Vladimír Šnídl: Slovensko je príliš pekné na to, aby sme ho nechali pomocníkom Putina

Želal by som si krajinu, z ktorej by šikovných a slušných ľudí nevyháňalo hulvátstvo a nenávisť.

13. 2. 2023

Barbora Váradyová

Šestnásť rokov pracuje ako novinár. Hovorí však, že v čase hoaxov, konšpiračných teórií a algoritmov sociálnych sietí, mu už nestačí len písať články. Vladimír Šnídl sa snaží byť aktívny na Facebooku a Instragrame, navštevuje školy, robí semináre pre učiteľov. Zbiera a ďalej odovzdáva tipy napríklad na to, ako sa baviť s ľuďmi, ktorí uverili dezinformáciám.

S reportérom Denníka N sme sa rozprávali o kremeľskej propagande, toxickom dopade TikToku na tínedžerov, ale aj o tom, prečo neprepadať apatii. „Keď cestujem po Slovensku, tak si všímam, že v mnohých mestách sú ostrovčeky pozitívnej energie  –  komunity ľudí, ktorí sa snažia niečo robiť. Nájdete ich v Kysuckom Novom Meste, Považskej Bystrici, Spišskej Belej, Lučenci, Rožňave a všelikde inde. Je teda na čom stavať,” hovorí.

Darí sa dnes hoaxom viac, než sa im darilo pred pár rokmi?

Hoaxom sa darí najviac vtedy, keď je spoločnosť vystresovaná. No a naša spoločnosť je vystresovaná už tri roky. Žili sme covidom, protipandemickými opatreniami a neskôr očkovaním, teraz žijeme vojnou na Ukrajine a jej dôsledkami. Tieto témy vyvolávajú rôzne emócie, a tým pádom ponúkajú aj vďačnú príležitosť pre dezinformátorov, aby sa pri nich realizovali.

Hoaxom a konšpiračným teóriám si sa venoval ešte v období, kedy išlo skôr o záľubu” jednotlivcov. Prečo si s tým začal?

Na tento fenomén som narazil koncom roku 2014, keď som náhodou zavítal do bratislavského KC Dunaj na prednášku aktivistu a dnes štátneho tajomníka Juraja Smatanu. Ukazoval tam, ako na Slovensku funguje sieť webov, ktoré šíria prokremeľskú propagandu. Pozeral som na to s otvorenými ústami.

Keďže som pána Smatanu poznal ešte zo školy – na považskobystrickom gymnáziu ma kedysi učil dejepis – tak som sa s ním dohodol, že o tom urobíme rozhovor do novín. Vo vtedy novovzniknutom Denníku N sme publikovali veľký rozhovor, v ktorom vysvetlil, akými zákernými spôsobmi sa prokremeľská propaganda snaží podkopávať naše prozápadné smerovanie.

Mal aj celkom slušné ohlasy, citovali z neho ďalšie slovenské, ale aj české médiá. Bolo mi teda jasné, že o tejto téme treba rozprávať viac.

Systematickejšie som sa dezinformáciám začal venovať po voľbách 2016, keď sa do parlamentu dostala, nielen k môjmu prekvapeniu, aj Kotlebova ĽSNS. K tomuto úspechu jej pomohli aj prokremeľské kanály ako Hlavné správy či Slobodný vysielač.

Najviac však Kotleba ťažil z toho, čo sa odohrávalo na Facebooku, kde vtedy rašila kolektívna hystéria z migrantov. V tom roku 2016 sa tak vôbec po prvýkrat na Slovensku stalo, že dianie na sociálnych sieťach sa zásadne prejavilo aj na volebných výsledkoch a tým pádom ovplyvnilo aj našu spoločnosť. Takže som si povedal, že toto je téma pre mňa.

Vladimír Šnídl
Foto: Šimon Šiplák

Aký máš vzťah k sociálnym sieťam ty?

Začal som ich používať v roku 2008 z podobných dôvodov ako väčšina z nás. Pretože tam boli naši kamaráti. Bol som vtedy v Dánsku na Erasme, a Facebook bola skvelá vec na to, aby som mohol zostať v kontakte s ľuďmi, ktorých som tam spoznal.

Postupne sa zo sociálnych sietí stal aj môj pracovný nástroj. Napríklad Twitter je dôležitý pri pokrývaní vojny. V Denníku N každý deň píšeme špeciálny článok Vývoj bojov na Ukrajine, kde rozoberáme dianie na frontoch. Značnú časť informácií čerpáme práve z toho, čo píšu rôzni vojenskí analytici a overené profily na Twitteri.

Hlavným pracovným nástrojom sa však pre mňa stal Facebook, pretože ten je na Slovensku stále dominantný. Keďže som sa rozhodol venovať sa dezinformáciám, popridával som sa do rôznych kotlebovských, antivaxerských či samozvaných vlasteneckých skupín. Začal som sledovať Kotlebu, Blahu, Mazureka i rôzne prokremeľské kanály. Vďaka tomu mi algoritmy na mojom profile začali ukazovať obsah, ktorí vidia aj fanúšikovia tejto scény.

Vďaka sociálnym sieťam viem, v akom informačnom chaose žije veľká časť našej populácie. Preto ma, žiaľ, ani veľmi neprekvapujú prieskumy verejnej mienky ani rozhovory so Slovákmi, ktorí majú slabosť pre Putinovo Rusko. Vopred viem, čo mi budú rozprávať: budú, s prepáčením, len papagájovať to, čo videli na sociálnych sieťach a čo som tam videl aj ja.

Ako sa rozprávaš s fanúšikom Putina?

Fanúšikovia Putina o sebe obvykle nepovedia, že sú fanúšikmi Putina. Začnú povinným vyhlásením, že „ja neobhajujem Putina, ja nie som ani na jednej strane”, potom dajú „ale” a následne vychrlia zo seba všetky tie klišé prokremeľskej propagandy o banderovcoch, údajnej genocíde Rusov na Donbase, o tom, že Zelenskyj je vraj feťák a že za Putinovo masakrovanie Ukrajiny aj tak môže západ.

Do toho, samozrejme, primiešajú klasický whataboutizmus: Neobhajujem Putina, ale čo urobili Američania pred 20 rokmi v Iraku?

A čo ďalej?

Pri ľuďoch tohto typu som zmierený s tým, že len faktami sa uspieť nedá. Oni si totiž ten svoj, údajne vlastný názor, nevytvorili na základe poctivého štúdia faktov. Nie. Dospeli k nemu napríklad na základe príspevkov, ktoré videli na Facebooku, pričom neskúmali, či je to pravda, polopravda alebo úplná hlúposť.

Mnohí tiež potrebujú byť akože alternatívni, nie mainstreamoví. Takže, keď v štandardných médiách rezonuje, že Putin bombarduje Ukrajinu, oni naschvál, aby neboli ovce mainstreamu”, sa budú chcieť rozprávať o bombardovaní Juhoslávie z roku 1999.

Z mojich skúseností vyplýva aj to, že časť týchto ľudí nie je úplne najspokojnejšia v osobnom živote. Náplň teda našli v tom, že budú bojovať proti tým hnusným liberálom”, hnusnému západu” hoci aj zastávaním sa vojnového zločinca Putina. Takže mix tohto všetkého z nich urobil ochotných konzumentov prokremeľskej propagandy, ktorá cieli presne na tento typ ľudí.

Ako je teda možné s týmito ľuďmi komunikovať, keď hovoríš, že faktami sa vyhrať nedá?

Niektorí ľudia aj z našej bubliny idú na to komplikovanou cestou a snažia sa vyvracať ich tvrdenia. Kamarát im zahlási napríklad to, že na Donbase údajne prebiehala genocída Rusov, preto vraj Putin začal vojnu. Človek z našej bubliny si to začne poctivo googliť a snaží sa dať kamarátovi fakty.

Ja odporúčam jednoduchšiu cestu cez otázky. Klaďte mu napríklad otázky na zdroje. Kde si čítal o tej údajnej genocíde? Môžeš mi ukázať zdroj? A poznáš ten zdroj? Tušíš aspoň, kto je ten údajný expert na tom videu, ktoré tu šíriš ako písmo sväté? Nemusíte sa baviť primárne o téme samotnej. Môžete ísť na to okľukou a baviť sa o zdrojoch, z ktorých ten človek čerpá názory.

K čomu to môže byť dobré?

Pokiaľ je s tým kamarátom rozumná reč, čo znamená, že ešte nepatrí medzi tých frustrovaných ultras”, tak ho môžete nasmerovať, aby si začal svoje zdroje všímať. A prípadne, aby si ich vedel obhájiť.

Dnes to mnohým nenapadne. Vidia niečo na Facebooku a pokiaľ sa to zhoduje s tým, čo si chcú myslieť, tak nepremýšľajú, neoverujú a opakujú to. Keď sa ich však spýtate, odkiaľ tú informáciu vzali, tak často sú schopní povedať len to, že to niekde videli. Ale už netušia, či bol článok z overeného zdroja, rozhovor s nejakým skutočným expertom, či to bol len výtvor kremeľskej propagandy alebo historka jedna pani povedala”.

Cieľom je skrátka naučiť ich, aby si všímali, čo vlastne konzumujú a aby aspoň na sekundu opustili Facebook a skúsili si informáciu overiť jednoduchým googlením. Tento návyk sa im potom môže zísť aj pri mnohých iných témach, či je to očkovanie, téma LGBTI+ alebo klimatická kríza, ktorá bude témou dezinformačných kanálov v najbližšej budúcnosti.

A čo robiť vtedy, ak kamarát vie, odkiaľ tú informáciu vzal? Povie mi napríklad, že počúva Infovojnu, pretože neverí štandardným médiám.

To je v poriadku, nech počúva, čo chce. Opäť by som len kládol otázky, aby začal na tým aj premýšľať. Ak neveríš štandardným médiám, môžeš mi ukázať nejaké príklady, kedy klamali? Žiadne omáčky, ukáž mi prosím konkrétne články, zvlášť serióznych médií, kde napísali niečo, čo nie je pravda. Nehovorím, že sa také nemohlo stať. Ale seriózne médiá fungujú na tom, že ak aj urobia chyby, tak na to upozornia.

Alebo by som sa ho spýtal na tú Infovojnu. Viem si jednoducho vygoogliť napríklad to, že Infovojna šírila o už nebohom lekárovi Vladimírovi Krčmérym fámu, že údajne robil v Afrike zakázané pokusy s vakcínami. Bola to doslova historka jedna pani povedala”, žiadne dôkazy, len krivé obvinenie lekára, ktorý im prekážal kvôli tomu, že podporoval očkovanie. Takže by som kamarátovi takéto a ďalšie príklady ukázal a spýtal sa ho, prečo si myslí, že je ten kanál dôveryhodný.

Vladimír Šnídl
Foto: Šimon Šiplák

Cieľom tejto taktiky teda je, aby človek začal viac premýšľať a neopakoval len to, čo počul od iných?

Presne tak, cieľom je aspoň trochu narušiť tú stavbu, ktorú si v hlave vystavali. Treba byť realista. Nemôžeme čakať, že by sa z obhajcu Putina zrazu stal jeho odporca. Aspoň nie na základe jedného rozhovoru.

Ani počas covidu nebolo realistické očakávať, že by sa zarytý antivaxer zrazu zdvihol a išiel sa dať očkovať. Ak to preženiete a snažíte sa druhú stranu umlátiť” svojimi argumentami, výsledkom môže byť len to, že sa pohádate, budete jeden na druhého zbytočne osobní a z celého rozhovoru zostane iba nepríjemná pachuť.

Realistickým cieľom však môže byť, že si kamarát od nás v pokoji vypočuje možno aj niečo iné, než denne hltá na sociálnych sieťach. Dnes si mnohí títo ľudia nahovárajú, že to oni sú tí kriticky zmýšľajúci, kým my sme ovce.

V skutočnosti len opakujú názory z Facebooku či Telegramu, na ktoré neprišli sami. Preto im klaďme otázky, ktoré by ich nútili premýšľať a všímať si, z akých zdrojov čerpali. Nech majú názory, aké chcú, ale nech k ním dospejú, slovami Roberta Fica, vlastnou hlavou”.

Ako vznikajú hoaxy?

Hoaxy vznikajú tak, že človek niečo započuje, nepremýšľa, neoveruje si a začne to šíriť. Kedysi sa hoaxy šírili tak, že kamarátka povedala kamarátke nejakú klebetu vo fronte v zelovoci alebo kamarát kamarátovi na pive.

Dnes stačí, aby človek na Facebook stlačil tlačidlo zdieľať” a okamžite to vidia desiatky jeho známych. Preto sú aj dnes hoaxy oveľa väčšou témou, než boli, povedzme, pred 15 rokmi. Rozhodujúcim hráčom sa stali sociálne siete, na ktoré nie je naša spoločnosť pripravená.

Mnohých ľudí nikto nepripravoval na to, ako sa na nich orientovať. Výsledkom je, že sa prihlásia na Facebook, vyskočí im nejaké video alebo status, kde je napísané, že je to utajená pravda, ktorú vám médiá nepovedia”. No a oni nepremýšľajú, neoverujú a zdieľajú. Obzvlášť to funguje vtedy, keď človeka ten hoax vystraší, keďže pri emóciách ide rácio nabok, alebo keď sa zhoduje s niečím, čo si chce myslieť.

Čo je cieľom hoaxov?

Napadajú mi štyri možné motívy, ktoré môžu mať tí, ktorí hoaxy vyrábajú: ekonomický, vnútropolitický,  zahraničnopolitický a osobný. A tieto motívy sa môžu vzájomne kombinovať.

Ekonomický motív som videl za mnohými medicínskými nepravdami. Existujú šarlatánske weby, najznámejší je Bádateľ, ktoré odrádzali ľudí od toho, aby verili lekárom. Namiesto onkologickej liečby sa mali spoliehať na ich zázračné flaštičky za desiatky eur. Onkológ Štefan Korec to nazval cynickým biznisom s ľudským utrpením.

Ďalej to môže byť politický motív. Keď ste politik, tak sa môžete presadiť buď tak, že ponúknete riešenia pre skutočné problémy Slovenska, alebo môžete ísť jednoduchšou cestou a nadbiehať ľuďom na sociálnych sieťach.

Mnoho Slovákov, zvlášť na Facebooku, je veľmi čitateľných. Chcú napríklad počuť, že za vojnu na Ukrajine nemôže Putin, ale Zelenskyj a západ. Takže keď ste politik a týmto ľuďom budete sypať statusy, v ktorých nekritizujete agresora, ale kritizujete obeť a tých, ktorí jej pomáhajú, tak vám toto publikum bude tlieskať.

Čo tie zahranično-politické motívy? Tie súvisia s kremeľskou propagandou ako?

Vládcovia Kremľa vedia, že Európsku úniu neporazia ekonomicky ani technologicky, tak sa ju snažia rozleptať zvnútra. Vytipujú si slabé články, krajiny, kde sú ľudia najviac ochotní počúvať na ich propagandu, a týmto spôsobom sa budú snažiť napríklad presviedčať ľudí, aby od svojich politikov chceli zrušenie protiruských sankcií.

A osobné dôvody?

To môže byť napríklad túžba sa nejak presadiť v živote. Toto pozorujem zvlášť u niektorých mužov vyššieho stredného veku, ktorí sú dnes celebritami dezinfoscény. Ešte pred pár rokmi ich skoro nikto nepoznal, ale zrazu majú vďaka šíreniu rôznych neprávd či poloprávd na sociálnych sieťach dosah na tisíce až desiatky tisíc ľudí.

V niektorých prípadoch nájdete aj kombináciu všetkých týchto dôvodov. Šírite prokremeľskú propagandu, ktorou pomôžete Putinovým záujmom a tiež aj politickej kariére, čo vám zabezpečí obživu a zároveň budete konečne niekým.

Pri pohľade na nálady na našich sociálnych sieťach sa zdá, že sa naša spoločnosť rozkladá. Prevládajú fašisti, konšpirátori, ľudia sú zmätení. Je to tak aj v skutočnosti?

Určite to nie je jedna k jednej. Zvlášť na Facebooku sa môže zdať, že konzumenti kremeľskej propagandy sú najpočetnejší, čo je však dané aj tým, že tí sú namotivovanejší a je ich najviac počuť.

Nebudem však tvrdiť ani to, že ten stav je dobrý, stačí si pozrieť porovnávajúce prieskumy, ktoré robí Globsec. V tom poslednom z jesene 2022 povedalo 46 percent opýtaných Slovákov, že za vojnu na Ukrajine je zodpovedný západ alebo samotná Ukrajina.

Inými slovami, takmer polovica opýtaných Slovákov verí tomu najzákladnejšiemu posolstvu krememeľskej propagandy, že za agresiu voči Ukrajine nemôže agresor. V Česku takúto zjavnú sprostosť v rámci toho istého prieskumu podpísalo len 18 percent ľudí, v Poľsku štyri percentá a dokonca ešte aj v Maďarsku to bolo len” 35 percent opýtaných.

Keď tu máte toľko ľudí ochotných veriť nepravdám o vojne na Ukrajine, tak pre politikov je veľmi lákavé im nadbiehať. To, čo vidíte napríklad u Blahu, Uhríka, Mazureka, Tarabu, Fica či Danka a ďalších je v podstate len súťaž o to, kto sa najviac zapáči tomuto publiku. A tým vzniká špirála. Čím viac sa politici pretekajú v šírení prokremeľských názorov, tým sa tieto názory dostávajú k stále väčšiemu počtu ľudí.

Stále hovoríme o kremeľskej alebo prokremeľskej propagande, čo však propaganda americká?

Propagandu v pôvodnom význame robí mnoho štátov. V tom pôvodnom, ešte nesprofanovanom význame, sa tým totiž myslelo ovplyvňovanie verejnej mienky zo strany štátu doma alebo v zahraničí. Robia to aj USA, ale normálne to robí aj náš štát, len sa používa radšej krajší termín verejná diplomacia” alebo strategická komunikácia”.

Napríklad americká ambasáda v Bratislave sa tiež snaží byť aktívna na sociálnych sieťach, zaštiťuje niektoré verejné podujatia, komunikuje s rôznymi slovenskými politikmi, novinármi, podnikateľmi a mimovládkami.

Na tom a priori nemusí byť nič zlé. Keď napríklad vlani prišiel na Slovensko nový americký veľvyslanec Guatam Rana, tak si urobil koliesko po parlamente, pri ktorom sa stretol aj s politikmi Smeru vrátane Roberta Fica.

Iná vec je, keď nejaký štát podporuje na území iného štátu najrôznejšie kanály či konkrétnych politikov, ktorí konajú proti záujmom toho samotného štátu. A v rámci Európy takéto aktivity vyvíja primárne Rusko, preto sa aj ja venujem primárne kremeľskej propagande a nie tej americkej.

Ak by tu Amerika podporovala nejaké dezinformačné kanály, ktoré by nahlodávali našu zahraničnú politiku a priživovali konflikty v našej spoločnosti, tak by som sa venoval jej.

Vaši oponenti by povedali, že práve štandardné médiá sú tou americkou propagandu.

Áno, takto jednoducho mnoho ľudí vidí svet. Nás niektorí nálepkujú ako americký denník len preto, že kriticky píšeme o Putinovi. V ich svete ste buď Rusko, alebo Amerika, jednoduchý svet ako za Studenej vojny. Takže keď napíšete, že Rusko masakruje Ukrajinu, tak ste automaticky americký agent. Ale keď napíšete kritický článok o Amerike, napríklad o jej zlyhaniach v Afganistane, tak si to už nevšímajú.

Vladimír Šnídl
Foto: Šimon Šiplák

Aký je vlastne tvoj vzťah k Amerike?

Za najväčšiu chybu USA od konca Studenej vojny považujem asi inváziu do Iraku. George Bush mladší chcel dokončiť to, čo nestihol George Bush starší: zvrhnúť Saddáma Husajna.

Samotné zvrhnutie tohto diktátora a masového zabijaka samo o sebe nemuselo byť zlé, lenže využili k tomu vyfabrikované dôkazy o zbraniach hromadného ničenia. A navyše ani nemali premyslené ďalšie kroky. Američania so svojimi spojencami v roku 2003 vojensky dobyli Irak, ale následne nevedeli, čo s tým. Pobúrili si proti sebe miestnych obyvateľov a napokon sa celý ten región ocitol v chaose.

Druhým dychom sa Američanom vyčíta aj bombardovanie Juhoslávie v roku 1999, to je však podľa mňa iný príbeh. Na území Kosova vtedy prebiehala reálna občianska vojna, ktorú tá letecká kampaň pomohla ukončiť.

Ťažko mi je hodnotiť, čo mal vtedy západ robiť inak. Bombardovanie na jednej strane prinieslo tragické obete medzi civilistami, na druhej strane sa vtedy západ rozhodol, že nebude riskovať ďalšiu Srebrenicu a to zabíjanie v Kosove ukončí čo najskôr.

Skôr som to možno myslela tak, že aký máš vzťah k Amerike ako krajine.

V USA som bol len raz, bolo to pred piatimi rokmi a strávil som tam tri týždne, takže sa nemôžem považovať za znalca. A hlavne, Amerika je tak rozmanitá, že sa ani nedá jednoducho zhodnotiť. V rámci toho mála, čo som videl, sa mi pár vecí potvrdilo, pár vecí ma zas prekvapilo.

Napríklad?

Potvrdilo sa mi, že mnohí Američania sú žoviálni až priateľskí. Páči sa mi ich zvyk pozdraviť v autobuse hoci aj neznámych ľudí a pustiť sa nimi do small-talku”.

Čo ma, naopak, prekvapilo, bola nezvládnutá situácia okolo ľudí bez domova. Niekoľko dní som strávil v Portlande. To je bohaté, príjemné, zelené mesto na severozápade USA, v ktorom sídli napríklad firma NIKE. Zarazilo ma tam, že aj blízko centra sa prechádzate okolo pekných, udržiavaných bytových domov, pred ktorými v spacákoch na tvrdej zemi ležia ľudia bez domova. Z toho som si odniesol zvláštne pocity.

Inak, kým v USA som bol raz, v Rusku som bol štyrikrát a videl teda viac, než len Červené námestie v Moskve. Tiež nie som veľký znalec Ruska, ale môžem povedať, že ho poznám lepšie, než väčšina slovenských fanúšikov Vladimira Putina.

Celkovo som do Ruska jazdil rád, a aj sa dobre poznám s viacerými Rusmi. Preto keď kriticky hovorím o niečom, čo robí Rusko, tak vždy hovorím o ruskom štáte alebo o Kremli, ale nie Rusoch ako národe. Ono to je ale jedno. Stačí, že poviete, že Putin je vojnový agresor, a jeho slovenskí pomocníci okamžite vyštartujú, že ste rusofób, čo je ďalšia obľúbená technika prokremeľskej propagandy.

Čo môže každý z nás robiť proti dezinformáciám?

Každý z nás môže na Facebooku alebo na iných sociálnych sieťach sledovať profily, ktoré upozorňujú na propagandu alebo šíria overené informácie. Na Facebooku sú to napríklad účty Hoaxy a podvody – polícia SR, Dezinformácie, hoaxy, propaganda, Rusko online, potom sú tu aktívni rôzni experti, novinári, diplomati, napríklad zaujímavé statusy píše veľvyslanec Róbert Ondrejcsák. Prípadne aj moja maličkosť je na tých sieťach aktívna.

Každý môže občas týmto a ďalším profilom pomôcť so zdieľaním ich príspevkov. Vďaka tomu ten obsah uvidia aj naši kamaráti, ktorí možno konzumujú úplne iné zdroje. Nemusí každý z nás vyvracať hoaxy, stačí keď trochu pomôžete tým, ktorí to robia. Stačí použiť tlačidlo zdieľať” a prípadne k tomu napísať krátky komentár, aby ten príspevok zasvietil aj našim kamarátom na ich stene”. Týmto jednoduchým úkonom môže každý z nás prispieť k tomu, aby na sociálnych sieťach bolo viac príčetného obsahu.

Mnoho dezinformátorov svoje postoje obhajujú vlastenectvom. Vieme vôbec u nás, čo je to vlastenectvo?

Pre mňa nie je skutočný vlastenec ten, kto má slovenskú vlajku na profilovke a stále rozpráva o národe, ale ten, kto reálne robí niečo užitočné pre túto krajinu: pomáha ľuďom, životnému prostrediu, angažuje sa občiansky.

Napríklad ja a moji kolegovia sa snažíme denne písať o problémoch Slovenska, ktoré sa často dotýkajú aj ľudí, ktorí na nás na facebookoch nadávajú. A tým, že o nich píšeme, sa snažíme vytvárať tlak na to, aby sa riešili. Ale čo užitočné pre Slovensko robia facebookoví krikľúni? Neviem. Len si trúfam povedať, že niektorí nerobia ani tak pre Slovensko, ale skôr pre Rusko, hoci sa označujú za veľkých vlastnencov.

Spomínal si, že hlavným priestorom pre propagandu je Facebook, na ňom sú však skôr ľudia stredného veku. Mladší sú na Instagrame a tí najmladší na TikToku. Ako to vyzerá tam?

Instagram je o niečo civilizovanejší, viac než politiku tam ľudia riešia skôr osobnejšie témy, záľuby, prípadne životný štýl. Aj viacerí moji známi sa radšej presunuli na Istagram, pretože Facebook im už prišiel neznesiteľný.

Úplne iný príbeh je TikTok. Tam je anarchia ešte aj v porovnaní s Facebookom. Ak tento rozhovor budú čítať nejakí rodičia, ktorí majú deti v tínedžerskom veku, tak veľmi odporúčam, aby sa občas zaujímali o to, čo konzumujú na TikToku.

A čo konzumujú?

Napríklad to môžu byť videá s rôznymi uletenými výzvami, súťaže o to, kto zhltne najviac paralenov. Už aj niektorí slovenskí pediatri sa sťažujú, že majú detských pacientov, ktorí sa k takýmto hovadinám nechali vyhecovať na sociálnych sieťach.

Ďalšou kategóriou sú videá, ktoré propagujú takzvanú toxickú maskulinitu. Na jeseň sme poprosili jedného stredoškoláka, aby si založil profil na TikToku a sledoval, čo mu tam budú ponúkať algoritmy. Bez toho, aby sa o to nejak aktívne pričinil, sa mu začali zobrazovať videá s blbcami, ktoré rozprávajú o tom, že muž má právo na ženu.

Najznámejší z tejto kategórie je Andrew Tate, ktorého cez sviatky zatkli v Rumunsku, a ktorého ešte aj TikTok musel zablokovať. Ten náš mladý kolega nám ukazoval, že mu algoritmus ponúkol aj viacerých Slovákov, ktorí sa ho snažili napodobňovať.

Toxická maskulinita začína byť univerzálny problém. Čítal som napríklad článok, ako sa v Anglicku učitelia sťažujú, že kým donedávna mali ich žiaci za svoje idoly futbalistov, teraz chcú byť mizogínmi. Nikto ich vraj neočaril tak, ako Tate a jemu podobní.

Pre mladých chlapcov môže byť veľmi príťažlivé počúvať, že ak nemajú úspech u dievčat, tak problém nie je v nich, ale na vine je druhá strana. Učitelia ani rodičia s nimi tieto témy nepreberajú, takže o to ľahšie môžu takémuto videniu podľahnúť.

Čo môžem robiť, ak mám dieťa či tínedžera na TikToku?

Trochu to rozšírim. Čo robiť, ak máte dieťa, ktoré už má mobil alebo tablet s prístupom na internet? V prvom rade si buď vedomá, že na sociálnych sieťach, prípadne v rôznych whatsappových skupinách, môže tráviť veľkú časť voľného času. Preto je potrebné venovať aj tomuto prostrediu náležitú pozornosť.

Múdrejší ľudia než ja, napríklad detskí psychológovia, hovoria, že rodičia si stále nezvykli, že aj online svet musia brať rovnako vážne ako offline. Povedia dieťaťu, aby nehovorilo cudzím ľuďom na ulici napríklad to, kde bývajú. Ale už mu nepovie, aby si na cudzích ľudí dávalo pozor aj na sociálnych sieťach. Potom to môže viesť k tomu, že na 13-ročné dievča sa na Instagrame nalepí nejaký manipulátor, začne z nej dolovať súkromné informácie, nedajbože rovno fotky a potom ju tým začne vydierať.

Podľa psychológov musí byť dieťa zvyknuté, že rodič sa prirodzene zaujíma o to, čo robí na sociálnych sieťach. Aby vedelo, že keď tam nastane problém alebo tam uvidí niečo, čo ho rozruší, môže s tým za rodičom prísť.

Mnohí rodičia však na toto nie sú nastavení, pretože v ich detstve sociálne siete neboli, takže sa aj pýtajú svojich detí napríklad na to, čo bolo v škole, čo bolo na tréningu, ale už im nenapadne pýtať sa, čo videlo na TikToku alebo čo sa odohráva v triednej whatsappovej skupine.

Na Denníku N máme samostatnú sekciu Hrozby internetu, ktorá je určená pre rodičov a učiteľov. Zhrnuli sme tam príbehy o tom, čomu čelia deti v online priestore. Píšeme tam o kyberšikane, o sexuálnych manipulátoroch, o závislostiach na online hrách alebo na porne a zároveň tam s odkazom na odborníkov ponúkame tipy, čo s tým.

Sú na tieto fenomény pripravení učitelia?

Jednotlivci áno a našťastie ich nie je málo. Myslím si, že nebudem preháňať, keď poviem, že na Slovensku máme stovky učiteľov, a to zďaleka nielen na elitných gymnáziách, ktorí vedia, že s deckami je treba hovoriť o sociálnych sieťach.

Niekedy stačí, keď je jeden takýto učiteľ na škole, a už sám dokáže vplývať na deti naprieč triedami. Úlohou štátu by malo byť týchto učiteľov čo najviac podporiť a vytvoriť im priestor, aby o týchto témach mohli so žiakmi komunikovať. Pokiaľ totiž ani v rodinách, ani v školách nebudú sociálne siete témou, tak nám vyrastie ďalšia generácia, ktorá na ne nebude pripravená.

Robia sociálne siete dostatok práce v boji proti hoaxom?

Samozrejme, že nerobia, o tom sa ani nemusíme baviť. Sociálne siete chcú generovať zisk a uspokojovať svojich akcionárov, ktorí sú zvyknutí, že majú každý rok lepšie a lepšie čísla.

To, že tým ohrozujú psychický stav ľudí a v niektorých prípadoch aj životy, je pre nich druhotné. Vieme to aj vďaka whistleblowerke Frances Haugen, ktorá o tom prehovorila v roku 2021. Ako bývalá zamestnankyňa Facebooku potvrdila, že manažéri Facebooku veľmi dobre vedia, že to, čo najviac udrží ľudí na ich sieti, to sú negatívne emócie. Preto sú algoritmy nastavené tak, aby podporovali šírenie negatívneho obsah.

Napokon, práve na tomto aj na Slovensku vyrástli viacerí politici ako Blaha, Mazurek a ďalší, ktorí ponúkajú ľuďom primárne hejt. Nadbiehajú tým, ktorí si chcú ponadávať. Len im ukazujú terče, do ktorých si majú kopnúť: prezidentku, novinárov, mimovládky, prozápadných politikov a podobne. Vedia, že čím viac hejtu publikujú, tým budú zdieľanejší.

Ako vidíš budúcnosť médií a novinárov v takejto polarizovanej spoločnosti?

Zmyslom novinárskej práce v demokratickej spoločnosti vždy bolo upozorňovať na skutočné problémy. Na tom sa nič nemení. To, o čo sa nad rámec toho snaží moja maličkosť, je pomáhať tomu, aby táto spoločnosť bola lepšie pripravená na sociálne siete. Či už občasnými besedami na školách, workshopmi s učiteľmi alebo tým, že sám som na tých sieťach trochu aktívny.

Vladimír Šnídl
Foto: Šimon Šiplák

Prednedávnom si na Facebooku napísal, že za prácu dostávaš hejt, ale v porovnaní s novinárkami je zanedbateľný. Prečo sú ženy pod väčšou paľbou kritiky a nenávisti oproti mužským kolegom?

To je skôr otázka na sociológov, možno psychológov. Ja môžem len povedať, že to tak naozaj je. Keď sa chce internetový dav pri niekom vyzúriť, tak oveľa lákavejšie je vyzúriť sa pri výrazných ženách ako sú prozápadné političky, pracovníčky mimovládok alebo novinárky.

Pri žene sa zvykne hulvát oveľa viac odviazať, vyjadruje sa k jej vzhľadu, stará sa do jej partnerského života a častuje ju najrôznejšími vulgarizmami. Nechcem si ani predstaviť, čo niektoré novinárky či iné výrazné ženy dostávajú do správ.

Neviem, čo sa dá s takýmito ľuďmi robiť. Ak je tam kombinácia nedostatkov vo výchove, nespokojnosti v osobnom živote a neschopnosti orientovať sa na sociálnych sieťach, tak o tom môžeme asi len písať a trochu im nastavovať zrkadlo. Inak im ale nemáme čo ponúknuť, my totiž máme len fakty, kým oni potrebujú hejt.

Preto ja ťažko môžem súperiť napríklad s Mazurekom, Blahom či kadeakými konšpirátormi z Facebooku a Telegramu, ktorí im ponúkajú možnosť ventilovať si svoje frustrácie.

Pri každej možnej príležitosti vyjadrujem obrovský rešpekt všetkým ženám, ktoré pokračujú vo svojej práci a neboja sa prejaviť názory napriek tomu, čo všetko za to schytávajú od internetových grobianov.

Aké by si si želal Slovensko?

Žil som jedenásť rokov v Prahe a po tridsiatke som sa vrátil. Väčšinou je ten prúd opačný, mladí Slováci odchádzajú a už sa nevracajú. Aj v našich bublinách je posledné mesiace rozšírená nálada, že treba už baliť kufre. Ja hovorím, aby sme ešte skúsili zabojovať.

Poviem to pateticky, Slovensko je príliš pekné na to, aby sme ho tej druhej strane nechávali bez boja.

Kým pred dvadsiatimi – tridsiatimi rokmi ľudia odchádzali kvôli nedostatku pracovných príležitostí, dnes mnohých vyháňa to, čo vidia v politike, hrubosť vo verejnom živote alebo pocit, že sú obklopení tými, ktorým, s prepáčením, preplo.

Dám príklad svojho kamaráta, ktorý je gej z menšieho mesta. Prevádzkuje tam kaviareň, ale zároveń sa stará aj o kultúrny život. S kamarátmi robí rôzne diskusie, výstavy, blízko kaviarne vybudovali detské ihrisko. Pokiaľ však vyhrajú voľby strany, ktoré sa vezú na homofóbii, tak je pripravený odísť. A len v tomto prípade by sme prišli o človeka, ktorý pre svoje okolie urobil viac, než veľká časť tých, ktorí sa na Facebooku oháňajú slovenskými vlajkami.

Takže som zmierený s tým, že zo Slovenska asi nikdy nebude druhé Švajčiarsko alebo Dánsko. Ale na začiatok by som si želal krajinu, z ktorej by šikovných a slušných ľudí viac nevyháňalo hulvátstvo a nenávisť.

Ako nezostať z tohto všetkého otrávený?

Keď cestujem po Slovensku, tak si všímam, že v mnohých mestách sú ostrovčeky pozitívnej energie, kaviarne, malé kultúrne centrá, komunity ľudí, ktorí sa snažia niečo robiť. Nájdete ich v Kysuckom Novom Meste, Považskej Bystrici, Spišskej Belej, Lučenci, Rožňave a všelikde inde. Je teda na čom stavať.

Najväčšou obavou niektorých sociológov a publicistov, ktorá je spojená s blížiacimi sa voľbami je, že ľudia tohto typu zostanú apatickí. Kým voliči populistov a voliči strán, ktoré pomáhajú Putinovým záujmom, budú namotivovaní, prozápadní voliči budú pasívni aj v dôsledku toho, ako prozápadní politici vládli posledné tri roky.

Ako úlohu pre každého z nás vidím to, že ak máme takýchto susedov, kamarátov, spolužiakov či príbuzných, pri ktorých vieme, že sú v jadre prodemokratickí – a je jedno či sa považujú za liberálov alebo konzervatívcov –  tak by bolo fajn na nich priebežne vplývať. Aby pri tom všetkom oprávnenom kritizovaní toho, čo sa tu dialo, najbližšie voľby nevypustili.

Pridaj sa k HEROES komunite

Poď s nami objavovať inšpiratívne osobnosti.
Ak túžiš po kreatívnej práci, vedenie rozhovorov ťa pohltí.
Staň sa súčasťou nášho virtuálneho tímu.

NAPÍŠ NÁM

Mohli by vás zaujímať aj tieto rozhovory

Ak sa vám tieto myšlienky páčia, zdieľaním pomôžete k ich šíreniu. Ďakujeme.

dennik n hoaxy novinár propaganda sociálne siete Vladimír Šnídl