Miroslav Matuščin: Podpísal som Chartu 77 a neľutujem to. Mladí by mali vedieť, koľko sme si za to odtrpeli

Pokiaľ nie je človek človekom a chýba mu obyčajná triviálna slušnosť, tak je pre mňa nula.

11. 10. 2020

Karolína Šupová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Miroslav Matuščin je slovenský umelec, výtvarník, ktorého smerovanie poznačila jeho rebelská povaha. Na strednej škole podpísal Chartu 77, čím si vyslúžil nútený umelecký dištanc a pripravil sa o možnosť študovať na VŠVU. Vďaka kúsku šťastia a obrovskému talentu sa stal žiakom Albína Brunovského. Ako jediný na Slovensku sa venuje kresbe tradičných slovenských dreveníc, ktoré sú súčasťou jedinečnej zbierky Expedícia Tragare. Má 62 rokov, žije na strednom Slovensku a tvorí ceruzkou.

Kedy ste sa začali venovať kresleniu?

Bolo to už v predškolskom veku, keď ma dali rodičia do výtvarnej ľudovej školy umenia. Vraj som bol neposedný, tak ma chceli nejak zamestnať. Ako deviatak som ľudovú školu umenia dokončil. Veľmi ma presadzovala nebohá pani akademická maliarka Štrompachová a jej manžel, akademický sochár, pán Štrompach v Prievidzi. Tým vďačím za rozvoj talentu.

Dozvedela som sa, že ste boli počas strednej školy rebel a vraj ste podpísali Chartu 77, čím ste sa vlastne diskvalifikovali o možnosť študovať na VŠVU. Neľutujete to?

Neviem, či som bol rebel. Ide o to, že nemám rád samozvané autority. Pokiaľ nie je človek človekom, nemá trochu ľudského vnímania, prejavu a chýba mu obyčajná triviálna slušnosť, tak je pre mňa nula.

Áno, podpísal som Chartu 77. Neľutujem to. Boli sme mladí, možno sme tomu ani nerozumeli, ale myslím, že sme urobili dobre. Mnoho mladých dnes pobehuje po svete a nevie, koľkí ľudia si to museli odtrpieť. Tí ľudia a aj ja si to nesú celý život.

Obávam sa však, že my Slováci budeme asi navždy trpieť. Lebo rovnako ako sme geniálni, sme aj hlúpi, ale hrozne hlúpi. Necháme si kydať na hlavu, na chrbát a ešte kade tade.

Vy aj vaši spolužiaci ste podpisom Charty 77 dali najavo pravý opak, že si na hlavu kydať nenecháte.

Áno a aj sme skončili ako Čierni baróni na Zelenej hore v Nepomuku. Som však na to hrdý. Keď teraz vidím v televízii Čiernych Barónov, priznám sa, aj si poplačem. Hovorí sa síce, že „chlapi neplačú“, ale je to blbosť. Sú to slzy pravdy, slzy skúseností a toho, čím sme si prešli.

Foto: Šimon Šiplák

Až do revolúcie ste mali nútený umelecký dištanc. Čomu ste sa venovali?

Vyštudoval som strednú školu strojnícku s maturitou. Po vojne som pracoval v odbore. Robil som technickú prípravu, objednávky materiálov atď., ale v roku 1991 ma prepustili z práce lebo som sa zastával robotníkov.

Nepoučili ste sa?

Nepoučil. Dostal som sa do konfliktu s predstaviteľom strany v závode. Môj nebohý svokor pracoval na hospodárskej kriminálke a varoval ma, že mám paragraf za rozvracanie republiky. Za to, že som bojoval za obyčajných robotníkov na stavbách. V 93. som začal podnikať. Na živnostenskom úrade ma nevedeli zaradiť ako výtvarníka, pretože som nemal školu, len strojarinu. Tak ma zaradili do kolónky „Výroba a predaj suvenírov“. Strašne som sa smial, ale bol som spokojný a začal som podnikať.

V čom spočívalo vaše podnikanie?

Kreslil som. Obrázky som zarámoval a ponúkal ľuďom. Vtedy bol hlad po takýchto veciach. Dnes je to iné. Ľudia si vyberajú z dvoch obrovských polôh. Akoby sa otvorili nožnice. Na jednej strane sú ľudia, ktorí na to majú a kupujú strašné blbosti za strašné peniaze, alebo sú tu ľudia, ktorí nemajú peniaze a siahajú po lacných plagátoch alebo plagiátoch. Beriem to ako vejár ponuky umenia, z ktorého si každý vyberie. Ja sa snažím ponúkať ľuďom poctivú, ale že naozaj poctivú robotu.

Je o vás známe, že ste žiak nebohého Albína Brunovského. Ako sa absolvent strojariny dostane k takému majstrovi ako bol Albín Brunovský?

Bol som v Bratislave na Hlavnom námestí. Sedel som na zemi, na kolenách som mal dosku a kreslil som. Pár vecí som mal okolo seba rozložených, predával som kresby ľudovej architektúry za pár šupov. V tom ma oslovil neznámy pán, ktorý sa predstavil ako akademický maliar pán Porubän, s tým, že ho zaujala moja tvorba a ešte príde. Prišiel ešte v ten deň, podal mi lístoček s telefónnym číslom a povedal: „Volaj pána Brunovského, vie o tebe.“ A odišiel. Ani sme sa nestihli porozprávať.

To znie ako z filmu.

Ja som ostal v nemom úžase. Hneď som sa pobral do najbližšej telefónnej búdky a na druhej strane sa naozaj ozval Albín Brunovský. Pozval ma k sebe do ateliéru.

Foto: Šimon Šiplák

Ako prebiehali vaše stretnutia?

Vždy keď som bol u neho, akoby padla klapka. Nebol som schopný súvisle rozprávať. Nevedel som, čo, kde, ako. Len som čumel ako také teliatko na tie krásne diela. Viete, keď vstúpite do ateliéru takéhoto velikána, musíte zákonite odpadnúť. Bol som s ním spolu asi 10 hodín. Venoval sa mi, bol veľmi príjemný, naplánovali sme si spoluprácu. Prial si, aby som dostal ceruzku na piedestál.

Spoločné dielo ste už nestihli…

Nie. Rozlúčili sme sa s tým, že musí dokončiť maľby na drevo, ktoré idú do parlamentu a na jar sa stretneme. Vo februári 1997 som zapol televízne noviny a prvé, čo som uvidel, bolo veľké parte – Albín Brunovský zomrel. V ten deň som zomrel aj ja.

Priznám sa a nehanbím sa za to, chytila ma depresia, úzkostný stav. Bol som živý, ale v podstate mŕtvy. Pomohla mi jedna pani psychologička, ktorej som vďačný. Jedného dňa ma manželka zobrala do kina na prvý diel Pána prsteňov. A tam som zbadal vízie, ktoré som nosil v hlave. Predstavy, fantázie, krajinku. A to bol môj Albín.

Z kina som odchádzal s plačom, ale s radosťou. Vrátil sa mi život do žíl a vtedy to prepuklo. Začalo sa mi vynárať všetko, čo mi hovoril. To, ako ma usmerňoval. Sedel som za stolom, ceruzka v ruke, papier predo mnou a fantázia pracovala.

Fantázia je pre vaše diela kľúčová, veď ste predstaviteľom fantazíjneho realizmu, čo bol aj Albín Brunovský. Inklinovali ste k tomuto štýlu od začiatku alebo vás k nemu nasmeroval váš učiteľ?

Ja som bol takto ladený už od začiatku, len to boli nesmelé pokusy. Keď chcete urobiť priestor, kompozíciu, dajú sa niektoré veci lámať alebo aj potláčať – v dobrom slova zmysle. Nemusíte striktne plniť nejaké pravidlá. Otvárajú sa vám ďalšie a ďalšie priestory, ktorými viete niečo ponúknuť zákazníkovi, len si ich treba uvedomiť. Niekto vidí dieru, ale nie je to diera, je to tunel. Je to kameň? Nie je to kameň, má to priestor do seba atď. Nie každý to dokáže vidieť.

Foto: Šimon Šiplák

Keď sa pozerám na váš obraz, mám v ňom hľadať skrytý význam?

Áno. V prvom rade myšlienku. Nemusíte sa trápiť, prečo je toto tak, prečo je toto takto. Stačí si všímať, že niečo vám je ponúknuté. Ja to prirovnávam k tomu, keď prídete do krásneho lesa akéhokoľvek druhu a zrazu je v ňom nejaký vývrat alebo úžľabina. Možno ste tade išli stokrát a nikdy ste si nevšimli, že nejaký koreň trčí, že pod papradím je špecifická vôňa a keď sa zohnete a pozriete sa bližšie, tak si uvedomíte, že vlastne pod tým papradím je nejaký svet a pritom je svet aj okolo nás. Je to o všímavosti.

Vaše diela vynikajú tým, že sa zameriavajú na detail. Keď som si pozerala vašu tvorbu, bola som fascinovaná prepracovanosťou. Na jeden obraz sa dá pozerať hodiny a stále si všímate niečo iné.

Vždy tam niečo nové objavíte.

Nie je tento štýl pre umelca frustrujúci? Musí vás to stáť veľmi veľa času a úsilia, kým sa dopracujete k nejakému výsledku.

Viete, čo je pre mňa frustrujúce? Doba, ktorú žijeme. To je frustrujúce. Keď sa ponorím do týchto svojich vízií alebo, nazvime to, výtvarných prejavov a vypracovávam to, som vo svojom svete. Neviem, či je vhodné v dnešnej dobe ísť až do takého detailu, ale ja chcem práve dnešným ľuďom ponúknuť jednu zásadnú vec. Chcem ľuďom ponúknuť možnosť všímať si drobnosti.

A vieme to ešte? Dnes je rýchla doba.

Tu je ten problém, a to je to frustrujúce. Táto doba rozbila a unavila ľudí. Unavila ich tak, že strácajú alebo mnohí už aj stratili zmysel pre detail. Mnohí nevnímajú ani len svoje okolie. Pritom keby sme mali trošku viac otvorené oči, pochopili by sme také súvislosti, že by nám bolo nie stokrát, ale tisíckrát lepšie na svete.

Uniká nám veľa vecí a neskutočne veľa strácame, a potom sa to snažíme nárazovo dobiehať a znovu nás to viac a viac unavuje. Čiže zastavme sa, vnímajme svet radostne. Majme schopnosť tešiť sa z drobností. Viete, akú krásnu mozaiku by sme mali na dennej báze? Na mesačnej báze?

Foto: Šimon Šiplák

Vaša tvorba je veľmi bohatá, ale ja by som vypichla ľudovú architektúru, ktorej sa venujete dlhé roky. Váš najväčší projekt, Expedícia Tragare, pozostáva z 500 originálnych kresieb slovenských dreveníc. Prečo práve ľudová architektúra?

Moja prababka sa dožila 92 rokov, zlomila si členok a odviezli ju do nemocnice. Tam ochorela na zápal pľúc a na to zomrela v nemocnici. V deň keď zomrela, jej drevenička kľakla, padla. Strecha pripučila spodok, prosto si sadla. Ako skončil život prababky, tak aj jej domček.

Po revolúcii som rozmýšľal, kde akú parketu si nájdem. Rozhodol som sa pre ľudovú architektúru. Je to niečo naše, slovenské. V tom som videl význam a možno aj pamiatku a nádherné spomienky na prababičku.

Zhodou okolností som natrafil na takých ľudí, ako bol nebohý architekt Jurkovič. Málo ľudí vie, že sa nepohodol so Spolkom architektov Slovenska, nemal robotu, žiadnu zákazku, tak sa zobral a išiel do Čičmian. Fotil drevenice, filmoval, kreslil, meral, robil si plániky, len tak si krátil čas. Robil to v podstate celú jeseň až do zimy a čo sa nestalo.

Na ďalší rok na jar (rok 1921, pozn. red.) Čičmany kompletne vyhoreli. Ešte aj tá posledná psia búda. Vtedy si nejakí páni z toho spolku architektov alebo z nejakého štátneho orgánu v Bratislave spomenuli, že „Jurkovič tam chodil, tak ho oslovme, nech s tým niečo urobí“ lebo to bolo zhorenisko, koniec.

No a Jurkovič povolal všetkých starých aj mladých majstrov, spoločnými silami postavili kópie dreveníc a vybudovali Čičmany, ktoré máme dodnes. Tento príbeh ma oslovil a utvrdil v tom, že je to dobrý smer, niečo zachovať.

Ako by ste Expedíciu Tragare opísali?

Slovo tragare je nárečové pomenovanie pre nosné stropné trámy v dreveniciach. Expedícia je vlastne mojim putovaním a vyhľadávaním pozostatkov pôvodnej ľudovej architektúry na území Slovenska. Sú to predovšetkým drevenice, drevené kostolíky a drevené vodné mlyny. Ide o moje celoživotné dielo.

Cieľom je zmapovať a zakresliť 500 dreveníc a originály kresieb sústrediť do limitovaného počtu kníh. Ide o unikátnu a exkluzívnu zbierku, ktorá na Slovensku nemá obdobu. Všetky diela sú a budú kreslené ceruzkou v mojom štýle, teda v rozprávkovom fantazijnom realizme. Zbierka má všestranné využitie – pohľadnice, leporelá, ucelené grafické zbierky, reprezentatívne predmety pre naše ambasády.

Ako dlho trvá práca na takomto projekte?

Expedícia bude trvať 5 rokov. Mesačne sa dá vypracovať 10 kresieb. Na nájdenie vhodného objektu, jeho nakreslenie – spracovanie zostáva 3,6 dňa. Viem to presne, mal som možnosť si to vyskúšať počas dvoch rokov. Keby neprišla kríza (ekonomická kríza v roku 2008, pozn. red.), tak je zbierka na svete.

Foto: Šimon Šiplák

Čo sa stalo?

Chýbajúce finančné prostriedky. V roku 2006 som získal záujemcu o zbierku. Pracoval som na nej dva roky, ale prišla kríza a tento pán sa potreboval venovať iným veciam. Bolo to pochopiteľné. Jemu aj jeho pani manželke som vďačný za plnohodnotné dva roky práce a môjho ďalšieho rozvoja. Avšak ten je často závislý od financií. Projekt žije, ale hľadá záujemcu, sponzora, nakoľko chcem vypracovať zbrusu novú kolekciu 500 originálov kresieb. Akurát mi ostalo ľúto, že sa to zatiaľ nepodarilo. Ak máte nejaký sen a nepodarí sa vám ho dokončiť, ocitnete sa v takom zvláštnom priestore. Cítite až bolestivé nutkanie dokončiť ho.

Vy ste tento rok spolupracovali s tvorcami galérie Tricklandia, ktorá na vašu počesť vytvorila špeciálnu expozíciu vychádzajúcich z ľudových slovenských reálií. Aj toto je spôsob, ako priblížiť slovenskú ľudovú architektúru mladým ľuďom. Myslíte, že majú mladí ľudia vzťah k pôvodnej architektúre?

V tých tínedžerských rokoch určite nie. To si dovolím tvrdiť, lebo vtedy, keď sa mladým zapália lýtka, tak to je strašné. To som videl aj na mojich synoch, teraz majú už po tridsiatke a som úplne nadšený z toho, ako dokážu zobrať do rúk, napríklad, staré hrable, ktoré obzerajú, prezerajú, vnímajú tú krásu. Prichádza to až vekom, ale môže to byť individuálne.

Aké sú vaše sny do budúcnosti?

Chcel by som byť zdravý a chcel by som dožiť ešte aspoň 20 – 25 rokov pri vedomí, aké mám teraz, aby som ešte mohol tvoriť. Viete, bol som trikrát na opačnej strane a trikrát ma to vrátilo naspäť na tento svet. Snívam o tom, že dokončím svoje dreveničky a zanechám tak dedičstvo aj pre ďalšie generácie.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

albín brunovský fantazijný realizmus matuščin miroslav matuščin tragare umenie