniny rútiacej sa Moskvy môžu zavaliť veľkú časť Európy.
Pravdou je, že v roku 1922 sa ruskému impériu podarilo reinkarnovať v jeho sovietskej podobe, ale cena, ktorú za to národy ZSSR aj národy strednej Európy zaplatili, bola príliš vysoká. Milióny obetí, hladomory na najúrodnejšej pôde v Európe, v našom prípade likvidácia elít a odsúdenie k stagnácii.
V snahe udržať malé štáty po rozpade Rakúsko-Uhorska sme právo na nezávislosť upierali národom Ruského impéria. Poľsko sa obávalo spojenectva Berlína s Kyjevom a zabúdalo na nebezpečnejšie spojenectvo Berlína s Moskvou.
Ani dnes si Ruské impérium s najväčším územím na svete a obrovským nerastným bohatstvom nevie samé seba predstaviť bez Ukrajiny. Ukrajina totiž plnila veľmi dôležitú rolu pri budovaní ruského impéria. Pokiaľ sa práve ona dokáže vymaniť z ruského vplyvu, može neutralizovať nebezpečenstvo, ktoré hrozí celej Európe. Kyjev má tiež potenciál vyvážiť Európu. Ak by sa v budúcnosti Ukrajina stala členom EÚ, hlas našich krajín by mohol byť posilnený o hlas Ukrajiny.
V médiách sa objavili informácie o potenciálnej utečeneckej kríze z Ukrajiny. Čo si o tom myslíte?
Myslím si, že k tomu nedôjde. Okrem toho by sme sa nemali pýtať na to, čo spravíme, ak k niečomu takému dôjde, ale skôr na to, čo máme robiť preto, aby k tomu ani nedošlo. Odpoveď je jednoduchá – posilniť Ukrajinu. Nepredať našu bezpečnosť za potenciálne zisky z Nord stream 2.
Ukrajinci upozorňujú na to, že ak nebude ukrajinské územie dôležité pre Rusko a EÚ ako tranzitér, môže sa na jeho území stať čokoľvek. Nesmieme dovoliť Rusku prekračovať ďalšie červené línie, nesmieme tolerovať porušovanie medzinárodného práva. Pretože medzinárodné právo buď je, alebo nie je. Ak neplatí dnes pre Ukrajinu, zajtra nebude platiť pre Slovensko.
Len nedávno sme tu mali výročie Majdanu, počas ktorého umrelo viac ako 100 ľudí, no vinníci stále nie sú potrestaní. Aká je nálada v ukrajinskej spoločnosti?
To, čo poznáme pod pojmom Majdan, skončilo len preto, že začala anexia Krymu a vojna na Donbase. Aktívna časť obyvateľov sa vtedy z Majdanu presunula na východ krajiny. Ako dobrovoľníci vstúpili do dobrovoľníckych jednotiek. Dnes je veľká väčšina z nich už v ukrajinskej armáde, prešla k paramedikom, ktorí dnes pomáhajú s evakuáciou zranených z frontovej línie.
Iní zásobujú ukrajinských vojakov všetkým možným aj nemožným. Od oblečenia a jedla až po terénne vozidlá. Speváci tam jazdia na koncerty, spisovatelia organizujú literárne večery. Dnes vám veľa ľudí môže povedať, že dobrovoľnícke hnutie ochabuje, ale to nie je dôsledok toho, že sa aktívna časť spoločnosti unavila, ale skôr toho, že sa potreby zmenili.
Ukrajinská armáda je na rozdiel od roku 2014 na takej úrovni, že nie je potreba zásobovať vojakov obuvou, spodnou bielizňou či jedlom. To je jedna stránka veci. Druhá spočíva v pochopení toho, že nielen vojna na Donbase je pre Ukrajincov predĺžením Majdanu, ale že Majdan už bol súčasťou rusko-ukrajinskej vojny. Rovnako, ako udalosti v Odese, Charkove a tak ďalej.
To, že vinníci nie sú dodnes potrestaní, Ukrajincov veľmi trápi, ale väčšina tých, čo nesú zodpovednosť za vojnu v uliciach Kyjeva, utiekla do Ruskej federácie a tí, ktorí zostali, odmietajú spolupracovať a svedčiť. Vyšetrovanie neuľahčuje ruský faktor, ktorý pravdepodobne zohral nemalú úlohu v tragických dňoch Majdanu. Rovnako ako faktor kolaborantov, ktorý ešte určitý čas zastávali významné funkcie v štátnej bezpečnostnej službe Ukrajiny aj v prokuratúre.
Napriek tomu všetkému z mojej vlastnej skúsenosti môžem povedať, že nehľadiac na obrovskú mieru kritiky a všadeprítomný pocit zrady a zúfalstva, ktoré priživujú opoziční politici a médiá, Ukrajina vyžaruje pozitivitu a vitalitu. Je to až zvláštne, že niečo podobné môžete cítiť v krajine, ktorá už päť rokov bojuje s oveľa silnejším nepriateľom, ale je to tak. Ukrajinci veria vo svoje víťazstvo a vo svoju pravdu a to im dodáva silu a nádej.
Aj v slovenských médiách koluje o Ukrajine stále množstvo dezinformácií, predovšetkým na pro-kremeľských konšpiračných weboch.
Konšpiračné weby by pre nás neboli tak nebezpečné, keby ruskej informačnej vojne nepomáhali aj iné faktory. Jedným z nich je príliv nebezpečne vysokého počtu nevzdelaných populistov, ktorí to so štátom nemyslia dobre. Ďalšie sú nepripravenosť našej politickej elity čeliť iným problémom než sú regionálne či sociálne, oslabenie našich inštitúcií a často aj neprofesionalita našich médií.
Primitívne fake news, ktoré sa dajú rýchlo odhaliť, nie sú zas až tak nebezpečné. Oveľa nebezpečnejšie je to, že naše štandardné médiá slepo preberajú ruské naratívy. Pozrite sa, s akou ľahkosťou skáču naše médiá na akúkoľvek návnadu, ktorá sa týka ukrajinského nacionalizmu, fašizmu, xenofóbie.
Alebo ako ľahko zamieňajú aktuálne a politické otázky s otázkami historickými. Aj keď je Ukrajina, čo sa týka xenofóbie a netolerancie k iným etnikám, hlboko pod európskym priemerom, v našich médiách tým začína a končí každá debata o Ukrajine.
Každý, kto pozná Ukrajinu, vie, že s etnickou a náboženskou netoleranciou Ukrajina nemá problémy. Ale kto u nás skutočne pozná Ukrajinu? Bohužiaľ, tí, čo o Ukrajine vedia len z médií alebo od kancelárskych stolov, sú, hoci nevedome a nechcene, mediátormi ruskej antiukrajinskej propagandy.
Vy ste redaktorkou Ukrajinského žurnálu – aký je jeho cieľ?
Ukrajinský žurnál je časopis pre Ukrajincov a vychádza v ukrajinskom jazyku. Jeho redakciu tvoria ukrajinisti a novinári z Česka, Slovenska, Poľska a Ukrajiny, ktorí sa zaoberajú Ukrajinou aj ako súčasťou strednej Európy. Prvotným cieľom nášho časopisu nebolo oslovovať majoritné obyvateľstvo, ale menšinu, aj keď periodicky vydávame špeciálne čísla v iných jazykových mutáciách. Od začiatku rusko-ukrajinskej vojny sa sústreďujeme najmä na aktuálne témy.
Dávajú médiá priestor aj vašim redaktorom a odborníkom?
Naši redaktori často komentujú udalosti na Ukrajine v domácich médiách. Hlavný redaktor Piotr Andrusieczko sa stal v Poľsku najlepším novinárom roku 2014 práve za články o Ukrajine. V tomto období pôsobil na Ukrajine ako korešpondent Gazety Wyborczej. Informoval z Majdanu, z Krymu aj z frontovej línie.
Naším problémom nie je to, že médiá nedávajú priestor ukrajinistom alebo znalcom Ukrajiny, ale v tom, že dávajú priestor komukoľvek. Že neberú zodpovednosť za informácie, ktoré posúvajú čitateľom a poslucháčom, celú váhu zodpovednosti prenechávajú práve im. Že sa držia zásad falošnej objektivity. Tých známych päť minút pre Žida a päť minút pre Hitlera.