Lucia Kleštincová: Je pre mňa dôležité, aby ženy po vstupe na rokovania neboli podprahovo považované za sekretárky

Som si vedomá tradícií, ktoré ma formovali, no nebojme sa ich spochybňovať, ak nefungujú.

18. 10. 2020

Monika Šuchová

Ako dievča chcela byť akvabela, neskôr generálna riaditeľka Organizácie spojených národov. Od túžby po práci v New Yorku na podporu ľudských práv žien žijúcich v Afrike sa napokon dostala do Bruselu. Venovala sa podpore digitalizácie a modernejšieho vzdelávania cestovného ruchu. V máji 2019 kandidovala do Európskeho parlamentu, napokon sa vrátila k svojej hlavnej priorite – Brexitu. Dnes je členkou tímu komisárky Heleny Dalli zodpovednej za politiku rovnosti. Pravidelne tvorí podcast Lights on Europe a v súčasnosti jej vychádza kniha sumarizujúca to najlepšie zo všetkých rozhovorov o Európskej únii. V rozhovore porozprávala o zmýšľaní Slovákov a Sloveniek, o tom, ako vníma rodovú rovnosť aj o problémoch EÚ.

Kde si študovala?

V Petržalke, v meste, v Ružinove a potom opäť v Petržalke. Som asi jedna z posledných generácií päťročných inžinierov na Ekonomickej univerzite. Študovala som medzinárodné vzťahy a popri tom som absolvovala množstvo stáží doma a vo svete.

Moja prvá práca bola vo firme poskytujúcej strategické poradenstvo pre investorov expandujúcich do strednej Európy – utvrdila ma v tom, ako ma baví rýchlo sa ponoriť do nepoznaných tém, prepájať oddelené svety a vytvárať nové príležitosti na expanziu.

Keď potom na London School of Economics vytvorili nový program na riadenie verejných politík, čo je niečo ako MBA, ale pre verejnú správu, vedela som, že to je presne ten chýbajúci kúsok môjho vzdelania. A dnes viem, že bez tej školy, a bez dverí, ktoré mi otvorila, by som nebola tam, kde som.

Neskôr som ešte študovala IT manažment na bruselskej biznis school – bol to výborný doplnok v čase, keď som sa zameriavala na elektronizáciu verejnej správy.

Čo si robila, keď si dokončila všetky tie školy? Nechýbal ti status študenta?

Po skončení londýnskej školy som sa vrátila na Slovensko riadiť tzv. projekty spoločenskej zodpovednosti zamerané na otváranie diskusie o uplatniteľnosti našich absolventov. Boli to krásne roky plné kreatívnej práce a zmysluplných spoluprác s cieľom lepšie prepojiť naše školstvo s potrebami trhu práce.

Jedným z hlavných zámerov bolo pritiahnuť viac talentov na technické odbory. A tak som sa aj ja viac ponorila do sveta vývoja e-government aplikácií vo firme, ktorá bola hlavným sponzorom tohto vzdelávacieho projektu. Postupne som si pretvárala svoje zameranie z takpovediac aktivistickej komunikácie a public affairs na biznis analytičku. Táto skúsenosť sa zišla aj neskôr. Začala som sa bližšie venovať špeciálne podpore žien a odbúravaniu bariér, ktoré ich brzdia od kariéry v IT.

Foto: Filip Kubík

Prečo si sa popri úspešnej kariére rozhodla odísť do Bruselu?

Podarilo sa mi spraviť výberové konanie do Európskej komisie. Po dvoch rokoch testovaní v konkurencii s desiatkami tisíc kandidátov z celej Európy som ani nedúfala, že by to vyšlo.

Keď sa mi ozval môj budúci prvý španielsky riaditeľ v roku 2013, že mám všetko nechať tak a do mesiaca ma čaká v Bruseli, vôbec som netušila, do čoho idem. Ale vedela som, že je to jedna z tých ponúk, čo sa neodmietajú. Že aspoň na chvíľu chcem ísť zažiť tú slávnu eurobyrokraciu zvnútra.

Na jednej strane milujem dynamickosť biznisu a voľnosť pri tvorbe vlastných projektov, a na druhej strane ma fascinuje možnosť vytvárať podmienky pre systémové zmeny, ktoré ovplyvňujú životy pol miliardy ľudí. Chcela som zažiť, ako sa tieto dva záujmy dajú zosúladiť do jednej kariéry.

Čím všetkým si musela prejsť, kým si sa dostala tam, kde si?

Na začiatku som pracovala na podpore digitalizácie a modernejšieho vzdelávania v cestovnom ruchu. Bola to éra, kedy firmy ako Airbnb otriasli celý sektor v základoch a európske politiky na to museli zmysluplne zareagovať.

Potom som sa presunula do sveta verejného obstarávania, kde som sa venovala elektronizácii tendrov a rozbehu špeciálnej stratégie na reformu obstarávania na Slovensku a v Čechách. Neskôr som sa stala politickou poradkyňou jedného z riaditeľov zodpovedných v Európskej komisii za politiky konkurencieschopnosti firiem pôsobiacich na našom vnútornom trhu.

Po referende o Brexite sa mojou hlavnou prioritou stalo práve riadenie procesu príprav, ktorým ako EÚ podporujeme pripravenosť našich firiem a občanov na odchod Veľkej Británie z EÚ.

Aké hlavné problémy teraz v práci riešiš?

Stále ten Brexit. Okrem toho som členkou tímu komisárky Heleny Dalli zodpovednej za politiky rovnosti. Našim cieľom je zabezpečiť, že na každú európsku politiku či legislatívu sa pozeráme aj cez prizmu dopadov na rôzne znevýhodnené skupiny.

Verím, že časom bude normálne nasadiť si tieto virtuálne okuliare. Presne tak, ako je to dnes normálne pri nazeraní na to, aké dopady má politické rozhodnutie na podnikateľov či našu planétu. No a okrem toho som počas celej mojej kariéry súčasťou rôznych pilotných projektov na transformáciu nášho pracovného prostredia – od využívania talentu mileniálov cez rôzne participatívne metódy práce až po hľadanie rovnováhy medzi faktami, hodnotami a politikou.

Ako vnímaš rovnosť príležitostí žien a mužov? 

V Európe máme šťastie, že sa táto téma za posledné roky stala oveľa väčšou prioritou. Vďaka líderkám na čele európskych inštitúcií aj našej pani prezidentke máme skutočne šancu posunúť sa v najbližších rokoch zásadne vpred. A to nielen v klasických “rodových” témach, ale aj v chápaní hodnoty diverzity pre našu spoločnosť.

Verím, že extrémne dôležitá diskusia o číslach dokazujúcich rozdiel v platoch či rozmer rodového násilia sa rozšíri aj o doteraz menej vnímaný kvalitatívny rozmer tohto problému. Napríklad o to, ako sa rovnaký prístup žien k príležitostiam pretavuje do fungovania našej spoločnosti, charakteru politickej diskusie a výsledkov, ktoré tvoríme.

Ako sa hodnoty ženskosti ako autentickosť, otvorená spolupráca či inkluzívnosť môžu stať skutočne konkurenčnou výhodou tých organizácií, čo sa odvážia začať fungovať inak, než bolo doteraz považované za normálne.

Foto: Filip Kubík

Považuješ sa za feministku? 

Závisí to od toho, ako toto slovo definuješ. Z mojej skúsenosti skôr rozdeľuje než spája. Každý z nás si zaň dosadzuje nejaký iný stereotyp či postoj.

Je pre mňa dôležité, aby ženy mali slobodu rozhodovať o svojom tele, vzťahoch a živote. Je pre mňa dôležité, aby mali rovnaký prístup ku kariérnym príležitostiam, vzdelaniu či investíciám do svojho biznisu. Je pre mňa dôležité nebyť pri vstupe na rokovanie podprahovo považovaná za sekretárku, nečeliť poznámkam o rozptyľujúcom oblečení či rumenci na lícach.

Nehovoriac o strachu, s ktorým sa každá dospievajúca žena musí naučiť žiť akonáhle začne chodiť sama po ulici, a ak aj nerieši priame fyzické nebezpečenstvo, komentárom na vzhľad sa určite nevyhne.

Kandidovala si do Europarlamentu. Prečo si sa rozhodla pre tak dôležitý krok?

Čiastočne aj kvôli tým rokom dennodenného kontaktu s občanmi a podnikateľmi, ktorých život sa Brexitom otočil o 180 stupňov. Všetci sme si mohli vytvoriť vlastný názor na diskusiu prebiehajúcu v Británii pred ich Brexit referendom.

Vnímajúc kvalitu diskusie o EÚ na Slovensku som sa nemohla len tak prizerať antibruselskej propagande a klamstvám, ktoré zabolia asi každého, kto pozná pravdu o fungovaní EÚ. Nehovoriac o atmosfére, ktorá bola na Slovensku po vražde Jána a Martiny.

No a v neposlednom rade k tomu prispel aj pocit nekonečnej trápnosti mojich odpovedí, keď sa ma kolegovia v Bruseli pýtali, čo Slovensko spraví s tým, že má ako čistý príjemca z EÚ zároveň najnižšiu účasť v eurovoľbách. Celé to bolo v čase masívneho nárastu extrémistov. Cítila som, že nech eurovoľby dopadnú akokoľvek, budem sa môcť pozrieť pokojne do zrkadla len vtedy, ak sa pokúsim prispieť do predvolebnej kampane s takou kvalitou komunikácie o EÚ, akú si zaslúži.

Pravidelne tvoríš aj podcast Lights on Europe. Ako a prečo vznikol? 

Podcast je jedným z plodov tisícok rozhovorov, ktoré som minulý rok absolvovala s občanmi o EÚ. Málokoho zaujímali moje názory na technologické či klimatické výzvy, na ktoré musíme hľadať spoločne riešenia. Každého však zaujímalo, prečo som vymenila biznis za byrokraciu, aké to je v Bruseli, či je pravda to a ono o eurokratoch a ako dosiahnuť, aby nás tam brali vážne. Preto som sa rozhodla pokračovať v týchto rozhovoroch cez podcast a priniesť viac ľudskosti do debát o bruselskej bubline, kariére a hlavne o ľuďoch a s ľuďmi v jej pozadí.

V tomto čase práve vychádza moja prvá kniha sumarizujúca to najlepšie z múdrosti koncentrovanej v polstovke rozhovorov, ktoré som spravila počas prvej sezóny podcastu. Verím, že bude krásnym darčekom a inšpiráciou pre všetkých, ktorým záleží na hodnotovom leadershipe pre Európu. Či už pre mladých absolventov štartujúcich svoju kariéru v medzinárodnom prostredí, alebo pre skúsenejších profesionálov, ktorí sú na rázcestí a rozmýšľajú, ako zostať autentickí v kariére, ktorá ľudí často núti ignorovať svoje najdôležitejšie životné hodnoty.

Nie sú to len rozhovory o princípoch leadershipu, kreativite či rovnosti. Moji hostia hovoria otvorene aj o tom, ako pretvorili zmysel svojho života po vyhorení, živote s plienkami či prežití výbuchu na bruselskom letisku.

Foto: Filip Kubík

Aké sú podľa teba najväčšie problémy EÚ? 

Tých je veľa. Otázkou je, či máme lídrov, ktorí ich dokážu riešiť. A či sme si všetci vedomí svojej zodpovednosti. Nie je to všetko o politikoch a tradičných lídroch, ale aj o našom živote v komunite, v rodine, v prírode či na schôdzi majiteľov bytov v paneláku.

Viac než ako podstata konkrétnych riešení ma zaujíma, kto a akým spôsobom ich dizajnuje. Ich vedomie a spôsob práce je jasný indikátor toho, či to riešenie má šancu fungovať dlhodobo a pre všetkých, ktorých zasiahne.

Pre množstvo oblastí nášho života máme výborné zákony. Problém je však v ľuďoch, ktorí ich majú komunikovať, rešpektovať a vymáhať. Na Slovensku sa tomu často hovorí, že problém je “v systéme”, ktorý sme my sami. Aj preto som sa od tvorby politík posunula viac k individuálnemu coachingu, facilitácii stretnutí a komunikačným projektom, ako napríklad rozhovory v mojom podcaste a YouTube kanáli. Verím, že to prispeje k snahe mnohých ľudí zdvihnúť naše kolektívne povedomie k väčšej otvorenosti, spolupráci a ľudskosti.

Čo by si odkázala slovenskej spoločnosti? Myslíš si, že Slováci žijú tradíciami, stereotypmi alebo že sú xenofóbni? 

Hovorí sa, že keď si v pohári džemu, nevidíš nálepku, čo má zvonku. Ak sú Slováci a Slovenky takí alebo onakí, som jednou z nich. Som si vedomá tradícií, ktoré má formovali a “softvéru”, ktorý sme si počas výchovy asi všetci podprahovo stiahli do svojho vedomia.

Je len na nás, či si uvedomíme, či funguje na to, čo sa s ním snažíme vytvoriť. Možno zistíme, že je zavírený, treba ho aktualizovať alebo kompletne vymeniť. Moje jediné prianie je nájsť odvahu klásť si tieto otázky a nebáť sa testovať riešenia, ktoré vo vašej komunite či regióne nemusia byť považované za bežné. Máme šťastie na nekonečno zdrojov – každý deň sa môžeme nanovo vydať na cestu celoživotného pretvárania toho, kým sme a aké zabehnuté vzorce správania a myslenia ovládajú náš život. Aj preto v poslednej dobe oveľa viac coachujem a mentorujem ľudí, ktorých inšpiruje môj príbeh a pohľad na hľadanie novej formy vyjadrenia svojho talentu.

Čo robíš, keď si chceš oddýchnuť?

Vypnem telefón a podľa toho, kde som, snažím sa prepnúť z hlavy naspäť do tela. Ak som Bratislave, idem na Draždiak, hrádzu, von s priateľmi či záhradkárčiť s rodinou. V Bruseli chodím behať do lesa, meditovať či jógovať v parku. Nepozerám seriály, skôr som závislá na videách rôznych liečiteľov, školiteľov, učiteľov. Testujem rôzne programy zo sveta osobného rozvoja a spirituality. A samozrejme, vyrábam pre vás ďalšie YouTube videá – od návodov na pestovanie paradajok na mestskom balkóne až po rozhovory s top európskymi líderkami.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

brexit europska unia rodova rovnost rovnost prilezitosti