Linda má holandský pôvod, ale odmalička žije v Košiciach, kde tiež vyštudovala nové médiá na Fakulte umení. Už tam objavila čaro arteterapie a založila centrum CHAT – Creative Healing Art Therapy. Je to miesto pre deti i dospelých, ich problémy, traumy, špecifické potreby a sebapoznanie. Linda verí, že špinavé ruky sú šťastné ruky a tvorivou cestou vedie svojich klientov na miesto, kde nájdu úľavu či uzdravenie a naučia sa lepšie zvládať výzvy dnešného sveta.
Arteterapia na Slovensku ešte stále nie je veľmi známa. Ako si sa k nej dostala ty?
V roku 2005 som išla študovať do Nemecka a našla som si na mesiac brigádu ako asistentka arteterapeutky. Pracovala som v krízovom centre so zneužívanými deťmi, ktoré mali trestne stíhaných rodičov. Neskôr na Fakulte umení v Košiciach, kde som študovala, ma začala fascinovať jedna vec. Videla som umelecké diela svojich spolužiakov, ktorých som zároveň dobre poznala aj osobne a bolo pre mňa až neuveriteľné, ako ich práce zrkadlila psychiku.
Keď som si neskôr robila pedagogické minimum, povedala som si, že moja záverečná práca by mohla byť o arteterapii. Zistila som, že u nás nič také nefunguje, začala som sa o to viac zaujímať a tým viac ma to lákalo. V piatom a šiestom ročníku na výške som už cielene robila svoju umeleckú prácu ako formu arteterapie pre seba a naozaj to fungovalo.
Nechcela si sa vrátiť do zahraničia kde bolo viac možností na štúdium?
Práve keď som skončila vysokú školu, otvorili v Bratislave postgraduálne štúdium arteterapie. Ani to mi však nestačilo, aby som to mohla robiť v praxi. Navyše, také povolanie u nás ani neexistovalo. Necítila som sa na to, aby som len po dvojročnom štúdiu mohla robiť terapeutku sama. Prihlásila som sa do programu Escalator, ktorý už niekoľko rokov organizuje Creative Industry Košice. Tam vznikol nápad otvoriť v Košiciach arteterapeutické centrum.
Môj mentor Sandy Fitzgerald mi pripomínal, že ak chcem robiť prácu, ktorá neexistuje, musím si ju vytvoriť. Celý program trval tri roky. Prvý rok sme pracovali na nápade, druhý rok som už otvorila CHAT a tretí rok som sa učila ako také niečo riadiť.
Kde si sa učila pracovať s deťmi?
Kým som študovala arteterapiu, bola som zároveň triedna učiteľka na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach. Tam som mala kontakt s deťmi a robili sme spolu rôzne aktivity, ale ani to nebolo ono. Počas Escalatora mi môj mentor odporučil, aby som napísala asi najznámejšej holandskej arteterapeutke. Ona sa ma spýtala, či môžem o týždeň prísť k nej. Bola to úžasná žena, žila som s ňou u nej doma a za dva týždne som sa naučila viac než za dva roky v Bratislave. Vďaka nej som si mohla precestovať holandské arteterapeutické centrá a stretnúť sa s mnohými terapeutmi.
Nešlo o to, že sme robili spolu veľa workshopov, skôr sme sa rozprávali o tom, ako terapia prebieha, čo mne naozaj chýbalo, keďže nemám psychologické vzdelanie. Dala mi svoje knihy a dlho sme boli ešte v kontakte. Jej rady, na čo dávať pozor a čo u detí sledovať, využívam pri práci každý deň. Keď som otvorila CHAT, prijímala som len takých klientov, pri ktorých som si bola istá, že viem, čo mám robiť.
Ako sa ti pracovalo v takomto obmedzenom režime?
Rýchlo sa ukázalo, že to nebude stačiť a chcela som osloviť širšiu verejnosť, preto som vymyslela BabyCHAT. Sú to senzorické hry, ktoré sú aj terapeutické a pre vývin detí dôležité a vhodné takmer pre všetky menšie i väčšie deti. Postupne sa ma začali rodičia pýtať na pomoc detí so špecifickými potrebami a tak som sa napríklad dostala aj k deťom s autizmom. Učila som sa teda súčasne s deťmi.
Postupne začali chodiť aj dospelí, ktorí prechádzali nejakou traumatizujúcou skúsenosťou, depresiami či stratou. S mnohými som sa sama vedela stotožniť, lebo som bola v terapii a ešte stále som. Vďaka tomu mám pocit, že im viem lepšie porozumieť a pomôcť. Nič ma však nedokázalo na túto prácu úplne pripraviť, šla som veľmi postupne a dnes už mám sebavedomie.
Niektorých klientov odporúčam k psychológom a pri niektorých súčasne so psychológmi aj pracujem. Vtedy aj arteterapia najlepšie funguje. My s klientom pracujeme na podvedomej úrovni a veľa vecí dokážeme v terapii dostať na papier a odovzdať to psychológovi.
Je nejaká skupina ľudí, pre ktorú nie je arteterapia vhodná?
Je to skôr o tom, ako pracujeme – sú techniky a materiály, ktoré nie sú vhodné napríklad pre schizofrenikov, epileptikov alebo ľudí s hraničnou poruchou osobnosti. Preto vždy potrebujem vedieť, s čím prichádzajú.
Čo sú dnes tie hlavné problémy, s ktorými sa ti ľudia zdôverujú?
Líši sa to aj podľa pohlavia. Zaujímavé je, že muži k nám chodia len na odporúčanie, nikdy nie sami od seba. Ich najčastejšie trápi pocit, že sú stratení a dlhodobo nešťastní, a nevedia prečo. Ženy najčastejšie chodia po ťažkom rozchode a dopátrame sa väčšinou k tomu, že trpia nedostatkom sebalásky a úcty voči sebe. Muži to tak nemajú. So ženami teda najčastejšie budujeme zdravé sebavedomie.
A rodičia s deťmi?
Najčastejšie sú to poruchy správania. Tie však vyplývajú z rodinného prostredia, preto považujem za nevyhnutné, aby spolupracovali aj rodičia. Medzi nimi sú typy, ktoré sem prídu dať dieťa “opraviť”. Často sa stane niečo v škôlke či škole, o čom dieťa s rodičmi nekomunikuje a v terapii to vieme kreatívne dostať na povrch. Ale odhadom v 85 % prípadov prídeme na to, že príčinou poruchy je rodinné prostredie.
Bohužiaľ, len úplné minimum rodičov príde vo dvojici, väčšina detí chodí len s mamou a nefungujú ani naše odporúčania, aby prišli obaja rodičia. Vždy mamám vysvetlím, k čomu to môže viesť, keď sa nezapojí aj otec, aký to má dopad na dieťa a ako ho to môže ovplyvniť napríklad neskôr v škole. Bežne sa stáva, že si nenechajú poradiť a potom prídu znovu o rok – dva, kedy je problém už komplikovanejší.
Ako rodičia reagujú, keď počujú, že robia niekde vo výchove chybu?
Vždy sa snažím nekritizovať ich, aby nemali pocit, že robia svoju prácu rodiča zle. Snažíme sa odpichnúť od toho, že z nejakého dôvodu ku mne prišli a ideme urobiť všetko pre to, aby sme ich dieťaťu pomohli. Často si najprv získavam dôveru rodičov cez dieťa. Keď vidia, že mu terapia pomáha, nechajú si poradiť aj oni. Koniec-koncov každý terapeut by im povedal to isté.
Pre lepšiu predstavu, môžeš popísať nejakú konkrétnu aktivitu, ktorú využívaš napríklad pri dospelých klientoch?
Na prvom stretnutí sú inštrukcie skôr slobodné, hravé a hlavne abstraktné. Veľmi rada používam aktivitu Smejvák. Princíp spočíva v tom, že klient na papier ľubovoľne nanáša akvarelové alebo temperové farby a po ich vyschnutí ich zmyje. Tento proces sa zopakuje trikrát. Po každom zmytí na papieri ostávajú škvrny a rôzne plochy, v ktorých hľadáme konkrétne tvary. Tie následne zvýrazníme a obraz dotvárame.
Na konci sa vždy klienta pýtam, čo s vytvoreným obrazom má chuť urobiť. Často papier striháme, trháme, niekedy pálime, skrývame niekde v priestore, vystavíme alebo aj zahrabávame v prednej záhradke. V arteterapii je dôležitejší proces tvorby než výsledné dielo.
Mávajú dospelí blok, na rozdiel od detí, pustiť sa do maľovania, keď majú pred sebou veľký prázdny papier?
Áno. Skoro každý klient mi povie, že nevie kresliť. Väčšinou nevedia, ako začať. Najprv riešia, aký štetec zvoliť a chcú vedieť dopredu, čo budú robiť, aby si ho vedeli vybrať. To je na arteterapeutovi, aby vycítil, či mu to povie alebo nie. Tak, aby sa klient cítil komfortne.
Keď si vyberú malý štetec a potom zistia, že majú vymaľovať celý papier, začnú riešiť, že si mohli zvoliť väčší. Vždy sa snažím vytvárať bezpečný priestor, v ktorom majú pocit slobody a dôvery. Ja ako terapeut sa snažím sledovať všetko – ako klient sedí či aký štetec si zvolí.
Ako v čínskej medicíne, kde doktor už z toho, ako pacient otvorí dvere vie, s čím za ním ide?
Presne tak. Už od prvého kontaktu o sebe dáva klient veľa vedieť, od toho, ako vojde, kde si uloží veci, aké miesto pri stole si vyberie. Či má radšej za chrbtom stenu, či chce mať prehľad o tom, čo sa deje v miestnosti. Preto si ja nikdy nesadám prvá a materiál na tvorbu je vždy v strede stola. Aj miesto na tvorbu si môže vybrať akékoľvek.
Mnoho ľudí chodí k psychoterapeutom preventívne, aby si udržiavali nadhľad nad životom. Je na to vhodná aj arteterapia alebo je účinnejšia pri konkrétnom probléme?
Je vhodná na riešenie konkrétnych problémov, ale aj ako psychohygiena. Na to máme napríklad RelaxCHAT, počas ktorého sa zameriavam na uvoľnenie napätia, na emócie, pracujeme na sebavedomí, sebahodnote, sebaláske. Je to skupinový workshop a niekedy z neho klienti prejdú do individuálnej terapie a naopak, z individuálnej do skupinovej.
Pozoruješ nejaké zmeny v tom, kto ťa vyhľadáva teraz v čase pandémie?
Pribudli nám deti s poruchami správania. Pred koronou boli deti šesť hodín v škole, rodičia v práci, doma fungoval nejaký systém, neboli spolu 24 hodín. Keď sa aj objavili nejaké sťažnosti zo školy, nie je vždy čas sa tomu popri povinnostiam plne venovať. Víkend je na to veľmi krátka doba, cez prázdniny majú deti program, rodina sa stretáva s kopou iných ľudí, čo v čase pandémie nie je buď možné vôbec, alebo len v obmedzenej miere.
Zrazu je s nami dieťa doma stále a zistíme, že to nie je ok. Naviac sa počas izolácie mnoho manželstiev vykryštalizovalo a to deti okamžite nasiaknu a zrkadlia svoje prostredie. S mnohými deťmi mali rodičia ťažkosti vydržať.
Keď k nám teraz rodičia prídu, hovorím im, že dostali príležitosť spoznať svoje dieťa. Väčšina rodičov prevráti oči a povzdychne si, že ako to v tej škole či škôlke učiteľky zvládajú a už je načase, aby sa tam decká vrátili. Deti sú v mnohých prípadoch pod tlakom, majú vnútorný hnev a potlačené emócie.
Ako u detí zisťuješ čo je v nich potlačené?
Na to využívam terapiu hrou a senzorické hry. Počas senzorických hier sa hráme s bezpečným, prírodným a ekologickým materiálom ako napríklad strukoviny, piesok, hlina, sliz, pena na holenie, atď. Pri mokrých aktivitách sa deti kompletne zašpinia a majú z toho obrovskú radosť. To, s akým materiálom sa budeme hrať, prispôsobujem dieťaťu a jeho potrebám.
Počas terapií s deťmi sa s nimi hrám, pretože je to ich prirodzený spôsob komunikácie. Do hry projektujú svoj život a udalosti z neho. Robia to nevedome, hrajú sa. Mojou prácou je vytvoriť bezpečné prostredie a dôverný vzťah, aby som im vedela pomôcť.
Materiál teda vyberáš podľa toho, akú potrebu u detí rozoznáš?
Vždy začínam od materiálu, ktorý je najjemnejší a suchý. Lebo dieťa na začiatku terapie nepoznám, nepoužívam nič, čím sa môže zašpiniť, keďže môže byť na to citlivé. Začneme napríklad múkou, pokračujeme pieskom, potom prejdeme na kinetický piesok, z ktorého sa už dá niečo aj modelovať. Keď zistím, že dieťa má silnú potrebu presýpať, čo je prirodzené pre rané obdobie hry, tak ho nechám nasýtiť sa tým. Ak je to u staršieho dieťaťa, zisťujem u rodičov, ako sa s ním hrávali a prečo sa nemohlo touto hrou nasýtiť.
Hra a jej vývoj má niekoľko fáz. Hra s jedným predmetom, búchanie, hádzanie predmetov na zem, hra s tvarmi, džabanie, natieranie, samozrejme, ochutnávanie všetkého, čoho sa dotknú, presýpanie, hranie sa vo vode a tak ďalej. Keď zistím, že niečo z toho zostalo nenasýtené, hrou potrebu naplníme a môžeme sa posunúť ďalej. Sú deti, ktoré sa vôbec nechcú zašpiniť či stúpiť na trávu, s čím väčšina detí nemá žiadny problém.
Najskôr zisťujem prečo a potom v senzorickej terapii aj s takýmto problémom dieťaťu pomáham. Samozrejme, ja som vždy najšpinavšia, lebo nemôžem od dieťaťa chcieť niečo, čo sama nerobím. Niekedy začíname tým, že môžu zašpiniť mňa. Potom im dám ja napríklad trochu materiálu na nos a už je to pre ne vtipné a hravé. Je veľmi dôležité byť pre dieťa príkladom, vycítiť jeho hranice a byť trpezlivý.
Ako sa úspešná terapia prejaví na dieťati doma?
Záleží od problému, s akým prídu, no čo má väčšina detí spoločných, je lepší spánok, odoznenie záchvatov zúrivosti, u detí s narušeným vylučovaním sa upraví jeho frekvencia. Staršie deti vedia lepšie verbalizovať, čo sa im páči alebo nepáči, vedia sa lepšie koncentrovať. Podobné deti dávame do skupiniek a pomáhame im aj v socializácii.
Asi je dôležité, aby si mohlo dieťa nenasýtené potreby dopĺňať aj doma, nielen u vás. Dávaš rodičom návod, ako na to?
Áno. Vysvetlím im, prečo je to dôležité a hľadáme spôsob, ako to robiť doma trošku inak než u nás, aby to pre rodičov nebolo náročné. Veľa z toho sa dá robiť napríklad doma vo vani a rodičia dostanú zoznam, ako na to a kedy je to najvhodnejšie. S deťmi si musia nastaviť hranice, aby nebol celý byt obsypaný ryžou a mama celá špinavá. Ideálne je stanoviť si presný deň a hodinu na tieto aktivity a zapojiť deti aj do upratovania, aby sa naučili niesť následky toho, čo robia.
Pri poruchách správania je často spúšťačom narušená citová väzba s mamou, takže takéto spoločné aktivity majú túto väzbu posilniť. Využiť sa dá napríklad večerné krémovanie pred spaním. S tým sa spája aj pocit zodpovednosti – ja môžem mamke natrieť chrbát. Jednak sa pri tom deti s mamami dotýkajú a tiež je to senzorické – má to nejakú textúru aj vôňu.
To, či je to urobené dobre vôbec netreba komentovať. Väčšinou činnosti ako krémovanie, česanie a podobne robia matky pre deti, čím vzniká jednosmerný vzťah. Ak ale dovolia mamy deťom, aby im umyli vlasy, dejú sa vo vzťahu čarovné veci. Toto odporúčam aj v párovej terapii.
Ak rozoznáš nenasýtenú detskú potrebu u dospelých, dopĺňaš ju rovnako?
Rovnako nie, dospeláci sú oveľa opatrnejší a majú väčšie zábrany.
Keď deti s tebou prejdú nejakou terapiou, vrátia sa domov, kde s najväčšou pravdepodobnosťou bude všetko fungovať ako doteraz. Je to pre teba sklamanie, keď rodičia nenadväzujú doma na to, čo sa ti s ich deťmi podarilo?
Zo začiatku som to brala osobne a to sa nesmie. Ja sa musím postarať o to, aby som bola profesionálna a dala deťom to najlepšie, čo viem a dokázala im pomôcť. Za posledných pár mesiacov som sa naučila nechodiť okolo horúcej kaše a komunikujem s rodičmi priamo.
Ak vidím, že si s rodičmi úplne nerozumieme, terapiu pre ich dieťa neodmietnem, ale poviem im, že ak sa doma nič nezmení, teda ak sa príčina problému, kvôli ktorému s dieťaťom ku mne chodia, nezmení, je možné, že terapia z dlhodobého hľadiska nebude fungovať.
Napríklad, ak sem s dieťaťom chodí len jeden rodič a druhý rodič je dôvodom problému, upozorním ich, že im neviem zaručiť, že terapia naozaj pomôže. Ja zaplátam ich problém, no to jadro, s ktorým neviem nič urobiť, musia odstrániť oni.
Každý rodič chce, aby bolo jeho dieťa úspešné. Na to, aby malo úspech, potrebuje isté vlastnosti a schopnosť fungovať v spoločenskom systéme. Keď im však poviem, že takýmto spôsobom nebude poznať rešpekt, nebude vedieť pracovať v kolektíve, bude mať problém s autoritami a k úspechu nedospeje, vtedy začínajú počúvať. Zbystria a ich dieťa tu mám dvakrát do týždňa, lebo to je pre nich to dôležité.
Budúci kariérny úspech detí je dôležitejší, než ich šťastie a spokojnosť?
Každý milujúci rodič chce pre svoje dieťa to najlepšie. Mnohí, prirodzene, chcú svojim deťom dopriať to, čo sami nemali. Často sa stretávam aj s tým, že ľudia nechcú byť ako ich rodičia. Paradoxne, práve keď sa snažíme byť pravým opakom, sme nimi úplne definovaní. Nie sme sami sebou.
Teraz je kopec kníh o nevýchove, slobodnej alebo bezhraničnej výchove. Výchova bez nastavovania hraníc je hlúposť. Vychovávajú sa tak malí egoisti a tyrani. Takých detí máme u nás veľmi veľa. Dieťa sa potrebuje hýbať v istých mantineloch, aby vedelo, kam až môže zájsť. Komunikovať s rodičmi, ktorí si myslia, že toto je najlepšia možná výchova, je veľmi ťažké. Často s nimi prídeme na to, že tento prístup u nich vychádza z úzkosti a neistoty ohľadom výchovy. A sme zasa pri sebahodnote a sebaláske.
Rovnako je problémom aj neschopnosť naladiť sa na dieťa, nacítiť ho, jeho potreby. Preto môžu byť poruchy správania podobné u detí, ktoré sú zanedbávané, ako u detí, ktoré majú všetko.
Máš nejakého klienta či klientku, ktorí v tebe zarezonovali viac než iní?
Často si spomeniem na jedného mladého muža, ktorý mi zatajil, že má schizofréniu. Bolo to už pred rokmi. Na prvom sedení som mu dala tekuté temperové farby, ktoré mohol vylievať na obrovský papier na zemi. Počas toho, ako to robil, mi niečo nesedelo, začal sa správať veľmi zvláštne a musela som ho zastaviť.
Priznal sa mi, že sa pred týždňom pokúsil vziať si život, má ťažkú schizofréniu a berie silné lieky. To bol pre mňa varovný prst a odvtedy si dávam veľký pozor, kto ku mne príde. Vždy sa pýtam, kto ho k nám poslal a tam si overím jeho zdravotný stav. Tiež odkedy dávam klientom vyplňovať a podpisovať formulár, stavajú sa k tomu inak.
Pracovala si aj s nevyliečiteľne chorými deťmi. V čom to bolo pre teba iné, než s inými deťmi?
Keď som začínala, mala som plán, čo budeme celý rok robiť. Ale deti to nepotrebovali, potrebovali hlavne relaxačné aktivity. Často ani nemohli robiť nič iné, lebo mali zavedené kanyly alebo sa nemohli zašpiniť, prípadne nemali silu. Arteterapia bola skôr pre ich rodičov. Mali strach nechať deti samé, takže sme vždy boli spolu.
Pomáhala som rodičom dať svoje strachy von. Niekedy si rodičia popri deťoch len tak čmárali, kým deti niečo tvorili. Keď som spozorovala, že v tých čmáraniciach niečo vyšlo von, ošetrovala som to rôznymi doplňujúcimi otázkami. S touto prácou som prestala, keď krátko po sebe umreli dve deti. To som sa dotkla svojich hraníc a začala som sa pýtať aj sama seba, prečo to robím.
Aká je tvoja vízia pre arteterapiu v Košiciach?
My sme na Slovensku už teraz ďalej než napríklad v Barcelone, pokiaľ ide o pestrosť arteterapeutických služieb. Priala by som si, aby tu v Košiciach malo každé školské zariadenie svojho arteterapeuta, pre deti aj zamestnancov. Priala by som si, aby to bola práca dôstojne ohodnotená a zároveň pre všetkých dostupná.
Prajem si, aby sme sa naučili o svoju dušu starať tak ako o svoj zovňajšok, aby sme boli otvorení a hovorili o svojich problémoch. Aby sa tá bariéra trápnosti stratila. Keď si začneme hoci len v malom okruhu priateľov hovoriť, čo nás trápi, zistíme, že všetci sme na jednej lodi.
Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory
