Katarína Nádaská: Ľudia v minulosti nepoznali choroby ako sú obezita či rakovina, ale napríklad umierali na ťažké zápaly pľúc

Katarína Nádaská je etnologička, ktorá so zanietením rozpráva o akejkoľvek téme týkajúcej sa slovenských tradícií a ľudovej kultúry. Vyštudovala etnológiu, históriu a religionistiku na Univerzite Komenského, pracovala ako kurátorka a literárna historička v Múzeu mesta Bratislava a v súčasnosti pôsobí v samospráve. Precestovala celé Slovensko a poznatky zo svojich terénnych výskumov publikovala v niekoľkých knihách.

V rozhovore hovorí o histórii rovnoprávnosti žien a mužov, živote slobodných dievčat na dedine a feministických myšlienkach komunistickej propagandy. Rozoberá aj to, či generácie pred nami jedli mäso a mali naozaj zdravú stravu.

Je podľa vás Slovensko krajinou, kde ženy vedia bojovať za svoje práva?

Závisí to od toho, o akej generácií sa bavíme. Dnešné mladé dievčatá sú sebavedomé, cieľavedomé a rozhľadené. Je to generácia mladých žien, ktoré poznajú svoju hodnotu a vedia o možnostiach, ktoré v živote majú.

Dnes nikto nikomu nebráni v štúdiu, je neporovnateľne dostupnejšie ako v minulosti. Dievčatá nie sú odkázané na milosť partnerov. Isteže, na Slovensku máme aj znevýhodnené ženy, napríklad rómske, ktoré majú ťažší východiskový štart, pretože v ich komunite dominuje stále patriarchát, ale z celkového pohľadu prichádza generácia sebavedomých žien.

Na Slovensku sa ale máloktoré ženy otvorene hlásia k feminizmu, toto označenie je u nás spájané skôr s negatívnymi asociáciami. Aké postavenie mali u nás ženy v minulosti?

Do prvej tretiny 20. storočia na Slovensku platilo zvykové právo, ktoré vravelo, že posledné slovo v rodine mal vždy muž, otec, ako hlava rodiny. Pokiaľ mal dcéry, v otázke ich vydaja rozhodoval on. Manželstvá sa uzatvárali podľa sociálnych tried, takže dievča z rodiny roľníka si nemohlo vziať remeselníka a dcéra mäsiara zas roľníka.

Rodičia sa snažili, aby svoje dcéry vydali za mužov z rovnakej remeselníckej vrstvy. Bol to patriarchálny systém, ktorý mal v hlbšej minulosti svoj zmysel, ale na prelome 19. a 20. storočia to ženy silno obmedzovalo. Tie, ktoré sa v minulosti nechceli vydávať alebo mať deti, boli skôr výnimočné a narúšalo to kolorit spoločenstva. Žena bola veľmi odsudzovaná. Už aj v piesňach a riekankách sa spievalo o nutnosti vydaja mladých dievčat ako napríklad „Keď má dievča 20 rôčkov, treba ju vydať.“

Ženy to nemali ľahké ani v dedičskom konaní. Nehnuteľnosti dedili len muži, buď najstarší alebo najmladší syn, ktorý zostal bývať s rodičmi, a za to sa musel o nich starať. Dievčatá, bohužiaľ, dostávali len hnuteľný majetok ako periny, vankúše, skrine alebo truhlicu so šatami, v bohatších rodinách dostávali napríklad jalovicu.

Ďalším veľmi významným znevýhodňovaním žien bolo obmedzovanie v štúdiu. Ak pochádzalo dievča z roľníckej rodiny, nemohlo ísť študovať. Aj to je dôvod, prečo bol pre nich sobáš tak veľmi dôležitý. Verili, že potom budú mať vlastný domov a deti.

Je prirodzené, že mnohé ženy sa so zvykovým právom nemohli stotožniť. Kedy sa u nás objavili prvé náznaky feminizmu?

Na Slovensku sme mali feministky skôr, ako sa o nich začalo vo svete rozprávať. Napríklad Božena Slančíková-Timrava je pre mňa prototyp skvelej, múdrej ženy, úžasnej spisovateľky, ktorá keby žila inde vo svete, tak je už ovenčená Nobelovými cenami za literatúru. Ona sa, samozrejme, nenazývala feministkou, ale bola ňou. Bola to žena, ktorá popierala tradičný život.

Akým spôsobom?

Timrava prežila svoj život na dedine a jej genialita bola v tom, že ho dokázala vynikajúco opísať. Vedela o ňom hovoriť s absolútnou presnosťou, vykresliť psychológiu postáv a brilantne veci pomenovať. Písala najmä novely a poviedky, a práve v novele Za koho ísť si kladie otázku, čo čaká dievča z roľníckej vrstvy, ak nenájde toho pravého.

Hoci mala Timrava veľa nápadníkov, nenašla lásku a nechcela sa vydať len preto, lebo sa to patrilo. A to bola vtedy úžasná vzbura, pretože zostať starou dievkou človeka veľmi marginalizovalo. Opisuje to aj v novele Ťapákovci, kde postava Anča – zmija trpela postihnutím, a preto ju žiadny muž nechcel. Ona sa s tým ale nevedela zmieriť.

Timraviným snom bolo študovať a spoznávať svet. Chcela zažiť dobrodružstvo života, no nikdy sa jej to nesplnilo. V čase, keď žila, sa nechyrovalo o tom, aby dievčatá mohli ísť študovať a cestovať po svete. Najskôr sa o ne musel starať otec a potom muž. No keďže sa nevydala, nemala muža, ktorý by ju zabezpečil. Žila v dome svojich rodičov a potom sa jej musel ujať jeden z jej bratov. Hoci sa chcela o seba postarať, chcela sa zamestnať, skončila u svojho ženatého brata a robila mu slúžku. Popritom všetkom písala a zostali tu po nej geniálne diela.

Maskulínny svet tu nebol vždy, pravek je známy matriarchátom a povýšením žien na zakladateľky rodov. Ako vtedy vyzerala spoločnosť?

O období matriarchátu veľa nevieme, poznatky čerpáme len z archeologických nálezov. Známe sú sošky, nazývané Venuše, ktoré predstavovali ženské telo s väčším poprsím a bokmi. Je to celkom prirodzené, tieto časti tela symbolizovali materstvo, boli oslavou ženy a ženskej krásy.

V tom období boli ženy až „zbožťované“, predpokladá sa, že mnohé z nich boli náčelníčky rodov a zastávali rozhodovacie funkcie. Ľudia si vtedy nevedeli vysvetliť, ako môže byť žena gravidná a porodiť dieťa, no pozorovacími schopnosťami na to prišli a práve pre to mali také významné postavenie. Išlo o zachovanie rodu. Jeho sila bola postavená na tom, koľko má členov. Toto obdobie však bolo celkom krátke, potom nastúpil patriarchát.

Aký bol dôvod jeho nástupu?

Pri vzniku nových mestských štátov ako Mezopotámia, Egypt, Babylonská ríša, Čína alebo India sa do popredia dostávali muži a ich zmýšľanie. Na to, aby štáty vznikli, museli zorganizovať armádu a fyzická sila sa stala prioritou. Zároveň boli štáty založené na poľnohospodárstve. Panovníci museli zabezpečiť pre roľníkov pôdu, vybojovať územia.

Neskôr prišlo osvietenstvo a stereotyp krehkej a pasívnej ženy, ktorá je závislá na mužovi. Pretrváva tento stereotyp v našej spoločnosti dodnes?

Tento obraz sa vytvoril nielen počas osvietenstva, ale najmä vplyvom kresťanstva ako monoteistického systému. Aj v Biblii sa píše, že muž a žena sú rovnocenní partneri, ale muž má chrániť rodinu a žena má byť ochraňovaná. Tento stereotyp sa nesie dejinami. Boli obdobia, keď sa táto vlastnosť dostávala ešte viac do popredia. Okrem istej filozofie sa to prejavovalo aj na základe módy a skrášľovania. Ženy sa obliekali ako víly, nosili splývavé šaty alebo osie pásy a krinolíny. Mali odpadávať v spoločnosti, aby dávali najavo svoju krehkosť.

Bol v histórii nejaký zlomový moment, ktorý aktivizoval feminizmus v ženách?

Do Európy prišlo obdobie vedecko-technického rozmachu. Nastala industrializácia a koncom 19. storočia vznikli nové továrne v Bratislave ako Cvernovka alebo Dynamitka. Bolo to niečo nové. V továrňach začali pracovať robotníci, vznikla nová vrstva, ktorá predtým neexistovala – robotnícka. Mladí muži z dedín začali cestovať do mesta za prácou. To bolo niečo nové, pretože dovtedy zostávali doma a pokračovali v rodinnom remesle. A zrazu si táto generácia povedala, že odídu do mesta. Mali iný pohľad na svet, už nenosili ľudový odev, ale bežné šaty, ktoré sa dali kúpiť v obchode.

Postupne sa k nim pridávali aj dievčatá, ktoré chodili do mesta „slúžiť“, aby si zarobili na svadbu. Obyčajne sa v rodinách starali o deti a domácnosť. Potom sa vrátili domov, aby sa mohli vydať. Veľmi často sa však stávalo, že tieto dievčatá boli zneužité. Muži v domácnostiach, kde pracovali, ich znásilňovali a zneužívali. Keď sa potom mali dievčatá vrátiť domov na dedinu, stávalo sa, že boli už tehotné a to bol veľký problém. Píše o tom aj Laco Novomeský vo svojich básňach. Radšej si vzali život, akoby sa vrátili domov.

Postavenie slobodných matiek bolo veľmi ťažké, nikdy si ich slobodný muž nevzal. Mohli si vziať len vdovca alebo nejakého hendikepovaného muža. Veľmi trpeli aj ich deti, ktoré ostatní volali pankhart či skurvenec.

Stále tam vidieť nerovnomerné postavenie žien oproti mužom.

Potom prišla druhá vlna, otvorili sa ženské továrne, napríklad Cvernovka. Ženy vtedy začali bojovať za základné pracovné podmienky ako je osemhodinový pracovný čas. V minulosti ženy pracovali ráno od šiestej do ôsmej večer s tým, že mali pol hodinu na obed. Pracovné podmienky boli nepredstaviteľné, profesie ako šičky robili v tmavých zatuchnutých miestnostiach za veľmi málo peňazí. Ženy tiež bojovali za hlasovacie práva. Po vzniku 1. Československej republiky sme boli jedna z prvých krajín na svete, kde ženy mohli voliť a zároveň byť volené do funkcií.

Pomohla ženám neskôr aj komunistická propaganda, ktorá hovorila o „spoločnom budovaní štátu“?

Po druhej svetovej vojne sa menil pomer síl a zoskupení v Európe. Naši komunisti boli v tom období pod vplyvom Moskvy, odkiaľ prišli tieto budovateľské myšlienky. Paradoxne, keď Sovietsky zväz vznikol, presadzoval veľmi silné feministické myšlienky. V Sovietskom zväze v Rusku sa vychádzalo z toho, že po vojne zostalo veľa žien a mnohé profesie, ktoré boli vtedy vnímané ako mužské – žeriavnik, sústružník – nemal kto vykonávať. V tomto propaganda pomohla a na ženy za sústruhom sa už prekvapene nepozeralo. Šírili sa teórie, že žena je rovnocenná ako muž. Napríklad, ak zostala tehotná, Sovietsky zväz bol prvou krajinou na svete, ktorá zlegalizovala umelé prerušenie tehotenstva.

Mnohé myšlienky, ktoré sú považované za progresívne, sa zrodili práve v Sovietskom zväze. A potom to všetko prišlo aj k nám do Československa. Ženám sa otvoril nový obzor. Ukázali, že sú schopné v mnohom mužov nahradiť. Mali peniaze, stali sa finančné nezávislé, mohli ísť študovať. Zmenil sa aj pohľad na manželstvo a rozvod, hoci na vidieku sa držali ešte začiatkom 80. rokov zastaralejšie myšlienky. Žena žijúca v týchto rokoch na dedine musela mať naozaj veľmi vážne dôvody na rozvod. Väčšinou to bol silný alkoholizmus.

Hovorili ste, že sme boli jedna z prvých krajín na svete, kde ženy mohli byť volené do verejných funkcií, no žien v politike stále chýba. Prekvapilo vás, keď prezidentské voľby vyhrala Zuzana Čaputová?

V prvom rade ma to neskutočne potešilo. Verila som, že bude prezidentka. A myslím si, že je to veľmi múdra a šarmantná žena, ktorá má neskutočnú charizmu. A nevnímam to tak len ja, mnoho krajín nám ju v dobrom závidí.

Čo to vypovedá o našej krajine?

To, že kandidovala žena a stala sa prezidentkou, je obraz vôle národa. Ľudia chceli mať na takomto významnom poste ženu a dôverujú jej. Keby kandidovalo do komunálnych i národných volieb viac žien, politika by bola pozitívnejšia. Myslím, že v nej chýba ženský element.

Bohužiaľ, stále nám tu zostali zvyšky archetypov ako patriarchát a podobne. Stále nie je dostatok žien v politike, od tej komunálnej až po vysokú. Často sa stretávame s tým, že šikovné ženy v politike sú atakované menej šikovnými, zakomplexovanými mužmi. Mám pocit, že špičkovo vzdelané ženy, ktoré by mohli politike pomôcť, sú znechutené a nechcú do politiky ísť. To je veľká chyba a dúfam, že sa to raz zmení.

Našťastie sa veci posúvajú k lepšiemu a ženy si už nemusia vyberať medzi prácou a rodičovstvom. S deťmi môžu ostať na rodičovskej dovolenke aj muži a to je veľmi dobrý krok. Mnohí túto možnosť využívajú, pretože chcú stráviť viac času so svojím dieťaťom a zároveň vidia, čo všetko táto „materská dovolenka“ znamená. Mnoho mužov má v tomto smere skreslený pohľad.

Ste autorkou viacerých kníh, kde píšete o slovenských tradíciách. Sama vlastním jednu z nich – Rok v slovenskej ľudovej kuchyni. Baví vás varenie? 

Nie, nie, ja neviem vôbec variť. Varenie ma neskutočne nudí a pre mňa je to strata času. Ale jedlo mám rada a rada sa dobre najem. Jedlo považujem za potrebné, aby človeka nasýtilo, ale nie som ten typ človeka, ktorý ho bude ospevovať. Samozrejme, trošku variť viem, vychovala som syna a nezahynul od hladu, ale nepatrím k tomu typu žien, ktoré sa tešia z každého nového receptu. Ja by som doma kuchyňu ani nepotrebovala, môj základný priestor tvorí pracovňa a knižnica.

Prečo ste sa teda rozhodli pripraviť kuchársku knihu?

K jej napísaniu som sa dostala úplne neplánovane. Keď 30 rokov robíte výskumy po Slovensku a navštevujete rôzne slovenské mestá a obce, ochutnáte veľmi veľa z tradičných miestnych kuchýň. Slovenská mentalita je v tomto skvelá. Keď som navštívila nejakú domácnosť, vždy ma ponúkli jedlom a spontánne sme sa potom o ňom aj rozprávali. Zrazu som zistila, že mám doma asi päťtisíc receptov klasickej ľudovej kuchyne. Tak som vybrala tie, ktoré sa mi najviac pozdávali a tie vyšli v knihe.

A ako to bolo s prípravou a varením receptov?

Priznám sa, všetky ich odskúšala a pripravila známa foodblogerka Anettka Vaculíková.

Jedlá v knihe sú rozdelené podľa regiónov, pre ktoré sú typické. Aká kuchyňa je vám najbližšia?

Milujem klasickú ovsenú alebo pšeničnú kašu s trochou mlieka a medu. Cez leto si ju zdobím čerstvými jahodami, malinami, čučoriedkami, v zime pridávam sušené ovocie, prípadne si ju dozdobím jedlými kvetmi. To je jedlo, ktoré môžem jesť každý deň. Je uvarené ani nie za päť minút a nasýti vás minimálne na päť hodín. Tieto kaše patria aj medzi naše najstaršie jedlá, je to typické staroslovanské jedlo. A ešte mám veľmi rada jahňacie mäso, takže keď si chcem urobiť radosť, zájdem do reštaurácie na dobrú jahňacinu.

Spomínam si na vôňu melty, ktorú si moja babka vždy ráno robievala. Mám pocit, že dnes túto „kávu“ už nikto nerobí. Vytratili sa aj niektoré iné jedlá z našich jedálničkov?

S tou meltou je to pekný príklad. Melta bola bezkofeínová káva, do ktorej sa pridávalo mlieko a moji starí rodičia a generácie pred nimi ňou začínali každý deň. Niekedy si do nej nadrobili aj chlieb a s lyžičkou ho jedli. Pripravovala sa z extraktu čakanky a podľa mňa mala skvelú chuť. Ako dieťa som si ju miešala do vody, aby som si ju mohla ešte viac vychutnať. Originál meltu už dnes v obchode asi nekúpite.

Ak by sme si chceli navariť jedlo zo stredoveku, tak je to nemožné. Boli odlišné druhy obilia a surovín, zmenila sa aj preferencia chutí. V stredoveku sa ako sladidlo používal med alebo sušená mrkva, ktorá sa do jedla nastrúhala. Cukor bol vtedy luxusný tovar. Nepoužívali sa žiadne zápražky, zátrepky, jedlá sa zahusťovali špeciálnym perníkom. Vydržal dlho, bol suchý, nesplesnivel a keď bolo treba zahustiť polievku, perník sa do nej zamiešal. Obľúbené boli mäsové kaše, do ktorých sa mäso z hydiny rozdrvilo a ochutilo sa medom.

Som presvedčená o tom, že dnešným ľuďom by tieto jedlá nechutili. A to nemusíme ísť ani do stredoveku, ale na začiatok 20. storočia. Vtedy sa na dochucovanie používalo pravé kravské mlieko, smotana, neboli žiadne emulgátory či tuky.

A ktoré suroviny nám v jedálničkoch pribudli?

Napríklad zemiaky k nám na Slovensko prišli až počas vlády Márie Terézie. Chcela, aby sa v Uhorsku pestovali, pretože dovtedy sme mali na poliach len obilie a keď sa úroda nevydarila, ľudia nemali čo jesť. Trvalo sto rokov, kým sa zemiaky uchytili. Ľudia sa bránili ich sadeniu aj jedeniu. V mysliach ľudí prevládal názor, že to, čo sa urodí pod zemou, je peklo, a to, čo nad zemou, je nebo. Takže obilné klásky rastúce smerom nahor boli v poriadku, ale zemiaky, ktorých hľuzy museli vykopávať zo zeme už nie.

Iróniou je, že Slovensko sa dnes považuje za zemiakarskú krajinu, pretože z nich máme obrovské množstvo jedál. Dokonca sa sčasti naplnil zámer Márie Terézie, aby sa zemiaky pestovali namiesto chleba, pretože dnes v obchode kúpite aj zemiakový chlieb.

Dnes už viac uvažujeme o kvalite surovín, ktoré nakupujeme v potravinách. Jedli v minulosti ľudia menej zdravo?

Strava bola určite kalorickejšia. Pre predstavu, väčšina ľudí chovala sliepky alebo prasiatka, ktoré zabíjali dvakrát ročne a potom ich konzervovali údením a sušením. Mäso im muselo vydržať celé leto až do jesene, kým neprišli mrazy a mohli zabiť ďalšiu ošípanú. Jedli veľa slaniny, ale tá bola domáca, 40 dní údená na dubovom dreve. Slanina potom vyzerala tak, že keď ste si z nej odrezali v lete, nepúšťala žiadnu vodu, jedlo sa nekazilo.

Na druhú stranu, hoci ľudia v minulosti jedli kalorickejšie jedlá, oveľa viac manuálne pracovali. Stačí, keď pôjdete do múzea a pozriete si odev z 20. storočia. Dnes by si šaty dospelej ženy oblieklo dvanásťročné dievča. Ľudia boli útlejší a šľachovitejší. Nepoznali choroby ako sú obezita, rakovina, ale napríklad umierali na ťažké zápaly pľúc.

Mali vtedy ľudia vyváženú stravu? Nechýbali im vitamíny?

V tomto smere sa stravovali sezónne. Keď im v záhrade dozrievala tekvica, tak sa jedli tekvicové prívarky. Čo sa urodilo v záhrade, to sa jedlo. Počas zimy sa jedla kyslá kapusta. To isté platí aj pre ovocie. Moruša biela, čierna, dula, egreše sú druhy ovocia, ktoré dnes už málokde rastú. Je to škoda, pretože sú našim kultúrnym dedičstvom. Ale som rada, že máme na Slovensku skupinu mladých nadšencov, ovocinárov, ktorí chodia po Slovensku a berú štepy z týchto našich stromov, aby sa uchovali.

Emisie z chovu hospodárskych zvierat sú ekologickým problémom. Riešením by bolo, aby sme mäso obmedzili a mali ho na tanieri napríklad raz týždenne. Tí, ktorí nesúhlasia, oponujú našou tradičnou slovenskou kuchyňou s domácimi rezňami či gulášom. Je to tak? Čo jedli naši predkovia?

S mäsom sa muselo gazdovať veľmi racionálne a poskromne. Konzumovalo sa raz do týždňa na obed, obyčajne to bola sliepka. Kravy sa v minulosti nezabíjali často, boli skôr využívané na poliach pri pomocných ťažných prácach. Občas si ľudia dopriali na tanieri aj jahňacie alebo kozľacie mäso. Výnimku tvorili poľné práce, keď bola žatva alebo sa kosili lúky. V období fyzicky namáhavej práce boli raňajky veľmi výdatné. Praženica z desiatich vajec, klobása, slanina. Veľmi veľa jedál bolo zo strukovín, takže im bielkoviny nechýbali.

Aj zo zdravotného hľadiska nie je správne jesť mäso každý deň a myslím, že takíto milovníci mäsa na to prídu aj sami. Ako človeku starne organizmus, tak sa mu mení aj tráviaca sústava a mäso sa trávi relatívne ťažko, takže keď sa rozprávate so starým človekom, mäso má len občasne.

Len pred niekoľkými desiatkami rokov vyzeralo jedlo na našich tanieroch úplne inak. Ako sa budeme podľa vás stravovať o 50 rokov? 

Myslím, že progres je nezastaviteľný aj v jedle a už teraz je možné dostať rôzne druhy syntetických jedál, ktoré si zamiešate s vodou a vznikne vám z toho jedlo. Ale aj dnes máte takých ľudí, ktorí si chcú vychutnať „živé“ jedlo a majú radi domáce varenie. Predpokladám, že v budúcnosti bude skupina ľudí, ktorá bude obľubovať tabletku, ktorá ich zasýti na celý deň, ale zostanú aj veľkí fanúšikovia varenia z čerstvých a lokálnych surovín. V posledných rokoch sa práve toto stáva trendom, aby sme šetrili aj našu Zem a ja tomu veľmi fandím.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

etnológia feminizmus Katarína Nádaská tradície