Ondrej Pastirik: Bol by som rád, keby ľudia pochopili, že investovať do rozvoja kreativity sa oplatí

Dá sa komunikovať akákoľvek myšlienka či nápad. Ak je to navyše vtipné, ľudia si to navzájom preposielajú.

4. 7. 2020

Dagmar Brucková

Spolu podporujeme ľudí, ktorí posúvajú krajinu vpred

Ondrej Pastirik, pôvodne inžinier ekonómie, sám seba označuje za marketingového guru, scenáristu, zabávača. Je známym youtuberom, vlastníkom viacerých úspešných instagramových profilov, ilustrátor, arteterapeut. Ľudia ho poznajú najmä pre sofistikovaný humor, na ktorom sa človek nielen zasmeje, ale zároveň získa hĺbavý priestor k sebareflexii a poučeniu. Používa špecifický jazyk – východňárčinu, niekedy aj bernolákovskú slovenčinu (píš ako počuješ), ktorý vyvoláva pocit blízkosti k obyčajnosti a ľudskosti. Najnovšie sa venuje komixom, ktoré si v rekordne krátkom čase získali pozornosť publika.

Čo ťa k tvojmu verejnému pôsobeniu cez sociálne médiá priviedlo?

Samota, pocit izolácie, potreba slobodného sebavyjadrenia dať zo seba to jedinečné, autentické a zanechať na svete svoj originál. Keď som žil v Ekvádore, kde mám svoju ekologickú farmu, prišiel za mnou kamarát a povedal mi: „Poď domov, toto nie sú tvoji ľudia.“ Opýtal som sa ho, čo tam budem robiť. „Poď. Pôjdeme na púť do Jeruzalema.’“

Tak som sa vrátil a urobil všetko potrebné, aby sme sa mohli vydať na púť. Z Košíc do Jeruzalema sme po troch mesiacoch dorazili do prístavu v Hajfe. Šli sme len pešo a loďou cez Stredozemné more. Keď sme prišli do prístavu, tak nás zastavila izraelská imigračná kontrola. Mali sme dlhé brady, vyzerali sme viac než podozrivo.

Rozdelili nás a každý z nás mal odpovedať na rôzne otázky. Prečo putujeme pešo, koľko peňazí sme minuli po ceste až po prečo sme nešli lietadlom, keď by to bolo oveľa rýchlejšie, lacnejšie a jednoduchšie? Odpovedal som: “Lebo robíme to, čo iní ľudia nerobia.” Táto moja odpoveď úplne odzbrojila izraelskú imigračnú kontrolu. Nemali už žiadne otázky a pustili nás.

Ako tento príbeh súvisí s rozhodnutím pôsobiť verejne?

Urobili sme niečo, čo sa bežne nerobí. Nikto neveril, že to dokážeme a predsa, keď sme už vykročili na cestu, ľudia to vycítili a začali nás podporovať. Spomínam si na babku na poli v Maďarsku, ktorá nám dala svoj chlieb, svoju desiatu, len aby sa stala súčasťou našej cesty. Ľudia intuitívne vycítia, ak človek ide správnym smerom, aj keď to nikto predtým nerobil a neexistuje pre to žiadna predchádzajúca referencia. Je to skrátka niečo nové.

Foto: Tibor Czito

Čím si sa živil predtým?

Stále som sa venoval prevažne digitálnemu obsahu, cestoval som, písal turistických sprievodcov o rôznych mestách.

Ľudia ťa poznajú pod prezývkou Ondrej z Košíc. Kto to je?

Je to kritický postoj. Časť osobnosti projektovaná do postavičky jednoduchého východňara. Jeho účelom je autenticky sa vyjadrovať k spoločenským otázkam týkajúcim sa môjho života.

A ako sa ti v tom darí? Ako ľudia reagujú na tvoje autentické vyjadrenia?

Ako kto. Niektorí v tom spoznávajú svoj jazyk, dokážu sa s tým stotožniť, že konečne sa niekto ozval. Iní by to najradšej ututlali, len aby nikto nevyčnieval z radu. Vždy som rád, keď miestne nárečie ľudia vnímajú ako umelecký prejav, ako poéziu.

Čo ťa na Košiciach najviac štve a čo máš, naopak, rád?

Som tu rád. Po návrate zo zahraničia mi chvíľu trvalo, kým som prijal, že tu to nie je občianska spoločnosť, ale klanová. Vytvoríte si svoju minikomunitu, ktorá má vlastnú realitu. Už som si na to zvykol.

Raz jeden pán zametal ulice a veľmi nadával. Úplne na všetko v meste nadával. Tak som sa ho spýtal, prečo sa neodsťahuje. A on že načo by potom nadával. Beriem to tak, že frflanie je súčasť folklóru. O to vzácnejšie je stretnúť sa s konštruktívnym postojom. Taký by som chcel raz byť, konštruktívny.

Dotýka sa tvoja iniciatíva a verejné pôsobenie aj lokálnych politických tém?

Len v rovine humoru, najradšej v kreslenej forme. Tam cítim skutočnú slobodu prejavu v dnešnej dobe.

Vieš si spomenúť na nejaký politický problém na lokálnej úrovni, čo v tebe vyvoláva túžbu robiť verejnú osvetu?

Áno, myslím, že mladí ľudia majú k dispozícii veľmi málo verejného priestoru. Naopak, budovy v meste zaberajú zastaralé inštitúcie, ktoré už nikomu reálne neslúžia. Myslím, že priestoru je dosť pre všetkých, stačí, keď sa naučíme ho efektívne zdieľať.

Foto: Tibor Czito

Máš aj nápad, ako by sa to dalo robiť kreatívne a za pomoci sociálnych sietí?

Určite, vizuálna komunikácia na sociálnych sieťach je podľa mňa plnohodnotné decentralizované médium. Dá sa komunikovať akákoľvek myšlienka či nápad. Ak je to navyše vtipné, ľudia si to preposielajú navzájom.

Pôsobíš, ako by si si zo všetkého robil srandu a bol nad vecou – napríklad aj tvojím alter egom Dr. Mundim s bielym turbanom na hlave. Je to tvoja skutočná identita aj za obrazovkami smartfónov?

Milujem zabávať ľudí a otvárať im obzory. Poukazovať na to, že v každej kultúre si tú istú vec človek môže interpretovať inak. Kým nosiť na hlave turban je niekde úplne normálne, u nás to je vtip. Humor však používam aj ako únikovú stratégiu pred možnou konfrontáciou. 

Konfrontáciou s kým, s čím?

Aby som si zakaždým nemusel obhajovať svoj názor, prikláňať sa na tú či onú stranu. Pretože ľudskosť je univerzálna hodnota. V každom vtipe je časť pravdy, nech si v tom teda každý nájde tú svoju.

Čo je predpokladom dobre žitého “nadvecizmu”?

Má to niekoľko rovín. Človek asi potrebuje mať silnú podpornú komunitu, mať v sebe nejaké to pevné, neochvejné a nemenné miesto, kam sa môže vrátiť, keď sa všetko dookola rúca. Poznať sa, mať obsiahnutú svoju vnútornú jedinečnú identitu. A hlavne mať vieru, nejaký spoľahlivý súbor pravidiel, určitý duchovný rámec.

Čo myslíš tým duchovným rámcom?

Veriť, že život má zmysel. A následne vedieť, čo v živote je skutočne dôležité.

Foto: Tibor Czito

Čo v živote je skutočne dôležité?

Po tejto otázke cítim, ako sa mi rozpadajú všetky ilúzie. Cítim, že všetko čo poviem, potrebujem aj skutočne žiť a napĺňať. Skutočne dôležité je vážiť si život.

Vážiš si život?

Človek si váži život snáď len vtedy, keď ho stratí. Ja som stratil jedného veľmi dobrého priateľa, ktorý mi tým odovzdal veľmi vzácny dar.

Máš za sebou viaceré projekty, ktoré sú známe práve vďaka novodobej popularite sociálnych médií. Ktoré z nich považuješ za najvydarenejšie?

Každý projekt zrejme zodpovedá nejakému obdobiu môjho osobného vývinu. Rád kreslím Kláru, postavičku podobnú Malému princovi v dievčenskom vydaní. Pri nej si ujasňujem, aké hodnoty chcem odovzdať ďalšej generácii. Rád kreslím aj Dve bodky, pri nich zažívam ľahkosť bytia, prežívanie naivne-romantického vzťahu. A potom je tu Ondrej z Košíc preformulovaný do komiksovej podoby, starý mládenec, ktorému sa naďalej pozastavuje rozum nad absurditami, ktoré ho obklopujú.

Máš spomedzi svojich komixových postavičiek nejakú srdcovku? Čo sa ňou snažíš komunikovať svetu?

Asi mi je k srdcu najbližšia ilustrovaná Klára, ale človek môže vychovávať ďalšiu generáciu, až keď sám dospeje. Tak sa priebežne venujem aj ostatným.

Ako vznikla Klára ?

Bol som v Argentíne v Buenos Aires s kamarátkou, ktorá ma naučila kresliť. Bola to veľmi krásna žena, módna návrhárka, učiteľka jógy. Povedala mi, že nikdy nechce mať deti. Bola tak sklamaná životom, že v sebe zablokovala túžbu po dieťati. Chcel som ju nejako rozveseliť a nejakým spôsobom odľahčiť tú jej zatrpknutosť. Nakreslil som jej detskú postavičku a spolu sme jej dali meno. Začal som ju kresliť pri rôznych aktivitách a tým, že sme sa starali o nakreslenú postavičku, sa u tej ženy normálne zmenil hormonálny stav a začala túžiť po dieťati.

Prečo si myslíš, že sa ti to podarilo ?

Prosto sme robili niečo, čo nám robilo radosť a odrazu sa začala meniť realita.

Čo prišla Klára povedať ľudstvu?

Klára nemá čo povedať. Ona len ide príkladom svojou prirodzenosťou. Stará sa o rastlinky, o zvieratká, veci v jej svete sú veľmi prosté, jednoduché a jasné. Žije svojím srdcom.

Foto: Tibor Czito

A čo by sme si mohli z tohto jej prirodzeného správania zobrať my, bežní smrteľníci?

Pravda je jednoduchá a všetko je jasné pokiaľ si to sami neskomplikujeme.

Ako sa #DVE_BODKY vyrovnávajú s COVID-19, celosvetovou pandémiou?

Sledujú všetok online obsah, ktorý je zadarmo. Sú izolované vo svojej bublinke, takže im nič nehrozí, dokonca si samy o sebe niekedy namýšľajú, že sú vírus.

Mali by sme sa nimi inšpirovať?

Čo ja viem, skôr sú na zamyslenie svojou naivnou priamočiarosťou. Človek si môže uvedomiť, že hravosť a rešpekt sa nevylučujú.

Pracuješ prevažne s deťmi, ale pomáhaš aj dospelým opätovne objaviť stratenú hravosť vnútorného dieťaťa prostredníctvom znovuobjavenia vlastnej kreatívnej identity, ktorou podľa teba disponuje každá ľudská bytosť. Prečo si to myslíš?

Kreativita je nadpozemský aspekt človeka. Zmyslom života je tvoriť.

Čo sa stane ľuďom, ktorí to nerobia?

Zosmutnejú a budú sa cítiť oddelení od božskej podstaty.

Čo takým ľuďom navrhuješ ?

Začať trénovať kreatívny proces, hoc aj obyčajným čmáraním na papier, písaním si svojich zážitkov a predstáv alebo si trebárs zaexperimentovať v kuchyni.

Ako prebiehajú tvoje workshopy, kde s ľuďmi hľadáš ich stratenú hravosť?

Ľudia majú možnosť predstaviť si seba ako superhrdinu. Dať si super vlastnosti, ktoré by v realite považovali za nedosiahnuteľné. Ak si však dáme nereálne ciele v komixe, v skutočnom živote sa nám potom nič nebude zdať nedosiahnuteľné. Komix je formát, ktorý práve túto extrapoláciu umožňuje: dokážeme sa stať superhrdinom či superhrdinkou a preniesť to do reálneho života.

Robiť komix je ako tvoriť scenár a zároveň ho vizualizovať. Dokážete sa naprojektovať do komixovej postavy a odžiť jej príbeh. Zážitok je na nejakej úrovni vnímania “skutočný”, čo môže napríklad pomôcť pri prekonávaní niektorých životných otázok, ktoré sa zdajú tažko prekonateľné.

Skopíruj svoj šťastný kód a získaj inšpiratívnu knihu

Exkluzívna príležitost pre čitateľov a fanúšikov.
S kódom “dakujeme30” získaš našu knihu o 30% výhodnejšie.
Odporúčame nakupovať rýchlo.

TU VYUŽI TVOJ KÓD

Koho zo všetkých svojich imaginárnych postavičiek považuješ za najväčšieho hrdinu a koho tak vnímaš z reálnych postáv slovenskej spoločenskej scény.

Hrdinovia sú všetci, ktorí zostali a aj napriek nepriaznivej politickej a ekonomickej situácii si robia poctivo svoju prácu.

Si zástancom komunitného spôsobu života, precestoval si celý svet, žil na viacerých miestach Zeme. Ako by si zadefinoval koncept domova a kde sa najviac cítiš ako doma?

Cítim sa doma tam, kde som prijímaný taký, aký som. Domov sú ľudia, ktorým záleží na tom, aby spoločný domov prosperoval.

Keby si dostal šancu vypiť na ex gumidžús a získal tak super schopnosť vyrobiť liek pre ľudstvo, spoločnosť a planétu, ako by sa volal a z akých látok by pozostával?

Volal by sa Rozum do vrecka a skladal by sa zo skúseností predchádzajúcich generácií rôznych kultúr.

Prečo práve toto?

Pretože na to, ako som uletený, mám rád praktické veci.

Aká je tvoja utopistická vízia sveta?

Svet, v ktorom si každý robí to, čo ho baví a má vnútornú motiváciu to robiť čo najlepšie.

Podľa teba to teraz nerobíme?

Je to asi vec výchovy a vzdelania. Sú krajiny, kde to robia. U nás sme zvyknutní na autoritatívny spôsob výchovy, ktorý nerozvíja tvorivú zložku. Z ľudí robíme robotov, aj preto tu máme toľko automobiliek. Už sú nejaké alternatívne školy, kde sa jedinečnosť rešpektuje a podporuje.

Na internete sa prezentuješ veľmi otvorene, úprimne a autenticky, svedčí o tom napríklad aj fakt, že si po sieti hľadáš životnú partnerku. Ako to ide ?

Zistil som, že hľadanie partnera je o sebahľadaní a keď človek príjme samého seba takého, aký je, automaticky sa zjaví aj partner. Na druhej strane, človek sa nedokáže sám uvidieť, potrebuje, aby mu niekto dal spätnú väzbu, nejaké zrkadlo.

Foto: Tibor Czito

Nie je to teda začarovaný kruh? Ako sa ti z neho darí vyjsť?

Nedarí, preto kreslím. Vidím v tom seba ako dielo svojich rúk.

Máš krátko pred dosiahnutím životného jubilea, s ktorým sa spájajú mnohé spoločenské očakávania a koncepty v duchu “mal by si to a hento”. Ako sa vyrovnávaš s týmto objektívne existujúcim spoločenským nátlakom a očakávaniami?

Necítim tlak. V dnešnej dobe je to o zodpovednosti každého z nás, ako si zvolí žiť život.

Ako zvládaš izoláciu v COVID-19?

Ľudia sa potrebujú stretávať a teraz zažívame situáciu, že všetci sú izolovaní a používajú na komunikáciu iba sociálne siete. Ja sa od nich práve naopak vzďaľujem a chodím do prírody. V komunikácii cez sociálne médiá chýba informácia o emočnej zložke človeka, tým pádom komunikácia neprebieha, tá skutočná komunikácia zo srdca.

Dobre, v súčasnosti nám však iné ako komunikácia cez sociálne siete nezostáva, keď chceme pandémiu poraziť. Nemáš nejaký recept, ako z tejto situácie vyťažiť čo najviac pre nás samých? Našu duševnú pohodu?

Prispôsobiť sa. Ako patkane.

Ako sa ti darí udržiavať sa v tak skvelej fyzickej a mentálnej kondícii?

Cvičím jógu alebo aspoň piatich tibeťanov, otužujem sa, behám aj bicyklujem a jeden deň v týždni zasväcujem absolútnemu odpočinku od všetkým tvorivých činností. Každý deň hľadám príležitosti, ako sa schuti zasmiať na nejakom dobrom vtipe, komédii, všímam si humorné situácie alebo si nejakú jednoducho vytvorím.

Máš pocit, že je tvoja snaha ocenená a podporovaná na lokálnej komunitnej úrovni v Košiciach, kde pôsobíš?

O náš neformálny komixový krúžok je veľký záujem. Neučíme sa tam kresliť, učíme sa čo najefektívnejšie vytvoriť pútavý príbeh. Zároveň si svoj príbeh aj obhájiť pred publikom a spropagovať ho. Učíme sa nielen tvoriť, ale aj ako so svojimi nápadmi vstupovať do reálneho prostredia a vytvárať zdroje. Rád by som komixovým tvorcom zabezpečil v meste nejaký stabilný priestor, možno na to ešte prostredie potrebuje dozrieť. Investovať do rozvoja kreativity sa oplatí, pretože kto dokáže vizuálne vypovedať príbeh, dokáže doslova vytvoriť budúcnosť.

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

humor komiks kosice kreativita ondrej pastirik sociálne siete