Juraj Kunák: Stále rastie konzum a klesá kvalita oblečenia. Mesačne vyzbierame 200 ton textilu

Kvalitné veci vieme kúpiť aj v second hande, za dva roky ich posunúť a cyklus sa znova môže opakovať.

14. 10. 2020

Barbora Váradyová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Juraj Kunák študoval zahraničné právo, pracoval vo viacerých advokátskych kanceláriách, vo svojej práci vyhorel. Záujem o odpadové hospodárstvo ho inšpirovalo k založeniu občianskeho združenia Ekocharita Slovensko Slovensku. Kontajnery určené na zber použiteľného šatstva ročne zachytávajú okolo troch miliónov kilogramov oblečenia, ktoré by zbytočne skončilo na skládkach. Namiesto toho putuje partnerským organizáciám, kde oblečenie nájde ďalšie využitie.

S akou ambíciou ste zakladali Ekocharitu?

Na prelome rokov 2016 a 2017 sme sa pohrávali s myšlienkou pustiť sa do odpadového hospodárstva. Keď hovorím my, tak myslím rodinu, lebo je to taký rodinný startup, čiže ja, rodičia a manželka. Textil nás určitou formou zaujal a dodnes zaujíma.

V tom čase neexistoval slovenský subjekt so slovenským vedením, ktorý by zbieral šatstvo za účelom jeho opakovaného použitia. Bolo tu veľa firiem a kontajnerov z Poľska, Čiech či Rakúska, ale slovenská nie.

Tak sme to spustili s tým, že si to chceme vyskúšať. Chceli sme položiť 100 až 200 kontajnerov, čo bol náš strop, ale situácia sa postupom času menila. Dnes máme 1300 kontajnerov a v podstate sme už u nás zrejme najväčší subjekt zbierajúci textil.

Počas tohto obdobia zahraničné subjekty akoby upadali, niektoré skrachovali. Z tých šesť či sedem subjektov, ktoré tu boli, sú už len dve alebo tri, ktoré sa tomu ešte venujú. Má to totiž svoje nástrahy, neskôr poviem aké.

Prečo ste zvolili názov Ekocharita?

Hlavnou myšlienkou je, aby šatstvo nekončilo na skládkach, a aby sa použiteľné oblečenie mohlo používať ďalej, preto eko. Druhá časť slova je charita. Veľkú časť šatstva totiž odovzdávame našim partnerom na Slovensku.

Boli sme zásadne proti tomu, aby tu pôsobila zahraničná firma, ktorá príde na Slovensko, vyzbiera textil a vyvezie si ho do svojich skladov a triediacich centier do zahraničia. Nie je z toho takmer žiadna pridaná hodnota pre Slovensko.

Juraj Kunák rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Aké sú spomínané nástrahy?

Napríklad, že za rok viete vyzbierať tri milióny kilogramov šatstva, čo je momentálne naša maximálna zberová kapacita. Máte rovnaké zberové náklady, ako keby ste zbierali úplne iný typ odpadu, len s tým rozdielom, že samosprávy ani výrobcovia nie sú povinní za túto službu platiť.

Je zázrak, že to vôbec funguje, pretože musíte platiť rovnaké skladové plochy, rovnaký počet zamestnancov, ako keby ste štartovali zber iného materiálu. Lenže pri iných typoch odpadu máte tie základy zaplatené cez samosprávu alebo rozšírenú zodpovednosť výrobcov. Pri textile to neplatí, čiže je to veľmi náročné, aby ste dokázali natankovať, zaplatiť, vyzbierať a na konci mesiaca mať nulový profit a byť na nule.

Odovzdávajú vám ľudia oblečenie s úmyslom darovať ho charite alebo pretože sa chcú oblečenia zbaviť?

Každý z nás má nejakú produkciu textilu. Priemerne je to okolo 25 kilogramov ročne. Žijeme konzumný spôsob života, to znamená, že na nás chrlia zo všetkých smerov fast fashion značky nové modely. A my tým, že si to nakupujeme, tvoríme odpad. Je na každom darcovi, či ten svoj dá do kontajnera, aby ho daroval charite.

Textil je podľa zákona súčasťou komunálneho odpadu. Môžete zobrať svojich 25 kilogramov textilu a hodiť ho do zmesového komunálneho odpadu, je to na vás. Je to také isté ako aj pri akejkoľvek plastovej fľaši. Môžete ju dať do kontajnera na plasty, ale aj nemusíte. Či je to eko-dôvod, charita-dôvod, v podstate je to jedno. Ide o to, aby tu tá možnosť bola.

Zbierate oblečenie, ktoré sa dá ďalej nosiť. Čo ale s oblečením, ktoré sa už nedá používať?

Máte dvojakú cestu. Buď je to už naozaj zmesový komunálny odpad, alebo to ešte môžeme posunúť firmám, ktoré to vedia zomlieť na ďalšiu surovinu, ako napríklad firma SK-TEX na Slovensku. Odovzdané šatstvo je ale často už v takom dezolátnom stave, že je to naozaj zmesový komunálny odpad.

Snažíme sa ho rozdeliť na použiteľné a nepoužiteľné. Nevadí, ak je toho nepoužiteľného nejaké malé percento, ale toho použiteľného tam musí byť drvivá väčšina.

Ak je tam 90 % textilu v použiteľnom stave a 10 % poškodeného, vieme s tým žiť. Ak sú tam nejaké fľaše, plechovky, ktoré tam nejaký asociál nahádže, musíme si to upratať. Pokiaľ sa ten pomer mení, prestáva to dávať zmysel. Aj preto sme tento rok zrušili okolo 600 zberných miest.

Poviem príklad na jednom menšom meste. Spočiatku to bolo výborné zberové mesto. Časom však zamkli všetky komunálne kontajnery do klietok, do ktorých sa Ekocharita kontajner nezmestí. Čo urobil občan, keď uvidel náš kontajner? Nahádzal tam zmesový odpad.

My ale nie sme platení samosprávou, nie sme platení výrobcami, tak sme stiahli kontajnery a dali ich tam, kde dávajú zmysel. Nie je to stabilná služba. Polovica z 1300 kontajnerov je niekde inde ako minulý rok. Raz je dobrý zber a potom sa to pokazí. Naopak, kde bol horší zber, je dnes lepší, lebo sa tá komunita edukuje a mení.

Juraj Kunák rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Nebolo by dobré mať k nepoužiteľnému textilu samostatný kontajner?

Ekonomicky sa to nedá. To nepoužiteľné šatstvo, ktoré sa dá zošrotovať, má nulovú hodnotu. Potrebujete zaplatiť za kontajner, človeka a auto. Kontajner vyprázdniť, textil odviezť a spracovať. Na Slovensku je niekoľko spracovateľov, ktorí to vedia rozomlieť, ale takýto druh odpadu nemá žiadnu hodnotu. Je to veľmi ťažká téma.

Ak má niekto doma roztrhané tričko, tak nech si ho radšej nastrihá a použije ako handru, jednoducho nech ho doma využije do úplného zničenia a jedného dňa nech skončí v komunálnom odpade.

To, že niekto vyhodí zacementované monterky do nášho kontajnera a myslí si, že urobil dobrú vec, je to isté, ako keby hodil do papiera televízor. Ten papierový zberač s tým nemá čo spraviť. A zase je to náklad, pretože to musí na svoje náklady odviesť niekam kde to patrí.

Čo sa deje s oblečením po jeho odovzdaní a naskladnení?

V sklade sa vyseparuje preč to, čo tam byť nemá a nakoniec zostane textil. Dobrý textil rozdáme partnerským organizáciám a za symbolickú cenu posúvame niekomu kto má o nejaký druh textilu záujem.

Napríklad máme chránené dielne, ktoré chcú len záclony. Máme takých, čo chcú len džínsovinu, len tričká alebo topánky a my to posúvame za symbolickú cenu tak, aby bol zaplatený ten zvoz a presun. Žiadna komodita sa nedá presúvať a zbierať zadarmo.

Neexistuje, aby u nás použiteľná vec skončila v komunálnom odpade. Človek si povie, že toho nie je veľa alebo že táto služba nie je potrebná, tu sa ale bavíme momentálne o viac ako 200 tonách oblečenia, čo mesačne vyzbierame len my, čo je možno len pár % slovenského trhu.

Ako by sme mali pristupovať ku kúpe oblečenia?

Kupujme si kvalitné oblečenie. To, že si kúpim tričko za dve eurá, zničím ho a potom hodím do Ekocharita kontajneru s pekným pocitom, je absolútne zlé. Kupujme si kvalitné oblečenie, ktoré dlho vydrží a keď sa rozhodnem ho už nepoužívať, posuniem ho ďalej do kontajnera Ekocharita. To oblečenie môžu používať ďalší traja ľudia po mne. My ho síce znosíme v priebehu piatich rokov, ale ono má možno ďalších 70 % života pred sebou.

Priplaťme si, kupujme si kvalitnú značku, možno lokálnu značku. Skúsme sa informovať, kde a kým to bolo vyrobené. Kvalitné veci vieme nakúpiť aj v second hande za smiešne ceny a za dva roky ho posunúť a ten cyklus sa znova môže opakovať. Nehovorím, že fast fashion značka je zlá. Každý z nás má možno nejakú fast fashion značku, pri ktorej má odskúšané, že mu veci vydržia dlho a v tom dobrom stave ich odovzdá ďalej.

Myslím si, že to je ako vo všetkom inom. Chcem mať kvalitné mäso na stole, kvalitnú zeleninu, kvalitné víno, kvalitné bývanie, chcem aj kvalitné oblečenie, lebo viem, že to je to pravé. Tam je ten zdravý sedliacky rozum najdôležitejší na konci.

V našom zbere máme taký fenomén. Zber nám permanentne rastie, ale kvalita oblečenia klesá. Stále tam máme viac lacného ázijského oblečenia a menej toho kvalitnejšieho. Produkcia aj zahusťovanie kontajnerov stále rastie, konzum stále rastie, ale kvalita ide výrazne dole.

Ktorá krajina je príkladom recyklácie textilu?

Myslím si, že žiadna. Každý štát s tým bojuje. Je to novodobý fenomén. Textil sa dlho za odpad nepokladal, až teraz začínajú nejaké zmeny. Do roku 2025 sa má zaviesť rozšírená zodpovednosť výrobcov, teda sa má od roku 2025 zaviesť triedený zber, ktorý treba nejako financovať. Ten popud prišiel z EÚ. Jediný, kto zaviedol rozšírenú zodpovednosť, teda výrobca je už povinný v cene odzrkadliť aj vyzbieranie a zhodnotenie, je Francúzsko.

Juraj Kunák rozhovor
Foto: Martina Juríčková

Začínali ste v roku 2016, čo sa za tie štyri roky zmenilo?

Keď sme v roku 2016 niekam prišli a povedali, že by sme tam chceli postaviť kontajner, často na nás pozerali ako z inej planéty. Tým, že textil nie je odpad, vy mi zaberáte metre štvorcové v obci alebo mestskej časti, takže ja vám vyrobím poplatok na meter štvorcový napríklad 56 € krát 20 kontajnerov. Stále to takto niekde je, ale o 90 % to išlo dole.

Dnes je obec rada, ak má túto službu zabezpečenú, pretože čím viac textilu im vyzbiera a vytriedi, tým sa jej proporčne znižujú poplatky za zmesový komunálny odpad. Toto je pozitívny trend. Keď dnes prídeme do obce, máme zväčša odpoveď áno, môžete, ďakujeme.

Takisto sa mení aj povedomie – máme tu kontajner, odovzdám oblečenie tam. Kedysi sme na jednej ulici mali v jednej mestskej časti jeden kontajner, dnes máme na tej istej ulici štyri. A už nezvážame raz za 10 dní, ale dvakrát týždenne. To je ruka v ruke s povedomím a uvedomovaním si tohto problému, a aj s tým, že tu mám tú službu.

Ekológia, recyklácia a zodpovednosť sú čoraz viac populárne, je podľa vás nástup týchto trendov dostatočne rýchly?

Myslím si, že máme ako krajina toho veľmi veľa doháňať, a to nielen v textile. Sme majstri v skládkovaní. Nemáme vytvorené zariadenia na energetické zhodnocovanie. To triedenie je žalostné.

Ja som do toho išiel kvôli tomu, že ma zaujíma odpadová stránka čohokoľvek. Snažím sa našu službu vyšperkovať do absolútnych detailov. Už môžem oficiálne povedať, že máme všetky naše kontajnery zdigitalizované. Máme zberovú mapu, ktorej softvér vymyslel Sensoneo, čo je jeden z najlepších startupov na Slovensku. Senzor nám presne povie, na koľko percent je kontajner naplnený. Program urobí trasu, takže zberač si ráno zapne tablet a umelá inteligencia mu vypočíta trasu, aby vyzbieral čo najviac, ale minul čo najmenej nafty.

V tejto problematike je toho ešte veľmi veľa, ale ja by som sa rád spýtal, že čo ďalej?

Za Ekocharitu je vízia jednoznačná. Máme 1300 kontajnerov a ten počet sa dá stále navyšovať. Čo ale na Slovensku neexistuje a my chceme spraviť, je vytvoriť slovenskú triediacu linku na slovenský textil.

Rozmením to na drobné. Každý textil sa veľmi podrobne triedi na rôzne kategórie, a na každú kategóriu bude odberateľ. Jednou z týchto kategórií bude, napríklad, aj to nepoužiteľné, ktoré sa potom cez ďalšieho odberateľa vie zošrotovať a posunúť ďalej ako napríklad spoločnosti sobi.eco. Slovenskou triediacou linkou na slovenský textil by sa celý ten kruh vedel uzavrieť.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

ekocharita ekológia textilny odpad