Aňa Ostrihoňová: Myšlienky, že žena je svojprávna bytosť, sú dodnes na mnohých miestach nevysloviteľné

Ľudia sú schopní propagovať aj predsudky a stereotypy, ktoré im samým ubližujú, len aby sa nemuseli meniť.

Lucia Hirko

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Aňa Ostrihoňová vyštudovala žurnalistiku, literatúru a získala doktorát z prekladateľstva. Po dlhých rokoch života v zahraničí sa vrátila domov a založila vydavateľstvo Inaque. Vydáva knihy, ktoré sú netradičné, rušivé, revolučné v myšlienkach a ponúkajú niekoľkovrstvové ponory do ľudskej duše. Okrem iného preložila aj knihy s tematikou feminizmu. Spoločne sme sa porozprávali o ženách a ich postavení v spoločnosti, o tradičnej rodine a rodovo stereotypnej výchove.

Sú slovenské ženy feministky?

Dnes sa za feministku môže označiť každá žena bez ohľadu na to, či sa podieľa na nejakej forme útlaku slabších a zraniteľnejších alebo či naozaj skúma, ako ju v bežnom živote ovplyvňuje spoločenský tlak a rodové stereotypy. Iné ženy sa voči feminizmu vymedzujú, pretože majú rady mužov a feminizmus si zjednodušili na nejakú vojnu pohlaví.

Na Slovensku máme feministické teoretičky, aktivistky aj aktivistov, ale aj zarytých odporcov predstavy, že ženy sú ľudia, či konzervatívne manželky, ktoré nevnímajú napríklad mzdovú nerovnosť, ani keď im človek ukáže výplatné pásky.

Feminizmus je stále vnímaný negatívne. Ak o nejakej žene povieme, že je feministka, väčšinou sa to považuje za nadávku. Prečo?

Feminizmus má vo všeobecnosti pre spoločnosť negatívnu konotáciu, pretože sa snaží spochybniť a zmeniť vžité vzorce správania a organizácie ľudského života. Je prirodzené, že vzbudzuje nevôľu. Prichádza s niečím nepredstaviteľným a potom sa to prostredníctvom rôznych, často kontroverzných postupov, snaží dostať do praxe. Myšlienky, že by žena mala volebné právo, že by bola svojprávna bytosť, ktorá má možnosť študovať, zamestnať sa, dostávať plat či rozhodovať sa o vlastnom tele, boli tiež ešte pred sto rokmi nevysloviteľné a niekde sú také aj doteraz.

V súvislosti s feminizmom sa používa aj pojem spotrebný feminizmus, ktorý na Slovensku takmer nepoznáme. Čo to znamená?

V posledných rokoch sa v západných krajinách feminizmus pretavil do neškodného variantu s cieľom dostať sa do mainstreamu a v podstate prišiel o svoju radikálnosť a filozofiu. Dá sa povedať, že ide o marketingovú značku, z ktorej sa odstránilo všetko, čo by teoreticky mohlo ohroziť status quo, nabúrať rodové stereotypy, vzoprieť sa spoločenskému tlaku. Spotrebný feminizmus sa nekriticky zameriava na všetko „ženské“ a označuje to automaticky nálepkou „feministické“, ženy tlačí do konzumu, infantilizuje ich, utvrdzuje v mylnej predstave, že sú slabé a neschopné konať inak ako v súlade s normou. Takýto životný štýl škodí životnému prostrediu, slabším a zraniteľnejším a ženy, paradoxne, ešte viac vyčleňuje.

Aňa Ostrihoňová Inaque rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Československé ženy pravá feministická vlna minula. Naše babičky nemuseli bojovať o právo pracovať. Socializmus im ponúkol model Novej ženy, istoty a možnosti (v obmedzenej miere), o ktoré práve zahraničné ženy bojovali. Ako to ovplyvnilo kultúru na Slovensku? 

Naša kultúrna situácia sa v tomto líši od francúzskej či americkej, v ktorých sa jednotlivé vlny zameriavali na konkrétne práva žien – ak by som to veľmi zjednodušila. Myslím si, že práve tu môžeme vidieť, ako sa spoločnosť dokáže v rámci jednej-dvoch generácií vyrovnať napríklad s predstavou, že žena pracuje a pre finančné zabezpečenie sa nemusí vydávať.

Na druhej strane ako píše Germaine Greer v predslove k 21. výročiu knihy Eunuška, ktorá prvýkrát vyšla v sedemdesiatych rokoch: „Náhla smrť komunizmu v rokoch 1989 – 1990 katapultovala chudobné ženy do sveta konzumnej spoločnosti, v ktorej neexistuje ochrana matiek, senioriek, znevýhodnených, žiadny záväzok k zdravotnej starostlivosti, vzdelávaniu či zvyšovaniu životnej úrovne obyvateľstva. Milióny žien padli na dno, keď prišli o prídavky na deti, dôchodky, nemocenské dávky, materské škôlky zadarmo, chránené pracovné miesta, keď sa zatvorili nemocnice a školy, v ktorých pracovali. Majú slobodu hovoriť, ale nemajú hlas. Majú slobodu kúpiť si základné služby za peniaze, ktoré nemajú, môžu sa slobodne pustiť do podnikania v najstaršej profesii, prostitúcii, prostitúcii tela, mysle a duše pre konzumizmus alebo inak povedané, majú slobodu umrieť od hladu, slobodu žobrať.“

Myslím si, že v mnohých oblastiach, ktoré tu menuje, sme sa dostali opäť do bodu nula, hoci máme historickú skúsenosť, že to tak byť nemusí.

Pokiaľ ide o kultúru a konkrétne literatúru, oceňujem, že na školách sme sa učili a učíme o spisovateľkách súčasne so spisovateľmi. Sama som bola veľmi dlho chránená pred degradujúcim konceptom ženskej literatúry, ktorá celý obrovský svet, viac ako jeho polovicu, uzatvára do nejakého nezaujímavého geta. Môj „obľúbený“ reklamný slogan „Román pre inteligentné čitateľky“ sa sem dostal až v deväťdesiatych rokoch.

Čo znamenalo označenie „Román pre inteligentné čitateľky“? 

To isté, čo každý iný reklamný slogan ako napríklad „Aj muži majú svoje dni“ alebo „Mamička vie najlepšie“. S konkrétnou knihou v konečnom dôsledku ani nesúvisí, čitateľke len prepožičiava ilúziu, že patrí do klubu inteligentných žien, čo je len ďalšia z mnohých stereotypizujúcich vyprázdnených kategórií.

V čom je dnešná literatúra pre ženy rozdielna, než bola tá, ktorú čítali naše babičky?

Literatúra zachytáva to, čo visí v spoločnosti, vníma ju s odstupom a jasne vidí prelínajúce sa vlny. Takže tak, ako sa spoločnosť a svet menia, mení sa aj literatúra. Cielenie literatúry na ženy či na mužov považujem za prekonané. Ženy tvoria viac ako polovicu sveta, štatisticky viac knihy nakupujú, požičiavajú si a čítajú. Čítajú všetko. Dnes majú aj vďaka feministickým hnutiam prístup k literatúre, ktorá je úprimnejšia, otvorenejšia k rôznym témam a komunitám. Miestami je menej stereotypizujúca.

Samozrejme, že kultúra stereotypy rúca, ale zároveň vo svojej mainstreamovej podobe ich aj veľmi starostlivo upevňuje. Dostávame sa tak k množstvu neškodných predstáv, ktoré nás podobne ako spotrebný feminizmus utvrdzujú v tom, že život, aký vedieme, je úplne v poriadku bez ohľadu na to, či v žene upevňuje pocit neschopnosti konať a identifikovanie sa s rolou obete.

Napríklad v mnohých memoároch, autobiografických esejách a románoch sa dnes objavuje typ protagonistky, ktorá sa zaryto lieči, čistí, medituje. Na tom nie je nič zlé, len to opäť raz skĺzlo do mainstreamu ako „jediná možná cesta“. Keď rozprávačka nezapadá do tohto typu vnímania, vyvoláva to nevôľu a nepokoj. Napríklad pasívnu rozprávačku akceptujú čitateľky len veľmi ťažko.

V knižnom svete sú obálky kníh pre ženy často príliš žensky idealistické a sexistické. Prečo?

Ako ľudia reagujeme na obraz, ktorý reflektuje našu skúsenosť so svetom. V mnohých ohľadoch obálka či obal akéhokoľvek tovaru predáva. Imidž „ženskej knihy“ vystihuje obálka romance, sentimentálneho románu, pretože pracuje so stereotypom, že muž také niečo čítať nebude.

Ide o ružové, prípadne bledomodré obaly, na ktorých je žena v topánkach na opätkoch, s pohárom Martini v ruke, otočená chrbtom, vysoká, štíhla, dlhovlasá, nemá. Skrátka je to nesvojprávna bytosť, ktorú príde zachrániť nejaký muž. Tento mýtus pretrváva od osemnásteho storočia, hoci v skutočnosti nie je a nikdy nebol pravdivý.

Pravdepodobne do tohto procesu vstupuje množstvo rôznych iných faktorov, ako aj fakt, že sme priťahovaní symetriou či klišé, ktoré v nás vďaka svojej známosti nevyvolávajú strach.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Naozaj sa knihy predávajú lepšie, ak je žena na obálke vykresľovaná ako „typická žena“?

Talianske vydavateľstvo Eleny Ferrante urobilo takýto pokus s Neapolskou ságou. Pripravili vydanie s obálkami ako z harlekýnok z 90. rokov. Dokonca obálka Geniálnej priateľky je priznaná fotomontáž. Myslím si, že keby to vystavili v nejakej galérii s veľkým konceptuálnym príhovom kurátorky, tak by sa umelecký svet zadúšal nadšením. Lenže vyšlo to ako obálka knihy, ktorú napísala žena.

Umelecký svet a snobi a snobky bez pokusu zamyslieť sa len krútia hlavami. Veľmi sa mi to páči ako hra s dojmami, predsudkami – ako čitateľka mám pocit, že knihu napísala žena, že ide dokonca o červenú knižnicu, neškodný žáner, ktorý v ničom nenaruší moje ilúzie o strastiach veľkej lásky, ktorá sa skončí svadbou a „žili šťastne, až kým nepomreli“… ale nič z toho nedostanem, pretože to nie je pravda. Môžem sa cítiť oklamaná, ale môžem byť aj veľmi vďačná za to, že mi niekto rozbil stereotypy, ktoré mi aj tak na nič neslúžili, skôr naopak.

Aňa Ostrihoňová Inaque rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Ako vníma feministickú literatúru slovenská spoločnosť? 

Môžem hovoriť len o reakciách s akými sa stretávam v médiách či na sociálnych sieťach. Myslím si, že veľa čitateľov a čitateliek si uvedomuje, v akom svete žijeme a feministické texty vnímajú ako súčasť širšej diskusie a snahy o zmenu.

V prípade prekladových kníh sa však niekedy stretnem s nepochopením, keď ide o knihy reagujúce napríklad na nejakú širokú diskusiu, ktorá prebieha v danej krajine a do slovenských médií a spoločnosti sa nedostala. Napríklad v knihe Sebectvo tých druhých sa kritizuje fenomén „epidémie narcizmu“, v knihe Prečo nie som feministka ide o „spotrebný feminizmus“, ktoré sa v tamojších médiách prezentujú a riešia ako napríklad hoaxy u nás. Knihy potom, prirodzene, nemajú taký dosah na čitateľov a čitateľky, pretože žijeme v inom kultúrnom a spoločenskom rámci. Autorky v jednej či dvoch vetách odkážu na masový kultúrny fenomén, ktorý tu neexistuje, a tak zostáva stratený v kultúrnom preklade, teda na rovine, ktorá presahuje preklad z jedného jazyka do druhého.

Na druhej strane mám pocit, že je dobre, keď sa do diskusie dostane iný spôsob premýšľania. Keď sa neprezentujú riešenia podľa jednej či dvoch šablón, keď sa svet a život nevykresľujú čierno-bielo, nehľadá sa za každú cenu fackovací panák. Keď autorky a autori spochybňujú a provokujú. V tom prípade považujem reakcie, ktoré autorkám takéto myslenie vyčítajú, obviňujú ich z relativizovania a protirečení za úplne prirodzené. Je to súčasť diskusie, keďže neexistuje len jeden názor, ale len jeden spôsob jeho prezentácie.

Vyslovene negatívne reakcie dostávam na tituly, ktoré naznačujú, že v akomkoľvek ohľade treba začať od seba, čo, samozrejme, bolí a znechucuje. Ľudia sú schopní propagovať aj predsudky a stereotypy, ktoré im samým ubližujú, len aby sa nemuseli meniť.

Stále sa stretávame s rodovo stereotypnou výchovou. Chlapci aj dievčatá sú naďalej pod rovnakým vplyvom sexizmu. Chlapcom je roky vštepované, že ich úlohou je živiť rodinu. Dievčatám, že patria do kuchyne.

Rodové stereotypy sú vžité a potvrdzované v každodennom živote. Nadväzuje na ne diskriminácia, upevňuje sa nerovnosť a svet sa delí na homogénne getá, kde ľudia nemajú šancu spoznať niečo iné. Dievčatá sú vychovávané ako slabšie a starostlivejšie a chlapci sú vedení k tomu, aby plnili nároky normatívnej heterosexuality. Neuvedomujeme si, aké je to nebezpečné, pretože na jednej strane je dosť ťažké vyrovnať sa s tlakom, živiť rodinu a hrať frajera pred kamarátmi, ale keď sa muž nenaučí spracúvať svoje emócie a regulovať správanie – pretože je zvyknutý, že na to sú tu ženy, máva to zvyčajne brutálnejšie následky v podobe agresivity a násilia.

Rodové stereotypy sa riešia aj v prípade výchovy detí pármi rovnakého pohlavia. Samozrejme, už samotná dvojica narúša predstavu nejakej rodiny z reklamy na hypotéku, ale je to opäť len nejaká predstava, a keď sa človek obzrie okolo, zistí, že pozná množstvo ľudí, ktorých vychovali dve alebo viac žien či mužov. Napríklad aj bývalého prezidenta Michala Kováča vychovali dve ženy.

Tradičná rodina sa dnes otriasa v základoch. Moderný svet povoľuje manželstvá rovnakých pohlaví i adopciu detí. Môže to naozaj negatívne ovplyvniť vývoj spoločnosti?

Za tradičnú sa označuje nukleárna rodina, ktorá zase nemá takú dlhú tradíciu, ako sa prezentuje, a rozhodne nie je bez negatívnych následkov či už na životné prostredie alebo na život jednotlivcov. Ide o to, že sme sa ju rozhodli považovať za normu. A problém s normou nikdy nie je na úrovni jednotlivca, ale v spoločenských štruktúrach, ktoré sa zvyčajne postavia akejkoľvek zmene na odpor. Rebecca Solnit veľmi dobre opisuje, z čoho pramení strach z toho, že by zväzky párov rovnakého pohlavia ohrozili tradičné manželstvo. To, že sa takýto model rozpadá v čoraz širších vrstvách populácie, len naznačuje, že už nie je funkčný a je potrebné vymyslieť úplne iné formy života, spolužitia a výchovy detí.

Veľmi citlivou je aj otázka platov. Muži za rovnakú prácu či na rovnakej pozícii zarábajú viac. Existuje komplexné riešenie tohto problému?

Teoreticky by mala existovať rovnosť, ale ide o veľmi veľký štrukturálny problém, na ktorý, prirodzene, existuje sto riešení. Ani u nás, ani v zahraničí však nie je dostatočný tlak na to, aby sa to reálne zmenilo. Relatívne nízka miera nezamestnanosti ponúka šancu venovať sa tomuto problému. Počas krízy boli ženy rady, že si vôbec našli prácu alebo si udržali miesto.

Prečo sú ženy znevýhodnené oproti mužom?

Jedným z argumentov počas priemyselnej revolúcie bol fakt, že žena pracuje menej dní, pretože má menštruáciu. Lenže to bolo v textilných továrňach pred viac ako 250 rokmi. Tiež je tu argument o prerušení práce počas materskej a následne rodičovskej dovolenky. Je však dokázané, že aj ženy, ktoré predtým nemali záujem alebo nevedeli riadiť tímy ľudí, po návrate z materskej dovolenky túto schopnosť nadobudli. Počas nej sa totiž naučili jednoduchým jazykom vysvetľovať, dávať pokyny a manažovať čas. V každom prípade je táto argumentácia prekonaná a je vyvrátiteľná štatistikami a sociologickým výskumom.

Pri vnímaní rovnoprávnosti a rovnosti šancí nás stále paralyzujú naše predsudky, stereotypy. Nie je načase prehodnotiť ciele feminizmu?

Množstvo predsudkov máme stále v sebe, a to veľmi hlboko. Navyše, človek spraví všetko preto, aby sa nemusel meniť. A dôkazom toho, že sme zaujatí úplne nevedome, je fakt, že novinár bez mihnutia oka povie, že prezidentskej kandidátke sa triasol hlas, pričom je jasné, že ženy majú vyššie položený hlas a v strese vie vystúpiť až do fistuly. Keď sa ho snažia ovládnuť, znejú roboticky. Medzinárodná politická scéna poskytuje viacero príkladov. Je to akoby napísal o nejakom mužovi, že sa mu od nervozity leskla plešina.

Feminizmus nemá nejaký jasný manifest s definovanými cieľmi. Hovoríme o „ženskom hnutí“ a ženy predstavujú viac ako polovicu populácie tejto planéty. Takže ak feminizmu ide o to, aby „žena mala slobodu byť človekom s dôstojnosťou, integritou, vášňou a hrdosťou, ktoré tvoria osobnosť“, ktorej sa dožadovala Germaine Greer pred 50 rokmi, na všetkých úrovniach v rôznych regiónoch existujú stovky konkrétnych cieľov.

Aňa Ostrihoňová Inaque Rozhovor
Foto: Šimon Šiplák

Snažíme sa odbúravať rodové stereotypy, no stále sa zacyklíme v tradičnom spôsobe uvažovania, ktorý nám podsúvajú média a školy. Dá sa tento spoločenský tlak odstrániť, aby sme začali myslieť inak?

Spoločenský tlak je nám ľuďom absolútne prirodzený. Potrebujeme mať veci roztriedené, onálepkované, aby sme mali ilúziu toho, že dokážeme niečo predvídať.

Všimnite si, ako sa správame, keď sa o niečom rozhodujeme. Opýtame sa pár priateľov, priateliek, čo by sme mali urobiť. Existuje pravdepodobnosť, že 80 % z nich nám dá radu v súlade s normou spoločnosti, ktorá sa pretláča v školách, médiách, kultúre. Preto sa prelomové riešenia rodia vo chvíli, keď sa odstrihnete a dáte priestor predstavivosti. Tá vymyslí úplne netradičné, nové riešenie alebo jednoducho zistí, že to, čím sme sa trápili, vlastne ani nebol náš problém.

Toto je podľa mňa veľmi feministický krok – hoci aj chvíľkový odstup od mainstreamového naratívu. S odstupom vybočíme z danej schémy, z krabičiek s nálepkami a dostupnými riešeniami. Spoločnosť sa s tým vyrovná. Chvíľu jej to potrvá, ale zmieri sa s tým.

Mnoho moderných firiem ponúka pre ženy a rodiny s deťmi rôzne podporné programy. Veľa žien je dnes súčasťou mocenských a manažérskych štruktúr. O čo by sme mali ďalej bojovať?

Stále o to isté – o slobodu byť tým, kto sme. V prvom rade by sme sa mali snažiť o empatiu a úctu k všetkému živému okolo seba, z čoho potom vyplýva úsilie o rovnoprávnosť, nevnucovanie svojho postoja k životu iným, nepropagovanie prežitých noriem a stereotypov, ktoré nám v podstate ubližujú, neprispôsobovanie sa niečomu, čo škodí iným a svetu, len preto, že sa to tak má. Začať od seba.

Opäť si dovolím citovať Germaine Greer: „Privilegované ženy vás budú ťahať za rukáv a budú sa vás snažiť získať pre ,boj‘ za svoje reformy, ale reformy sú spiatočnícke. Starý proces treba zničiť, nie vynoviť. Ostré ženy vás budú vyzývať k vzbure, ale vy máte predsa toľko práce. Čo urobíte?“

Nová kniha vydavateľstva Inaque – Mesto osamelosti od Olivie Laing vychádza 25.02.2019. Prihláste sa do nášho newslettra a o týždeň venujeme knihu jednému z vás.

Olivia Laing Mesto Osamelosti

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

feminizmus knihy literatúra stereotypy ženy