Dominika Hajdu patrí k ľuďom, ktorí znalosti zo štúdia v zahraničí priniesli späť na Slovensko. V Belgicku vyštudovala odbor Európske štúdiá a dnes pracuje v neziskovej organizácii Globsec, kde sa venuje skúmaniu názorov spoločnosti a tvorbe odporúčaní na zlepšenie komunikácie medzi verejnosťou a štátom. Jej poslednou veľkou témou sú mladí ľudia, ich vzťah k demokracii a spôsob, akým prijímajú a spracúvajú informácie.
Prečo ste sa rozhodli venovať svoju profesionálnu kariéru výskumu dezinformácií a ich dopadu na spoločnosť?
Myslím si, že práca v neziskovej organizácii s týmito témami, aj keď je náročná a vie byť frustrujúca, má zmysel. Problém, ktorý riešime, je komplexný, má potenciál formovať našu spoločnosť a neexistuje naň jednoduché riešenie. Ak by bolo, už by sme ho dávno implementovali a nemali by sme čo robiť.
Aj menšie kroky, ktorých výsledok je pozitívny a zmysluplný, sú pre mňa obrovskou každodennou motiváciou. Pretože v konečnom dôsledku je naším cieľom svojou troškou prispieť k zdravej demokratickej spoločnosti.
Práca ma nesmierne baví aj vďaka svojej rôznorodosti. Máme väčšie množstvo projektov – jeden deň analyzujeme prieskumy verejnej mienky a pripravujeme odporúčania pre rôzne inštitúcie, ďalší tvoríme kampaň pre zvýšenie účasti vo voľbách do Európskeho parlamentu a iný zase monitorujeme dezinformácie na Facebooku. Je to skvelá príležitosť jednak pracovať s dátami a na výskumoch, ale aj s ľuďmi a pre ľudí.
Môžete byť konkrétnejšia?
Pracujem v programe, ktorý sa volá Strategická komunikácia. Zaoberáme sa zvyšovaním odolnosti spoločnosti voči vplyvom, ktoré sa snažia podkopať demokraciu alebo demokratické inštitúcie.
Tvoríme aktivity a kampane, ktoré majú za cieľ zvyšovať informovanosť verejnosti a schopnosť kriticky myslieť a zároveň máme výskumy, na základe ktorých tvoríme odporúčania pre štátny sektor a iné dôležité segmenty spoločnosti. Pomáhame im tak dotvoriť obraz o stave spoločnosti a hovoriť s nimi o tom, ako dôležité je komunikovať strategicky.
Aké sú to výskumy?
Skúmame, ako ľudia pristupujú k demokracii, ako vnímajú postavenie Slovenska v medzinárodných inštitúciách, ktorých sme členom alebo či veria konšpiráciám. Venujeme sa napríklad aj hybridným hrozbám a veľa sa zameriavame na mladých ľudí a na to, ako vnímajú spoločnosť a konzumujú informácie.
Už dvakrát ste spomenuli strategickú komunikáciu. Čo si pod tým môžeme predstaviť?
Zo strany štátu a medzinárodných inštitúcií je to systematická aktívna komunikácia voči verejnosti o prioritách a princípoch, ktoré spoločnosť tvoria. Na vnútroštátnej úrovni si to môžeme predstaviť ako aktívnu komunikáciu o tom, čo štát robí, ako to robí a prečo.
V zahranično-politickej rovine je to napríklad o proaktívnom komunikovaní našich priorít vrátane nášho členstva v EÚ či NATO. To by sa malo diať konzistentne a systematicky, v našej krajine to, bohužiaľ, stále do veľkej miery absentuje. Cez rôzne kanály sa preto snažíme pracovať na tom, aby sa strategická komunikácia voči verejnosti zlepšila.
V súvislosti s týmto robíte len poradenstvo pre inštitúcie a organizácie alebo vyvíjate aj vlastné aktivity, ako podporiť túto strategickú komunikáciu?
Okrem analytických podkladov sa snažíme pomáhať aj praktickými komunikačnými aktivitami. Počas posledných dvoch rokov sme napríklad robili niekoľko kampaní cielených na mladých ľudí.
V roku 2017 ešte mladí ľudia až tak nepoznali pojmy ako dezinformácie, fake news alebo hoaxy. S cieľom zvýšiť povedomie o tejto téme sme vytvorili kampaň, v ktorej dvaja známi slovenskí youtuberi medzi sebou vytvorili falošný konflikt založený na nepravdivej informácii, ktorú si bolo možné jednoducho overiť. Snažili sme sa ľuďom, ktorí ich sledujú, ukázať, že nemajú veriť úplne všetkému a že si informácie musia overiť predtým, než začnú konať na ich základe.
V 2018 sme sa zase kampaňou Hudbou proti hoaxom snažili mladým ľuďom odkomunikovať, že veriť hoaxom, hejtovať a troliť na internete nie je správne a už vôbec nie cool.
Ako na tieto kampane mladí ľudia reagovali?
Všetky komunikačné aktivity, ktoré robíme, sa snažíme tvoriť v pozitívnom duchu. Nechceme pôsobiť ako autorita, ktorá si myslí, že má mandát na poučovanie, lebo to tak ozaj nie je. Na obe kampane sme mali veľmi pozitívne reakcie, pretože hlavná myšlienka bola podaná neformálne a s pomocou influencerov, čiže spôsobom, ktorý je ľuďom najbližší.
Ste spoluautorkou štúdie, v rámci ktorej ste skúmali mozaiku postojov ľudí rôznych generácií na demokraciu, konšpirácie a podobne. Sú tieto témy grom vašich tohtoročných aktivít?
Každý rok vydávame publikáciu GLOBSEC trendy, v ktorej skúmame vývoj postojov a názorov ľudí v krajinách V4 voči EÚ a NATO či demokracii, minulý rok sa k nim napríklad pridali aj konšpirácie a vnímanie pádu komunizmu. V ďalšom výskume sme sa zase zameriavali na postoje mladých voči médiám a influencerom – teda odkiaľ čerpajú informácie, kto formuje ich názor a koho počúvajú.
Čo ste zistili?
Mnoho vecí. V súvislosti s mladými ľuďmi je to napríklad skutočnosť, že na Slovensku je silný súvis medzi vekom a podporou pre EÚ, NATO a demokraciu. U nás naozaj platí, že mladšie generácie jednoznačne podporujú naše členstvo v EÚ aj v NATO, čo vnímame veľmi pozitívne.
Čo sa týka prijímania informácií, nie je žiadna novinka, že mladí získavajú informácie najmä zo sociálnych sietí, ale častým problémom je, že nevedia, kto tvorí informácie, ktoré napríklad na Facebooku čítajú.
V našom výskume vyšlo, že síce veľká väčšina mladých považuje túto sociálnu sieť za svoj primárny zdroj informácií, no zároveň viac ako 3/4 z nich nezdieľajú žiadne príspevky. Mnohí si pritom stále neuvedomujú, že obsah, ktorý konzumujú, sami príliš nekontrolujú. Sú to buď ich veľmi aktívni kamaráti, ktorých príspevkom, ako sme zistili, tiež dôverujú, a potom najmä platený obsah a algoritmy, ktoré na základe nejakých patentov správania vytvoria z Facebooku pre každého vlastný mikrosvet a začarovaný kruh rovnakého typu informácií.
Ako z neho vykľučkovať?
Buď presvedčíme Facebook, aby kompletne zmenil pravidlá fungovania, alebo budeme zvyšovať povedomie o tom, že to tak je. Musíme si stále pripomínať, že sociálne siete sú založené na algoritmoch a že diskusie, ktoré pod príspevkami vidíme, absolútne nereprezentujú reálne názorové rozdelenie spoločnosti. Keď toto ľudia budú vedieť, skôr tomu prispôsobia svoje správanie na sociálnych sieťach.
Takže keď si prečítam bežnú diskusiu na Facebooku a mám pocit, že nálada v spoločnosti je mimoriadne zlá, nie je to v skutočnosti tak?
Nie je. Sociálne siete sú plné trolov a botov, ktorí do veľkej miery ovplyvňujú obsah diskusií na internete s cieľom manipulovať verejnú mienku. Navyše je nám asi prirodzenejšie vyjadriť sa k niečomu alebo niekomu v prípade, že sme nespokojní. Ak vidím napríklad príspevok Európskej komisie na Facebooku o voľbách do Europarlamentu, nenapadne mi len tak pod príspevok Európskej komisie písať „áno, voľby sú dôležité, idem aj ja!“.
Aby už žiadny rozhovor neušiel vašej pozornosti, náš heroesBOT vám do Messengera pošle správu ihneď po jeho publikovaní. Prihláste sa kliknutím na odkaz.
Keďže však ľudia takto nasávajú najmä negatívne názory, dá sa to brať ako isté ohrozenie demokracie?
Dá sa povedať, že je to jeden z faktorov, ktoré prispievajú k neistote v spoločnosti. Keď vidím len kritiku, hejt a dominanciu negatívnych a radikálnych názorov, môžem začať pochybovať o tom, či náhodou so svojím názorom nie som v menšine a či sa vlastne nemýlim.
V kombinácii s rôznymi nepravdami a dezinformáciami, ktoré sa na internete a v diskusiách šíria, to môže spôsobiť narastanie celkovej nedôvery v informácie šírené legitímnymi kanálmi, čiže serióznymi médiami. Zrazu nevieme, čomu veriť a akým spôsobom sa orientovať v informáciách, ktoré vidíme či počujeme. A pritom máme šťastie, že žijeme v krajine, kde existujú slobodné a nezávislé médiá.
Preto je dobré, že aj na Slovensku existujú iniciatívy ako #somtu, ktorí vyrovnávajú negatívny obsah vecnou argumentáciou. #somtu sa inšpirovali podobným Švédskym modelom, v Litve napríklad existujú tzv. elfovia, ktorí robia to isté a dnes ich je už niekoľko tisíc. Argumentujú voči trolom, ktorí sa často snažia v diskusii pretláčať len jeden názorový prúd alebo druh tém spochybňujúcich základné demokratické princípy.
Skúmali ste vplyv takýchto občianskych iniciatív?
Dáta na to nemáme, ale zo skúseností pozorovateľov a samotných diskutérov vieme, že to pomáha. Niekedy naozaj stačí veľmi jednoduchý faktický argument, ktorý je nevyvrátiteľný a nenávistné komentáre v diskusii sa zastavia. Takisto to má pozitívny efekt na to, aby ľudia čítajúci komentáre nemali pocit, že sú všetci nahnevaní, nefunguje to tu a že nemáme nikomu a ničomu veriť. Pretože tak to nie je.
Tento rok oslavujeme 30 rokov od zvrhnutia komunistického režimu. Môžeme povedať, že za tých 30 rokov sme sa už naučili byť demokratickou spoločnosťou?
Myslím, že stále sa učíme, ako demokracia funguje. Je dôležité si uvedomiť, že demokracia nie je stav, ale neustály proces, ktorý vyžaduje, aby sme na nej stále pracovali, zlepšovali ju a ostali aktívni, aby sme si ju zachovali.
Minimálne posledný rok ukázal, že v krajine máme silnú občiansku spoločnosť, ktorá je práve silným prvkom demokracie.
Čo sa ešte musíme naučiť od krajín, ktoré sú demokraticky vyspelejšie?
Aj na vyspelejších demokraciách vidíme, že stále bojujú s problémami a aj v nich sa vyskytujú antisystémové prúdy.
Brexit je dôkazom toho, čo dokáže nesprávna strategická komunikácia a dezinformácie, a aký to má dopad na spoločnosť a na budúcnosť krajiny.
Podľa mňa je kľúčové vzdelávanie a komunikácia. O demokracii, o dejinách 20. a 21. storočia, o tom, čím všetkým sme si museli prejsť pred vstupom do EÚ a NATO a čo presne znamená naše členstvo.
Z nášho výskumu generačných trendov nám totiž napríklad vychádza, že mnohí mladí ľudia, aj keď sú proeurópski a prozápadne orientovaní, nevedia jasne zhodnotiť, či bol pád socializmu dobrý alebo zlý. Myslím si, že je to hlavne dopad toho, že tieto udalosti, spolu s dôrazom na kritické myslenie ešte stále nemajú svoje miesto vo vzdelávaní.
Od ktorej krajiny by sme sa mohli inšpirovať?
Vo Fínsku majú kvalitný vzdelávací systém. Je to vidieť aj na tom, že spoločnosť je omnoho odolnejšia voči dezinformáciám.
Zo štúdia v zahraničí si pamätám, že už v prvých dňoch som bola pozitívne šokovaná tým, ako dokázali práve moji spolužiaci z Fínska veľmi konštruktívne debatovať.
Keď vidíme takúto inšpiráciu v zahraničí, v školských systémoch, ktoré preukázateľne fungujú, príde mi nepochopiteľné, že sa tým nevieme inšpirovať. Čo nám v tom bráni?
Nie som odborníkom na školstvo a rozumiem tomu, že je náročné niečo zmeniť. Mám pocit, že u nás je stále kladený dôraz na memorovanie, pričom drvivú väčšinu vecí si vieme nájsť na internete. Praktiky, ktoré nás učili v dobe, keď to ešte nebolo možné, už dnes nie sú relevantné a práve vzdelávanie v kritickom myslení a narábaní s informáciami tu potrebujeme ako soľ.
Treba však spomenúť, že vzniká množstvo iniciatív, ktoré sa snažia v tejto oblasti niečo meniť. Niektorí naši kolegovia z iných neziskových organizácií chodia do škôl a aktívne pracujú s učiteľmi aj so žiakmi. Denník N napríklad pravidelne vydáva príručky do škôl, čím sa snažia suplovať nedostatok dôrazu na kritické myslenie či mediálnu gramotnosť na školách.
Ako funguje vzájomná spolupráca neziskových organizácií na Slovensku?
Väčšinou to nie je o systematickej spolupráci, ale máme spoločné projekty. Sme malá krajina a máme spoločné ciele, takže sa prirodzene snažíme spolupracovať.
Napríklad teraz sme pred prezidentskými voľbami spolupracovali s organizáciami Stratpol, Memo 98 a Slovak Security Policy Institute a spoločne sme monitorovali, aké informácie šíria dezinformačné stránky na Facebooku a ako zobrazujú rôznych kandidátov na post prezidenta.
Čo ste zistili týmto monitorovaním?
Monitorovali sme, akí kandidáti sa najčastejšie objavovali na 16 dezinformačných stránkach, ako sú prezentovaní a aké nálady sa v súvislosti s nimi šírili.
Najčastejšie sa objavovala kritika liberalizmu a osočovanie médií. Snažili sa vytvoriť obraz o tom, že médiá pretláčajú určitých kandidátov a neponúkajú pravdivý obraz o prieskumoch, aby vytvorili obraz, že médiá klamú a zvýšili voči nim nedôveru. Snažili sa tiež konšpirovať o rôznych zahraničných vplyvoch alebo mimovládkach, ktoré podľa nich mali zasahovať do volieb. Samozrejme, sú to čisté konšpirácie.
Keďže prezidentské voľby dopadli tak, ako dopadli, znamená to, že dezinformačná scéna nemá až takú silu, ako sa môže zdať?
Drvivá väčšina ľudí u nás číta a konzumuje štandardné médiá. V roku 2017 nám vyšlo, že približne 10 % obyvateľov má tendenciu čítať aj konšpiračné dezinformačné weby.
Jedna vec však je, koľko majú takéto weby čitateľov a tiež to, koľko z nich verí všetkému, čo sa na nich píše. Na druhej strane je však ich nepriamy dopad. Ich sila je ťažko merateľná, mimo svojich skalopevných fanúšikov významnú skupinu tiež tvoria tí, ku ktorým sa ich články dostávajú náhodne cez rôznych šíriteľov na sociálnych sieťach.
V jednom vašom výskume ste zistili, že najmä starší ľudia veria dezinformačným webom. Čím to je?
Myslím si, že je to tým, že v čase, keď chodili do školy, neexistovalo niečo také ako vzdelávanie v kritickom myslení a vlastne ani rôznorodosť zdrojov. Práca s internetom je dnes pre veľa starších ľudí skôr intuitívna. Mnohí z nich nie sú schopní rozlišovať medzi relevantnými a nerelevantnými zdrojmi, lebo tak veľký pretlak informácií je pre nich, ale aj pre ostatné generácie, stále novým.
Ľudia do 30 rokov celý život prežili v demokracii a napriek tomu sa aj medzi nimi nájde pár výnimiek, ktorí sa nestotožňujú s myšlienkami demokracie. Prečo je to tak?
V prvom rade je rôzne názorové rozloženie v spoločnosti podľa mňa normálne a prirodzené. Tiež je určite dobré povedať, že antidemokratické postoje nie sú u mileniálov v porovnaní s ostatnými generáciami silnejšie. Sympatie k iným režimom však môžu byť spojené napríklad s chuťou byť nositeľom nejakej pomyselnej zmeny alebo sa líšiť od predchádzajúcej generácie. Tiež to môže byť práve tým, že sme si život v inom režime nikdy nezažili pre mnohých je to ťažko predstaviteľné.
Jedným z faktorov tiež môže byť práve internet a neschopnosť orientovať sa v pretlaku informácií. Často sa tiež spomína aj kríza identity a potreba niekam patriť. Svoju „skupinu“ si nájdu práve na internete, ktorá im príde názorovo zaujímavá, lebo je iná, viac „cool“ a niekto, koho považujú za autoritu, im podá presvedčivý, šokujúci obraz o tom, ako svet „naozaj funguje“. Chápem, že to môže byť atraktívne.
Z našich prieskumov však vyšlo, že pre mladých sú stále dôležité názory rodičov a učiteľov. To je pre nás smerodajné najmä v tom, že pri práci s nimi má zmysel pracovať aj s rodičmi a učiteľmi, nielen s kultivovaním sociálnych sietí či s influencermi.
Zistili ste počas vašej práce niečo, čo vás najviac prekvapilo?
Napríklad to posledné, čo som spomenula a čo nám vyšlo v poslednom výskume. Že aj napriek sile internetu a jeho veľkému významu pri získavaní informácií medzi mladými ľuďmi, sú to stále aj rodičia a učitelia, ktorí pre nich predstavujú dôležitú názorovú autoritu.
Ak chceme aj my ostatní podporiť boj proti dezinformáciám a hoaxom, čo môžeme robiť?
Môžeme sa napríklad snažiť na sociálnych sieťach balansovať diskusiu, zdieľať pozitívne príklady alebo nahlasovať vážne hejty. Toto sú veľmi jednoduché kroky, ktoré nás nestoja takmer žiadny čas ani energiu.
Alebo sa môžeme zapojiť do online iniciatív ako napríklad #somtu či do rôzných dobrovoľníckych organizácií, ktoré učia ľudí pracovať s médiami a internetom.
A v neposlednom rade sa nesmieme zatvárať do svojich bublín a veľa sa rozprávať.
Rozhovor vznikol v spolupráci s neziskovou organizáciou Globsec.
Príďte si vypočuť verejnú diskusiu na tému 30 rokov demokracie a ako ju vnímajú mladí ľudia, ktorí žiadny iný režim nezažili. V diskusii v KC Dunaj bude vystupovať aj Dominika. Do kalendára si poznačte 29. apríl.