Mišo Hudák: Pozornosť sme prilákali vyhlásením, že by sme radi zatopili Prešov

Vďaka humoru vieme prekladať komplikované fakty do zrozumiteľnej reči bez populizmu a klamstva.

17. 2. 2019

Katka Skybová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Svojsky vtipný filmár, aktívny občan a Minister mytológie Východného pobrežia Mišo Hudák prináša do Košíc mestský život, ako ho poznáme z dobre fungujúcich európskych miest.

Pred 10 rokmi si v Košiciach založil organizáciu s názvom Východné pobrežie. Ako a prečo pobrežie vzniklo?

Jedno leto som sa na brigáde v Prahe stretol s Mišom Hladkým, šrácom, ktorý neskôr výrazne potiahol Košice v rámci realizácie Európskeho hlavného mesta kultúry. Mišo je architekt a ja som filmár. Veľmi sme si sadli, tak sme spoločne začali hľadať tému, ktorá by mala presah do oboch našich odvetví. Zistili sme, že je to mesto.

Od nášho stretnutia v Prahe prešlo pár rokov, obaja sme boli kade-tade po štúdiách a v jedno leto sme sa obaja vrátili do Košíc. V tom čase sa rozbiehali prípravné kolektívy okolo Európskeho hlavného mesta kultúry, podávala sa prihláška. Mišo bol v tomto procese veľmi angažovaný, ja som sa do projektov zapájal čiastočne. V tom čase sme založili aj naše Východné pobrežie.

Chceli sme život ako je v Berlíne, Grazi, Bilbau či kdekoľvek inde. Chceli sme mať aj doma k dispozícii také momenty mestského života, ako sme spoznali vonku. A keďže v Košiciach chýbali, rozhodli sme sa, že budeme v našich možnostiach pracovať na tom, aby sme ich do mesta priniesli. To bolo našou hlavnou motiváciou založiť si vlastnú vec.

Mišo Hudák sídlisko
Foto: Tibor Czito

Mestskými momentami máš na mysli program, ktorý mesto ponúka, alebo aj čosi iné?

V Košiciach bol v roku 2007 kultúrny a aktívny život niekde úplne inde ako je dnes. Chýbali tu podujatia. Fungovala tu len akási tabuľková kultúra, teda kultúra, ktorá sa diala v rámci štátnych inštitúcií, divadiel a podobne. Chýbal neformálny kultúrny život typu malých galérií a klubov, kde sa hrajú koncerty alternatívnych žánrov pre pár ľudí.

Chcel som spoznávať aj iné veci, nielen performatívnu kultúru typu kúpim si lístky a pozriem si vystúpenie. Chcel som spoznávať a prinášať aj momenty, kde sa môžu ľudia stretnúť, vymeniť si nápady.

Jedného dňa sme narazili na formát Pecha Kucha Night a začali sme pod ich licenciou organizovať podujatia. Tie vedeli priniesť na jednu kopu 200 ľudí, ktorí v našom meste vždy fungovali automizovane a aj vďaka týmto stretnutiam sa začali viac vnímať a prichádzať do kontaktu.

Bolo zrejmé, že v Košiciach existuje veľká skupina ľudí, ktorá má potrebu mať svoje miesta, svoje akcie, svoj priestor, svoju myšlienkovú platformu, svoju vlnu. Našou ambíciou bolo vstupovať do mestského priestoru. Robili sme rôzne intervencie vo verejnom priestore a v jednom momente sme urobili knihu o Košiciach.

Mišo Hudák Košice
Foto: Tibor Czito

Hovoríš o prvej knihe KSC. Tento sprievodca je celkom iný ako bežný sprievodcovia miest, je netradične vtipný a satirou pri kritike mesta nešetrí.

Áno, KSC je k mestu veľmi kritický. Dovtedy vychádzali klasické knihy o Dóme svätej Alžbety, o Hlavnej ulici, ktoré boli krásne, predstavovali Košice ako pekné, historické a tolerantné mesto. Ale bola to akási retro edícia Košíc.

A my sme žili v meste, ktoré s tým bolo v rozpore. Tak sme napísali knihu o Košiciach 21. storočia a nielen o jednom malom historickom centre, ktoré tvorí asi 1 – 2 % rozlohy Košíc. Ale aj o zvyšných 98 percentách.

Urobili sme akúsi chválu na deficitnú estetiku, na sídliská, na subkultúry. Súčasťou knihy je aj slovník súčasného košického mestského jazyka. Kníh sme vytlačili pomerne málo, asi 700 kusov, pretože sme sa báli, že si ich nikto nekúpi, že knihu ľudia neprijmú. No po štyroch týždňoch bola vypredaná. Brali ju po 20 kusov. Vtedy sme pochopili, že existuje publikum, o ktorom sme dovtedy netušili. Že v meste žije veľmi veľa ľudí podobných ako my, ktorí majú Košice radi, ale vedia, že v mnohých oblastiach toto mesto nefunguje a zlyháva.

Prvá kniha KSC má podtitul „Na Ural nebolo nikdy bližšie“. Pretože ľudia nás vnímajú, akoby sme už boli Ukrajina alebo Ázia než Európa. To je nezmysel, pretože Košice sú štandardné európske mesto, ktoré vychádza z uhorských a slovenských urbanistických aj spoločensko-ekonomických štruktúr. Čiže nie je na ňom nič odlišné od Brna, Katowíc, Krakowa, Salzburgu. Len má inú povesť, pretože leží viac na východ. To je všetko. My sme tento podtitul použili, samozrejme, ako fór.

Aký je z tvojho pohľadu aktuálne najväčší problém Košíc. Odchádza odtiaľ aj dnes toľko mladých ľudí ako pred desiatimi rokmi, napriek tomu že Košice v posledných rokoch celkom kvitnú a výrazne sa posunuli?

Áno, platí to. Je tu enormný odliv obyvateľstva. Neznamená to, že počet obyvateľov v Košiciach sa znižuje, ľudia sa dopĺňajú z regiónu a z menších miest. Problém ale je, že veľa šikovných ľudí, ktorí môžu robiť mesto lepším aj vďaka ich emocionálnej pamäti a vzťahov, ktoré tu majú, odišlo.

Zároveň máme priveľmi homogénnu ekonomiku, ktorá sa orientuje len pár smermi. Máme tu v zásade troch veľkých zamestnávateľov, a to je problém. Zažili sme, keď sa pred 20-timi rokmi predávali železiarne a padlo mnoho podnikov. Oproti tomu bola kríza v 2008 nič.

Kto sú tí traja veľkí zamestnávatelia? US Steel, IT sektor, ktorý v Košiciach za posledné roky výrazne narástol, a ten tretí?

Tretie je gastro. Na plochu tu máme viac bistier a krčiem ako napríklad Praha. V centre, ktoré ma limitovaný počet budov, je 300 prevádzok. Chýba tu diverzita. Keď sa človek nezmestí do týchto troch odvetví, má celkom problém.

Mišo Hudák Atlas sôch
Foto: Tibor Czito

Po prvom sprievodcovi KSC vzniklo jeho druhé vydanie knihy, pretože prvé bolo podľa tvojich slov až príliš pekné. Má skvelý predajný text, píšeš o nej: „Milujeme ju, ako len rodič dokáže ľúbiť svoje dieťa vo chvíli, keď mu musí povedať pravdu o tom, že je adoptované. Je farebná len natoľko, nakoľko sú farebné ulice a fantázia obyvateľov. Je hrubá len natoľko, nakoľko dokáže využívať mesto svoj vlastný potenciál. Je dostupná len natoľko, nakoľko sa dá do mesta dostať.“

Jedného dňa som bol v Bilbau, ktoré je strašne krásne, strašne trendy, strašne ďaleko. A mne sa zdalo, že naša prvá kniha KSC, ktorá bola tiež veľmi krásna, dizajnovo a fotograficky vymakaná, nehovorí úplne pravdu a ľuďom ponúka až príliš pekné veci. V lete je v Košiciach pekne, ale deväť mesiacov do roka tam nie je toľko slnkom zaliatych momentov. A preto keď sa snažíme priniesť aktuálny pohľad na mesto, tak by sme pri ňom nemali klamať.

Preto vznikla druhá verzia, ktorá je kreslená, monochromatická a z môjho pohľadu je omnoho temnejšia v atmosfére. Takto je viac rovná tomu, čo v tomto meste reálne je.

Knihy sú dávno vypredané, ale dotlač robiť nechcete. Prečo?

Nerobíme ju, pretože sa už chystáme na ďalšie vydanie. Opäť veľmi podobné, ale zase so zmenami. Napríklad existuje kapitola, ktorá sa volá Tajná služba a hovorí o službách v meste, ktoré boli do istého roku peklo. Ale dnes na veľa z nich nedám dopustiť. Špeciálne v gastre a pohostení sú tu skvelé veci. Ľudia sa naučili si služby žiadať, ale aj za ne platiť a tí, čo ich ponúkajú, sa ich naučili ponúkať. Takže tu vzniká taký dobrý ekosystém, ktorý je podľa mňa veľmi dobre udržateľný. No a preto musíme revidovať kapitolu Tajná služba, ktorá, keď môžem prezradiť, bude celá aj v novej knihe, ale bude celá preškrtnutá, pretože už neplatí. Celých šesť strán.

Určite máš zaujímavé tipy na dobré podniky a dobré služby v meste.

Najradšej chodím do Pokhoia, krčmy pre dospelých ľudí. Milujem tam každé ročné obdobie, ale najmä letá a teplé mesiace, keď dospelí ľudia prinesú aj svojich psov a školopovinné deti aj tie predškolského veku a celý dvor sa premení na takú štandardnú fiestu, hocikedy aj o desiatej večer.

Miest na jedenie a pitie je už, veľa, preto prosím aby sa neurazil niekto, koho som nespomenul. Najlepšie poradí Dragan na svojej facebook stránke Food Tips Košice, nemyslím, že má v Košiciach niekto lepší prehľad. Danka, ministerka megalománie Východného pobrežia, už niekoľko sezón vyrába arcidobré hotdogy vo svojom food trucku Robin Street Food, ktorý parkuje na dvore Kina Úsmev. S dcérou chodíme často na Poštovú ulicu do Aha Cookies a na také lepšie nákupy do potravín Fajne v podzemí obchodného domu Dargov. Super vegánske menu robia vo VE.DOM.E na Floriánskej, večer v meste nie je možné ukončiť bez návštevy Borsalina (premenovaného na Pizzalino) na konci Hlavnej.

Najlepšie kníhkupectvo nielen v meste, ale aj v krajine, je Artforum. Karol, Maja, Mates a teraz aj Igor pri presťahovaní celého kšeftu do veľkorysých priestorov dokázali preniesť aj ducha z pôvodnej adresy. Kníhkupectvo je možno zlé slovo, je to skôr obývačka, v ktorej chcete bývať.

Čo mám v meste najradšej, sú stále dostupné služby, aj keď ich gastro dosť vytláča. Opravu všetkých šiat už dlho zverujem milým paniam v krajčírstve na Bočnej ulici, parádna oprava obuvi je v strede Mlynskej ulice. Dobre zásobené železiarstvo je na rohu Južnej triedy a Fejovej a vyvolávať a skenovať fotky chodím k Marekovi do Shooot na konci Komenského ulice.

V naratíve Východného pobrežia, ale aj kníh KSC veľmi často a veľmi dobre používaš humor a satiru. Je to veľmi nezvyčajný prístup pri prezentácii neziskovky, ale aj v mestskom sprievodcovi.

Áno, ale my sa takto jednoducho bavíme. Určite sme nemali žiadnu komunikačnú stratégiu, nič sme netestovali. Jednoducho sme takto komunikovali medzi sebou aj navonok a zistili sme, že hovoriť o vážnych veciach s humorom je prístupnejšie.

Vďaka humoru vieme prekladať komplikované fakty do reči, ktorá je zrozumiteľná širšiemu publiku. A to bez toho, aby sme tam plietli klamstvo, populizmus alebo by sme znehodnotili informácie.

A zároveň sme zistili, že náš prirodzene iný storytelling nám veľmi pomáha odlíšiť sa a zaujať. Na rôzne absurdity sa nám podarilo prilákať pozornosť a následne sme mali priestor hovoriť aj o vážnych veciach. Jedna z takých absurdít bolo napríklad naše vyhlásenie, že by sme radi zatopili Prešov a potom by sme sa tam mohli chodiť člnkovať.

Mišo Hudák garáže
Foto: Tibor Czito

V rámci Východného pobrežia máš funkciu ministra demagógie, čo to znamená?

Skôr sa stotožňujem s ministerstvom mytológie. Ale ja veľa meliem, takže demagógia mi sedela. Mišo Hladký je minister paniky, inak veľmi pokojný a zorganizovaný človek. Danka je ministerka megalománie, pretože nápady škáluje veľmi ďaleko. Môj brat, ktorého otec je Srb je minister Juhoslávie a tak ďalej. Je to odkaz na to, že združenie berieme veľmi osobne, preto aj naše pozície sú veľmi osobné a úzko s nami súvisia.

Posledná kniha z produkcie Východného pobrežia je o Gemeri. Prečo ste si vybrali práve tému Gemera.

Na jar 2018 sme vydali knihu „Gemer je vesmír“, ktorá je o troch dolinách historickej župy Gemer. Na Gemeri sú staré vlakové trate, po ktorých už 15 rokov nechodí osobná doprava. Gemer bol pred 120 – 150 rokmi technologickou a inovačnou špičkou v Uhorsku. Boli tu významné náleziská rúd a priemysel bol veľmi dobre rozvinutý.

Dnes je Gemer jedna z najchudobnejších oblastí celého Slovenska a je aj na okraji ekonomickej sily Európskej únie. Neprišli sme skúmať príčiny tejto chudoby, ale to, čo s týmto regiónom robí. Keďže tu ekonomika dlhodobo zlyháva, je tu istým spôsobom zakonzervovaný čas.

Aké boli vaše skúsenosti s ľuďmi, s ktorými ste sa tu stretávali, aká je ich realita?

Ľudí sme sa pýtali na to, ako si spomínajú na časy, keď ešte chodili vlakom, aké majú na železnicu spomienky. Veľa ľudí, najmä tých mladších, si pamätá už iba nepoužívané vlakové stanice. Pamätajú si ich ako miesta, kde prvý krát zažili veci dospievania ako prvá cigareta, sex a tak. Čiže ich pamäte sú úplne inej kvality ako majú ich rodičia alebo ich starí rodičia. Tí si pamätajú stanice a vlaky ako spoločenské miesta. Stretávali sa v nich denne, vozili nimi tovar, úrodu aj zvieratá.

Ľudia hovorili aj o drevárskom priemysle, ktorý tu dnes funguje. Z Gemera sa berú enormné množstvá dreva. Trate, ktoré tu sú, fungujú len kvôli tomu, aby sa po nich každý deň zviezol konvoj vagónov plných guľatiny. Z každej doliny prejdú do Plešivca a tam sa spoja do obrovského konvoja asi 40 vagónov. A takéto množstvo kubíkov dreva odtiaľ pravidelne odchádza, čo sa deje kontinuálne niekoľko rokov. Pri pohľade na kopce vidíš, ako tu chudoba generuje ďalšie problémy. V takomto chudobnom regióne nechcú zostávať zdravotníci, učitelia. V nekvalitných školách sa potom generuje nekvalitné vzdelávanie, čo je to vidno aj na prieskumoch, kde sú na posledných miestach mestá ako Tisovec, Dobšiná a Revúca.

Mišo Hudák Gemer
Foto: Tibor Czito

V knihe opisujete situáciu a náladu, ktorá tu vládne alebo aj hľadáte riešenia?

Posledná kapitola hovorí o konkrétnych dopadoch zrušenia železnice. Zároveň vymenúva všetky možnosti jej znovuobnovenia, ktoré aktuálna technológia ponúka. Na základe knihy sa nám ozval Martin Vojtek z Fakulty koľajovej dopravy Žilinskej univerzity. Pred pár rokmi pracoval na analýze o tom, ako vrátiť vlaky na trasu Zvolen – Šahy. Z ekonomického hľadiska je dobre uskutočniteľná a v minulom roku sa na jej základe vlak na túto trasu vrátil. Niekedy v júni začal pracovať aj na analýze Gemera a dnes už máme prvé materiály.

Čiže sa stávate akýmsi prostredníkom možnej zmeny.

Presne tak. Knihu sme rozdali relevantným ľuďom v Košickom samosprávnom kraji, ktorý má pod svojou správou dve gemerské trate. Oni sa ozvali bystrickej župe, ktorá má pod sebou tretiu trať. Urobili sme všetko, čo sme mohli.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Je ešte kniha k dispozícii?

Máme z nej posledné kusy.

Aké sú tvoje ďalšie plány s Košicami a ich okolím?

Dnes už rozumiem tomu, že aktivizmus a tretí sektor má limitovaný výtlak. Môže byť aktívny do určitého momentu, ale realizačná moc je inde. Na uskutočnenie zmien, ktoré by som chcel vidieť, je potrebné niečo viac ako len občianske združenie.

Preto by som bol rád, keby sme s Východným pobrežím viac vstupovali do samosprávnych a legislatívnych úkonov. Pretože naša práca nie je len o tom, že predávame knižky, tričká a pivá a robíme si srandu. Chcel by som zrýchliť realizáciu vecí, ktorým sa venujeme a približovať sa rýchlejšie k tomu, čo chceme dosiahnuť – teda mať efektívne fungujúce mesto, ktorého dominantou nie sú autá a široké cesty a parkoviská, ale fungujúce verejné priestory, ekologická mobilita v podobe bicyklujúcej verejnosti, kultúrny život a kvalitnú vzdelávaciu infraštruktúru od jaslí až po univerzitu ako základné motivácie voliť si mesto Košice pre svoj život. Rád by som tieto zažil ešte za môjho života.

Košice máš evidentne veľmi rád, považuješ sa za lokálpatriota?

Ani lokálpatriot, ani aktivista nie sú slová ktoré mi napadnú ako prvé. A ani posledné. Snažím sa ako radový občan využiť všetky dostupné možnosti, ktoré mi ponúka slobodný demokratický politický systém, aby som mohol ja, moja dcéra, moja blízka rodina a priatelia žiť dôstojnejší a príjemnejší každodenný život.

Článok vznikol v spolupráci s Green Foundation.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

kosice kultura mesto socialne inovacie