Ľudmila Horňáková: Pri tvorbe na chvíľu nemyslíme na všetko, čo bolo a bude. Kreatívni môžeme byť vždy a všade

Dielo je tvorené spoluprácou. Cítim sa skôr ako správca toho, čo vytvoríme spoločne.

26. 8. 2021

Agáta Kertészová

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Prečítajte si rozhovor s Ľudmilou Horňákovou a spoznajte košickú Améliu z Montmartru, mladú ženu, ktorej tvorivosť a hlboké sociálne cítenie fungujú v dokonalom tandeme. Ako komunitná umelkyňa prepája kreatívne procesy s každodennou témou: vzťahy a komunikácia. Čo takáto tvorba obnáša? Prečo je dôležitá pre našu spoločnosť?

Prečo si si vybrala svoju prácu?

Štúdium a práca pre mňa vždy predstavovali prepájanie ľudí, rôznych médií a samotného konceptuálneho umenia. K tomu som sa dostala vďaka diplomovej práci, ale už aj predtým som sa zameriavala na malé interakcie s ľuďmi. Zaujímalo ma, ako niekto druhý reaguje na veci, situácie a ako s ním môžem spolupracovať. Výsledné dielo potom nie je len moje, ale všetkých a je tvorené vzťahmi.

Pôvodne som chcela študovať ilustráciu, ale ako som sa postupne formovala, zistila som, že potrebujem mať väčší priestor k vyjadreniu. Chcela som myšlienky pretlmočiť iným spôsobom. Ponoriť sa hlbšie.

Moja diplomovka bola ťažisková v tom, že som angažovala vyše päťdesiat susedov z ulice na striedavú starostlivosť o živý kvet, ktorý potom reprezentoval a pripomínal zažitú skúsenosť. To, že vôbec prežil, je Monumentom dôvery. V tej dobe to spôsobilo, že sused musel navštíviť suseda, porozprávali sa a spoznali. Niekto napríklad potreboval pomôcť s technikou, lebo sme ten kvet aj natáčali.

Ťažiskovou témou tejto práce bolo to, v akom momente sa dianie prelomí a začne sa dôvera. Odpovede v prieskume, ktorý som robila niekoľko dní na MHD zastávke, kde bývam, boli rôzne. Vtedy ma tento spôsob tvorby upútal a poznatky z neho som využívala ďalej.

Som skôr praktický a skúsenostný typ človeka a počas mojej práce nerada konfrontujem v zmysle negativizmu. Snažím sa o pozitívne prekvapenia, nemám rada zaťažovanie ľudí.

Ako vnímaš umenie?

Všetko je vizuálne, aj keď je to vec vzťahov, a aj keď je to niečo zážitkové. Vizuál má svoj účel. Všetko sa presahuje. Nové médiá prepájajú digitálne možnosti: video, zvuk, inštalácie. Často to nemusí byť niečo hmotné, ale môže.

Neobľubujem vernisáže, na pochopenie diela totiž potrebujem pokoj. A nevnímam ho často ako otvorený priestor. Dosť ma limituje.

Moju prácu ani nemôžem nazvať dielom, lebo patrí všetkým. Necítim sa ani ako umelec, skôr experimentátor. Nechcem tvoriť tak, že zneužijem daný sociálny problém na svoj cieľ. Veľmi dávam pozor, aby som neznižovala hodnotu daného človeka. Napríklad, pri projektoch pracujem s rôznymi médiami ako video, zvuk, fotografia či text, snažím sa však hľadať formy, ktoré podporia vzťah.

Ľudmila Horňáková v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Ako vieme zakomponovať umenie do každodennosti?

Umenie je podľa mňa zaškatuľkovaná kategória, ktorá, zdá sa, zasahuje do veľmi intelektuálnej a vedeckej sféry. Radšej by som hovorila o kreativite. Nové spôsoby vychádzania zo zaužívaného sú veľmi podstatné. Chcem tým povedať, že tvorivo môžeš aj vešať prádlo. Kreativita je všade.

Ak by som, napríklad, pracovala ako upratovačka, nechávala by som v priestore nejaké odkazy alebo prekvapivé umiestnenia predmetov, aby som tak povzbudzovala druhých k inému vnímaniu.

Napríklad na našej svadbe sme chceli, aby čo najviac hostí využilo MHD, lebo sami nemáme auto. Vyrobila som preto špeciálne lístky, ktoré si ľudia označili v autobuse a vedeli, že v ten dátum a čas bola naša svadba. Plán bol prekvapiť aj šoféra a potešiť cestujúcich.

Prebudením tvorivej časti osobnosti máme schopnosť byť viac prítomní. Neviem, či si si to všimla, ale keď niečo tvoríš, a robíš to rada, tak stratíš pojem o čase. To je pre mňa dôležité aj počas tvorby komunitných diel. Ľudia sa chvíľu tešia a nemyslia na všetko, čo bolo a bude.

Prečo sa zameriavaš na medzigeneračné vzťahy prevažne seniorov a mladých?

Pôvodne to tak nebolo. Všetko vyplynulo z procesu. Dostala som ponuku robiť v kultúrnych priestoroch na košických sídliskách – Výmenníkoch – so seniormi. Táto téma ma zaujala, lebo sa mi zdá, že sú na sídliskách veľmi odizolovaní. Je to iné ako na dedine. Preto som sa vždy snažila zapojiť aj ďalšie skupiny, ktoré boli prirodzene v okolí. Verím v dôležitosť zdravých vzťahov, ktoré sú o medzi-závislosti a balanse, citlivosti.

Náplňou Výmenníkov je tvoriť pre obyvateľov atraktívne miesto na život, organizovať kultúrne a kreatívne programy a pritom prispievať k medziľudským prepojeniam.

Keď k nám, napríklad, počas aktivít chodili tínedžeri, tak sme ich prizvali, a zmysel práce sa presunul k medzigeneračnému prepájaniu. Inokedy seniori robili Rozprávkareň pre cudzie deti miestnej základnej školy, lebo sa v skupine prirodzene ocitol človek so zdravotným znevýhodnením. Pri práci teda vždy išlo o otvorené, nie vylučovacie kroky.

Ponuky v senior domoch sú často stojace sami o sebe. My sme sa chceli posúvať ďalej, transformovať vzťahy vo vnútri a aj s vonkajším okolím. Aj počas môjho pobytu v Holandsku som pracovala so seniormi. Samozrejme, ak dlho robíš s nejakou cieľovou skupinou, tak máš viac skúseností, ale z mojej strany nejde výlučne o zameranie.

Práca so staršími ľuďmi je špecifická v tom, že treba byť citlivý na ich limity, ale nemala by si ich udržiavať len v komfortnej zóne, lebo zakrpatejú. Podstatné je vystihnúť malé kroky k potešeniu a posunu. Treba s nimi otvorene hovoriť, ale to potrebuje každý. A k tomu búrať pesimizmus, ktorý je typický pre toto prostredie.

Ľudmila Horňáková v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Tvojou zásluhou už vzniklo niekoľko komunít, ako sa niečo také dá budovať?

Pri vzniku komunít hľadám spoločný bod a v prvom rade, poznať potreby. Niekedy ideš do prostredia, kde už máš skupinu ľudí a hľadáš už len spoločný bod, ktorý ich bude motivovať ďalej. Ale príde náročnejšia situácia, keď nepoznáš nikoho.

Keď som robila zoznamku pre ľudí po päťdesiatke, dala som inzeráty do novín a do rádií. Na základe toho mi ľudia zavolali, napísali, a väčšinou sme sa dohodli na osobnom kontakte. Tam som sa ich pýtala, čo hľadajú a spoznávala som ich. Dôležité tiež je, že si robíš výskum. Zisťuješ, čo je všeobecne pre túto kategóriu ľudí potebné a či vôbec.

Mojim základným kameňom pre všetko je dôvera a budovanie vzťahov. V každej práci to nejakým spôsobom riešim. Veľa vecí stojí na tom, či sa ľudia chcú zapojiť alebo nie, preto musím dôverovať aj ja im. Snažím sa každému nájsť vhodné topánky. Niekedy je to zjavné a niekedy musím pátrať, aké má kto hodnoty a čo je preňho dôležité.

Každá komunita sa počas svojej existencie mení. Žiadna, ktorú poznám, nezostala v pôvodnej verzii. Preto je dôležité, aby zostala otvorená a pozývala ďalších. Toto všetko treba zohľadňovať.

Nemôžem povedať, že som vytvorila skupinu, ktorá doteraz funguje. Je totiž potrebný človek, ktorý nakopáva. Ak chceš vytvoriť komunitu, ktorá je sebestačná, musia si členovia úplne prisvojiť myšlienku a výsledky.

Vnímavosť k okoliu je o empatii. Niečo ako keď herec hrá rolu. Ty sa potrebuješ vcítiť do druhého človeka. Sú to také malé veľké kroky vpred.

Kniha, ktorá nesmie chýbať vo vašej knižnici

Ak radi čítate naše rozhovory, túto knihu si zamilujete.
Je určená všetkým, ktorým záleží na slobode, zdravých hodnotách
a ktorým nie je osud našej krajiny ľahostajný.

ZÍSKAJTE KNIHU

Pracovala si s verejným priestorom aj v zahraničí. Ako sa tvorí tam v porovnaní s našimi mestami?

Robila som s ľuďmi na Ukrajine, kde je s prácou vo verejnom priestore trošku chaos. Nie je poriadne napísané, čo sa môže a nemôže robiť, takže to otvára viacero možností a menej administratívnej práce. Inak to bolo, keď som robila v Holandsku, kde to bolo veľmi komplikované. Chceli sme napríklad spraviť malý projekt pri jednom strome na námestí, a okolo toho bolo neuveriteľne veľa papierovačiek. Išlo o to, že sme upravili malé prostredie, zriadili kvetinovú záhradku a okolo nej bol obrubník s priestorom na písanie názorov, pocitov a typov od susedov.

Je rozdiel, keď robíš niečo, čo zostáva trvalo vo verejnom priestore, vtedy je to ešte zložitejšie. Sú krajiny, kde je extrémne ťažké niečo vytvoriť, určite však hrá rolu aj to, či si alebo nie si miestny.

Nezažila som nejaký veľký rozdiel v reakciách od ľudí, s ktorými som pracovala u nás a v susednom zahraničí. Sú ľudia, ktorí frflú, sú ľudia, ktorí sa tešia a sú takí, ktorých to hlbšie zaujíma. Asi by bol väčší rozdiel, keby som bola v ďalekých krajinách, kde sa s verejným priestorom narába úplne inak a majú iné kultúrne zázemie. Ale všade si rovnako najprv buduješ vzťah, než začneš niečo robiť s komunitou. Možno sme trochu ustráchanejší a uzavretejší, ale dá sa to riešiť správnou komunikáciou.

Ľudmila Horňáková v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Prečo si sa rozhodla vrátiť domov na východ?

Ja som sa nikdy necítila doma inde ako v Košiciach. Mám to tu veľmi rada, aj mesto, aj okolie. Má pre mňa zmysel tu tvoriť. Do určitej miery je dobré neusadiť sa, ale je dôležité existovať na jednom mieste, aby sme vnímali, že život nie je len tranzitný. Chcem byť spokojná tam, kde som a zároveň neuviaznuť. Bez dlhodobejšieho procesu na jednom mieste podľa mňa človek veľa nevytvorí.

Akú pôdu ponúkajú Košice na vznik umenia a komunít?

Veci potrebuješ oznámiť na miestnom úrade a potrebuješ to mať schválené.

Robila som jeden projekt, v ktorom som mala pripevnený stôl na kolieskach. Ako plochu na písanie som ho ťahala po sídlisku. Cieľom bolo podporiť a vyzdvihnúť hodnotu financií, ekonomiku prežitia. To je viac komplikované nielen pre starších ľudí, ale aj pre absolventov. Párkrát ma zastavili policajti, nemala som totiž žiadne povolenie.

Keď sa niečo nedá, tak hľadám spôsob, ako byť slobodná. Vyrobila som si teda ruksak, ktorý bol zároveň aj poloblúkovým stolíkom. Starostovia sa niekedy chytajú za hlavu, treba to však vysvetliť, nech je to uchopiteľné. Keď úradníci vidia, že je to pre dobrú vec, tak sú otvorení.

Košice sú mestom umenia. Stojí niečo v ceste budovaniu viacerých projektov?

Povedala by som, že dlhodobých projektov je stále málo. Existujú skôr menšie na určitú dobu. To je skvelé, ale nejde pri nich o hĺbkový zásah.

Umelo vytvárať komunity nie je to pravé. Treba si rozdeliť umelecké, sociálne, marketingové a manažérske sily, a to v kultúre ešte nie je veľmi zaužívané. Jeden, dvaja ľudia, keďže pre viacerých nie je budget, často zastrešujú úlohy a sú aktérmi nad svoj rámec. Samozrejme, že takýto beh na dlhé trate nie je atraktívny. Ale za niekoľko rokov, čo som mimo týchto projektov, sa to už mohlo zlepšiť.

Neustále sa zápasí s tým, že nie sú peniaze. Ide o namáhavú robotu, ktorú chceme spraviť poriadne a taký proces spotrebuje veľa času. Problémom je aj nedocenenie verejnosťou. Práca s komunitami sa chápe skôr ako nadštandard, luxusný element. Naše výsledky sú prevažne nehmotné, a to sa ťažšie propaguje. Hodnota nenápadnejších projektov tak veľmi klesá.

Často sa investovanie prikláňa k hmotnej a vizuálnej forme. Umenie je proces a komunitné je viac o príbehu, nie o samotnom výsledku. Tak sa nám to pekne zacyklí.

Neviem presne, čo robiť, aby sa táto situácia zmenila. Dôležité je vytvoriť stabilný podporný systém pre umelcov. Ukotviť to teoreticky a finančne, a kapacitne to zabezpečiť. Tvoriť a rozprávať ďalej, aby sa prestala táto činnosť vnímať ako nepodstatná.

Pozývať ľudí zo zahraničia je tiež dobré riešenie, ale drahé. Aj cieľ Výmenníkov bol kedysi odprezentovať umelcov z iných krajín a vysielať von slovenských. Neskôr však prešiel projekt pod štát, a rozpočet sa skresal.

Viem, znie to veľmi fiktívne, lebo realita je taká, že umenie sa berie často z pohľadu biznisu, ale pozícia komunitného umelca je zaťažovaná všetkými možnými funkciami. Preto je pochopiteľné, že komunitný umelec potrebuje zázemie. Psychologicko-fyzickú podporu, vedomie, že sú tu ďalší.

A ako si potom zachovávaš chuť do práce?

Momentálne v komunitnom umení netvorím. Vyhorela som a potrebovala som nabrať sily, naučiť sa v slobode lepším hraniciam, vedieť povedať nie a netlačiť balvan vpred. Chýbali mi a stále chýbajú schopnosti, ktoré sú potrebné pre danú prácu s komunitou. Nie som terapeut ani sociálny pracovník. Už viem, že môžem tomu človiečiku pomôcť vyjadriť niečo, čo prežíva, iba do tej miery, do akej som schopná.

Uvedomila som si svoj spasiteľský syndróm. Preto sa napríklad teraz podobným veľkým projektom nevenujem. Bolo by to neefektívne. Je kľúčové robiť v slobode a láske.

Dôvodov robiť to je však veľa. Zisťujem tiež, že čas strávený s ľuďmi im pomohol prekonať nejakú fázu života. Ak sa niekto v niečom utápa, kreatívny zážitok mu vie naštartovať myslenie a posunúť vpred. Neviem, či to pretrváva aj po stretnutí, ale minimálne som rada, že v tom období som mu dala nádej. Tá je veľmi dôležitá. Niekedy to zistím aj po desiatich rokoch, keď sa s daným človekom stretnem na ulici a povie mi o tom.

Ľudmila Horňáková v rozhovore pre Heroes.sk
Foto: Šimon Šiplák

Téma vzťahov a mentálneho zdravia je v poslednom období veľmi dôležitá, ako môžeme využiť súčasnú situáciu?

Je úžasné, že pošta ešte funguje, to je pre mňa vždy romantický element. Niekomu jednoducho urobí radosť aj to, keď mu pošleš len obrázok alebo pár viet. Tajomstvo v obálke.

Napríklad môžeš zájsť oproti do paneláku, pozrieť si mená a jedno si vybrať. Napíš a zistíš. Môžeš sa zamerať na miesto, kde sú ľudia kumulovaní, napríklad domov dôchodcov. Alebo ak vieš o niekom, kto býva sám, a koho by potešil takýto prejav blízkosti, napíš mu a povzbuď ho.

Potešia aj obyčajné veci, úsmev, tolerantný prístup. Nie je to limitované. Môžeš tiež zasadiť kvety okolo bytovky a porozprávať sa s niekým cez okno. Počíta sa všetko, čo prepája ľudí. Môže to byť tvorivá nástenka či odkazy vo výťahu, nákup, ponuka navariť obed. Raz som napríklad na ulici obsluhovala ľudí bez domova, akoby si objednali svoje obľúbené jedlo v reštaurácii. Aj čas je obrovský dar.

Ešte mi napadlo povyberať z kníh a článkov pekné pasáže a nechať to človeku pri dverách. Možno ti po mesiaci príde odkaz, že  “neotravujte ma“ alebo ti povie, že “toto ma nebaví, mám rád detektívky. “ Nejaká reakcia bude. Dôležité je chcieť prispieť a vždy zostať transparentný, vysvetliť zámer.

A čo bude ďalej?

Zistila som, že je lepšie sa len tak otvoriť novému, ako veci príliš držať v rukách. Nebolo by nič, keby mi Boh nedal schopnosť a vášeň. Práve sa napríklad učím, ako funguje dizajn webu a aplikácie, ako ich vytvárať, aby boli funkčné a osožné. Počas toho ide o pochopenie človeka, ktorý to bude používať. Mám sen vytvoriť aplikáciu, ktorá pomôže mamám rýchlo sa presieťovať, aby nezostali odrezané. V zahraničí už pár dobrých funguje.

Som na začiatku. Je to pre mňa náročné, lebo som dlho pobudla v umeleckom podhubí a zrazu prichádza niečo, čo je dosť technické. To, že sa teraz nevenujem komunitným projektom, neznamená, že to v budúcnosti nebudem robiť. Každá kríza posilňuje, ak sa snažíme pochopiť, čo sa deje a hľadáme v sebe odpovede.

Teraz pomáham iba jednoducho darom svojho času. Cítim sa ako rybka, robím iba malinké veci, rovnako ako iní ľudia v tomto svete. Dôležité je robiť ich s láskou, pre dobro druhých, tak sa mení atmosféra.

 

 

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

komunita kosice Ľudmila Horňáková