Lukáš Kvokačka: Ľuďom s hendikepom musíme vytvárať príležitosti, nemajme však na nich prehnané požiadavky

Ľudí s hendikepom sme 40 rokov držali zatvorených, preto si dnes musíme zvykať, že s nami bežne žijú.

24. 9. 2020

Tomáš Török

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Hoci Lukáš Kvokačka vyštudoval právo a pracoval v zahraničí, vrátil sa do rodného Prešova, aby sa stal prevádzkovým riaditeľom občianskeho združenia Barlička. Združenie sa venuje práci s ľuďmi s hendikepom a pomáha im zaradiť sa a viesť plnohodnotný život v spoločnosti. Rozprávali sme sa o potrebných zmenách v myslení ľudí či prekážkach pre ľudí s hendikepom navôkol nás.

Si vyštudovaný právnik, ktorý pracoval doma a aj v zahraničí, konkrétne v Londýne. Čo ťa primälo vrátiť sa späť na Slovensko?

Nešiel som tam s tým, že tam ostanem natrvalo. Vedel som, že tam ostanem rok a pol a potom sa vrátim späť. Pri mojej práci v oblasti medzinárodných daní som však nevidel okamžitý dopad na svet.

V tom čase som sa rozhodoval, či budem vo firme robiť na tom, aby sa mala firma lepšie alebo pôjdem niekde, kde relatívne skoro budem vidieť výsledky svojej práce. Teraz pracujem priamo s ľuďmi a výsledok zmeny vidím relatívne rýchlo. To bolo pre mňa lákavé.

Zvažoval si aj to, či ostaneš na západe Slovenska, kde si študoval, alebo bol Prešov pre teba prvou voľbou?

Tak ako pre mňa nedávalo zmysel zlepšovať firmu v Londýne, tak mi nedávalo zmysel zostať v Bratislave a prekladať len iný druh šanónov. Z hľadiska toho, čo robím a čo ma lákalo vtedy robiť a meniť, som sa prirodzene rozhodol vrátiť do rodného Prešova.

Predtým som už 15 rokov pomáhal Barličke pri prekladoch či rôznych projektoch. Veľakrát som si povedal: „Keby som bol v Barličke, tak toto a tamto by som urobil inak.“ Keďže som nemal záväzky, nemusel som brať ohľad na manželku a rodinu, rozhodol som sa to skúsiť. Vedel som, že ak by som to nevzal, tak by som nad tým celý život rozmýšľal.

Bola pre teba práca s hendikepovanými na prvom mieste, keď si sa rozhodoval pre kariérnu zmenu? Nechcel si skúsiť aj niečo iné v neziskovom sektore?

Keďže som už 15 rokov pomáhal Barličke, tak to dospelo do takého štádia, že by som sa buď odstrihol a pomáhal im, iba ak by ma požiadali o pomoc napríklad s prekladom, alebo som sa mohol vrátiť a začať robiť zmeny v združení, o ktorých som im neustále rozprával.

Zároveň mi aj mama, zakladateľka OZ Barlička, dávala najavo, že potrebuje pomôcť pri riadení alebo urobiť nejaké konečné rozhodnutie. Keďže som bol som s nimi v kontakte a mal som dlhodobo názor na to, ako a čo by malo byť inak, nakoniec som sa rozhodol vrátiť a začať na tom robiť.

Lukáš Kvokačka OZ Barlička
Foto: Arnold Horváth

Už sa ti podarilo uskutočniť zmeny?

Už aj bežným riadením sa tie zmeny robia, keď riaditeľ vo firme alebo v neziskovke určuje, čo tá organizácia riadi, rieši a robí. Nedá sa však jednoznačne povedať päť vecí, ktoré sa začali robiť inak.

Naša oblasť prechádza veľkými zmenami a neustále sa mení. Už len to, ako fungujeme, sa mení. Celá oblasť sa viac profesionalizuje a narastá tak tlak.

S ľudmi s hendikepom pracuješ už dlhšiu dobu, takže vieš porovnať, či a ako sa na nich mení pohľad bežných ľudí alebo úradov.

Naša spoločnosť ešte nie je zvyknutá na človeka s postihnutím a že je taký istý ako my. Spoločnosť držala ľudí s hendikepom 40 rokov zatvorených v kaštieľoch a mimo miest, a tak sme si nestihli zvyknúť na to, že tu s nami bežne títo ľudia žijú. Keď prídeme na západ Európy, tak máme opačný pocit. Ako keby tam ľudí s hendikepom bolo oveľa viac. No nie je ich viac, len je ich viac vidno.

Môj názor je taký, že časť tých zápasov nás ešte len čaká, ľudia si budú musieť na niektoré veci zvykať a nedá sa to preskočiť. Jednoducho ten čas musí uplynúť.

A nedá sa tomu nejako pomôcť?

Spoločnosť musí stretávať ľudí s hendikepom oveľa viac, napríklad v škole, na ulici, v obchode a až vtedy pochopia, že je to normálne. Teraz mnohokrát netušia, ako sa k nim správať, boja sa, či ich neurazia alebo im neublížia.

Spomenul si západné krajiny, kde sú ľudia s hendikepom bežnou súčasťou spoločnosti. Čo podľa teba robia inak oproti Slovensku?

Západ sa viac opiera o fakty, skúsenosti a testovanie. Keď im vyjde niektoré testovanie alebo skúsenosť ako pozitívna, tak to rozšíria a dávajú do toho peniaze.

Na Slovensku s tým ešte iba začíname a do praxe prejde niečo viac a niečo menej. Často ide iba o čiastkové projekty, ktoré skončia a nemajú žiadne ďalšie pokračovanie. Na druhej strane je však potrebné povedať, že aj na západe je veľa krajín, kde sa ľudia s hendikepom tak dobre nemajú. V niektorých oblastiach je Slovensko relatívne ďaleko.

Lukáš Kvokačka OZ Barlička
Foto: Arnold Horváth

Chcú byť samotní ľudia s hendikepom súčasťou väčšinovej spoločnosti alebo sa radšej združujú s ľuďmi, ktorí trpia rovnakým alebo podobným hendikepom?

To sa nedá jednoznačne povedať a nedá sa to generalizovať na všetkých rovnako. Aj ľudia s hendikepom sú rovnakí ako my a každý z nich je jedinečný. To, že má niekto hendikep, nedefinuje, aký to je človek. My by sme sa mali snažiť, aby si mohli vybrať, či chce byť niekto vo svojej sociálnej skupine alebo chce byť súčasťou väčšinovej populácie.

Sú ľudia, ktorým je lepšie medzi svojimi, inými ľuďmi s postihnutím. A sú takí, ktorí idú dopredu a chcú prekonávať všetky prekážky, či už je to zdravotný hendikep alebo iné znevýhodnenie.

Problém nastáva vtedy, keď máme ľudí, ktorí by chceli prekonávať prekážky, ale spoločnosť im ich aktívne vytvára alebo im ich nepomáha prekonávať.

Čo by mala spoločnosť robiť inak, aby sa ľudia s hendikepom do nej ľahšie zaradili?

Väčšinová spoločnosť by nemala mať iné nároky na ľudí s hendikepom, ako na ľudí bez neho. Ľudia si myslia, že keď dáme príležitosť človeku s hendikepom, tak ju musí využiť a má sa snažiť. No k bežným ľuďom takéto požiadavky nemáme.

Veď predsa nechodíme do potravín a nehovoríme tam predavačkám, že ak by sa viac snažili, tak by mohli byť vo vedení firiem a mať vyšší plat. Avšak ak človek s hendikepom niečo vzdá alebo si myslíme, že sa dostatočne nesnaží, tak si hneď pomyslíme, ako si neváži ponúknutú príležitosť. Pri zdravom človeku by sme jednoducho povedali, že on je predsa taký a nie je priebojný.

Lukáš Kvokačka OZ Barlička
Foto: Arnold Horváth

Čo si sa naučil, odkedy pracuješ s ľuďmi s handikepom?

Že ľudia sú všelijakí a hendikep ich nedefinuje. Aj medzi hendikepovanými sa nájde veľa múdrych, šikovných, ale aj veľa lenivých a hlúpych ľudí, tak ako aj v bežnej spoločnosti.

Podľa mňa je veľa ľudí s hendikepom inšpiratívnych, ale zároveň nie je ich povinnosťou nás inšpirovať. Pretože to ich situáciu výrazne nezlepší. Našou úlohou je vytvárať im príležitosti a stále dookola ich pozývať, aby ich využili.

Je podľa teba šanca “učiť” spoločnosť, ako prijímať ľudí s hendikepom cez prácu s deťmi? Aby oni už vyrastali vo viac inkluzívnom prostredí.

Áno, to je pre mňa cesta. Či ten človek chodí na bicykli, kolobežke alebo trojkolesovom bicykli, to dieťa nerieši. Nevníma, že je to niečo zvláštne alebo divné.

To, ako ľudí s hendikepom vnímajú deti, majú v rukách ich rodičia. Mnohokrát sa stane, že samotní rodičia hovoria deťom, aby sa nepozerali na vozičkára alebo na človeka s barlami. Dieťa si však z toho zoberie jedine to, že to je niečo zlé a iné a už má k tomu negatívny prístup.

Avšak, ak majú rodičia dostatok času a nie sú pod stresom, že im to musia vysvetliť hneď, tak aj ich vysvetlenie deti veľmi často a rýchlo pochopia. Uvedomia si, že ten pán na vozíku alebo o barlách je vlastne úplne v pohode, len sa pohybuje trocha inak.

Práca s deťmi má určite zmysel a môže byť organizovaná alebo neorganizovaná. Organizovaná cez rôzne krúžky alebo centrá voľného času a neorganizovaná prostredníctvom obyčajného ihriska, kde sa deti stretnú aj s deťmi s hendikepom.

Máš konkrétny cieľ pri práci s ľuďmi s hendikepom?

Mojím cieľom nie je dosahovať ich pracovné a životné výsledky, ale vytvárať pre nich príležitosti a možnosti. Napríklad im dávame šancu zamestnať sa a privyrobiť si k svojim dôchodkom. S tým však súvisia aj očakávania, nemôžu totiž čakať, že im to spadne z neba bez ich pričinenia. Mnohokrát je to ich prvá skúsenosť s nárokmi, ktoré sú na nich kladené.

Vo vašom zariadení ste zriadili kaviareň, kde obsluhujú vaši klienti, no dávate aj iné možnosti pre ľudí s hendikepom zamestnať sa. Niekedy im však musíš povedať, že na túto prácu sa nehodia alebo ju nemôžu vykonávať. Neberú to ľudia s hendikepom negatívne?

Oni tých odmietnutí zažili už mnoho a preto nemám pocit, že som prvý, ktorý im určuje akési mantinely. Ak niekoho odmietneme, vždy sa to dá povedať slušne, diskrétne, vysvetliť dôvody. My vytvárame príležitosť a je na nich, či ju chcú využiť alebo nie.

Keď ju využijú a zlyhajú, musia dostať pravdivý obraz toho, prečo to nevyšlo. Máme výhodu v tom, že sme aj sociálna služba, takže stále vieme s tými ľuďmi ďalej pracovať a učiť ich. Pretože každý na sebe musí makať a kto na sebe nepracuje, tak nerastie, je stále iba dieťa, ktorému sa o všetko postarajú iní.

Lukáš Kvokačka s klientmi
Foto: Arnold Horváth

Hľadajú si hendikepovaní aktívne prácu alebo sa spoliehajú iba na štát?

Sú veľké rozdiely v tom, či hendikep človek nadobudol počas života a zažil tak aj aktívny pracovný život alebo sa s hendikepom už narodil. Veľa ľudí po nehodách sa napríklad snaží zamestnať, prispôsobia si auto a je to hlavne z dôvodu, že musia alebo chcú ďalej živiť svoju rodinu, ako aj to, že so životom bez hendikepu majú skúsenosť a snažia sa k nemu zase priblížiť.

Potom je skupina ľudí, ktorí sa narodia s hendikepom a celý život počúvajú nechaj, nerob, urobím to za teba a podobne. Časť ľudí s ťažkým hendikepom má problém sa zamestnať a keďže prichádza ďalšia kríza, tak tento problém sa bude len prehlbovať. Ale to nájdeme aj inde vo svete.

V akom zmysle?

V zahraničí je pojem postihnutia definovaný oveľa širšie. Napríklad človek, ktorý trpí úzkosťou, je označený ako hendikepovaný. Je zamestnaný a pritom chodí na meditácie alebo na iné liečenie. V systéme je však vedený ako človek s hendikepom.

Avšak ak sa pýtame na ďalšie skupiny ľudí s iným, ťažším hendikepom, tak aj v zahraničí majú problém ich zamestnať. Nakoniec sa ukáže, že v oblasti zamestnávania týchto ľudí sme na tom podobne alebo rovnako.

Chvalabohu, nástroje na zamestnávanie ľudí s hendikepom tu sú. Nemôžeme si však myslieť, že navždy. Jedenkrát vybojované právo neznamená, že už je tu navždy, to musíme mať na vedomí.

Lukáš Kvokačka pred OZ Barlička
Foto: Arnold Horváth

Vaše združenie sídli uprostred klasického sídliska v Prešove. Ako vás prijala miestna komunita?

Veľa z nás, ktorí tu pracujú, na tomto sídlisku aj vyrástlo. To nám pomohlo, pretože ľudia mali s nami už osobnú skúsenosť. Ľudia síce budú vždy pozerať na niečo, čo sa doteraz nedialo, ale nemáme vôbec pocit, že nás sídlisko neprijalo. Zároveň sa to snažíme vracať späť a byť dobrým susedom.

Popritom sme sa museli naučiť byť otvorení. Keď sme niečo robili, tak sme to nikdy nerobili tak, že to je iba pre nás. Keď sa napríklad vybudovalo detské ihrisko, tak je otvorené pre všetkých, keď sa urobila záhrada, je pre všetkých, veď je mestská. Je dôležité, aby ľudia s hendikepom boli na očiach a aby ich bežná populácia stretávala čo najviac.

Čiže byť otvorený a nestrániť sa, či už ako organizácia alebo ako jednotlivec, je podľa teba návod, ako rúcať bariéry medzi ľuďmi?

Myslím si, že nech už bude cesta ľudí s hendikepom akákoľvek, vždy len budú stretávať ďalších ľudí. A je pre nich lepšie, aby sa tých stretnutí nebáli.

Existujú ľudia, ktorí si časom vybudujú sociálne fóbie buď sami, alebo im ich vytvoria rodičia. Je málo takých, ako napríklad naša predstava vysmiatého vozičkára, ktorý sa zaprie do koliesok a ide aj po schodoch. Samozrejme, existujú aj takí, ale väčšina ľudí s hendikepom zažila sklamania, zranenia a držia sa preto trochu vzadu. Chodia iba na známe miesta, ktoré poznajú, ale inde veľmi nie. Všetko je to iba o skúsenostiach, čím viac vecí zažijú, tým to bude pre nich ľahšie.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

lukas kvokacka non profit obcianske zdruzenie oz barlicka zdravotne znevýhodnení