Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Venuje sa férovému urbanizmu. Jej cieľom je, aby naše mestá dobre slúžili ľuďom, ktorí v nich žijú. Aby boli spravodlivejšie, transparentnejšie a strategickejšie. Preto hľadá priesečníky medzi rôznymi témami a aktérmi, ktorých spája v dobre premyslených mestských projektoch v strednej a východnej Európe. Pracuje na projektoch pre Green Foundation, WPS Prague, Punkt, Goethe-Inštitút Praha a moderuje Živé mesto na Rádiu FM. Milota Sidorová.

Venuješ sa vplyvu klimatickej zmeny v mestách. Ako sa dnes prejavuje a aká je prognóza do ďalších rokov?

Klimatická zmena začína ovplyvňovať náš bežný život. Napríklad toto leto sa mi stalo, že som musela zrušiť stretnutie s kolegyňou z Piešťan, pretože nevedela prísť do Bratislavy. Kvôli extrémnemu teplu sa rozišli koľaje a nechodili vlaky. Koľaje jednoducho neboli dizajnované na teploty, ktoré tu dnes v lete bežne máme. Toto je praktická ukážka problému vplyvu klimatickej zmeny na dnes používané technológie.

Suchých období a horúčav bude pribúdať, a zároveň sa bude zvyšovať intenzita zrážok a prívalových dažďov. So súčasným stavom ciest a absenciou zelenej infraštruktúry bude voda mestami, tak ako to vidíme už aj dnes, pretekať veľmi rýchlo, pretože ju nevieme zachytiť.

Príliš veľké sucho, teplo a príliš veľa zrážok má aj zdravotné dopady. Či už súvisiace so srdečnými príhodami, tvorbou plesní alebo prašnosťou, čo súvisí s respiračnými ochoreniami. Toto všetko bude stáť veľa peňazí a ľudských životov.

Čo môžeme robiť?

Slovenské mestá musíme systematizovať. Do ulíc potrebujeme dostať stromy, aby vytvorili akýsi cievny systém, ktorý bude sprevádzať cesty, chodníky, námestia v rovnoprávnej pozícii. Toto nám dnes chýba a ľudia sú vo svojej nevzdelanosti či ignorancii schopní sťažovať sa na padajúce lístie. Pritom stromy sú kľúčom a najvýkonnejším prostriedkom pre zachovanie dobrej klímy v meste. Dnes máme zeleň na námestiach, máme parčíky a zeleň na perifériách, ako je to napríklad v Bratislave. No život v meste potrebuje stromy v uliciach, tam, kde sa budeme počas bežných pohybov po meste pohybovať. Pre urbanistov, politikov i ľudí to znamená pochopiť, že sa musíme pozrieť pod povrch, preskupiť potrubia a siete a do ulíc, do chodníkov zasadiť stromy.

Sadenie stromov a posilnenie zelene v mestách je jedno riešenie pre dva problémy. Nedávno som robila prepočet, koľko zadrží jeden strom vody a čo to znamená z finančného hľadiska. Pretože kubík vody, ktorý pretečie mestským potrubím v Bratislave stojí asi 1,07 eur.

Dnes nepotrebujeme robiť kozmetické opravy, sadiť stromy či kvety do kvetináčov, vylievať cesty čiernym asfaltom – to, čo vidíme v Bratislave. Musíme ísť doslova pod zem. To znamená spojenie a zapojenie všetkých, ktorí majú na starosti mestské siete, to je začiatok.

Milota schody
Foto: Martina Juríčková

Kto musí zakročiť, aby sa to v mestách začalo diať systematicky?

Hlavná architektka, primátor a poslanci musia optimalizovať a presvedčiť sieťarov a policajtov, že je potrebné dôsledne zmeniť systém pod zemou a že sa musí vytvoriť plnohodnotný priestor pre stromy. V máji tohto roku sme do Bratislavy pozvali viceprimátora Ľubľany, zároveň jej hlavného architekta Janeza Koželja. Ľubľana sa práve vďaka nemu zmenila na jedno z najzelenších hlavných miest Európskej únie. Svoju prednášku ukončil slovami, že práve presviedčanie policajtov a sieťarov o nutnosti preorganizovať priestory pod zemou je jeho prvá a najdôležitejšia priorita.

Stromy nemôžeme sadiť do kvetináčov. V Prahe bolo veľmi horúce leto a v kvetináčoch vyhynulo asi 30 % stromov. Nie je to len zločin voči stromom, ale sú to i vyhodené peniaze a hazardovanie so zdravím obyvateľov.

Pre zmenu sietí a zasadenie stromov je teda potrebné cesty významne reorganizovať?

Áno. Ďalšia nevyhnutná vec je obmedzenie používania osobných automobilov v mestách. Pretože tie okrem emisií, ktoré vypúšťajú, zaberajú parkovaním priestor, kde by mohol napríklad stáť strom.

Tu začína spoločensko-politický problém. Takmer žiadny politik nebude rušiť parkovanie, to nevyzerá dobre a určite to nie je populárna a rýchla cesta k zvýšeniu preferencií. Toto sa na Slovensku nenosí.

Medzivládny panel pre klimatickú zmenu IPCC nedávno publikoval závažnú klimatickú výzvu, ktorá hovorí, že ak nepríde k zásadnej zmene nášho správania a zastaveniu zvyšovania globálnej teploty, tak o 12 rokov, teda o tri volebné obdobia, budeme mať extrémne vážne problémy. Ale ľudia, politici, ktorí sú dnes vo vedení, s týmto horizontom nepracujú, aj keď je pomerne krátky. Preto ich môžeme veľmi ľahko označiť za populistov. Verím, že tému ovládajú a študujú, no určite sa do nej nehrnú.

Čoho sa týka výzva IPCC, ktorú spomínaš?

Porovnáva dopady zvýšenia priemernej teploty o 1,5 stupňa a o 2 stupne Celzia. Práve tento pol stupeň vyzerá ako veľmi malý až zanedbateľný, je však zlomovým. Pokiaľ sa priemerná teplota zvýši o 2 stupne Celzia, bude to pre nás znamenať výrazne zníženie kontroly nad ekosystémom, výrazné zvýšenie počtu hurikánov, záplav a iných katastrof, rozšírenie chorôb, migrácie obyvateľstva a podobne. Dotýka sa rôznych tém.

Vedci deklarujú, že pri udržaní zvýšenia priemernej teploty o 1,5 stupňa bude naša možnosť kontroly ekosystému relatívne lepšia.

Pri zvýšení o 2 stupne sa začína výrazne topiť permafrost, z ktorého sa uvoľňuje metán, jeden z najagresívnejších skleníkových plynov. Metán výrazne zrýchľuje globálne otepľovanie a problém tak exponenciálne rastie. Čiže oteplením atmosféry o 2 stupne otvárame Pandorinu skrinku.

Dnes sme na zvýšení priemernej teploty na úrovni 1,2 – 1,3 stupňa od industriálnej revolúcie, teda od doby, odkedy sa naša spoločnosť dramaticky zmenila.

Táto téma však nie je nová, o limite zvýšenia priemernej teploty o 2 stupne sa hovorí už dlhšie. Čo je teda tou novou informáciou?

Vedci zistili, že k tomuto otepleniu, ak zásadne nezmeníme spotrebu energie a otepľovanie atmosféry, príde omnoho skôr, ako sa predpokladalo. Teda nie v čase našich vnúčat, ale ešte za nášho života. Konkrétny bod zlomu pri aktuálnom vývoji je stanovený na rok 2040.

Milota Sidorová, krajinný urbanizmus
Foto: Martina Juríčková

Ponúkajú vedci aj riešenia?

Najväčším katalyzátorom klimatickej zmeny je ľudská činnosť, primárne spaľovanie fosílnych palív. Urobiť niečo s touto skutočnosťou však v zásade nemáme v rukách my ako jednotlivci, ale veľké korporácie, ktoré si veľmi dobre strážia pozície aj v politike. Osobne v zmene myslenia korporácií, ktorých cieľom a základom filozofie je rast, neverím, ale dúfam, že sa mýlim.

Z tohto pohľadu nám ako jednotlivcom ostáva nespoliehať sa na zlepšenie korporácií, ale adaptovať sa a pripraviť sa na klimatickú zmenu, ktorá nás čaká. A vyžadovať konkrétne, dlhodobé riešenia od politikov, pretože v našom demokratickom systéme máme ešte šance ovplyvniť ich.

V mestách klimatickú zmenu pocítime výraznejšie ako na vidieku. Preto by sme mali klímu v mestách začať zmierňovať už teraz. Mali by sme začať sadiť stromy, informovať ľudí, meniť životný štýl, napríklad čo sa týka používania áut v meste. Treba pracovať na zlepšení mikroklímy každého sídla, či je to mesto, či obec.

Z globálneho hľadiska je kľúčovým aspektom spotreba energie a fosílnych palív. V tomto ohľade nám elektromobilita nepomôže, pretože len presúva problém výroby energie niekde inde. Treba povedať, že Európska únia sa správa v porovnaní s ostatným svetom ešte najlepšie. V Európe máme dosah možno na 14 % emisií.

Okrem vplyvu klimatickej zmeny sa venuješ aj participatívnym procesom v mestách. Čo je to participatívny proces? Kde si ho v Bratislave realizovala?

Participatívny proces je prvá vec, ktorú môžeme robiť v rámci demokratizačných praktík v územnom plánovaní.  V Bratislave sme ho realizovali na Panenskej ulici. Urobili sme tu manuál verejného priestoru, teda návrh systémového opatrenia. S Punktom sme tento proces zabezpečili. Od verejnosti sme zbierali podnety a dáta a vypracovali sme štúdiu, ktorá hovorí o tom, čo ľudia, ktorí tu žijú, v rámci rekonštrukcie zóny potrebujú.

Potom to zobral urbanista Ľudovít Urban, ktorý aj na základe týchto podnetov a dát vypracoval projekt rekonštrukcie. Ako by Panenská a okolité ulice mali vyzerať, aké princípy by sa mali dodržať. Keď príde už k realizačnému projektu, bude to návod. Bohužiaľ, zatiaľ ho miestne zastupiteľstvo neschválilo, zdá sa, že poslanci nerozumejú týmto opatreniam. Bude treba osveta.

Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.

Komu slúži?

Slúži Starému mestu Bratislavy. To ho aj financovalo.

Niečím podobným je aj projekt Blumentálska parta?

Áno, aj keď tu ide o iný model.

Čo je jeho cieľom?

Blumentálska parta sa začala vytvárať organicky v zóne medzi hranicami historického starého mesta a Novým mestom. V Bratislave je to pomerne lukratívna časť pre život. Je blízko centra. Je tu veľa denných ciest, obchodov, miest, kde pracovať, je tu aj pomerne veľa zelených námestí. Perfektný potenciál miesta pre život, miesta krátkych vzdialeností.

Týmto aktívnym centrom ale prechádza tranzitná doprava. Ľudia namiesto obchvatu prechádzajú cez centrum a blokujú vzrastajúci potenciál tejto štvrte. Podľa meraní na Mickiewiczovej ulici je až 90 % dopravy tranzitnej. Namiesto zväčšujúcich sa kolón by v tejto radiále mohla pokračovať pešia a cyklotrasa od Obchodnej na Vajnorskú a v druhej vetve cez Radlinského na Račiansku. Obe sú teraz utlmené individuálnou automobilovou dopravou.

Tu, medzi Starou tržnicou a Krížnou, Trnavským mýtom je veľa projektov, ktoré boli iniciované neziskovým sektorom alebo developerským sektorom. Developeri stavajú rezidencie a snažia sa čiastočne zlepšiť verejný priestor. O toto ide aj projektom v neziskovom sektore. Stará tržnica, Kollárko, Mickiewička, Kmeťovo námestie, festival Old’s Cool od o.z. Zrejme, atď. To, že tu je vysoká koncentrácia rôznych zaujímavých aktérov, svedčí o potrebe riešiť kvalitu verejného priestoru a mobility v prospech chodcov. Tieto organizácie však presadzujú svoje projekty individuálne.

WhatCity? na Mickiewičke sa aktívne zúčastnil aj hlavný architekt a viceprimátor Ľubľany. Ako sa na túto zónu a ideu pozerá on?

Ľubľana môže byť modelom pre Bratislavu, tie mestá sú veľmi podobné. Janez Koželj, jeho hlavný architekt a viceprimátor, je perfektný človek, národné dedičstvo Slovinska. Spája v sebe aktivistickú polohu, profesnú aj politickú.

V Slovinsku to funguje tak, že hlavný architekt je viazaný na primátora. Čiže keď sa zmení primátor, tak odchádza aj hlavný architekt. A väčšina Ľubľančanov volí primátora, pretože chce skvalitnenie mesta, ktoré má na svedomí Janez Koželj. On skutočne vylúčil dopravu, sadí stromy a presadil zmenu mentality postupne, bez slov radikálnej zmeny, ale s plnou politickou podporou primátora. Darí sa mu a podľa prieskumov verejnej mienky viac ako 90 % obyvateľov Ľubľany je spokojných s transformáciou mesta. No a pretože ľudia tu chcú zmenu mesta, hrozí, že bude vo svojej funkcii pod primátorom už štvrté obdobie. Tento pán má 72 rokov!

Keď Janez Koželj prišiel do Bratislavy, najskôr nám vynadal, ako to tu vyzerá, že sa máme hanbiť za vzhľad chodníkov. Pýtal sa, prečo tu autá parkujú na chodníkoch a že kde sú ľudia? Keď sme sa s ním prešli zónou povedal: „Veď to máte všetko vedľa seba, jednotlivé projekty, tak to zoberte a začnite ich spájať.“ Zdôraznil, že nemusíme čakať na primátorov, ale začať okamžite riešiť veci. Neziskovky, developeri, ľudia, ktorí bývajú v zóne, ľudia, ktorí majú v zóne obchody. Hľadáme preto teraz dobrý organizačný model.

Milota Sidorová, portrét
Foto: Martina Juríčková

Aké ciele by mala Blumentálska parta plniť?

Sú tu rôzne úrovne. Dlhodobá úroveň je vytvárať pozitívny tlak na mesto alebo dokonca vypracovať systematickú štúdiu a manuál verejných priestorov o tom, ako by bolo vyriešené parkovanie a doprava v tejto zóne. Toto je niečo, čo by malo za normálnych okolností spraviť mesto – a my dúfame, že to spravia.

Tá druhá úroveň je strednodobá a má aktivizačný, prototypový charakter. Sú to festivaly, dočasné uzatváranie ulíc pre rôzne akcie, ktoré pripravia verejnosť na to, že by to mohlo vyzerať aj inak. K tomuto všetkému by prispievali členovia Blumentálskej party.

Treťou úrovňou sú denné aktivity ako údržba verejných priestranstiev v modeli, na aký dnes prišla Stará tržnica. Majú napríklad pomerne aktívny pivárenský kútik, ktorý treba intenzívne čistiť.

Akú zmenu by si v Bratislave považovala za úspech?

Zmenu vedenia mesta a jeho priorít na to, aby sa začali systematicky riešiť chodníky a siete, zeleň, infraštruktúra a verejná doprava. Musí sa zaviesť parkovacia politika a mestská hromadná doprava sa musí zlepšiť. Čakám, že primátor to dá do poriadku a sfunkční magistrát. Nie ako dnes, keď náš najdôležitejší orgán v meste – magistrát – je jednoducho nefunkčný, nereparovateľný a zle organizovaný úrad.

Napríklad inštitút hlavnej architektky, ktorý bol znovu spojazdnený v roku 2006, je celkom nefunkčný, keďže  ona nemá žiadne kompetencie. Nemá pod sebou ani územný plán. Toto sa musí zmeniť, inak sa u nás Ľubľanský model nemôže zopakovať.

Bude treba riešiť aj sociálne bývanie, pretože byty sú strašne drahé. Ale to sú pre mňa tie témy, ktoré vidím ako globálne.

Tvojou veľkou témou je aj rodovo citlivé plánovanie miest, ktorému sa venuješ u nás ako jediná. Čo to konkrétne znamená?

Dnes sa mestá plánujú pre potreby žien nedostatočne. V architektúre je málo žien, a tak chýba gendrový pohľad aj v mestských projektoch. Či už ide o chodenie mestom s kočíkom, alebo mestá inkluzívne k obyvateľom každého veku. V rámci tejto témy sme v spolupráci s nadáciou Heinricha Bölla vydali aj knižku.

O čom je?

Zhrnuli sme v nej rôzne situácie žien aj mužov v meste. Je zaujímavé, že pričom marketingoví ľudia sa veľmi snažia spoznávať spoje cieľové skupiny, urbanisti alebo architekti ich veľmi nepoznajú.

Je tu opísaný napríklad výstup zo štúdie realizovanej vo Viedni, ktorá sa týkala klasických oplotených mestských ihrísk. Zistilo sa, že dievčatá vo veku 9 až 12 rokov sa na týchto ihriskách nehrávajú.

Tak vo Viedni zrealizovali participatívny proces iba s dievčatami a zistili, že ony sa na ihriskách cítia akoby nevítané a zo vstupu na ihrisko pociťujú úzkosť. Na základe týchto zistení bolo urobené zdvojené oplotenie pri vstupe, ktoré vytvára chránený priestor. Ďalej sa pridal priestor, kde sa dá sadnúť a porozprávať pred samotnou hrou a na časť ihriska sa nedali žiadne čiary. Tým sa priestor stal menej atraktívnym pre chlapcov na futbal alebo basketbal. Ale pre dievčatá na vybíjanú alebo skákanie gumy bol dobrý.

Vo výsledku sa zistilo, že je lepšie deti v tomto veku nespájať, ale vytvoriť im samostatné, pri sebe ležiace priestory, jeden pre chlapcov, druhý pre dievčatá.

Zmenili vo Viedni staré ihriská alebo takto dizajnovali nové?

Na základe tejto štúdie bol pripravený pilotný projekt parku Einsiedler. Po roku zistili, že model funguje a dievčatá ihriská využívajú viac. Bol preto navrhnutý ako vzor pre všetky ďalšie nové parky vo Viedni.

Nastala tak drobná, no funkčná systémová zmena, a dievčatá získali vo Viedni viac bezpečného priestoru na hranie a šport v meste.

Akých ďalších situácií sa tento problém môže týkať?

Ďalšia ukážka z našej publikácie je téma týkajúca sa súčasných otcov, ktorí chodia s deťmi von. Napríklad prečo vo verejnej knižnici nie je miesto na odloženie kočíka a prečo musí ísť muž na ženské toalety, keď chce dieťa prebaliť. Takéto priestory by mali existovať separátne.

Alebo pobytové zóny, z ktorých môžu mať úžitok všetci. Pretože dnes najmä centrum miest začína byť náročné, všade sú bary a reštaurácie, čiže byť v ňom je drahé.

Príkladom je zase Viedeň, kde to na Mariahilferstrasse urobili tak, že pripravili participatívny proces, a študovali potreby všetkých, ktorí daný verejný priestor využívali. Zapojili doň aj bezdomovcov.

V tomto okolí žije aj veľa starých ľudí. No necítia sa príjemne v mieste plnom reštaurácií, kde si vždy musia zaplatiť za kávu, keď tu chcú tráviť čas. Pre kvalitu života starých ľudí je nesmierne dôležité byť obklopení inými ľuďmi a pozorovať život a ulica im na to teraz dáva priestor.

Z toho vyplýva, že by tu nemalo byť všetko iba komerčné. Preto vyhradili miesto a urobili čiary aj v dlažbe, kde určili, kde môže byť terasa, no väčšia časť priestoru ostala pre nekomerčné účely. Sem umiestnili fontánky s vodou a lavičky, a to tak, aby ľudia mohli na seba vidieť a komunikovať. Takže nekomerčná časť získala lepšiu kvalitu ako tá komerčná.

Milota Sidorová, Horský park
Foto: Martina Juríčková

A čo zo štúdie vyplynulo pre bezdomovcov?

Vzniklo tu pekné riešenie, ktoré ich nemalo vyhodiť z ulice, pretože sú tu najlepšou sociálnou kontrolou – akési „oči ulice“. Urbanistka Eva Kail hovorí o tom, že pokiaľ bezdomovcov vyhodíme z ulice, tak pôjdu niekam do dvora alebo do parku a tam, keď budú viacerí, to už môže pre obe strany pôsobiť nepríjemne. Predchádzať týmto situáciám sa dá tak, že situácie aj tohto druhu integrujeme do mesta.

Ako je možné, že pri predaji šiat alebo kozmetiky sa vie o spotrebiteľoch všetko a v architektúre poznanie základných potrieb jej konzumentov chýba?

Pretože v prípade dobrého marketingu ide o súkromný sektor, zatiaľ čo v plánovaní miest o spoločný benefit, ktorý má na starosti verejná správa. V strednej Európe sa ako spoločnosť učíme hájiť tento spoločný úžitok.

A developeri, ktorí spadajú po privátneho sektora?

Tých nikto nezaväzuje, aby riešili verejný priestor s ohľadom na spoločný úžitok. Mesto by to ale malo vyžadovať.

Je tu spektrum developerov, ktorým keď ukážeš napríklad rodovo citlivé riešenia, tak si uvedomia, že ide o ich klientov a môžu mať záujem ich zrealizovať, keďže majú aj potenciálny komerčný efekt.

Faktom ale je, že až 40 % našej populácie nezarába. Sú to deti, teenageri alebo starí ľudia. Takže napĺňanie potrieb ľudí v meste nemôže fungovať na základe komercionalizmu. Druhá vec je, že ženy vo všeobecnosti zarábajú menej ako muži a žijú asi o 5 rokov dlhšie ako muži. Čiže komerčné riešenia v mestách dopadajú na ženy ešte horšie ako na mužov.

Tu vychádza, že žiť v meste je pre ženu náročnejšie ako pre muža.

Článok vznikol v spolupráci s Green Foundation.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

bratislava krajinny urbanizmus mesto socialne inovacie spoločnosť