Jozef Kučera: Aby sme dobre žili budúcnosť, musíme poznať svoju minulosť, byť na ňu hrdí a nevnímať ju ako zaostalú

Obliekol som sa do kroja, nechal si narásť kečky a prácou sa snažím zachrániť staré hodnoty.

27. 12. 2020

Pavla Pisárová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Jozef Kučera svoj život v tridsiatke zmenil a rozhodol sa zasvätiť ho tradičnému gazdovaniu na hriňovských lazoch, kde na štyridsiatich hektároch chová dvadsať druhov zvierat. Okrem iného aj stovku oviec, plemeno valaška, ktoré sa dnes na Slovensku už takmer nevyskytuje. Ďalej kráča v šľapajach svojho starého otca, kožušníka, a tradičným spôsobom spracúva kožu a strihanú vlnu. Zapája sa aj do aktivít miestneho občianskeho združenia Krnofeľ, ktorého prioritou je záchrana a zrekonštruovanie pôvodných drevených stavieb. A práve v jednej kolibke z roku 1640 sme sa za zvuku cvrlikania rozprávali o jeho živote na Štoliansku.

Ako začalo vaše gazdovanie a prečo ste sa preň rozhodli?

Mohol som ďalej pracovať v Hriňovej alebo ujsť do sveta, no ja som sa s tým nestotožňoval. Časom som začal vnímať viac to, že starí ľudia odchádzajú a krajina sa začína meniť. Veľa vecí sa vytráca a myslím si, že to niekto musí udržiavať aj naďalej.

Napríklad neďaleko je osada Mangútovo, kam sme sa ako deti chodili hrávať. Bola to nádherná oblasť plná života. No ľudia vymreli, mladí sa odtiaľ odsťahovali a dnes tam domy chátrajú a krajina zarástla. Je to pre mňa strašný pocit, že práca staršej generácie vyšla nazmar. Snažili sa, aby ich potomkom bolo lepšie, no dnes im je možno až tak dobre, že na to zabudli a prestali si to vážiť. Všetko nechali tak a odišli. Príroda si to zobrala naspäť. Ale my sme predsa zvyknutí žiť v kultúrnej poľnohospodárskej krajine. Možno aj prácou sa dajú zachrániť tieto hodnoty. Toto uvedomenie bolo asi prvotným impulzom.

Do tridsiatky som sa hospodáreniu venoval tiež, ale stále som chodil do práce. Potom som si povedal, že prešla určitá fáza života a bolo by treba skúsiť niečo nové. Gazdovaním sa živím už skoro päť rokov. Obliekol som sa do kroja, nechal som si narásť kečky a skúšam ďalšiu fázu života žiť inak. Možnože to niekto nepochopí, iní pre to pochopenie majú a chodia sem. Aj vás to sem priviedlo.

Využívate pri práci len staré pracovné postupy alebo sa snažíte prácu starých rodičov zefektívniť?

Je to kombinácia. Pole napríklad zasejem ručne, zoriem traktorom, zabránim s kravami a zožnem kombajnom. Využívam aj moderné technológie, pretože by som to inak ani nezvládol. Všetko má svoje za aj proti a človek to musí vedieť kombinovať v prospech toho všetkého.

Keď som bol malé dieťa, tak starí otcovia využívali pri práci staré pracovné postupy, namáhali sa ručne, ale všetko sa stihlo. Ja sa dnes snažím zobrať si niečo z toho starého aj nového sveta a ísť strednou cestou. Nepreháňam to.

Jozef Kucera Gazdovanie
Foto: Šimon Šiplák

Ako vyzerajú vaše dni? Čomu všetkému sa venujete?

Je to aj denná rutina, ale každý deň prinesie stále niečo nové a menia sa aj sezónne práce. Ráno vstanem, umyjem sa a naraňajkujem. Potom bežím opatriť dobytok, podojiť a čaká ma ďalšia práca. Koľkokrát sa ani do večera nezastavím. Pomáhajú mi rodičia a v rámci možností aj kamaráti.

Momentálne mám okolo 40 hektárov pôdy a okolo dvadsať druhov zvierat. Nemuselo by to byť, ale takto to je veľmi pestré a ako dakedy sa to všetko dopĺňa. Mám napríklad pôvodné plemeno oviec, valašky, ktoré formovalo našu kultúru a dnes sa už takmer úplne vytratilo. Na Slovensku sme ich mali v medzivojnovom období tri milióny kusov a po nástupe komunistov sa skresali tak, že skoro vyhynuli. Teraz je ich asi 400 kusov na celom Slovensku.

Splnil som si aj moju vášeň a chovám jaky tibetské. Od detstva ma to zviera fascinovalo a mám rád aj kultúru Himalájí. Spoznávam náš starý archaický svet a je fascinujúce, koľko toho máme s tou kultúrou spoločného.

Čo by vám pri práci pomohlo?

Sám človek s holými rukami dokáže veľa. Ešteže mi zdravie slúži. Ak máš chrípku, ľahneš do postele a vyležíš to. Ja by som si to pri zvieratách nemohol dovoliť. Mať menej je niekedy lepšie, ale kto sa o tú krajinu postará? Viem, že to nebudem môcť utiahnuť navždy. Ľudia sem chodia a hovoria, aké je to tu krásne. No neuvedomujú si, čo všetko to obnáša, aby to vyzeralo tak, ako to je. Stačí jeden rok a nebude tu zelená trávička, ale metrová. A čo potom? Bude sa niekto venovať tomu, čomu sa venujem ja? Pochybujem.

Na koľko ste sebestačný?

Ani naši predkovia neboli úplne sebestační a museli aj niečo kupovať. Dnes je úplne iná doba. Často si ľudia myslia, ako si tu idylicky žijem. Ale mám to o to ťažšie, pretože žijem aj nový i starý svet. Dnes sa pred modernou dobou nedá uniknúť.

Jozef Kucera Heroes
Foto: Šimon Šiplák

Napadlo vám niekedy, že by ste tento životný štýl zmenili?

Napadlo mi to, no teraz sa už nedá cúvnuť. Nechal by som to všetko zarásť a opustil zvieratá, o ktoré sa už dlho starám? Niekedy je to veľmi ťažké a uvažujem, či mi to všetko treba. Ale potom sa človek vyspí a ide sa ďalej. Niekedy sa predsa aj človeku nedarí.

Keď porovnáte svoj životný štýl s tým moderným, čo prevažuje na vašej strane a naopak na tej druhej?

Myslím, že sme stratili úctu a prepojenie k tomu, čo bolo kedysi a ku všetkému živému. To je podľa mňa konzum a tá moderná spoločnosť.

Aj ja mám auto, práčku, dokonca dva roky už aj internet a som na Facebooku. Podľa mňa je dobré ísť tou zlatou strednou cestou. Všetko má slúžiť dobrému cieľu.

Asi pred dvomi rokmi mi boli kamaráti pomôcť vyberať zemiaky. Niečo sme rozoberali a začali spomínať Sorosa. Tak som sa ich opýtal, kto to vlastne je a či tomu všetkému veria. Potom kamárat skonštatoval, že žijem ako všetci ostatní a aj keď o mnohých veciach neviem, tak vlastne o nič neprichádzam. Podľa mňa si to len zbytočne všetko komplikujeme. Sú dôležitejšie veci.

Aj dnes mnohí starší ľudia nesledujú nič iné, len správy. A čo im to prináša do života, okrem toho, že potom všade vidia moslimov? Niekedy je lepšie vedieť menej a venovať sa iným veciam, ktoré sú potrebné.

A čo je pre vás dôležité?

Pri mojej činnosti je dôležité to, aby som si vedel pomôcť sám, keď sa niečo stane. Vedieť, kedy mám siať, kedy zbierať úrodu, ako pomôcť zvieratám. Potrebujem múdrosti použiteľné k životu.

Nemám rád, keď ľudia z mesta podceňujú a nadávajú sedliakom. Chápem, že niekto sa niekedy hlúpo správa, ale nech mu nadávajú nejako inak, nie do sedliakov. Veď ľudia na dedine majú zdravý sedliacky rozum pre tú krajinu, kde žijú.

Ďalšou vecou je, aby sa návštevník z mesta na dedine tak aj správal. Pretože keď chcú ujsť z rýchlosti mesta a prídu na dedinu, kde si robia mesto, tak je to rovnaké, ako keby som išiel bývať do Petržalky a choval tam pod balkónom sliepky. Treba k tomu pristupovať s rešpektom a prispôsobiť sa tomu, kde sa človek nachádza.

Jozaf Kucera Stoliansko
Foto: Šimon Šiplák

Tvoríte na lazoch komunitu? Koľko tu žije ľudí?

Áno, sme komunita. Sú to ľudia, ktorí majú, ako sa hovorí, rovnakú krvnú skupinu. Na Štoliansku sa teraz prisťahovali aj ďalší ľudia a dnes ich tu žije okolo 60. Dakedy ich tu ale žilo oveľa viac. Niekedy som tu mal 19 rovesníkov, ostali sme tu len piati.

Pred tristo rokmi tu boli gazdovia, ktorí sa nimi aj mohli nazývať. Potom to začalo upadať, detí bolo viac a pôda ich už ani nestíhala živiť. Za čias môjho deda sa ženy starali o domácnosť a muži už chodili do práce, aby rodinu uživili.

Naši otcovia už boli kovoroľníci. Pracovali v závode a doma mali malé hospodárstvo na prilepšenie.

S kamarátmi z OZ Krnofeľ sa vám podarilo zrekonštruovať jednu z najstarších kolíb na Slovensku, ktorej história siaha do roku 1640. Dnes ju máte na gazdovstve. Na aký účel dnes slúži?

Snažíme sa veci vracať späť do živej krajiny. Košiar je tu blízko a niekedy tu prespím. Do budúcna by sme chceli, aby ľudia nielen prišli a pozerali na drevenicu spoza pásky ako v múzeu, ale aby si mohli vyskúšať to, čo žili naši predkovia. Chceli by sme im priblížiť ten svet.

Kedysi mala každá rodina svoj kŕdeľ oviec, ktorý chovali pri dome. Bohatší gazdovia, ktorí mali oviec viac, si postavili takéto kolibky na pastvinách ďalej od domu. Využívali ich od jari do jesene a gazda v nej mohol prespať. Spracúvavali v nej mlieko, varili jedlo, skrývali sa pred nepriazňou počasia, no väčšinu času aj tak trávili vonku. A tá druhá časť slúžila ako komora na uskladnenie potravín. Na polici, ktorá sa volala podišiar, zreli hrudky syra, ktoré sa potom odovzdávali do detvianskej bryndziarne a rodina tak z toho mala nejaký príjem.

Jozef Kucera Krnofel
Foto: Šimon Šiplák

Vašou snahou je i zachovať nehmotný kultúrny rozmer a pri rekonštrukcii nepoužívate moderné technológie. Čomu všetkému sa v rámci vašich aktivít venujete?

V našich aktivitách máme zahrnuté všetko, čo sa týka tradičnej ľudovej kultúry. Momentálne sa venujeme viac stavbám, ale jedno je s druhým spojené. Človek, krajina, architektúra, kultúra.

Ľudia si to niekedy ani tak neuvedomovali. Dnes vnímajú hlavne folklór a pod ním si predstavia súboristov, tanec, hudbu a spev. Folklór však kedysi vychádzal zo zvykov, bol ovplyvnený poľnohospodárstvom aj krajinou. Ľudia si predsa spievali pri práci a vo voľnom čase si zatancovali. Súboristi architektúru nezachránia a je potrebné venovať sa aj iným veciam.

Najskôr sme sa začali venovať krojom. Ľudia majú niekedy mylnú predstavu o tom, čo je to kroj. Predstavia si len sviatočný, ale základom bol ten obyčajný, každodenný s archaickými prvkami, ktoré už tiež vyšli z módy. Súvisí to tiež so súbormi, ktoré používajú iné látky, ktoré sú ľahšie a dostupnejšie.

Chceme do života vrátiť staré kroje a súčiastky. Keď sme si obliekli tie tradičné, tak sa nás miestni pýtali, odkiaľ sme. Nevedeli, čo sa kedysi nosilo, pretože poznali len košele s holým pupkom, šatkou a klobúčikom. Kroje potom nevyzerajú tak, ako by mali, pretože sa mnohým nechce zistiť si to a tak vznikajú gýče. Často sú oblečení všetci rovnako, no v skutočnosti každý vyzeral inak, len v kostre mali spoločný znak. Chceme robiť osvetu, aby o tom ľudia vedeli a aby si nevytvárali mylné predstavy. Možnože niekedy tento boom opadne, a kroje budú nosiť len tí, ktorí k tomu majú hlbší vzťah.

Spolu s Lukášom a Dominikom Jurčom ste pracovali na výrobe replík archaických odevných súčastí z regiónu Podpoľanie. Na väčšinu replík ste vytvorili potrebný materiál. Ako to prebieha?

Je to ďalšou z vecí, ktorým chceme dať hlbší zmysel. Dnes je veľa kožušníkov, ktorí kúpia kožu v Poľsku a robia jeden vzor. Výrobky sú to krásne, no my sa snažíme o niečo viac. O to, aby výrobky mali aj dušu. Snažíme sa oživiť staré postupy a s nimi všetko to, čo k tomu patrí.

Môj starý otec bol kožušník, no nestihol ma to naučiť, pretože som bol ešte malý. Na Látkach som našiel posledného pána, ktorý to robil ešte tak tradične. Ujo bol veľmi šťastný, že to mohol niekomu odovzdať. Časom sme sa veľmi zblížili a vnímal som ho ako starého otca.

Snažíme sa učiť nielen remeslá, ale všetko okolo toho. Všetkému predchádza výskum a hlbšie pochopenie a je zaujímavé, že vždy, keď sa chce človek niečo takéto naučiť, tak to akosi automaticky vie. Akoby to už mal dávno vo svojom vnútri. Kto chce a snaží sa, objaví to.

Kedysi sa ľudia snažili byť sebestační a od hlavy po päty boli oblečení tak, ako si to dokázali zabezpečiť. Okrem sviatočných krojov, na ktoré si museli čosi aj dokúpiť.

Od prvého jesenného dňa bolo na poli menej práce a tak ženy spracúvali konope, ľan a muži ovčiu vlnu, kože a opravovali domáce náradie.

Chodíte aj vy oblečený tradične v kroji? 

Áno, kombinujem to. Počas pracovného dňa som v kožuchu a košeli s nohavicami. Keby som mal tie tradičné, tak by to bolo oveľa náročnejšie. Na svadbu či pohreb chodím už len v kroji. Myslím, že som v Hriňovej jediný.

Skúšam to takto posledných päť rokov. Dokonca som si spravil aj tradičné kečky. Zo začiatku to bolo ťažké, hlavne tie reakcie okolia, ale už som si zvykol. Začal som pomaly a postupne, pretože keby sa človek hneď obliekol do kroja a chcel by takto žiť, tak by to nezvládol a ublížil by nielen okoliu, ale hlavne sebe. Reakcia okolia by ho podľa mňa zničila. Ľudia sa ma pýtali, či idem na vystúpenie alebo spomínali Jánošíka.

Sú ešte na Podpoľaní ľudia, ktorí kroj zhotovujú? 

Pravdaže sú, ale málo ľudí sa o to snaží autentickým spôsobom. Preto sa snažíme zdvihnúť povedomie, aby všetci nešli tou cestou a aby ľudia mali na výber.

Napríklad pradenie vlny zaberie veľmi veľa času a keby sme to prepočítali len na nejakú minimálnu mzdu, tak by kilo vlny stálo 50 eur. Jasné, že si ľudia radšej kúpia klbko za dve eurá ktovie odkiaľ. Na dnešnú dobu je to nezaplatená práca. Niekedy to každý robil tradičným spôsobom a necenili sme si to.

Veľa ľudí som už aj naučil, ako spracovať vlnu. No ak v tom niekto vidí peniaze, tak to nemá význam. Človek musí v srdci cítiť, že to robiť chce. Aj my sa väčšinou snažíme nerobiť na predaj, ale pre seba a priateľov, ktorí vedia oceniť hodnotu tej veci.

Jozef Kucera Tradicie
Foto: Šimon Šiplák

Všimla som si, že ste mali tento rok žatvu a venujete sa aj výrobe slamenej strechy. Čo všetko je súčasťou toho procesu?

Je na to potrebná stará odroda raže, ktorú treba ručne zožať, vymlátiť a až potom s ňou možno ďalej pracovať. Niekto si môže myslieť, že je to z balíkov, ale nie je to tak. Mali sme ju zasiatu. Teraz som prišiel na odrodu, ktorá sa udržiavala tristo rokov.

Dnes sa nám zdá, že je to náročná vec, no kedysi to tak vôbec nevnímali. Ženy si ju vedeli spracovať aj samé. Obilie bolo základom života a aj preto to bolo tak rozšírené. Každý ho musel pestovať.

Prečo je podľa vás dôležité zachovávať tradície?

Už to niekto povedal. Aby sme žili dobre budúcnosť, musíme poznať svoju minulosť. Jedno bez druhého nejde. A treba byť na to hrdý a nevidieť len to zlé a zaostalé. Je to výnimočné a je pre nás zadosťučinenie, keď nám starší ľudia povedia, že sú na nás hrdí alebo keď inšpirujeme ďalších mladých ľudí.

Ďakujem mojej rodine a priateľom za podporu.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

folklór gazdovanie krajina obcianske zdruzenie tradície